Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 566/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť M. K., R., zastúpeného

JUDr. Jaroslavom Čiernym, Advokátska kancelária, Holubyho 51, Martin, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. októbra 2011

a takto

rozhodol:

1. Základné právo M. K. na súdnu ochranu zaručené Slovenskej

republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 20. októbra 2011 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 20. októbra 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á uhradiť trovy konania

v sume 492,26 € (slovom štyristodeväťdesiatdva eur a dvadsaťšesť centov) na účet

právneho zástupcu JUDr. Jaroslava Čierneho, Advokátska kancelária, Holubyho 51, Martin,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho

zastúpenia v sume 492,26 € (slovom štyristodeväťdesiatdva eur a dvadsaťšesť centov)

na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2012

doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 20. októbra 2011.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza: „Predkladám sťažnosť, ktorou namietam

porušenie mojich základných práv a slobôd zaručených Dohovorom o ochrane ľudských

práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1, čl. 13 v trestnom súdnom konaní a moja sťažnosť

smeruje proti Uzneseniu NS SR sp. zn. zo dňa 20. 10. 2011 v konaní,

v ktorom som sa domáhal môjho práva na opätovné prejednanie veci rozhodnutej v mojej

neprítomnosti...

2. 6. 2005 z ČR som zaslal Odvolanie proti rozsudku KS v Žiline zo dňa 4. 3. 2002

sp. zn. v ktorom som sa domáhal opätovného prejedania mojej veci v mojej

prítomnosti, čo bolo v tom čase moje právo vyplývajúce z vyššie uvedenej judikatúry ESĽP

vec Poitrimol. Na odvolanie som čakal odpoveď 6 rokov! Sp. zn. doručené

10. 10. 2011.

V CZ som žiadal o prístup k Zbierke zákonov SR čo mi nebolo umožnené a bol som

bez prístupu k zbierke, bez pomoci obhajcu, bez rozhodnutia o odvolaní proti rozsudku

(poučenia o ďalších možných opr. prostriedkoch).

1. 1. 2006 – SR v bez môjho vedomia (bol som

v cudzine bez právnej pomoci a bez prístupu k zbierke Z) ukotvila do nástroj -

právo požiadať o opätovné prejednanie veci rozhodnutej v neprítomnosti a to v lehote

6 mesiacov od doručenia rozsudku (vedomia o odsúdení).

Nespravodlivo mi týmto nebolo dané právo na opätovné prejednanie veci tým,

že od doručenia rozsudku uplynulo 7 mesiacov.

16. 9. 2011 mi iná osoba oznámila, že mám právo na opätovné prejednanie veci

rozhodnutej v neprítomnosti a že toto právo mi vyplýva z judikatúry ESĽP k čl. 6 ods. 1

Dohovoru vec Poitrimol c Francúzsko a že od 1. 1. 2006 existuje ., ktoré zaručuje

každému právo požiadať o opätovné prejednanie veci rozhodnutej v neprítomnosti.

18. 9. 2011 Bezodkladne po odstránení prekážky, ktorá mi bránila využiť moje právo

požiadať o opätovné prejednanie veci (neprístupnost Zbierky bez právnej pomoci –

nevedomosť o práve) – požiadal som KS - Žilina o opätovné prejednanie veci a o navrátenie

lehoty podľa ., .) na podanie žiadosti o nové prejednanie veci v mojej

prítomnosti (KS - Žilina nerozhodol o žiadostiach)...

20. 10. 2011 NS SR rozhodol uznesením – nepovolením odvolania

proti rozsudku (?) o mojich žiadostiach zo dňa 18. 9. 2011 o navrátenie lehoty, o opätovné

prejednanie veci v mojej prítomnosti podaných KS - Žilina.

NS SR rozhodoval o práve, ktorého som sa žiadosťami domáhal (práva na opätovné

prejednanie veci) ale rozhodoval o tom, čo som Nežiadal – neodvolával som sa proti

rozsudku.

Mám za to, že spôsob (postup) konania o mojich žiadostiach z dní 18. 9. 2011

o navrátenie lehoty a o opätovné prejednanie veci je v rozpore s ,

a s Dohovoru tým, že KS - Žilina ani NS SR sa nezaoberal v konaní

mojim právom na opätovné prejednanie veci ale zaoberal sa inými právami (úvahami).“

3. Sťažovateľ ďalej uviedol, že došlo k porušeniu jeho práva podľa „čl. 13 Dohovoru

– právo na účinný opravný prostriedok - Namietam, že hoci mi dohovor v čase doručenia

rozsudku 24. 5. 2005 zaručoval právo na opätovné prejednanie veci v rozpore s tým

mi počas mojej väzby v cudzine nedával zákon nástroj na iniciovanie takéhoto postupu

v – neexistoval takýto opr. prostriedok hoci iným osobám je poskytnutý v

Dohovoru - právo na opätovné prejednanie veci v mojej prítomnosti

Namietam, že rozhodnutím NS SR zo dňa 20. 10. 2011 – zamietnutie

odvolania proti rozsudku bolo porušené moje právo na opätovné prejednanie veci tým,

že v konaniach sa toto moje právo opomína aj po priamom a výslovnom domáhaní sa tohto

práva. Rozhodnutie nie je odôvodnené.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 20. 10. 2011 porušil základné

právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, garantované SR,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 13 tohto dohovoru

na účinný opravný prostriedok.

2. Podľa o ústavnom súde zrušuje ústavný súd

uzn. NS SR z 20. 10. 2011.

3. Podľa o ústavnom súde vracia ústavný

súd SR vec Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie

4. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta zastupujúceho

sťažovateľa spolu s režijným paušálom.“

5. Sťažovateľ žiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným

súdom. Ústavný súd uznesením sp. zn. z 30. októbra 2013 jeho žiadosti

o ustanovenie právneho zástupcu vyhovel a za právneho zástupcu mu ustanovil advokáta

JUDr. Jaroslava Čierneho, Holubyho 51, Martin.

6. Ústavnému súdu bolo 27. novembra 2013 v predmetnej veci doručené vyjadrenie

sťažovateľa prostredníctvom ustanoveného právneho zástupcu, ktorý k predmetu konania

najmä uviedol: „Po porade s mojím ustanoveným právnym zástupcom v predmetnom

konaní pred Ústavným súdom SR jeho prostredníctvom dopĺňam svoju sťažnosť proti

porušovaniu mojich základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR 5 Ndt

15/2011 zo dňa 20. 10. 2011.

Najvyšší súd SR týmto uznesením rozhodol, že nepovoľuje navrátenie lehoty

na podanie odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 4. 3. 2002,

hoci mojou žiadosťou z 18. 9. 2011 som žiadal o navrátenie lehoty na opätovné prejednanie

svojej veci súdom v mojej prítomnosti podľa ust. , v spojení s ust.

ods. 1 Tr por. per analógiám, bezprostredne po odstránení prekážky, ktorá mi bránila

využiť moje právo o opätovné prejednanie veci vykonanej v mojej neprítomnosti v konaní

proti ušlému. Najvyšší súd SR teda svojím uznesením porušujúcim moje základné práva

nerozhodoval o obsahu mojej žiadosti, ale o navrátenie lehoty na podanie odvolania, hoci

odvolacie konanie už prebehlo, a preto som sa logicky uvedeného ani nedomáhal.

Najvyššiemu súdu SR malo byť zrejmé, že žiadam o opätovné prejednanie svojej veci súdom

v mojej prítomnosti podľa aj z tej skutočnosti, že k žiadosti

o navrátenie lehoty som pripojil aj žiadosť o opätovné prejednanie veci...“ Sťažovateľ ďalej

poukázal na skutočnosti, ktoré sa týkali priebehu prípravného konania, ako aj konania pred

súdom prvého stupňa a odvolacieho súdu v jeho trestnej veci.

Podaním doručeným ústavnému súdu 27. decembra 2013 právny zástupca

sťažovateľa predložil ústavnému súdu vyčíslenie trov právneho zastúpenia.

7. Ústavný súd uznesením č. k. -37 z 28. januára 2014 prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie.

8. Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadril

k prijatej sťažnosti, ako aj k tomu, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

Predseda najvyššieho súdu na výzvu ústavného súdu reagoval podaním z 24. februára

2014 doručeným ústavnému súdu 3. marca 2014, v ktorom uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

konal a rozhodoval o žiadosti odsúdeného M. K. o navrátenie lehoty na podanie odvolania

proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 4. marca 2002, sp. zn. . Na dôvodoch,

pre ktoré sťažovateľovi nebolo navrátenie lehoty povolené, trváme. Proti citovanému

rozsudku podala odvolanie obhajkyňa obvineného JUDr. B., na podklade ktorého došlo k

zrušeniu napadnutého rozsudku v prospech obvineného K. a k uloženiu trestu odňatia

slobody vo výmere 12 a pol roka.

Vo veci konajúci senát však v rozhodnutí upozornil na to, že ďalším postupom

Krajského súdu v Žiline týkajúcim sa výkonu tohto trestu odňatia slobody ako aj ďalších

trestov odňatia slobody, ktoré boli sťažovateľovi predtým ako aj následne uložené, zrejme

došlo k porušeniu § 39 ods. 1 Tr. zák. v neprospech M. K.. Proti rozsudku Krajského súdu v

Žiline z 3. augusta 2010, sp. zn. Ntc 11/2010 však obvinený odvolanie nepodal, preto

prípadná náprava tohto stavu je možná len prostredníctvom dovolania ministra

spravodlivosti na základe podnetu.“

Predseda najvyššieho súdu v závere podania uviedol, že súhlasí s upustením

od ústneho pojednávania.

9. Sťažovateľ na podanie najvyššieho súdu reagoval vyjadrením doručeným

ústavnému súdu 12. marca 2014, v ktorom zopakoval svoju argumentáciu, poukázal

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) „vo veci rozsudkov

ESĽP Colozza v. Taliansko (z 12.02.1985), Krombach v. Francúzsko (z 13.2.2001),

Somogyi v. Taliansko (z 18.5.2004)“ a predložil vyčíslenie trov konania.

Sťažovateľ uviedol, že súhlasí s rozhodnutím ústavného súdu bez nariadenia

pojednávania.

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) od ústneho pojednávania v danej veci,

pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

14. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

15. Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie , ústavného

zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

18. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

19. Podľa ak obvinený, jeho obhajca, poškodený

alebo zúčastnená osoba zmešká z dôležitých dôvodov lehotu na podanie opravného

prostriedku, povolí jej orgán, ktorému patrí rozhodovať o opravnom prostriedku, navrátenie

lehoty...

20. Podľa

(1) Odsúdený v konaní podľa tohto dielu má právo podať návrh na opätovné

prejednanie svojej veci súdom v jeho prítomnosti pre nesplnenie podmienok podľa § 358

ods. 1 do uplynutia šiestich mesiacov odo dňa, keď sa dozvedel o trestnom stíhaní alebo

odsúdení, najneskôr však v príslušnej premlčacej dobe ustanovenej v .

(2) Ak súd zistí splnenie podmienok podľa odseku 1, zruší skoršie rozhodnutia

a pokračuje v konaní na podklade pôvodnej obžaloby; inak návrh zamietne.

(3) Proti uzneseniu podľa odseku 2 je prípustná sťažnosť.

21. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 20. októbra 2011 bolo porušené jeho základné právo na spravodlivý

súdny proces podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Sťažovateľ

namieta, že najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že nepovolil navrátenie

lehoty na podanie odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 4. marca 2002, avšak toto uznesenie vydal na základe podania

sťažovateľa, ktorým inicioval konanie o inom opravnom prostriedku. Najvyšší súd podľa

názoru sťažovateľa nesprávne kvalifikoval jeho podanie ako odvolanie, nie ako návrh

na opätovné prejednanie veci, a teda rozhodol o takom opravnom prostriedku, ktorý

sťažovateľ nepodal, a naopak, nerozhodol o jeho návrhu na opätovné prejednanie veci

podľa , ktoré sťažovateľ v skutočnosti podal.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru

22. Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. z 20. októbra 2011

rozhodol tak, že „... odsúdenému M. K. navrátenie lehoty na podanie odvolania proti

rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 4. marca 2002, sp. zn. , sa nepovoľuje“.

V odôvodnení uviedol:

«Odsúdený M. K. podal 18. septembra 2011 žiadosť o navrátenie lehoty na podanie

odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 4. marca 2002, sp. zn. . Svoju

žiadosť odôvodnil tým, že v tomto prvostupňovom konaní bol odsúdený v neprítomnosti,

keďže sa proti nemu viedlo trestné konanie ako proti ušlému. V tomto smere poukazoval na

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej „konanie v neprítomnosti nieje

nezlučiteľné s Dohovorom, ak obvinený môže neskôr požiadať, aby súd rozhodol znova v

jeho prítomnosti o oprávnenosti trestného obvinenia". Ďalej argumentoval aj tým, že

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. septembra 2002, sp. zn. ,

ktorým bola jeho trestná vec právoplatne skončená, neobsahuje poučenie v zmysle čl. 6

Dohovoru o jeho práve požiadať o nové prejednanie veci v jeho prítomnosti. Nakoniec

uviedol, že lehota na podanie sťažnosti pre porušenie zákona mu už uplynula a rovnako tak

mu bol zamietnutý návrh na povolenie obnovy konania. Podľa jeho názoru je nespravodlivé,

že v jeho konaní mu je neustále odopierané právo na podanie opravného prostriedku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto posudzovanej veci zistil nasledovný stav:

Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo 4. marca 2002, sp. zn. , bol v tom

čase obžalovaný M. K. uznaný za vinného z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2

písm. a/, písm. c/, ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len Tr. zák.)...

Keďže v prípade obžalovaného M. K. sa konalo ako proti ušlému podľa § 302 a nasl.

účinného do 1. januára 2006 (ďalej len ), obhajkyňa obžalovaného M. K.

JUDr. B. podala proti vyššie uvedenému rozsudku odvolanie čo do výroku o vine a tým aj

čo do výroku o treste. Rovnako čo do oslobodzujúceho výroku podal odvolanie v

neprospech obžalovaného M. K. aj krajský prokurátor.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade týchto odvolaní meritórne preskúmal

napadnutý rozsudok vo všetkých výrokoch, ktoré sa týkali obžalovaného M. K. a na

verejnom zasadnutí konanom 26. septembra 2002 podľa § 258 ods. 1 písm. d/, písm. e/,

písm. f/, ods. 2 zrušil napadnutý rozsudok a podľa sám vo veci

rozhodol, pokiaľ ide o obžalovaného M. K. tak, že tomuto podľa § 234 ods. 3 Tr. zák. uložil

trest odňatia slobody vo výmere 12 a pol (dvanásť a pol) roka, na výkon ktorého ho podľa §

39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. zaradil do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny, pričom

odvolanie krajského prokurátora ako nedôvodné podľa zamietol.

...

Ods. M. K. písomným podaním z 25. apríla 2005 požiadal predsedníčku senátu

krajského súdu o doručenie rozsudku, ktorý prevzal 24. mája 2005.

Proti vyššie uvedenému rozsudku krajského súdu ods. M. K. podal 29. mája 2005

odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 22. júna 2005, sp. zn. ,

podľa odvolanie ods. M. K. zamietol, keďže bolo podané oneskorene.

...

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky

žiadosti ods. M. K. o navrátenie lehoty na podanie odvolania proti rozsudku Krajského

súdu v Žiline zo 4. marca 2002, sp. zn. , nevyhovel, keďže pre takýto procesný

postup neboli splnené zákonné podmienky podľa

V posudzovanom prípade bolo oprávnenou osobou (obhajkyňou v tom čase

obžalovaného M. K.) podané odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 4. marca

2002, sp. zn. , pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade tohto

opravného prostriedku preskúmal vyššie uvedený rozsudok vo všetkých jeho výrokoch

týkajúcich sa v tom čase obžalovaného M. K., pričom zistil, že toto odvolanie je čiastočne

dôvodné a vzhľadom k tomu rozhodol vo veci sám tak, že zrušil v príslušnej časti napadnutý

rozsudok a uložil dotyčnému miernejší trest odňatia slobody vo výmere 12 a pol roka so

zaradením na jeho výkon do III. nápravnovýchovnej skupiny.

Iná vec je, že v ďalšom postupe Krajského súdu v Žiline týkajúcom sa výkonu tohto

trestu odňatia slobody ako ak aj ďalších trestov odňatia slobody, ktoré mu boli predtým

ako aj následne uložené (hlavne trest odňatia slobody uložený súdmi v Českej republike

uznaný na území Slovenskej republiky) zrejme došlo k porušeniu ustanovenia § 39 ods. 1

Tr. zák. a ďalších v neprospech ods. M. K.. V tomto prípade však ods. M. K. odvolanie proti

rozsudku Krajského súdu v Žiline z 3. augusta 2010, sp. zn. Ntc 11/2010, nepodal, preto

prípadná náprava tohto stavu je možná len prostredníctvom dovolania ministra

spravodlivosti, ktorý však tento mimoriadny opravný prostriedok môže podať iba na základe

podnetu iného subjektu, ktorým sa vzhľadom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky myslí subjekt nie zhodný s osobou oprávnenou podať riadny opravný

prostriedok.»

23. Ústavný súd už vo vzťahu k a dohovoru uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

24. Podľa konštantnej judikatúry úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne ľudskoprávnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie skutkovej otázky všeobecným

súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len

v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (). Ústavný súd považuje za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

25. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná

a účinná právna norma ()

26. Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán

verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,

nezávisle a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (mutatis mutandis , ).

Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej

nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach

právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového

základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých

dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie,

ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi ().

27. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť,

či ich skutočne rešpektoval, a to v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná

a udržateľná.

28. V spise krajského súdu sp. zn. , ktorý si ústavný súd zapožičal,

sa nachádzajú dve podania sťažovateľa z 18. septembra 2011 týkajúce sa predmetu tohto

konania, a to žiadosť o opätovné prejednanie veci a žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty.

Obe žiadosti sťažovateľ predložil krajskému súdu ku konaniu vedenému pod sp. zn.

.

V žiadosti sťažovateľa o opätovné prejednanie veci z 18. septembra 2011 sťažovateľ

uviedol:

«Žiadosť o opätovné prejednanie veci.

Vážený súd, týmto žiadam o poskytnutie môjho práva požiadať o opätovné

prejednanie mojej veci sp. zn. rozhodnutej „in kontumation“ bez poskytnutia

možnosti (poučenia) požiadať o opätovné prejednanie veci.»

Ako prílohu k tomuto podaniu sťažovateľ označil „Žiadosť o navrátenie lehoty

zo dňa 18.9.2011“.

V žiadosti o navrátenie lehoty z 18. septembra 2011 založenej v spise krajského súdu

sťažovateľ uvádza:

«Žiadosť o navrátenie lehoty ( )

Vážený súd, týmto žiadam o navrátenie lehoty na podanie opravného prostriedku

( ) proti konečnému rozsudku „in kontumation“ zo dňa 26. 9. 2002 –

NS SR». Sťažovateľ poukázal na judikatúru ESĽP, opísal chronológiu postupu

v jeho veci od 26. septembra 2002 a v závere tohto podania uviedol: „Mám za to, že je

nespravodlivé že mne je v mojom tr. konaní odopieraná možnosť podať opravný prostriedok

– využiť právo požiadať o opätovné prejednanie veci. Iní toto právo dostali k využitiu – mne

nie je poskytnuté, hoci toto právo mám zaručené Dohovorom.

Na základe vyššie uvedeného sa domáham, aby mi bola navrátená lehota na podanie

opravného prostriedku - aby mi bola poskytnutá tak, ako bola poskytnutá všetkým

po 1. 1. 2006 (okrem mňa). Mám zato, že mi musí byť poskytnuté právo prejednať vec znovu

v mojej prítomnosti.“

29. V spisovom prehľade v spise krajského súdu sp. zn. sú pod č. l.

1751 - 1762 tieto žiadosti označené výslovne ako „Žiadosť o opätovné prejednanie veci“.

V predkladacej správe krajského súdu zo 4. októbra 2011, ktorou bola vec predložená

najvyššiemu súdu, je uvedené, že krajský súd predložil žiadosť č. l. 1751 - 1762 odsúdeného

sťažovateľa o navrátenie lehoty na podanie opravného prostriedku proti rozsudku krajského

súdu sp. zn. zo 4. marca 2002 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5

To 44/2002 z 26. septembra 2002.

30. Najvyšší súd v napadnutom uznesení sp. zn. z 20. októbra 2011

posúdil uvedené podania sťažovateľa z 18. septembra 2011 ako žiadosť o navrátenie lehoty

na podanie odvolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 4. marca 2002

a predmetným uznesením rozhodol tak, že navrátenie lehoty na podanie odvolania

nepovolil.

31. Z uvedeného je zrejmé, sťažovateľ sa svojimi podaniami z 18. septembra 2011

domáhal iniciovania konania podľa § 362 Trestného priadku (opätovné prejednanie veci)

a žiadal o navrátenie lehoty na podanie tohto opravného prostriedku. V žiadosti o navrátenie

lehoty výslovne uvádza, že žiada o navrátenie lehoty na podanie opravného prostriedku

podľa a druhé podanie výslovne označil ako žiadosť o opätovné

prejednanie veci a tomu zodpovedal aj obsah predmetného podania.

Najvyšší súd podania kvalifikoval ako žiadosť o navrátenie lehoty na podanie

odvolania proti rozsudku krajského súdu.

32. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa s predmetným procesným úkonom

sťažovateľa ako účastníka trestného konania nevysporiadal ústavne akceptovateľným

a udržateľným spôsobom. V danom prípade išlo o zásadný rozdiel medzi skutočným

obsahom podania sťažovateľa a jeho právnym posúdením zo strany najvyššieho súdu

z hľadiska aplikácie relevantnej zákonnej úpravy. V okolnostiach danej veci rozhodnutie

všeobecného súdu, ktorým nerozhodol podľa procesných predpisov upravujúcich

rozhodovanie o danom opravnom prostriedku (žiadosť o navrátenie lehoty na podanie

opravného prostriedku podľa ), ale podania účastníka konania

posúdil ako uplatnenie iného než ním skutočne iniciovaného procesného úkonu (žiadosť

o navrátenie lehoty na podanie odvolania), nemožno považovať za ústavne súladné. Pokiaľ

ide o napadnutý výrok, ako aj spôsob a rozsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu

s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, ústavný súd zistil,

že došlo k takej aplikácii zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktorá vyvoláva

účinky nezlučiteľné s a s dohovoru.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol, že uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 20. októbra 2011 došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa , ako aj práva uvedeného v dohovoru

(bod 1 výroku tohto nálezu).

K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

dohovoru

33. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol ústavnému súdu aj vyslovenie

porušenia práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru.

34. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu z ustanovenia čl. 13 dohovoru

vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať

účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných

ľudských práv chránených dohovorom (, ).

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný

prostriedok nápravy, ktorý aj využil podaním ústavnej sťažnosti, a jeho právam bola

poskytnutá ochrana zo strany ústavného súdu. Ústavný súd preto konštatuje,

že v predmetnej veci nezistil súvislosť medzi namietaným porušením ustanovenia čl. 13

dohovoru, ktorý upravuje právo na účinný prostriedok nápravy, a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, preto návrhu v tejto časti nevyhovel (bod 5 výroku). Vyslovenie

porušenia základných práv podľa a práv podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom napĺňa účel, ktorý sťažovateľ sledoval podaním sťažnosti

ústavnému súdu.

III.

35. Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie a svojím rozhodnutím vysloví,

že právoplatným rozhodnutím boli porušené základné práva, tak zruší takéto rozhodnutie

( a ) a vec môže vrátiť na ďalšie

konanie [ a ]. V danom

prípade na ochranu základného práva sťažovateľa bolo potrebné nielen označené uznesenie

najvyššieho súdu zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie. V ďalšom postupe bude

najvyšší súd v súlade s a viazaný právnym názorom

ústavného súdu vysloveným v tomto náleze (bod 2 výroku).

36. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním

sťažovateľa ústavným súdom ustanoveným advokátom. Ústavný súd pri rozhodovaní

o priznaní úhrady trov konania priznal úspešnému sťažovateľovi úhradu trov konania

vo výške 492,26 € za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane

porady so sťažovateľom v R. 21. novembra 2013, podanie z 27. novembra 2013, podanie

z 12. marca 2013) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a

náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej

len „vyhláška“). Odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2013 predstavuje sumu

130,16 € a režijný paušál 7,81 €, odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2014

predstavuje sumu 134 € a režijný paušál 8,04 €. Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil

náhradu cestovného a náhradu za stratu času v súvislosti poradou so sťažovateľom v R.

21. novembra 2013 vo výške 74,28 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania v celkovej sume 492,26 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa

rozhodol tak, ako to je uvedené v bodoch 3 a 4 výroku tohto nálezu.

37. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014