Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
3f6/391557.710f86.pdf
PDF · 155.86 KB
No categories available
6Cdo/275/2013
Najvyšší súd 6 Cdo 275/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO : 35 807 598, v dovolacom konaní zastúpenej
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, v mene a na účet ktorej koná
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti žalovanej Slovenskej
republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v
Bratislave, Župné nám. č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 52 C 209/2012, o dovolaní žalobkyne
proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 28. marca 2013 sp. zn. 8 Co 57/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie žalobkyne o d m i e t a .
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou podanou 27. septembra 2012 na Okresnom súde Bratislava II sa žalobkyňa
voči žalovanej domáhala náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). V žalobe medziiným uviedla, že
predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Bratislava II, preto
jeho sudcovia nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to žiadala, aby Krajský
súd v Bratislave rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1
O. s. p.).
Okresný súd Bratislava II považoval žalobu v uvedenej časti za námietku zaujatosti
jeho sudcov a spis po ich vyjadrení sa k argumentácii žalobkyne predložil na rozhodnutie
Krajskému súdu v Bratislave (§ 16 ods. 1 O. s. p.), ktorý uznesením z 19. októbra 2012 sp. zn.
8 NcC 115/2012 (č. l. 17) rozhodol tak, že sudcovia Okresného súdu Bratislava II (uvedení
vo výroku uznesenia) nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Návrhu
na prikázanie veci nevyhovel.
Okresný súd Bratislava II uznesením zo 4. októbra 2012 č. k. 52 C 209/2012-12c
vyzval žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 66 € za námietku zaujatosti podľa
položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len
Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo 4. októbra 2012 č. k. 52 C 209/2012-12c
napadla žalobkyňa odvolaním argumentujúc tým, že v danom prípade nepodala námietku
zaujatosti, ale návrh na prikázanie veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O. s. p.).
Navyše, i keby predsa len išlo o námietku zaujatosti (čo žalobkyňa poprela), nezaťažovala by
ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je v danom prípade vecne oslobodené
od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 28. marca 2013 sp. zn. 8 Co 57/2013 uznesenie
súdu prvého stupňa potvrdil. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že sa stotožnil s názorom súdu
prvého stupňa v tom, že z hľadiska obsahového v podanej žalobe išlo aj o námietku zaujatosti
vznesenú proti sudcom Okresného súdu Bratislava II; za správny označil tiež následný
postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Dodal, že
sa stotožnil s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreným v uznesení
z 30. marca 2011 sp. zn. II. ÚS 124/2011, podľa ktorého vecné oslobodenie občianskeho
súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa nevzťahuje
aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka.
Od povinnosti zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa § 138
O. s. p. Vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku
podľa § 4 zákona č. 71/1992 Zb. sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1
zákona č. 71/1992 Zb.), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon
rozhodnutia a exekúciu (§ 4 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb.).
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním. Navrhla, aby
dovolací súd rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, že v predmetnej veci sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom a že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Za nepodanie
návrhu na začatie konania považovala nepodanie námietky zaujatosti, pretože to nebolo
obsahom jej vôle. Neexistujúcu námietku zaujatosti nebolo možné spoplatniť. Za odňatie
možnosti konať pred súdom považovala údajnú prekvapivosť a nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozhodovanie vylúčeným sudcom v konaní pred súdom prvého
stupňa vyvodzovala z toho, že išlo o sudcu súdu, ktorého nezákonným postupom jej mala byť
spôsobená žalovaná ujma. Vyčítala odvolaciemu súdu aj nesprávnosť jeho záveru, podľa
ktorého sa vecné oslobodenie konania od súdnych poplatkov nevzťahuje na súdny poplatok
za vznesenie námietky zaujatosti.
Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel pritom
k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.).
Dovolanie žalobkyne preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania žalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ O. s. p. netvrdila a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
Nedostatok návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 prvá veta
O. s. p. (tam, kde je takýto návrh potrebný) je neodstrániteľný nedostatok podmienky konania,
ktorý v konečnom dôsledku vedie k zastaveniu konania v ktoromkoľvek jeho štádiu. Tento
nedostatok zakladá vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p.
V predmetnej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa podala návrh na začatie
konania (žalobu) 27.9.2012 a vychádzajúc z jej obsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p.) možno ustáliť, že
žalobkyňa ním uplatnila nárok na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. a navrhla tiež prikázať vec inému súdu, z dôvodu, že sudcovia Okresného
súdu Bratislava II sú z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčení so zreteľom na ich
pomer k veci a účastníkom konania. Ide teda o návrh (žalobu), ako procesnoprávny úkon
účastníka konania, ktorou žalobkyňa uplatnila tak nárok vyplývajúci z právneho vzťahu medzi
účastníkmi konania (žalobcom a žalovaným), ale súčasne (vzniesla) uplatnila aj námietku
zaujatosti. V takomto prípade, z hľadiska spoplatnenia námietky zaujatosti, nevzniká vzťah
medzi účastníkmi konania, ale vzniká vzťah osobitný finančno-právny (poplatkový) medzi
poplatníkom a štátom, v ktorom návrh na začatie konania podľa § 79 ods. 1 O. s. p. nie je
potrebný. Pre vznik tohto vzťahu je relevantné samotné uplatnenie námietky zaujatosti
zo strany účastníka konania, pričom takáto námietka môže byť uplatnená buď
samostatným podaním (v konaní, ktoré je už začaté) alebo môže tvoriť aj súčasť iného
podania (tak ako v predmetnej veci bola uplatnená v návrhu na začatie konania – v žalobe).
Prikázanie veci v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 O. s. p. prichádza do úvahy len vtedy,
ak súd nemôže vo veci konať, lebo jeho sudcovia sú vylúčení. Za takýchto okolností musí
byť vec prikázaná inému súdu. Nutná delegácia v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia je teda „viazaná“ na ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p., z ktorého vyplývajú
skutočnosti zakladajúce dôvod, pre ktorý je sudca vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci. Takáto námietka (a s ňou spojená nutná delegácia) nemôže byť
predmetom samostatného súdneho konania, ale takého konania, ktoré sa vo veci už začalo
na návrh (ako sa to stalo aj v predmetnej veci). Inak by sa sudcovia ani nemohli vyjadriť, či
majú relevantný vzťah k veci, k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Bez
konkrétnej veci, nemôžu byť ani účastníci konania, ani ich zástupcovia.
Možno ešte uviesť, že v občianskom súdnom konaní súd spravidla rozhoduje
o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie (o povinnosti poplatníka zaplatiť
súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu, uložení poriadkovej pokuty, trovách
konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom samostatnom
(súbežne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom. Rozhodovanie
o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho súdneho konania,
v ktorom je podaný jediný návrh na začatie konania – žaloba. Aj vtedy, keď súd rozhoduje
o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti
účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok, rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo
podaním návrhu na začatie konania (žaloby). Len ak takéto občianske súdne konanie ako
celok prebehlo napriek tomu, že sa nepodal návrh na jeho začatie (žaloba), hoci bol podľa
zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. e/ O. s. p.
Tvrdenie, že v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania (keď žalobkyňa
nevzniesla námietku zaujatosti voči sudcom), nenapĺňa skutkovú podstatu ustanovenia § 237
ods. 1 písm. e/ O. s. p.; dovolateľka ním totiž zamieňa stav, keď nebol podaný žiadny návrh
na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s takým procesným stavom, v ktorom
konanie bolo (podaním žaloby) riadne začaté a v jeho rámci bol vyrubený príslušný súdny
poplatok.
Pokiaľ žalobkyňa namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací
súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (pozri napríklad sp. zn.
7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré
bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa judikatúry
najvyššieho súdu možno vyvodiť iba vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“
založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté
právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde.
V týchto prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností,
ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil a účastník
v odvolacom konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa. V prejednávanej veci o takýto prípad odlíšenia
právneho názoru odvolacieho súdu od názoru súdu prvého stupňa jednoznačne nejde a preto
je námietka žalobkyne v tomto smere nedôvodná.
Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho
súdu, lebo toto rozhodnutie vyhovuje požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3 O. s. p.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré žalobkyňou predložené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré vysvetlil
zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu, pričom tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil
s námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní. S poukazom na relevantnú judikatúru sa
stotožnil s názorom súdu prvého stupňa v tom, že z hľadiska obsahového v podanej žalobe išlo
aj o námietku zaujatosti vznesenú proti sudcom Okresného súdu Bratislava II;
za správny označil tiež následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku
za námietku zaujatosti. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany žalobkyne, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo má povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie námietky
zaujatosti. Okolnosť, že táto odpoveď žalobkyňu neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie
nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.; za odňatie možnosti
konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalobkyne.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.
Dôvodnou napokon nebola ani námietka dovolateľky, že v konaní pred súdom prvého
stupňa rozhodoval (a teda, že uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal) vylúčený sudca.
I keď ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania
vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len
pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa
tohto ustanovenia predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť
odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom
na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom
výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor
účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho
z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte (bez ďalšieho) dôvod pre legitímne
obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec,
v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010).
Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, že dôvodom
na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
(podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil
zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako procesne neprípustné odmietol, bez toho, aby sa
mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5,
v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., keď žalovanej (ktorej vzniklo
právo na náhradu trov konania) v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. septembra 2013
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová