Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 37/2014
PDF · 249.61 KB
No categories available
I. ÚS 37/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014
prerokoval prijatú sťažnosť R. D., zastúpeného advokátkou JUDr. Ľubicou Bičianovou,
Záhradnícka 16/II, Komárno, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom
pod sp. zn. Er 2897/01, za účasti Okresného súdu Komárno, a takto
rozhodol:
1. Základné právo R. D. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2897/01 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Komárno p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.
Er 2897/01 konať bez zbytočných prieťahov.
3. R. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto
eur), ktoré j e Okresný súd Komárno p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Komárno j e p o v i n n ý uhradiť R. D. trovy právneho zastúpenia
v sume 417,98 € (slovom štyristosedemnásť eur a deväťdesiatosem centov) na účet jeho
právnej zástupkyne JUDr. Ľubice Bičianovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
5. decembra 2013 doručená sťažnosť R. D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátkou JUDr. Ľubicou Bičianovou, Záhradnícka 16/II, Komárno, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2897/01.
Zo sťažnosti vyplýva:
«... 30. 06. 2011 bol platiteľovi mzdy povinného v 4/ rade (navrhovateľovi) doručený
Príkaz na začatie exekúcie EX 602/2001 zo dňa 17. 06. 2011 a to zrážkami zo mzdy
povinného pod 4/, na základe vykonateľného exekučného titulu na peňažné plnenie:
notárskej zápisnice č. N 375/00, NZ 360/00 zo dňa 14. 11. 2000... ktorým sa ukladá
povinným... 4/ R. D., zaplatiť pohľadávku 4.233,82.- € s prísl...
Z Príkazu na začatie exekúcie zo dňa 17. 06. 2011 vyplývalo, že exekučné konanie sa
voči povinným... začalo na návrh oprávneného; Všeobecná úverová banka, a. s...
povinný v 4/ rade (navrhovateľ)... podal... 11. 07. 2011 návrh na zastavenie exekúcie
v zmysle § 57 ods. 1/ písm. g) EP, s poukazom na to, že oprávnený: Všeobecná úverová
banka, a. s... nie je oprávnený pohľadávku vymáhať z dôvodov jej postúpenia a tiež
z dôvodu, že povinný v 1/ rade Z. S. (dlžník), na základe dohody s postupníkom mal podľa
vedomosti povinného v 4/ rade... pohľadávku splácať v nepravidelných splátkach už
postupníkovi... Súčasne v návrhu na zastavenie exekúcie poukázal na skutočnosť, že
zo strany exekútora mu neboli v rozpore s ust. § 67 EP doručované žiadne písomnosti
a preto namietal aj podpis na doručenke o prevzatí upovedomenia o začatí exekúcie
o ktorom nemal vedomosti a ktoré mu nebolo nikdy doručené. Keďže mu neboli doručované
žiadne písomnosti, či už zo strany oprávneného alebo exekútora, nemal žiadne vedomosti
o tom, že pre uvedenú pohľadávku je vedené exekučné konanie...
povinný v 4/ rade... podal aj návrh na odklad v zmysle § 56 ods. 2 EP. Napriek tomu,
že od podania návrhu na odklad a zastavenie exekúcie uplynuli už viac ako 2 roky, o návrhu
povinného v 4/ rade doposiaľ rozhodnuté nebolo.
Medzičasom však uznesením Okresného súdu Komárno č. k. 0Er/2897/2001-157
zo dňa 04. 02. 2013 súd pripustil zmenu účastníka konania na strane oprávneného:
Všeobecná úverová banka, a. s... ktorý z konania vystúpi a na jeho miesto vstúpi:
SERRAGHIS LOAN MANAGMENT LTD...
Rozhodnutie zdôvodnil tým, že... 14. 09. 2011 bol súdu doručený návrh
na pripustenie zmeny účastníkov konania na strane oprávneného z pôvodného oprávneného
na spoločnosť: Debinvest Limited... na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa
12. 09. 2008 uzavretou so Všeobecnou úverovou bankou, a. s... ako postupcom a Debinvest
Limited, ako postupníkom... 31. 10. 2012 bol súdu doručený ďalší návrh na pripustenie
zmeny účastníkov konania na strane oprávneného na spoločnosť: SERRAGHIS LOAN
MANAGMENT LTD... na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 10. 04. 2012...
Povinný v 4/ rade... som proti uvedenému uzneseniu súdu zo dňa 04. 02. 2013 podal
odvolanie z dôvodu, že z doteraz vykonaného dokazovania a dokladov založených do spisu
nie je jednoznačne preukázaný prechod práva z exekučného titulu a tiež, že sa tak stalo
v súlade s cit. ust. § 37 ods. 3 EP, účinného do 1. 2. 2002... som súdu vytýkal, že nerozhodol
o návrhoch na zámenu účastníkov konania na strane oprávneného v zákonnej lehote 60 dní.
O pôvodnom návrhu zo dňa 14. 09. 2011 a o návrhu zo dňa 31. 10. 2012, rozhodol až
uznesením dňa 04. 02. 2013.
Bez ohľadu na uvedenú skutočnosť, povinný v 4/ rade som dňa 12. 06. 2013 podal
ďalší návrh na odklad a zastavenie exekúcie, pretože existuje iný dôvod, pre ktorý nemožno
exekúciu vykonať a pre ktorý je exekúcia v zmysle § 57 ods. 1 písm. a, g/ EP, neprípustná
z dôvodov, že: Notárska zápisnica o uznaní dlhu a súhlase povinnej osoby
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, ktorá bola spísaná v rovnaký deň ako bola uzavretá
zmluva o úvere, nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom z dôvodu, že v čase
uznania dlhu a vyhlásenia povinnej osoby o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice
ešte žiadny dlh neexistoval a uznať možno len dlh, ktorý už vznikol a nie ktorý snáď
v budúcnosti vznikne.
Čas plynie a zo strany súdu nebolo vydané žiadne rozhodnutie. Zamestnávateľ
povinného 4/ v období od 6/2011 do 10/2013 vykonal z titulu tejto exekúcie zrážky zo mzdy
už vo výške 10.950,69.- € a zrážky vykonáva ďalej. Povinný v 1/ rade podľa potvrdení
založených do spisu na úhradu predmetnej pohľadávky uhradil sumu 1.860.- €, čo spolu
za uvedené obdobie činí 12.810,69.- €. Na uvedenú skutočnosť povinný v 4/ rade upozornil
exekútora v záujme toho, aby exekúcia nebola vykonávaná nad rozsah exekúcie. Exekútor,
reagujúc na upozornenie, požiadal o poskytnutie súčinnosti povinného v 4/ rade formou
urgencie rozhodnutia súdu o podaných návrhoch v exekučnom konaní...
Exekúcia je vedená na základe návrhu oprávneného: Všeobecná úverová banka
a. s... zo dňa 11. 12. 2000, o čom sa oprávnený v 4/ rade (navrhovateľ) dozvedel až
od svojho zamestnávateľa, keď mu bol doručený príkaz na začatie exekúcie dňa
30. 06. 2011 a ihneď začal vec riešiť. Podal 2 x návrh na odklad a zastavenie exekúcie
z rôznych dôvodov, tak ako to uviedol vyššie. Prvý návrh na odklad a zastavenie exekúcie
podal dňa 11. 7. 2011 a druhý dňa 12. 06. 2013. Ani o jednom návrhu dodnes rozhodnuté
nebolo. Súd doposiaľ rozhodol len o návrhoch oprávneného na zmenu účastníkov konania
na strane oprávneného a to uznesením zo dňa 04. 02. 2013, aj to nie v zákonnej lehote
a voči ktorému povinný v 4/ rade podal odvolanie, nakoľko ho nepovažuje za správne.
O odvolaní voči citovanému uzneseniu tiež rozhodnuté nebolo. S poukazom na tieto
skutočnosti mám za to, že dĺžka konania nespĺňa požiadavku „primeranej lehoty“, čím
došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.
Som toho názoru, že obdobia nečinnosti v postupe okresného súdu majú výrazný
vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Konanie, ktoré má byť predmetom posúdenia trvá viac
ako 2 roky a exekúcia ako taká je vedená od roku 2001 t. j. takmer 12 rokov. V priebehu
rokov 2011 a 2013 bola povinnému v 4/ rade zo mzdy z titulu exekúcie o ktorej nebol ani
vyrozumený zákonným spôsobom, ktorú skutočnosť vo svojich podaniach uviedol, zrazená
suma 10.950.- €. Príslušenstvo pohľadávky je už takmer trojnásobne vyššie ako istina,
čo nespôsobil svojim konaním povinný v 4/ rade (navrhovateľ). V súvislosti s tým mu vznikli
nemalé, medziiným aj existenčné problémy. Navrhovateľ (povinný v 4/ rade) si je vedomý
toho, že ako ručiteľ povinného v 1/ rade zodpovedá za úhradu pohľadávky oprávneného
spoločne a nerozdielne so všetkými povinnými v 1-3/ rade, avšak opakovane podal návrh
na odklad a zastavenie exekúcie z rôznych dôvodov, pre ktoré považuje exekúciu
za neprípustnú resp. neoprávnenú a súd o týchto jeho návrhoch nerozhodol v súlade
s ustanovením § 6 OSP a § 100 ods. 1 OSP, bez zbytočných prieťahov. Návrhy na súd
povinný v 4/ rade podal z dôvodov, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1/ Okresný súd Komárne v konaní vedenom pod sp. zn. 0Er/2897/2001 porušil
základné právo R. D... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
2/ Okresnému súdu Komárno v konaní vedenom pod 0Er/2897/2001 prikazuje konať
bez zbytočných prieťahov.
3/ Navrhovateľovi R. D... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
1,500.- EUR, ktoré mu je Okresný súd Komárno vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia Ústavného súdu.
4/ Okresný súd Komárno, je povinný zaplatiť náhradu trov konania R. D... v sume
317,66.- €...na účet právneho zástupcu navrhovateľa do 15 dní odo dňa právoplatnosti
nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa prijal na ďalšie konanie uznesením
č. k. I. ÚS 37/2014-11 z 29. januára 2014.
Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa
vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného
súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti.
Predseda okresného súdu na výzvu ústavného súdu reagoval podaním
zo 7. marca 2014 sp. zn. Spr 128/14, v ktorom okrem iného uviedol:
„Súd považoval za nevyhnutné vyriešiť otázku okruhu účastníkov t. j. toho, kto je
vlastne oprávneným v danej exekučnej veci, nakoľko z návrhov mal vedomosť o tom, že
pohľadávka s príslušenstvom, ktorá je predmetom exekučného konania, bola postúpená na
nového veriteľa. Preto dňa 4. 2. 2013 rozhodol o zmene účastníka konania na strane
oprávneného. Okresný súd Komárno bol toho názoru (čo vyplýva z vyjadrenia zákonnej
sudkyne), že nie je hospodárne rozhodovať o stave, ktorý už neplatí, pričom v odôvodnení
uznesenia (vydaného vyššou súdnou úradníčkou) uviedol, že pohľadávka bola postúpená
najprv na spoločnosť Debtinvest Limited a potom na spoločnosť Serraghis Loan
Management Ltd. Voči rozhodnutiu podal odvolanie povinný v 4. rade a po odvolacom
konaní Krajský súd v Nitre, ktorému bol spis predložený dňa 23. 5. 2013 svojím uznesením
č. k. 15CoE/178/2013-183, zo dňa 27. 6. 2013 uznesenie Okresného súdu Komárno č. k.
Er/2897/2001-157, zo dňa 4. 2. 2013 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že súd
samostatne nerozhodol o návrhu zo dňa 14. 9. 2011 a rozhodol iba o návrhu zo dňa
31. 10. 2012. Preto Okresný súd Komárno opätovne uznesením č. k. OEr/2897/2001-208
zo dňa 9. 1. 2014 rozhodol samostatným výrokom o návrhu zo dňa 14. 9. 2011
a samostatným výrokom o návrhu zo dňa 31. 10. 2012. Rozhodnutie právoplatnosť
nenadobudlo, nakoľko povinný v 4. rade podal voči nemu opäť odvolanie. Súd nerozhodol
o návrhu na zastavenie exekúcie súčasne s návrhom na zmenu účastníka na strane
oprávneného z dôvodu, že voči uzneseniu o zastavení exekúcie je prípustné odvolanie,
pričom voči výroku o zastavení/nezastavení konania by mohol podať odvolanie oprávnený
Všeobecná úverová banka, a. s., ktorá však podľa hmotného práva nie je veriteľom a preto
jej záujem na pokračovaní exekučného konania je zjavne iný ako záujem súčasného
veriteľa, o ktorého účastníctve v exekučnom konaní ku dnešnému dňu nebolo právoplatné
rozhodnuté.
Zákonodarca postúpenie pohľadávok nevylúčil a preto je teoreticky možné
postúpenia pohľadávok realizovať do nekonečna a bez ohľadu na to či s tým povinný
súhlasí, pričom súd o procesných návrhoch na zmenu účastníka t. j. o týchto procesných
zmenách musí rozhodnúť. V danom prípade je evidentné, že tento proces sa javí ako
procesné veľmi jednoduchý, ale v skutočnosti v takomto exponovanom prípade je zdĺhavý,
ak si ho predlžuje aj sám povinný, podávaním opravných prostriedkov, ktoré zjavne vedú
k predlžovaniu procesného postupu súdu (napr. o odvolacie konanie). V tomto smere možno
iba konštatovať, že Okresný súd Komárno je preťaženým súdom, kde sa iba exekučných
konaní vedie viac ako 82.000, pričom teoreticky by súd mal plynulé a bez prieťahov konať
v každej z týchto exekučných vecí, okrem toho ale aj iných, či už občianskoprávnych
veciach, obchodnoprávnych veciach, trestných veciach atď., čo je s poukazom na
personálne zloženie a materiálne podmienky súdu dlhotrvajúcim a zjavne neriešiteľným
problémom. Preto s poukazom na uvedené skutočnosti som toho názoru, že zbytočné
prieťahy v tejto veci z pohľadu súdneho konania nevznikli, pretože súd konal v intenciách
svojich možností priebežne a v primeranej lehote. Sťažovateľ ovi v exekučnom konaní
povinnému v 4. rade zjavne naďalej vyhovuje predlžovanie lehoty na vybavenie veci,
pretože aj t. č. podal odvolanie opäť proti procesnému rozhodnutiu, ktoré je potrebné pre
vydanie samotného rozhodnutia o jeho návrhu na odklad a zastavenie exekúcie.“
Sťažovateľ k vyjadreniu predsedu okresného súdu doručil ústavnému súdu
31. marca 2014 toto vyjadrenie:
„Mám za to, že okresný súd sa nedostatočne oboznámil s obsahom návrhu povinného
v 4/ rade (sťažovateľa) na odklad a zastavenie exekúcie zo dňa 08. 07. 2011. Návrh
povinného v 4/ rade ako i ostatných povinných bol najskôr podaný z toho dôvodu, že
oprávnený: Všeobecná úverová banka, a. s., Bratislava, pob. Komárno nie je oprávnený
vymáhať pohľadávku z dôvodov jej postúpenia, ktorú skutočnosť postupca ani postupník tak
súdu ako ani exekútorovi od roku 2008 neoznámili a tak exekúciu vedenú postupcom
považoval povinný v 4/ rade ( sťažovateľ) za neoprávnenú a žiadal exekúciu zastaviť.
Pokiaľ by následne nedošlo k predloženiu zmluvy o postúpení pohľadávky resp.
preukázaniu jej postúpenia, exekúcia by musela byť zastavená. Z uvedeného vyplýva, že
navrhovateľ sa domáhal zastavenia exekúcie nie z dôvodu postúpenia pohľadávky, lebo to
nie je dôvod zastavenia exekúcie, ale z dôvodu, že Všeobecná úverová banka, a. s.,
Bratislava, pob. Komárno, nebola oprávnená pohľadávku vymáhať.
Ďalej dovolím si nesúhlasiť s konštatovaním pána predsedu okresného súdu v tom, že
sťažovateľovi v exekučnom konaní ako povinnému v 4/rade zjavne naďalej vyhovuje
predlžovanie lehoty na vybavenie veci, vychádzajúc z toho, že podáva voči rozhodnutiam
súdu opravné prostriedky, pretože aj t. č. podal opäť odvolanie proti procesnému
rozhodnutiu súdu. Práve opak. Predlžovanie lehoty sťažovateľovi absolútne nevyhovuje,
pretože na základe exekučného príkazu mu zamestnávateľ vykonáva zrážky zo mzdy
a zrazené sumy vedie na depozitnom účte. Na moje viaceré upozornenia adresované
exekútorke, že v prípade ďalších zrážok zo mzdy povinných môže dôjsť k zrážkam nad
rozsah rozhodnutím priznanej pohľadávky a jej príslušenstva, ma exekútorka požiadala
o podporu formou urgencie rozhodnutia súdu o podaných návrhoch povinných Naposledy
listom zo dňa 14. 01. 2014 som exekútorke oznámila, že na úhradu pohľadávky 4.233,82. -€
s prísl. boli zo mzdy povinných vykonané zrážky spolu s čiastočnou úhradou v celkovej
výške 19.168,14.-€. Napriek uvedenému, zrážky sú vykonávané naďalej, takže je evidentné,
že predlžovanie lehoty v tomto prípade sťažovateľovi nie je na jeho prospech, ale
v neprospech. Nevidím žiadnu výhodu, ktorá by z tohto predlžovania mala pre sťažovateľa
vyplývať a z ktorej by mohol profitovať. Pokiaľ sa týka podávania opravných prostriedkov
sťažovateľom, je to jeho právo a napokon Krajský súd v Nitre rozhodnutím
15CoE/178/2013 zo dňa 27.06.2013 mu dal za pravdu a považoval jeho odvolanie za
dôvodne, keď zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vyslovil názor, že oba návrhy na
zmenu účastníka konania je potrebné posúdiť samostatne a samostatne aj o nich rozhodnúť.
Napriek uvedenému prvostupňový súd opätovne jedným uznesením sp. zn. 0Er/2897/2001 zo
dňa 09. 01. 2014 rozhodol o oboch návrhoch. Ďalším odvolaním proti tomuto rozhodnutiu
sťažovateľ vytkol prvostupňovému súdu, že nerozhodol v súlade s citovaným uznesením
odvolacieho súdu, keď o návrhoch na zmenu účastníka konania na strane oprávneného
nerozhodol samostatne a neposudzoval ich samostatne. Sťažovateľ vytýkal prvostupňovému
súdu, že nezisťoval, či listiny preukazujúce prechod práva z exekučného titulu na
oprávnených je v súlade s ust. § 37 ods. 3, 4 EP, účinným do 1. 2. 2002, keďže exekučné
konanie v tomto konkrétnom prípade začalo na základe návrhu oprávneného dňa
11. 12. 2001. Pokiaľ by bol prvostupňový súd dostatočne zistil skutkový stav a vysporiadal
sa s vytýkanými nedostatkami v odôvodnení rozhodnutia, sťažovateľ odvolanie podávať
nemusel a určite by ani nepodal. Čiže prieťahy v konaní nespôsobil sťažovateľ svojim
konaním. Na záver svojho vyjadrenia by som chcela poukázať aj na ďalší návrh sťažovateľa
na odklad a zastavenie exekúcie zo dňa 26. 06. 2013, ktorý podal z iného dôvodu ako
pôvodný návrh na zastavenie exekúcie zo dňa 8. 7. 2011 a z ktorého vyplýva, že celú
exekúciu považuje za neprípustnú z dôvodov tam bližšie rozvedených. Z uvedeného je len
zrejmé, že je v záujme sťažovateľa, aby o týchto jeho návrhoch bolo rozhodnuté čím skôr.“
Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci,
pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2897/01.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci
prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom
konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že po právnej stránke
nemožno rozhodovanie o návrhu na zastavenie a odklad exekúcie v rámci exekučného
konania, ktoré patrí k štandardnej agende všeobecných súdov, hodnotiť ako zložité.
Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní
pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd pri preskúmaní spisu
okresného súdu sp. zn. Er 2897/01 nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľ prispel
k zbytočným prieťahom v konaní. Tvrdenie predsedu okresného súdu o tom, že
sťažovateľovi vyhovuje predlžovanie lehoty na vybavenie veci, pretože podáva proti
rozhodnutiam okresného súdu odvolania, je absolútne nevhodné. Vzhľadom na sumu, ktorá
bola na príkaz súdneho exekútora zo mzdy sťažovateľa a ostatných povinných v uvedenej
exekučnej veci stiahnutá a čiastočne aj uhradená priamo oprávnenému v celkovej výške
19 168,14 €, pričom vymáhaná istina predstavuje sumu 4 233,82 €, nemôže mať sťažovateľ
žiadny záujem na predlžovaní exekučného konania.
Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.
Ústavný súd preskúmal spis okresného súdu sp. zn. Er 2897/01 a zistil, že na
okresnom súde je vedené exekučné konanie o vymoženie istiny 4 233,82 € s prísl., kde
oprávneným je VÚB, a. s., a sťažovateľ je z dôvodu svojho ručiteľského záväzku povinným
vo štvrtom rade. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 11. júla 2011 návrh na odklad
a zastavenie exekúcie. Následne podal sťažovateľ návrh na odklad a zastavenie exekúcie
6. marca 2013 a 26. júna 2013. Dňa 10. októbra 2011 navrhla súdna exekútorka, aby
okresný súd pripustil zmenu účastníkov konania na strane oprávneného vzhľadom na to, že
pôvodný oprávnený VÚB, a. s., postúpil svoju pohľadávku na spoločnosť DEBTINVEST
LIMITED. Dňa 31. októbra 2012 doručila súdna exekútorka návrh, aby okresný súd
pripustil ďalšiu zmenu účastníka na strane oprávneného z dôvodu, že spoločnosť
DEBTINVEST LIMITED postúpila pohľadávku, ktorá je predmetom exekučného konania,
na spoločnosť SERRAGHIS LOAN MANAGEMENT LTD.
Okresný súd uznesením sp. zn. Er 2897/01 zo 4. februára 2013 rozhodol tak, že
pripustil zmenu účastníka na strane oprávneného tak, že VÚB, a. s., z konania vystúpi a na
jej miesto vstúpi SERRAGHIS LOAN MANAGEMENT LTD. Proti tomuto uzneseniu
okresného súdu podal odvolanie sťažovateľ, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre (ďalej
len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 15 CoE 178/2013 z 27. júna 2013 tak, že uznesenie
okresného súdu zrušil z dôvodov, že okresný súd nerozhodol o pôvodnom návrhu
oprávneného na pripustenie zmeny účastníka na strane oprávneného z pôvodného
oprávneného VÚB, a. s., na spoločnosť DEBTINVEST LIMITED. Krajský súd vrátil spis
okresnému súdu 6. augusta 2013. O návrhoch na zmenu účastníka na strane oprávneného
z 10. októbra 2011 a 31. októbra 2012 rozhodol okresný súd jedným uznesením
z 9. januára 2014. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie.
Z uvedeného priebehu konania na okresnom súde je zrejmé, že okresný súd bol
od 10. októbra 2011, keď mu bol doručený návrh na pripustenie zmeny účastníka, do
4. februára 2013 nečinný, teda bezdôvodne nekonal 16 mesiacov. Činnosť okresného súdu
pri vydávaní uznesenia bola nesústredená, keďže uznesenie okresného súdu bolo uznesením
krajského súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Aj následný postup po
vrátení spisu z krajského súdu hodnotí ústavný súd ako nečinnosť okresného súdu, keď po
zrušení jeho uznesenia opätovne rozhodol až 9. januára 2014, teda bezdôvodne nekonal
a nevydal jednoduché uznesenie ďalších 5 mesiacov. Zároveň je potrebné konštatovať, že
ani toto uznesenie okresného súdu, vzhľadom na odvolanie, ktoré sťažovateľ proti nemu
podal, nie je právoplatné.
O návrhoch sťažovateľa na odklad a zastavenie exekúcie okresný súd nerozhodol,
napriek tomu, že prvý návrh na odklad a zastavenie exekúcie sťažovateľ doručil už
1. júla 2011, teda takmer pred tromi rokmi. Je možné súhlasiť s tvrdením predsedu
okresného súdu, že pred rozhodnutím o návrhu na zmenu účastníka nie je možné o návrhu
na odklad a zastavenie exekúcie rozhodnúť. Ústavný súd však poukazuje na to, že prvý
návrh na odklad a zastavenie exekúcie doručil sťažovateľ okresnému súdu ešte pred
návrhom exekútorky na pripustenie zmeny účastníkov konania, a preto konštatuje, že
nečinnosť a nesústredená činnosť okresného súdu pri rozhodovaní o návrhu na pripustenie
zmeny účastníkov je zároveň dôvodom, prečo o návrhoch sťažovateľa do dnešného dňa
nebolo rozhodnuté.
Obranu predsedu okresného súdu spočívajúcu v tom, že okresný súd je preťažený,
má nedostatočné personálne a materiálne podmienky, ústavný súd neakceptoval. Námietka
pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí či námietka častých zmien zákonných sudcov,
neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy či dokonca technická nefunkčnosť
súdu nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za
rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje
v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez
zbytočných prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 140/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel ku záveru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2897/01 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3
ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému
súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2897/01 konal bez zbytočných
prieťahov.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
1 500 €.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (doterajšiu dĺžku
súdneho konania, dobu prieťahov okresného súdu v konaní) ústavný súd považoval za
odôvodnené priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €, ktoré je
okresný súd povinný zaplatiť sťažovateľovi v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľovi v konaní pred ústavným súdom vznikli
v súvislosti s právnym zastupovaním.
Sťažovateľ si uplatnil nárok na úhradu trov konania celkovo v sume 467,04 €.
Ústavný súd mu priznal úhradu trov konania v sume 417,98 € za tri úkony právnej služby,
t. j. 2 x 130,16 € (za úkony právnej služby vykonané v roku 2013, t. j. prevzatie a príprava
zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu), 1 x 134 € (za úkon právnej služby
vykonaný v roku 2014, t. j. vyjadrenie k stanovisku predsedu okresného súdu) a 3 x
náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, a to 2 x
7,81 € a 1 x 8,04 € podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. mája 2014