Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 254/2014
PDF · 230.86 KB
No categories available
IV. ÚS 254/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom
doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 23419/2013 až sp. zn. Rvp 23447/2013
vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených
pod sp. zn. 5 Cdo 286/2013, sp. zn. 6 Cdo 303/2013, sp. zn. 5 Cdo 284/2013,
sp. zn. 5 Cdo 250/2013, sp. zn. 3 Cdo 200/2013, sp. zn. 3 Cdo 195/2013,
sp. zn. 3 Cdo 212/2013, sp. zn. 3 Cdo 20/2013, sp. zn. 6 Cdo 293/2013,
sp. zn. 6 Cdo 299/2013, sp. zn. 6 Cdo 309/2013, sp. zn. 6 Cdo 246/2013,
sp. zn. 6 Cdo 307/2013, sp. zn. 6 Cdo 200/2013, sp. zn. 6 Cdo 210/2013,
sp. zn. 6 Cdo 275/2013, sp. zn. 5 Cdo 94/2013, sp. zn. 6 Cdo 294/2013,
sp. zn. 6 Cdo 314/2013, sp. zn. 6 Cdo 312/2013, sp. zn. 6 Cdo 304/2013,
sp. zn. 4 Cdo 343/2013, sp. zn. 4 Cdo 285/2013, sp. zn. 5 Cdo 186/2013,
sp. zn. 3 Cdo 251/2013, sp. zn. 3 Cdo 259/2013, sp. zn. 3 Cdo 257/2013,
sp. zn. 1 Cdo 145/2013 a sp. zn. 3 Cdo 317/2013 a jeho uzneseniami
sp. zn. 5 Cdo 286/2013, sp. zn. 6 Cdo 303/2013, sp. zn. 5 Cdo 284/2013,
sp. zn. 5 Cdo 250/2013 z 10. októbra 2013, sp. zn. 3 Cdo 200/2013, sp. zn. 3 Cdo 195/2013,
sp. zn. 3 Cdo 212/2013, sp. zn. 3 Cdo 20/2013 z 3. októbra 2013, sp. zn. 6 Cdo 293/2013,
sp. zn. 6 Cdo 299/2013, sp. zn. 6 Cdo 309/2013, sp. zn. 6 Cdo 246/2013,
sp. zn. 6 Cdo 307/2013 z 9. októbra 2013, sp. zn. 6 Cdo 200/2013, sp. zn. 6 Cdo 210/2013,
sp. zn. 6 Cdo 275/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 5 Cdo 94/2013,
sp. zn. 6 Cdo 294/2013, sp. zn. 6 Cdo 314/2013, sp. zn. 6 Cdo 312/2013,
sp. zn. 6 Cdo 304/2013, sp. zn. 4 Cdo 343/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 4 Cdo 285/2013
z 30. septembra 2013, sp. zn. 5 Cdo 186/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 3 Cdo 251/2013,
sp. zn. 3 Cdo 259/2013, sp. zn. 3 Cdo 257/2013 z 12. septembra 2013,
sp. zn. 1 Cdo 145/2013 z 28. júna 2013 a sp. zn. 3 Cdo 317/2013 z 28. októbra 2013 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 23419/2013 až sp. zn. Rvp 23447/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 23419/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
boli 18. decembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených
pod sp. zn. 5 Cdo 286/2013, sp. zn. 6 Cdo 303/2013, sp. zn. 5 Cdo 284/2013,
sp. zn. 5 Cdo 250/2013, sp. zn. 3 Cdo 200/2013, sp. zn. 3 Cdo 195/2013,
sp. zn. 3 Cdo 212/2013, sp. zn. 3 Cdo 20/2013, sp. zn. 6 Cdo 293/2013,
sp. zn. 6 Cdo 299/2013, sp. zn. 6 Cdo 309/2013, sp. zn. 6 Cdo 246/2013,
sp. zn. 6 Cdo 307/2013, sp. zn. 6 Cdo 200/2013, sp. zn. 6 Cdo 210/2013,
sp. zn. 6 Cdo 275/2013, sp. zn. 5 Cdo 94/2013, sp. zn. 6 Cdo 294/2013,
sp. zn. 6 Cdo 314/2013, sp. zn. 6 Cdo 312/2013, sp. zn. 6 Cdo 304/2013,
sp. zn. 4 Cdo 343/2013, sp. zn. 4 Cdo 285/2013, sp. zn. 5 Cdo 186/2013,
sp. zn. 3 Cdo 251/2013, sp. zn. 3 Cdo 259/2013, sp. zn. 3 Cdo 257/2013,
sp. zn. 1 Cdo 145/2013 a sp. zn. 3 Cdo 317/2013 a jeho uzneseniami
sp. zn. 5 Cdo 286/2013, sp. zn. 6 Cdo 303/2013, sp. zn. 5 Cdo 284/2013,
sp. zn. 5 Cdo 250/2013 z 10. októbra 2013, sp. zn. 3 Cdo 200/2013, sp. zn. 3 Cdo 195/2013,
sp. zn. 3 Cdo 212/2013, sp. zn. 3 Cdo 20/2013 z 3. októbra 2013, sp. zn. 6 Cdo 293/2013,
sp. zn. 6 Cdo 299/2013, sp. zn. 6 Cdo 309/2013, sp. zn. 6 Cdo 246/2013,
sp. zn. 6 Cdo 307/2013 z 9. októbra 2013, sp. zn. 6 Cdo 200/2013, sp. zn. 6 Cdo 210/2013,
sp. zn. 6 Cdo 275/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 5 Cdo 94/2013,
sp. zn. 6 Cdo 294/2013, sp. zn. 6 Cdo 314/2013, sp. zn. 6 Cdo 312/2013,
sp. zn. 6 Cdo 304/2013, sp. zn. 4 Cdo 343/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 4 Cdo 285/2013
z 30. septembra 2013, sp. zn. 5 Cdo 186/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 3 Cdo 251/2013,
sp. zn. 3 Cdo 259/2013, sp. zn. 3 Cdo 257/2013 z 12. septembra 2013,
sp. zn. 1 Cdo 145/2013 z 28. júna 2013, sp. zn. 3 Cdo 317/2013z 28. októbra 2013 (ďalej
len „napadnuté konania“ a „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne
v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I, Okresným súdom Bratislava II,
Okresným súdom Bratislava V, Okresným súdom Malacky, Okresným súdom Pezinok,
Okresným súdom Martin, Okresným súdom Košice I, Okresným súdom Košice II
a Okresným súdom Trebišov (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré
sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedeného
sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov a spory budú prikázané
inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode príslušného krajského súdu (ďalej len
„príslušný krajský súd“).
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné
súdy svojimi rozhodnutiami zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku
za vznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou
ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, príslušný krajský súd svojimi
rozhodnutiami potvrdil rozhodnutia okresných súdov ako vecne správne.
Predmetné uznesenia príslušného krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaniami,
o ktorých rozhodol najvyšší súd napadnutými uzneseniami tak, že ich odmietol ako
procesne neprípustné. V dovolaniach sťažovateľka namietala, že ako žalobkyňa nepodala
návrh na začatie konania (za nepodanie návrhu považovala nepodanie námietky zaujatosti),
hoci podľa zákona bol potrebný, a preto existuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. e)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), súčasne sa jej odňala možnosť konať
pred súdom, čo predstavuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, a v jej veciach
rozhodoval vylúčený sudca, čo je dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP,
v spojení s § 237 písm. g) OSP.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami
najvyšší súd porušil ňou označené práva, keď:
1. „interpretoval a aplikoval § 237 písm. e) OSP na zistený skutkový stav
bez existencie relevantných dôvodov nesprávne, v rozpore s právnou doktrínou a ustálenou
justičnou praxou...“;
2. „spojil naplnenie § 237 písm. e) OSP výlučne s ust. § 79 ods. 1 OSP a na takto
zvolenom princípe potom odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné...“;
3. neprihliadol na skutočnosť, že sťažovateľke sa odňala možnosť konať pred súdom
vzhľadom na „prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu“, čo je v ustálenej rozhodovacej
praxi najvyššieho súdu považované za zásah do právnej istoty;
4. jeho rozhodnutia trpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, keď o merite veci bolo
rozhodnuté odlišne od ustáleného právneho názoru vychádzajúceho z jeho vlastnej
rozhodovacej praxe, čím sa sťažovateľke tiež odňala možnosť konať pred súdom;
5. nevysporiadal sa so skutkovými dôvodmi vylúčenia všetkých sudcov príslušného
okresného súdu v zmysle § 14 ods. 1 OSP v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že v jej
veciach rozhodoval vylúčený sudca.
Sťažovateľka vo vzťahu k odôvodneniu napadnutých rozhodnutí a konštatovaniu
najvyššieho súdu, že nemohlo dôjsť k porušeniu práva na zákonného sudcu v jej veciach,
ďalej uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná.
Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);
b) vylúčený je sudca preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných
prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.
V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej argumentovala, že príslušný krajský súd
nedostatočne vyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov príslušného okresného súdu, pokiaľ ide
o ich pomer k účastníkom konania z hľadiska objektívnej stránky zaujatosti, keďže
podľa sťažovateľky «„ekonomická závislosť“ okresného súdu (ako právnickej osoby,
ktorého personálnu zložku tvoria aj sudcovia vykonávajúci súdnictvo) spočívajúca
v náhrade škody a nemajetkovej ujmy» zakladá pomer týchto sudcov k sťažovateľke ako
účastníkovi konania, čo je dôvodom ich vylúčenia z prerokovania a rozhodovania daných
vecí. Najvyšší súd tento postup príslušného krajského súdu podľa sťažovateľky neskúmal
a v napadnutých uzneseniach ani žiadnym spôsobom nevysvetlil.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu,
zruší napadnuté uznesenia a veci mu vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutých konaniach a jeho
napadnutými uzneseniami.
II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 23419/2013 až sp. zn. Rvp 23447/2013, z ktorých vyplýva ich právna a skutková
súvislosť, a prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutí najvyššieho súdu,
proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
uznesenia.
II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí
orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov
verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 378/08) ďalej
pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov
a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou
do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych
noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho
odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto
nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého
rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej
normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody
zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,
Zo sťažností a ich príloh vyplýva, že okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili
sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky
č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto
uzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky
zaujatosti nepodala, a preto žiadala zrušiť uznesenia okresných súdov v celom rozsahu.
Príslušné krajské súdy ako odvolacie súdy uznesenia okresných súdov potvrdili ako vecne
správne, pričom v ich odôvodnení poukázali najmä na skutočnosť, že sťažovateľka
vo svojich návrhoch na začatie konania žiadala o prikázanie jej vecí inému súdu prvého
stupňa v obvode príslušného krajského súdu podľa § 12 ods. 1 OSP, pretože sudcovia
jednotlivých okresných súdov sú podľa sťažovateľky vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania, a teda vzniesla
námietky zaujatosti. Nutná delegácia je totiž podľa názoru príslušného krajského súdu vždy
dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov podľa § 14 OSP, a to buď z dôvodu účastníkom
konania vznesenej námietky zaujatosti alebo na tom základe, že samotní sudcovia sa cítia
byť vo veci zaujatí. Na základe dovolaní podaných sťažovateľkou najvyšší súd rozhodol
o ich odmietnutí z dôvodu procesnej neprípustnosti.
Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd napadnutými uzneseniami, ktorými
odmietol dovolania podané sťažovateľkou, porušil ňou označené práva, keď arbitrárnym
spôsobom interpretoval a aplikoval § 237 písm. e) a § 237 písm. g) OSP, ich odôvodnenie je
nedostatočné, pretože z neho „nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo... prejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vyplýva, že najvyšší súd posúdil prípustnosť
dovolaní podaných sťažovateľkou z hľadiska § 239 ods. 1 a 2 OSP a dospel k záveru, že
tieto prípustné na základe uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nie sú.
Keďže v daných veciach prichádzala do úvahy prípustnosť dovolania, ak v konaniach došlo
k niektorej z taxatívne vymenovaných procesných vád podľa § 237 OSP, pristúpil najvyšší
súd k ich preskúmaniu. Keďže existencia procesných vád podľa § 237 písm. a) až d) a f)
OSP nevyšla v dovolacom konaní najavo, najvyšší súd pristúpil k preskúmaniu
sťažovateľkou namietanej existencie procesnej vady podľa § 237 písm. e) OSP, ktorú
vyvodzovala z toho, že nepodala námietky zaujatosti, teda nepodala návrhy na začatie
konania, hoci boli potrebné, a napriek tomu jej bola uzneseniami okresného súdu uložená
povinnosť zaplatiť súdne poplatky za tieto procesné návrhy, čo bolo príslušným krajským
súdom potvrdené ako správny procesný postup. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal
na § 79 prvú vetu OSP, podľa ktorej sa konanie okrem prípadov vymedzených zákonom
(tzv. nesporové konania) zásadne začína na návrh, ktorý sa v sporovom konaní označuje ako
žaloba. Len zistenie tohto nedostatku zakladá zmätočnosť celého konania, a teda je aj
dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. e) OSP. So vznesením námietky zaujatosti zákon
nespája účinok začatia ďalšieho samostatného konania, pretože ide o rozhodovanie
o parciálnej otázke v rámci už prebiehajúceho konania, ktoré začalo podaním žaloby.
Uvedené preto nemohlo mať za následok procesnú vadu uvedenú v § 237 písm. e) OSP,
ako to namieta sťažovateľka.
Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g)
OSP, a teda tvrdeniu, že v jej veciach rozhodovali vylúčení sudcovia, najvyšší súd,
poukazujúc na znenie § 14 ods. 1 OSP (dôvody vylúčenia sudcu), ako aj na svoju
predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej dôvodom na vylúčenie sudcu nie je sama
skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom
tento sudca vykonáva súdnictvo, posúdil aj túto námietku sťažovateľky ako neopodstatnenú.
Takéto odôvodnenie uznesení dovolacieho senátu najvyššieho súdu nemožno
považovať za arbitrárne, či dokonca zjavne svojvoľné, ako to vidí sťažovateľka. Nie je
úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť
právnych záverov najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné
práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v napadnutých rozhodnutiach najvyššieho súdu
nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá by mala alebo mohla mať za následok porušenie
označených práv sťažovateľky. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu sú náležite
odôvodnené, ich záverom nechýba predchádzajúca logická interpretácia príslušných
právnych noriem a nemožno ich považovať za zjavne svojvoľné.
Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutých rozhodnutiach použil takú
interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej
právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých sú založené súdne rozhodnutia,
absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej
logiky a závery najvyššieho súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore
s princípmi spravodlivosti.
Základné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo
na úspech v konaní pred súdom (II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95). Ústavno-súdna korekcia
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľky by teda bola možná len
v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo
do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy). K porušeniu ústavou garantovaného práva
na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces podľa dohovoru by
mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť
komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde
(napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého
odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by
zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súd nezistil žiadnu
z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnuté rozhodnutia
najvyššieho súdu robila ústavne neakceptovateľnými, a teda vyžadujúcimi ústavno-súdnu
korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu,
resp. spravodlivé súdne konanie.
Ústavný súd konštatuje, že je nepochybné, že povinnosťou najvyššieho súdu bolo
v predmetných veciach skúmať, či sú splnené všetky zákonné podmienky pre prípustnosť
dovolaní podaných sťažovateľkou. Sťažovateľka, ktorá bola kvalifikovane zastúpená
v konaní pred všeobecnými súdmi, vo svojich sťažnostiach neuviedla žiadnu skutočnosť,
na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sú
postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o ich zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv
sťažovateľky, tak ako to tvrdila vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd
kvalifikoval dovolania sťažovateľky ako neprípustné a že pritom vyslovil právny názor,
s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva
na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označeného článku ústavy
a dohovoru.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu najvyššieho
súdu k rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj právny názor, podľa ktorého právne
závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)
zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných
veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého
súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila
ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí
rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné
zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8
ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu
súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať
stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú
oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov
súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného
súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou
a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného
práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav
svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade
argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tieto
rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnené.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky
uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2014