Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 6/2014
PDF · 185.99 KB
No categories available
I. ÚS 6/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 6/2014-36
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana
Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť Š. B. zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom
Pekárom, Advokátska kancelária, Krížna 52, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 71/2003 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Š. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 71/2003 p o r u š e n é
b o l o .
2. Š. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),
ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť Š. B. trovy právneho zastúpenia
v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet jeho právneho zástupcu
JUDr. Miroslava Pekára, Advokátska kancelária, Krížna 52, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Š. B. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra
2013 doručená sťažnosť Š. B. (ďalej len „sťažovateľ), zastúpeného advokátom JUDr.
Miroslavom Pekárom, Advokátska kancelária, Krížna 52, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 71/2003.
Z obsahu sťažnosti a vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. 9 Cbs 71/2003
vyplýva, že sťažovateľ podal 13. júna 2003 na krajskom súde ako vecne príslušnom súde
prvého stupňa žalobu, ktorou sa domáhal ochrany proti nekalej súťaži, konkrétne proti
klamlivému označeniu tovarov a služieb, a ktorou zároveň žiadal priznať primerané
zadosťučinenie v sume 58 949,17 €.
Krajský súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom zo 17. marca 2005. Rozsudok bol
zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 Obo 338/2005 z 28. júna 2007 a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie
konanie.
Druhýkrát krajský súd rozhodol rozsudkom z 10. apríla 2008, ktorý bol zrušený
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 122/2009 z 15. decembra 2009 a vec bola vrátená
krajskému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľ 26. januára 2011 doručil ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietal
porušenie svojich práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom krajského
súdu v označenom konaní. Ústavný súd o tejto sťažnosti sťažovateľa rozhodol nálezom
č. k. I. ÚS 161/2011-30 z 24. augusta 2011 tak, že vyslovil porušenie sťažovateľom
označených práv, krajskému súdu prikázal konať vo veci bez zbytočných prieťahov
a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov konania.
V ďalšom priebehu konania krajský súd vo veci rozhodol tretíkrát rozsudkom
zo 6. júla 2011, ktorý bol zrušený uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 82/2011
z 26. októbra 2011 a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie, a štvrtýkrát
rozsudkom z 14. marca 2012, ktorý bol opätovne zrušený uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Obo 72, 73/2012 z 19. septembra 2013 a vec bola vrátená krajskému súdu na
ďalšie konanie. Spis bol vrátený krajskému súdu na ďalšie konanie 23. októbra 2013.
Následne sa konali dve pojednávania 22. januára 2014 a 5. februára 2014, na ktorom
krajský súd rozhodol (v poradí piatym) rozsudkom tak, že žalobu sťažovateľa zamietol
a zaviazal ho na náhradu trov konania.
Sťažovateľ poukázal na to, že konanie v čase doručenia jeho sťažnosti ústavnému
súdu (28. novembra 2013) trvá viac ako desať rokov a doteraz nebolo právoplatne skončené,
pričom opätovné zrušenie tretieho a štvrtého rozsudku krajského súdu najvyšším súdom
svedčí o neefektívnosti postupu krajského súdu aj po tom, ako ústavný súd svojím nálezom
č. k. I. ÚS 161/2011-30 z 24. augusta 2011 uložil krajskému súdu konať bez zbytočných
prieťahov v konaní.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9Cbs 71/03 porušené bolo.
2. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby v konaní vedenom pod 9Cbs 71/03
konal bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 6000 €, ktoré je Krajský
súd Bratislava povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
4. Sťažovateľovi priznáva úhradu trov konania v sume 303,31 €, ktoré je Okresný súd
Bratislava I. povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Miroslava Pekára do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 6/2013-15 z 22. januára 2014 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.
Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom
sp. zn. Spr. 3104/14 z 21. februára 2014, v ktorom uviedol prehľad jednotlivých úkonov
krajského súdu v období konania po skoršom náleze ústavného súdu č. k. I. ÚS 161/2011-30
z 24. augusta 2011. K samotnej dôvodnosti sťažnosti sa krajský súd nevyjadril.
Krajský súd vo vyjadrení z 21. februára 2014 a právny zástupca sťažovateľa
vo vyjadrení z 8. apríla 2014 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri
výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj
sťažnosť sťažovateľa.
Ústavný súd konštatuje, že priebeh namietaného konania v období od jeho začatia
13. júna 2003 do doručenia prvej sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu 26. januára 2011
bol predmetom posúdenia v náleze ústavného súdu č. k. I. ÚS 161/2011-30 z 24. augusta
2011. Preto vo vzťahu k sťažnosti doručenej ústavnému súdu 20. novembra 2013 sa ústavný
súd obmedzil na posúdenie namietaného postupu krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 Cbs 71/2003 nasledujúceho po tomto období pri zohľadnení celkovej dĺžky
doterajšieho konania (viac ako desať rokov) bez jeho právoplatného skončenia.
Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd odkazuje na
svoje závery uvedené v jeho skoršom náleze a konštatuje, že predmet posudzovaného
konania (ochrana proti nekalej súťaži, konkrétne klamlivému označeniu tovarov a služieb
a nárok na priznanie primeraného zadosťučinenia v sume 58 949,17 €) sa po právnej
a skutkovej stránke javí zložitejšou. Uvedené však neodôvodňovalo neprimeranú celkovú
dĺžku posudzovaného konania vrátane posudzovaného obdobia konania po skoršom náleze
ústavného súdu.
Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v posudzovanom období namietaného konania vedenom
krajským súdom nezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovateľ mohol prispieť ku vzniku
prieťahov.
Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo
k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu v predmetnej veci.
Ústavný súd v nadväznosti na závery vyslovené v jeho skoršom náleze konštatuje, že
napriek príkazu ústavného súdu v jeho skoršom náleze z 24. augusta 2011 sa ďalší postup
krajského súdu v namietanom konaní nejaví ako efektívny, keďže aj ďalšie dva rozsudky
krajského súdu (v poradí tretí rozsudok zo 6. júla 2011 a štvrtý rozsudok krajského súdu
zo 14. marca 2012) boli zrušené v odvolacom konaní a v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu (28. novembra 2013) vec nebola právoplatne skončená. V súčasnosti je vec
v štádiu, keď krajský súd vo veci rozhodol piatym rozsudkom z 5. februára 2014.
Ústavný súd preto uzatvára, že v posudzovanom období konania krajského súdu
od augusta 2011 (v trvaní viac ako dvoch rokov), osobitne s prihliadnutím na celkovú dĺžku
konania (v trvaní viac ako desať rokov), došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Ústavný súd v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde
neprikázal krajskému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že už
jeho skorším nálezom takýto príkaz krajskému súdu uložený bol.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
6 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu
neistotu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € sťažovateľovi za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančného
zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania
a jeho priebeh a na mieru zavinenia krajského súdu na vzniknutých prieťahoch
v posudzovanom konaní.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto
bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania krajským súdom.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon
právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.
Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 €
a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dva
úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie
sťažnosti ústavnému súdu) a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014
(vyjadrenie k stanovisku krajského súdu) v celkovej sume 418 € vrátane režijného paušálu.
Keďže právny zástupca sťažovateľa si úhradu trov právneho zastúpenia uplatnil iba
v sume 303,31 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, túto úhradu sťažovateľovi
priznal len vo výške uplatneného nároku, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto
rozhodnutia.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. mája 2014