Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 6/2013
PDF · 87.03 KB
No categories available
I. ÚS 6/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 6/2013-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 12 Er 3756/2005 z 3.
septembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. novembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 12 Er 3756/2005 z 3. septembra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie
okresného súdu“).
2. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a v kontexte aj svojich zistení dospel
k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podanej sťažnosti je v podstate totožná
s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa
ústavný súd už zaoberal v uplynulom období. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe
sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach,
ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov v predošlých samostatných
prípadoch, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe
dôvody odmietnutia ňou podaných sťažností v obdobných prípadoch v závislosti od ich
predmetu, ako aj predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov (vylúčenie súdneho
exekútora JUDr. K., pozn.) a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade tejto sťažnosti.
Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich
predchádzajúcich rozhodnutí (napr. IV. ÚS 157/2012 z 22. marca 2012, I. ÚS 220/2012
zo 16. mája 2012, III. ÚS 445/2012 z 12. septembra 2012...), ktoré skončili odmietnutím
rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd
v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory,
a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia.
3. Ústavný súd teda nemohol prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty
tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb v konaní pred všeobecnými (exekučnými)
súdmi v kontexte s už právoplatnými rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré
sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s účastníkmi, a to súdnym exekútorom
JUDr. K., ako aj spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už
notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia.
4. V závere ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľa aj takýmto
spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že
nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia
v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného
bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho
zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie
materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je
to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.
5. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2013