Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 6/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana

Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť Š. B. zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom

Pekárom, Advokátska kancelária, Krížna 52, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo Š. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. Š. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),

ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť Š. B. trovy právneho zastúpenia

v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. Miroslava Pekára, Advokátska kancelária, Krížna 52, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Š. B. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra

2013 doručená sťažnosť Š. B. (ďalej len „sťažovateľ), zastúpeného advokátom JUDr.

Miroslavom Pekárom, Advokátska kancelária, Krížna 52, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn.

vyplýva, že sťažovateľ podal 13. júna 2003 na krajskom súde ako vecne príslušnom súde

prvého stupňa žalobu, ktorou sa domáhal ochrany proti nekalej súťaži, konkrétne proti

klamlivému označeniu tovarov a služieb, a ktorou zároveň žiadal priznať primerané

zadosťučinenie v sume 58 949,17 €.

Krajský súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom zo 17. marca 2005. Rozsudok bol

zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 28. júna 2007 a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie

konanie.

Druhýkrát krajský súd rozhodol rozsudkom z 10. apríla 2008, ktorý bol zrušený

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 15. decembra 2009 a vec bola vrátená

krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ 26. januára 2011 doručil ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietal

porušenie svojich práv ( a dohovoru) postupom krajského

súdu v označenom konaní. Ústavný súd o tejto sťažnosti sťažovateľa rozhodol nálezom

č. k. -30 z 24. augusta 2011 tak, že vyslovil porušenie sťažovateľom

označených práv, krajskému súdu prikázal konať vo veci bez zbytočných prieťahov

a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov konania.

V ďalšom priebehu konania krajský súd vo veci rozhodol tretíkrát rozsudkom

zo 6. júla 2011, ktorý bol zrušený uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. októbra 2011 a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie, a štvrtýkrát

rozsudkom z 14. marca 2012, ktorý bol opätovne zrušený uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. , 73/2012 z 19. septembra 2013 a vec bola vrátená krajskému súdu na

ďalšie konanie. Spis bol vrátený krajskému súdu na ďalšie konanie 23. októbra 2013.

Následne sa konali dve pojednávania 22. januára 2014 a 5. februára 2014, na ktorom

krajský súd rozhodol (v poradí piatym) rozsudkom tak, že žalobu sťažovateľa zamietol

a zaviazal ho na náhradu trov konania.

Sťažovateľ poukázal na to, že konanie v čase doručenia jeho sťažnosti ústavnému

súdu (28. novembra 2013) trvá viac ako desať rokov a doteraz nebolo právoplatne skončené,

pričom opätovné zrušenie tretieho a štvrtého rozsudku krajského súdu najvyšším súdom

svedčí o neefektívnosti postupu krajského súdu aj po tom, ako ústavný súd svojím nálezom

č. k. -30 z 24. augusta 2011 uložil krajskému súdu konať bez zbytočných

prieťahov v konaní.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby v konaní vedenom pod

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 6000 €, ktoré je Krajský

súd Bratislava povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Sťažovateľovi priznáva úhradu trov konania v sume 303,31 €, ktoré je Okresný súd

Bratislava I. povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Miroslava Pekára do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd uznesením č. k. -15 z 22. januára 2014 prijal podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom

sp. zn. Spr. 3104/14 z 21. februára 2014, v ktorom uviedol prehľad jednotlivých úkonov

krajského súdu v období konania po skoršom náleze ústavného súdu č. k. -30

z 24. augusta 2011. K samotnej dôvodnosti sťažnosti sa krajský súd nevyjadril.

Krajský súd vo vyjadrení z 21. februára 2014 a právny zástupca sťažovateľa

vo vyjadrení z 8. apríla 2014 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri

výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu

týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre

sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa (aj práva podľa

dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj

sťažnosť sťažovateľa.

Ústavný súd konštatuje, že priebeh namietaného konania v období od jeho začatia

13. júna 2003 do doručenia prvej sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu 26. januára 2011

bol predmetom posúdenia v náleze ústavného súdu č. k. -30 z 24. augusta

2011. Preto vo vzťahu k sťažnosti doručenej ústavnému súdu 20. novembra 2013 sa ústavný

súd obmedzil na posúdenie namietaného postupu krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. nasledujúceho po tomto období pri zohľadnení celkovej dĺžky

doterajšieho konania (viac ako desať rokov) bez jeho právoplatného skončenia.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd odkazuje na

svoje závery uvedené v jeho skoršom náleze a konštatuje, že predmet posudzovaného

konania (ochrana proti nekalej súťaži, konkrétne klamlivému označeniu tovarov a služieb

a nárok na priznanie primeraného zadosťučinenia v sume 58 949,17 €) sa po právnej

a skutkovej stránke javí zložitejšou. Uvedené však neodôvodňovalo neprimeranú celkovú

dĺžku posudzovaného konania vrátane posudzovaného obdobia konania po skoršom náleze

ústavného súdu.

Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či

v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v posudzovanom období namietaného konania vedenom

krajským súdom nezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovateľ mohol prispieť ku vzniku

prieťahov.

Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo

k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd v nadväznosti na závery vyslovené v jeho skoršom náleze konštatuje, že

napriek príkazu ústavného súdu v jeho skoršom náleze z 24. augusta 2011 sa ďalší postup

krajského súdu v namietanom konaní nejaví ako efektívny, keďže aj ďalšie dva rozsudky

krajského súdu (v poradí tretí rozsudok zo 6. júla 2011 a štvrtý rozsudok krajského súdu

zo 14. marca 2012) boli zrušené v odvolacom konaní a v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu (28. novembra 2013) vec nebola právoplatne skončená. V súčasnosti je vec

v štádiu, keď krajský súd vo veci rozhodol piatym rozsudkom z 5. februára 2014.

Ústavný súd preto uzatvára, že v posudzovanom období konania krajského súdu

od augusta 2011 (v trvaní viac ako dvoch rokov), osobitne s prihliadnutím na celkovú dĺžku

konania (v trvaní viac ako desať rokov), došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd v zmysle ustanovenia

neprikázal krajskému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že už

jeho skorším nálezom takýto príkaz krajskému súdu uložený bol.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha finančného

zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

6 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu

neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41

dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € sťažovateľovi za primerané finančné

zadosťučinenie podľa . Pri ustálení sumy finančného

zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania

a jeho priebeh a na mieru zavinenia krajského súdu na vzniknutých prieťahoch

v posudzovanom konaní.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto

bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania krajským súdom.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon

právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.

Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 €

a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dva

úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie

sťažnosti ústavnému súdu) a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014

(vyjadrenie k stanovisku krajského súdu) v celkovej sume 418 € vrátane režijného paušálu.

Keďže právny zástupca sťažovateľa si úhradu trov právneho zastúpenia uplatnil iba

v sume 303,31 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, túto úhradu sťažovateľovi

priznal len vo výške uplatneného nároku, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto

rozhodnutia.

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014