Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 274/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť T. H., zastúpeného

advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou, Cukrová 14, Bratislava, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , a 4 a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. -42

z 11. júna 2013 a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -52 zo 14. augusta

2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra

2013 doručená sťažnosť T. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života podľa (ďalej len „“), základného

práva na ochranu rodičovstva podľa a na starostlivosť o deti a ich

výchovu podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru uznesením Okresného súdu Liptovský

Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) č. k. -42 z 11. júna 2013 a uznesením

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -52 z 23. augusta

2013.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza, že

«... je otcom maloletých detí T. H., nar... v... a J. H., nar... v..., obaja štátni občania

Nórskeho kráľovstva a občania Slovenskej republiky (ďalej len deti H.). Rodičia maloletých

detí uzavreli manželstvo dňa 5. 2. 2000 v Nórsku. Manželstvo účastníkov konania bolo

rozvedené rozhodnutím Krajského úradu v Nordlande, Nórske kráľovstvo, o povolení

rozvodu dňa 1. 2. 2007.

Dňa 8. 7. 2005 matka detí neoprávnene a bez vedomia otca odviezla maloletého T.

a J. na územie Slovenska. Konanie vo veci nariadenia návratu maloletých detí do Nórskeho

kráľovstva podľa ustanovení Dohovoru č. o občianskoprávnych aspektoch

medzinárodných únosov detí vedenom na Okresnom súde v Liptovskom Mikuláši bolo

právoplatne ukončené tak, že súd návrat maloletých detí nenariadil. Uznesenie Okresného

súdu v Liptovskom Mikuláši zo dňa 21. 11. 2011, č. k. nadobudlo

právoplatnosť dňa 31. 12. 2012.

Keďže podľa právoplatného a dňom 23. 5. 2006 vykonateľného rozhodnutia

nórskeho súdu otec nadobudol právo každodennej starostlivosti o maloleté deti, otec podal

na tunajšom súde návrh na uznanie tohto cudzieho rozhodnutia. Toto konanie bolo

ukončené tak, že Okresný súd v Liptovskom Mikuláši uznesením zo dňa 6. 7. 2012,

č. k. , rozsudok nórskeho súdu neuznal. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť

a vykonateľnosť dňom 27. 12. 2012.

Vzhľadom k tomu, že súd návrat maloletých detí do Nórskeho kráľovstva nenariadil

a rozsudok nórskeho súdu o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti otca neuznal,

v súčasnosti nie je upravený styk otca so svojimi maloletými deťmi. Maloleté deti bývajú

pravdepodobne u svojej matky v L.

Návrhom zo dňa 31. 5. 2013, doručenom súdu dňa 10. 6. 2013 sťažovateľ podal

na Okresnom súde Liptovský Mikuláš návrh na úpravu styku otca s maloletými deťmi

a návrh na nariadenie predbežného opatrenia o úpravu styku. Ešte v ten istý deň súd

ustanovil Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Liptovský Mikuláš za kolízneho opatrovníka.

Dňa 11. 6. 2013, teda na druhý deň po doručení návrhu, súd rozhodol o predbežnom

opatrení tak, že ho zamietol.

Proti uzneseniu súdu podal sťažovateľ odvolanie dňa 4. 7. 2013...

Odvolací súd uznesením zo dňa 14. 8. 2013, č. k. uznesenie

prvostupňového súdu potvrdil, pričom v odôvodnení len inými slovami zopakoval to,

čo uviedol prvostupňový súd.

... prvostupňový súd v odôvodnení uznesenia konštatoval, že odlúčenie nesignalizuje

potrebu predbežnej úpravy, ale adekvátnej prípravy na styk, mal tak rozhodnúť

aj bez návrhu. V tejto súvislosti sťažovateľ považuje konania o starostlivosti o maloletých,

ktoré súd môže začať aj bez návrhu, za čisto formálne, keďže súdy takéto konania

bez návrhu nezačínajú, a to ani vtedy, keď majú dostatočné informácie o priebehu

predchádzajúcich konaní a o správaní sa matky, ktorá od roku 2006 neumožňuje otcovi styk

s maloletými deťmi.

Prvostupňový súd v odôvodnení uviedol tiež, že „nariadenie predbežného opatrenia

by predstavovalo hrozbu nebezpečenstva duševnej ujmy v prípade maloletých,

čo je v rozpore so záujmom detí“. Súd nedefinoval, v čom by takáto hrozba mala spočívať,

či stretnutie otca so svojimi deťmi je hrozbou. Súdy by sa mali predovšetkým zamyslieť

nad tým, či bránenie styku otca s deťmi nie je väčšou hrozbou, na ktorej sa teraz podieľajú

aj súdy. Štát tak podporuje vznik syndrómu zavrhnutého rodiča, pričom by štát mal urobiť

všetko preto, aby k vzniku tohto syndrómu nedochádzalo. Stretnutie detí so svojim otcom

nemôže spôsobiť žiadnu duševnú ujmu ani vtedy, keď sa so svojim otcom dlho nevideli.

Pokiaľ dôjde v nejakej rodine k dlhšiemu odlúčeniu jedného rodiča od maloletých detí.

napríklad dlhodobým pobytom rodiča v zahraničí z pracovných dôvodov alebo aj pobytom

rodiča vo väzení, nie je daný dôvod, aby sa s ním deti nemohli stretnúť ihneď. Styk rodiča

s deťmi nespôsobuje zo zásady duševnú ujmu deťom...

Sťažovateľ poukazuje na to, že konanie o návrat maloletých delí do krajiny pôvodu

trvalo 7 rokov, a to od decembra 2005 do decembra 2012, pričom bol dvakrát právoplatne

nariadený návrat maloletých detí do krajiny pôvodu a dvakrát sa začalo konanie o súdny

výkon rozhodnutia, ktoré však bolo zmarené matkou buď tým, že sa s deťmi skrývala alebo

rôznymi podaniami odďaľovala výkon rozhodnutia. Matka neumožňovala sťažovateľovi

počas celého konania o návrat maloletých detí do krajiny pôvodu akýkoľvek styk s deťmi.

Matka naďalej neumožňuje sťažovateľovi akýkoľvek kontakt s deťmi. Sťažovateľ preto

z obavy, že sa ďalšie roky nebude môcť s deťmi stýkať, podal návrh na úpravu styku.

Obidvom súdom bola táto skutočnosť známa z pripojených spisov

a .

Nenariadenie predbežného opatrenia o úpravu styku znamená „zakonzervovanie“

súčasného stavu, kedy sťažovateľ nemá absolútne žiadnu možnosť stýkať sa s deťmi

a plynutím času sa odcudzenie rodiča s deťmi prehlbuje.».

V súčasnosti nie je upravený styk sťažovateľa s maloletými deťmi.

Sťažovateľ namieta, že súdy porušili jeho základné právo na súdnu ochranu

a na spravodlivé súdne konanie tým, že neprijali opatrenia, ktoré by mu umožnili styk

s maloletými deťmi. Podľa sťažovateľa mali okresný súd a krajský súd rozhodnúť z úradnej

moci a upraviť pomery tak, aby zabezpečili jeho styk s maloletými deťmi. V sťažnosti

uvádza: „Prvostupňový a odvolací súd si zjednodušili svoju úlohu v konaní o starostlivosti

o maloleté deti a inštitút konania, ktoré môže začať aj bez návrhu, berú len formálne.

V tomto konaní súdy nevyvinuli žiadnu iniciatívu, aby našli riešenie na umožnenie styku

sťažovateľa s maloletými deťmi.“

K namietanému porušeniu základného práva na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života, základného práva na ochranu rodičovstva

a na starostlivosť o deti a ich výchovu, ako aj práva na rešpektovanie súkromného

a rodinného života sťažovateľ uvádza:

„Nariadením predbežného opatrenia mohol okresný súd eliminovať dopad odlúčenia

maloletých detí od svojho otca. Súdy sú povinné dbať a z úradnej povinnosti zabezpečiť,

aby odlúčený rodič nestratil so svojimi deťmi kontakt... Súdy neprijali žiadne opatrenia

asistenčnej alebo mediačnej povahy alebo opatrenia v podobe výchovného dohľadu,

aby sťažovateľovi umožnili vzťahy s jeho deťmi obnoviť... Na základe týchto skutočností

je sťažovateľ toho názoru, že právo na rešpektovanie rodinného života sťažovateľa nebolo

chránené účinným spôsobom, ako to vyžaduje Dohovor o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.“

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Liptovský

Mikuláš zo dňa 11. 6. 2013, č. k. -42, a uznesením Krajského súdu v Žiline zo

dňa 14. 8. 2013, č. k. -52, porušené bolo.

2. Právo sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života podľa článku 19 ods. 2 a právo

na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa článku 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu rodičovstva podľa čl. 41

ods. 1 SR a právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa SR

uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 11. 6. 2013, č. k. -42,

a uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 14. 8. 2013, č. k. -2013-52, porušené

bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 14. 8. 2013, č. k. -52

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 8.000, €.

5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 €

na účet advokátky...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2,

a 4 a a práv podľa a

dohovoru uznesením okresného súdu č. k. -42 z 11. júna 2013

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného

súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa uvádza, že právomoc

ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd

sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané

chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu svojich základných práv podľa a práv

podľa dohovoru proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorý je súdom prvého stupňa, riadny

opravný prostriedok, ktorý aj využil. Príslušným súdom na poskytnutie ochrany

proti namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa bol v odvolacom konaní krajský

súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti

smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol

podľa .

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2,

a 4 a a práv podľa a

dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -52 zo 14. augusta 2013

Podstatou namietaného porušenia základných práv sťažovateľa podľa a práv

podľa dohovoru v tejto časti sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s rozhodnutím krajského

súdu. Podľa sťažovateľa boli splnené podmienky na nariadenie predbežného opatrenia

dočasne upravujúceho jeho styk s maloletými synmi, pretože v návrhu osvedčil

nevyhnutnosť dočasnej úpravy pomerov.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov (). V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , , ).

Z hľadiska predmetu napadnutého konania a rozhodnutia ústavný súd poukazuje

aj na svoju judikatúru, podľa ktorej posudzovanie podmienok na vydanie predbežného

opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ). Ústavný súd

pristupuje k preskúmavaniu sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich

práv predbežným opatrením, zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru, podľa ktorého

zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú

predbežné opatrenia, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy

všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv

a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom (). Ústavný

súd meritórne posudzuje rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zásadne

iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do týchto rozhodnutí iba

za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by

zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (). Ústavný súd

v zásade posudzuje, či napadnuté rozhodnutie nie je arbitrárne a zjavne neodôvodnené.

Zohľadňuje pritom, že všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery

účastníkov konania, pričom je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania

predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh

smeruje.

Sťažovateľ podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia súčasne s podaním

návrhu na úpravu jeho styku s maloletými deťmi. Potrebu dočasnej úpravy pomerov rodičov

k maloletým deťom odôvodnil tým, že matka mu dlhodobo neumožňuje žiadny styk s jeho

deťmi a plynutím času hrozí bezprostredné nebezpečenstvo úplného odcudzenia detí voči

otcovi. Žiadal, aby okresný súd predbežným nariadením rozhodol, že je oprávnený stýkať

sa s maloletými deťmi:

- počas letných prázdnin v roku 2013 od 9.00 h 1. augusta do 19.00 h 31. augusta;

- počas vianočných prázdnin v roku 2013 od 9.00 h 20. decembra do 19.00 h

27. decembra;

- počas jarných školských prázdnin v roku 2014 od 9.00 h v sobotu

pred prázdninovým týždňom do 19.00 h v nedeľu prázdninového týždňa a

- počas Veľkej noci v roku 2014 od 9.00 h vo štvrtok do 19.00 h v utorok

nasledujúceho týždňa.

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu postupoval

v súlade s požiadavkou komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania (), a preto prihliadal aj na obsah uznesenia súdu prvého

stupňa, ktoré krajský súd potvrdil napadnutým uznesením.

Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia tým, že nebol naplnený primárny predpoklad predbežnej úpravy

pomerov sťažovateľa ako otca a maloletých detí, pretože z návrhu sťažovateľa nevyplývali

žiadne skutočnosti osvedčujúce nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, pre ktorú by

bolo potrebné upraviť styk otca s maloletými deťmi predbežným opatrením. Okresný súd

uviedol, že účelom predbežného opatrenia nie je umožniť zachovanie vzťahu detí

k obidvom rodičom, pretože predbežné opatrenie neslúži na nadväzovanie kontaktov

v prípade dlhodobého odlúčenia rodiča a dieťaťa, odlúčenie nesignalizuje potrebu

predbežnej úpravy, ale adekvátnej prípravy na styk, s čím súvisí nutnosť optimálnej úpravy

styku v najlepšom záujme maloletých detí ako hlavného kritéria pre rozhodnutie. Okresný

súd ďalej uviedol, že až po vykonaní dokazovania vrátane výsluchov maloletých detí

a znaleckého dokazovania bude možné posúdiť úpravu styku v najlepšom záujme

maloletých detí. Okresný súd dospel k záveru, že vzhľadom na faktický stav odcudzenia

otca a maloletých detí by nariadenie predbežného opatrenia predstavovalo hrozbu

nebezpečenstva duševnej ujmy maloletých detí. Konštatoval, že nebolo osvedčené,

že ochrana zdravia maloletých vyžaduje zásah do aktuálneho stavu vzhľadom na zmeny

v osobnostnom vývine detí. Okresný súd v závere uviedol, že cieľom predbežnej úpravy

pomerov je eliminovať negatívne následky na psychickom vývoji detí a v danom prípade

by ich predbežná úprava mohla vyvolať.

Krajský súd v napadnutom uznesení konštatoval, že okresný súd zistil skutkový stav

v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe ktorých dospel

k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, okrem aplikácie § 76 ods. 1

písm. b) v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“), pretože ide o návrh na vydanie predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1

písm. f) .

Krajský súd dospel k rovnakým záverom ako okresný súd, keď konštatoval, že došlo

k odcudzeniu otca a maloletých detí v dôsledku ich niekoľkoročného ovplyvňovania matkou

a vzhľadom na tento stav by nariadenie predbežného opatrenia o úprave styku sťažovateľa

s maloletými deťmi predstavovalo hrozbu nebezpečenstva duševnej ujmy maloletých detí,

čo je v rozpore s ich právom chránenými záujmami. Krajský súd nevylúčil možnosť

nariadenia predbežného opatrenia v určitom štádiu konania. Poukázal pritom na potrebu

vykonať dokazovanie výsluchom maloletých detí a znalecké dokazovanie. Krajský súd

zdôraznil, že matka nemôže brániť otcovi v styku s deťmi, ale musí vytvárať podmienky

na ich postupné zblíženie. Vzhľadom na daný stav však dospel k záveru, že aktuálne

je potrebné, aby maloleté deti mali vytvorené prostredie, ktoré im zabezpečuje istotu

a bezpečie bez traumatizujúcich zážitkov spôsobených predčasne vydaným predbežným

opatrením.

Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou nahrádzať činnosť

všeobecných súdov pri zisťovaní skutkového stavu, jeho hodnotení a právnom posúdení.

V tejto veci nie je spor o tom, či krajský súd vychádzal pri rozhodovaní zo správnych

skutkových zistení. Krajský súd na základe sťažovateľom uvádzaných skutočností v návrhu

na vydanie predbežného opatrenia, v návrhu vo veci samej (o úpravu styku) a výsledkov

dokazovania v predchádzajúcich súvisiacich konaniach (konanie o návrat maloletých detí

a o uznanie rozhodnutia nórskeho súdu) konštatoval, že bolo preukázané, že sťažovateľ

nemá možnosť stretávať sa so svojimi maloletými deťmi, tento stav je dlhodobý, stretávanie

neumožňuje matka a v dôsledku toho maloleté deti nemajú pozitívne citové väzby

k sťažovateľovi, nezačleňujú ho do svojho života a odmietajú kontakt s ním. Sťažovateľ

namieta, že krajský súd nesprávne právne posúdil skutkový stav a podľa jeho názoru

krajský súd zamietnutím návrhu na dočasnú úpravu styku s maloletými deťmi v podstate

rezignoval na možnosť zmeny faktického stavu, ktorý si v záujme ochrany jeho práv,

naopak, vyžadoval zásah súdu z úradnej moci.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd komplexne posúdil daný skutkový stav

podľa noriem regulujúcich podmienky dočasnej úpravy

pomerov vo veci starostlivosti o maloletých, majúc na zreteli nielen zákonnú úpravu

rodinnoprávnych vzťahov, ale aj záruky poskytované prostredníctvom medzinárodných

zmlúv v oblasti ľudských práv (Dohovor o právach dieťaťa a Dohovor o ochrane ľudských

práv a základných slobôd). Krajský súd akcentoval možnosť zmeny rozhodnutia,

resp. nariadenia predbežného opatrenia v priebehu konania v závislosti od priebežných

výsledkov dokazovania, ktoré sú nevyhnuté pre voľbu najvhodnejšej úpravy styku

zohľadňujúcej špecifické okolnosti úpravy styku sťažovateľa s maloletými deťmi

v dôsledku vzdialenosti, možnosti vzájomnej komunikácie a výsledku negatívneho

ovplyvňovania maloletých detí zo strany matky. Krajský súd tak svoje rozhodnutie

odôvodnil logickými úvahami, ktoré svojou podstatou nesmerujú k vylúčeniu sťažovateľa

zo života jeho detí, ako to vníma sťažovateľ, ale k vydaniu rozhodnutia, ktorého účinky

budú v záujme obnovy ich vzájomných väzieb.

Ústavný súd dospel k záveru, že dôvody, na ktorých je založené napadnuté uznesenie

krajského súdu, nie sú v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi z úpravy predbežného

opatrenia podľa (v spojení s a nasl. ). V tejto súvislosti ústavný súd

zdôrazňuje, že relevantným faktorom pri hodnotení podmienok dočasnej úpravy pomerov

je tiež dĺžka konania o úpravu styku, na čo poukazuje aj sťažovateľ. Napadnuté uznesenie

kladie dôraz na preventívnu ochranu záujmu maloletých detí na ich zdravom vývoji

na úkor ochrany výkonu rodičovských práv sťažovateľa, čo, vychádzajúc z konkrétneho

skutkového stavu v danom štádiu konania, možno akceptovať. Predlžovanie konania,

a teda odďaľovanie úpravy styku sťažovateľa a jeho maloletých detí bez prijatia opatrení

smerujúcich k príprave podmienok na obnovu ich vzájomných kontaktov (na ktoré

poukazuje krajský súd) v priebehu tohto konania by však v budúcnosti mohlo spochybniť

deklarovaný dôraz na ochranu záujmu maloletých detí. Vzhľadom na súčasné podanie

návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a návrhu vo veci samej a pri zohľadnení krátkej

doby, ktorá uplynula do vydania právoplatného rozhodnutia o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia, nebol pri posúdení napadnutého rozhodnutia uvedený argument

relevantný.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že právny záver krajského súdu nie je

arbitrárny, krajský súd ho primeraným spôsobom odôvodnil, nie je preto zjavne

neodôvodnený a je tak ústavne udržateľný. Odôvodnenie namietaného uznesenia krajského

súdu poskytuje dostatočný podklad pre jeho potvrdzujúci výrok.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014