Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 257/2014
PDF · 252.92 KB
No categories available
I. ÚS 257/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť C. F., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. Michalom
Juhásom, Advokátska kancelária, Myslavská 644/190/A, Košice, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 19/2013 z 28. novembra 2013 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť C. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca
2014 doručená sťažnosť C. F. (ďalej len „sťažovateľ“ v citáciách aj „žalovaný v 1. rade“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 17
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 19/2013 z 28. novembra
2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom
postavení žalovaného v 1. rade v konaní o určenie vlastníctva vedenom na Okresnom súde
Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 67/2004. Okresný súd rozsudkom
č. k. 16 C 67/2004-543 zo 4. októbra 2012 určil, že žalobcovia (P. Š. a J. Š. z P.) sú
spoluvlastníkmi nehnuteľností tvoriacich predmet sporu. O odvolaní žalovaných v 1. až 3.
rade (1. C. F., 2. J. Č. a 3. D. R., rod. Č.) rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom (bod
1).
3. Sťažovateľka tvrdí, že „S poukazom na rozsudok Krajského súdu... a jeho
odôvodnenie..., ako aj s poukazom na celý priebeh konania máme za to, že rozsudkom
krajského súdu a jeho postupom v konaní boli porušené všetky vyššie uvedené práva
Sťažovateľa ako vlastníka a účastníka konania, kde súd priznal ochranu subjektu, ktorý
úmyselne zneužil právo vo svoj prospech“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd... Rozsudkom vydaným pod sp. zn. 8 Co 19/2013 dňa 29. 11. 2013
porušil tieto základné práva C. F... právo na spravodlivé prejednanie veci podľa článku VI
ods. 1 Dohovoru..., právo vlastniť majetok podľa čl 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na
spravodlivý súdny proces a spravodlivé prejednanie veci v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
SR a zákaz zneužitia práv podľa Článku XVII Dohovoru...
2. Ústavný súd... vracia Krajskému súdu... v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Co 19/2013 vec späť na ďalšie konanie.
1. Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume
30.000 Eur...
2. Krajský súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi... trovy právneho zastúpenia...“
Sťažovateľ súčasne žiadal o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku.
5. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 67/2004-543
zo 4. októbra 2012 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Co 19/2013 z 28. novembra 2013.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
8. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie označených práv
zaručených ústavou a dohovorom postupom krajského súdu a jeho rozsudkom
sp. zn. 8 Co 19/2013.
II.A
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol
na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,
aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).
11. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 (a aj ods. 2) ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
najmä v tom, že „Súd nebral do úvahy argumenty a skutočnosti, ktoré nepochybne
preukázali porušenie zákona a nesprávne aplikoval právnu normu na riešený spor.“ (pozri
tiež bod 3).
12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (napr. I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08,
13. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1, resp. čl. 46 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola
vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba
posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím
o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 8 Co 19/2013 z 28. novembra 2013 sú zlučiteľné
s označeným článkom ústavy a dohovoru.
14. Po oboznámení sa s obsahom predmetného rozsudku krajského súdu ústavný súd
dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol odvolanie žalovaných
v 1. až 3. rade (teda aj sťažovateľa), náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia
vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených
právnych záverov. Úvodom krajský súd oboznámil skutkové zistenia a právne závery
prvostupňového súdu:
„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že žalobca v 1. rade a žalobkyňa
v 2. rade sú spoluvlastníkmi v spoluvlastníckom podiele 1/1 nehnuteľnosti...
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z dôkazov vyplynulo, že na LV... je ako
vlastník stavby - rodinného domu s. č... zapísaný žalovaný v 1. rade; titulom nadobudnutia
nehnuteľnosti je kúpna zmluva... Na LV... je ako vlastník pozemku p. č... zapísaný žalovaný
v 1. rade; titulom nadobudnutia je kúpna zmluva... Kúpna zmluva, ktorá bola titulom
nadobudnutia nehnuteľností zapísaných na LV... bola žalovanou v 3. rade ako
predávajúcou a žalovaným v 1. rade ako kupujúcim podpísaná 6. 10. 2004... predávajúca v
zmluve kupujúceho oboznámila s tým, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom kúpy sú
obývané žalobcami, u ktorých, ako pôvodných vlastníkov predmetu kúpy, bol realizovaný
výkon zabezpečovacieho prostriedku v zmysle § 553 Občianskeho zákonníka za účelom
uhradenia ich splatného záväzku; nie je však s nimi uzatvorený nájomný, resp. iný podobný
užívací vzťah k predmetu kúpy.
Súd prvého stupňa ďalej zistil, že žalovaná v 3. rade, ktorá nehnuteľnosti, určenie
vlastníckeho práva ku ktorým bolo predmetom konania previedla na žalovaného v 1. rade,
ich nadobudla na základe kúpnej zmluvy od svojho brata - žalovaného v 2. rade, a to na
základe kúpnej zmluvy z 15. 3. 2004... Podľa tejto zmluvy predávajúci je vlastníkom
predávaných nehnuteľností na základe zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva
zo 6. 9. 2002... Predávajúci touto cestou realizuje výkon zabezpečovacieho prostriedku
na predmety zabezpečenia za účelom uhradenia svojej splatnej pohľadávky zo zmluvy
o pôžičke zo 6. 9. 2002, ktorú uzavrel so žalobcami ako dlžníkmi. Dlžníci mu požičané
peňažné prostriedky, spolu 1.162 000,- Sk, v lehote splatnosti - do 31. 1. 2004 nevrátili.
Kúpna cena bola dohodnutá vo výške 1.208 900,- Sk, zistená bola znaleckým posudkom
znalca Ing. E. R.
Medzi žalobcami ako dlžníkmi a žalovaným v 2. rade ako veriteľom, uzavretá bola
zmluva o pôžičke datovaná dňom 6. 9. 2002, žalobcami podpísaná 18. 9. 2002; podľa nej
veriteľ požičiava dlžníkom sumu 1.036 000,- Sk... Veriteľ dlžníkom požičiava v zmluve
uvedenú sumu bezúročne...
Podstatným pre rozhodnutie či návrhu žalobcov o určenie, že sú vlastníkmi sporných
nehnuteľnosti je alebo nie je možné vyhovieť bolo posúdenie, či zmluva o zabezpečení
záväzku prevodom práva, ktorú žalobcovia uzavreli so žalovaným v 2. rade bola uzavretá
platne. V čase vzniku tohto záväzkového vzťahu ust. § 553 Občianskeho zákonníka
neupravovala to aké sú práva a povinnosti účastníkov tohto záväzkového vzťahu, podstatný
pre obsah tohto vzťahu bol preto obsah uzavretej zmluvy...
Medzi žalobcami a žalovaným v 2. rade bola uzatvorená taká zmluva, z ktorej
vyplynulo právo žalovaného v 2. rade ako veriteľa nehnuteľnosti žalobcov, ktoré boli
predmetom zabezpečenia, si trvalé ponechať vo svojom vlastníctve. Ich cena pritom podľa
znaleckého posudku č. 127/2003 znalca Ing. I. vyhotoveného 4. 12. 2003 bola 1.598 530,-
Sk a záväzok žalobcov 1.162 000,- Sk.
Súd ďalej konštatoval, že je pravdou, že aj žalobcovia porušili svoje povinnosti voči
žalovanému v 2. rade a pôžičku mu nevrátili. Časové súvislosti a výška bankou im
poskytnutého úveru však svedčili o ich pripravenosti, aj keď zrejme nie v čase dohodnutých
splátok, pôžičku vrátiť, tieto tvrdenia žalobcov mal súd za vierohodné. S úhradou záväzku
voči žalovanému v 2. rade však meškali, svoje povinností zo zmluvy porušili, bolo preto
právom žalovaného v 2. rade vymôcť si svoju pohľadávku voči ním spôsobom
predpokladaným právnou úpravou. Ním zvolený spôsob - ponechanie si nehnuteľnosti
vo vlastníctve ako spôsob výkonu práva nezohľadňujúci výšku záväzku a hodnotu predmetu
zabezpečenia bol spôsobom, ktorý bol aj v rozpore s dobrými mravmi, nepožívajúci
ochranu. Tento spôsob výkonu práva vykazoval aj znaky obchádzania zákona. Obchádzanie
zákona spočíva vo vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, ktorý sám
o sebe nie je zákonom zakázaným, v dôsledku čoho vzniknutý stav javí sa z hľadiska
pozitívneho práva ako nenapadnuteľný. Konanie in fraudem legis predstavuje postup kedy
sa niekto chová podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou
nepredvídaný a nežiadúci (Ústavný súd Českej republiky II. ÚS 119/01 v náleze z 1. 4.
2003, taktiež Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku 8Sžo 17/2007 z 12.12.2007).
Vychádzajúc z uvedeného je preto zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva
uzavretá medzi žalobcami a žalovaným v 2. rade zmluvou neplatnou. Keďže neplatnosť
právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka je neplatnosťou absolútnou, ktorá
pôsobí zo zákona (ex lege) a od začiatku (ex tunc), žalovaný v 2. rade vlastníctvo
k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva
relevantne nenadobudol.
Pri všeobecne platnej zásade občianskeho práva, podľa ktorej nikto nemôže na iného
previesť viac práv než sám má, bol preto aj následný prevod vlastníctva k sporným
nehnuteľnostiam zo žalovaného v 2. rade na žalovanú v 3. rade kúpnou zmluvou...
neplatným, rovnako neplatným bol aj prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na
základe kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanou v 3. rade a žalovaným v 1. rade pod...
keďže žiadny z ďalších nadobúdateľov nehnuteľnosti (ďalší kupujúci) prevedenou kúpnou
zmluvou sa nestáva vlastníkom nehnuteľnosti na základe toho, že pri uzatvorení ďalšej
kúpnej zmluvy jednal v dobrej viere v zápis realizovaný v katastri nehnuteľností.
Z uvedených dôvodov preto súd návrhu žalobcov vo veci určenia vlastníckeho práva
vyhovel ako to uviedol vo výroku rozsudku...“
Následne krajský súd uviedol odvolaciu argumentáciu žalovaných:
„Žalovaný v 1. rade v podanom odvolaní navrhol napadnutý rozsudok zmeniť
a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Namietal, že v čase, keď bola zmluva uzavretá zákon
umožňoval zabezpečovací prevod práva a okrem toho platilo ustanovenie § 51 Občianskeho
zákonníka o nepomenovaných zmluvách. Podľa názoru odvolateľa tvrdeniami súdu prvého
stupňa nemožno obísť princíp zmluvnej autonómie v občianskom práve. V zmluvných
vzťahoch platí predovšetkým to, čo si účastníci zmluvy dohodli, pokiaľ to zákon výslovne
nezakazuje alebo pokiaľ z povahy príslušného zákonného ustanovenia nevyplýva, že sa
nemožno od neho odchýliť. Ak účastníci uzavrú podľa svojho slobodného rozhodnutia
určitú zmluvu, platí, že túto zmluvu sú povinní plniť aj vtedy, ak by plnenie bolo pre
niektorú zo zmluvných strán nevýhodné. V tomto prípade vlastne súd poskytol ochranu
tomu, kto pôžičku pri podpise zmluvy s lehotou splatnosti do 20. 9. 2005 doposiaľ
nevrátil...“
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O. s. p. a zistil, že odvolanie
žalovaných v 1., 2. a 3. rade nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 219 ods. 3 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne.
Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia vzťahujúceho sa k veci samej.
K odvolacím námietkam žalovaných sa žiada uviesť, že s týmito sa súd prvého stupňa
v celom rozsahu vyporiadal.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil, že v oblasti
záväzkových vzťahov sa rešpektuje zásada zmluvnej autonómie, neznamená to, že absolútne.
V tejto súvislosti ďalej poukázal na to, že vychádzajúc z úpravy zabezpečovacieho
prevodu práva jeho účelom je zabezpečenie v zmysle motivácie dlžníka k plneniu záväzku
a ochrana veriteľa v prípade nesplnenia povinnosti dlžníka.
Za stavu, ako ďalej uviedol citujúc ustanovenie § 553 Občianskeho zákonníka, keď
toto ustanovenie neupravovalo otázku uhradzovacej funkcie zabezpečovacieho prevodu
práva k uspokojeniu tohto právneho vzťahu môže dôjsť len spôsobom, ktorý nie je v rozpore
so zákonom.
V ďalšej časti odôvodnenia súd poukazuje na to, že zabezpečovaciemu inštitútu
-zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva je účelom aj obsahom najbližšia úprava
záložného práva, nakoľko záložná zmluva je tiež prostriedkom zabezpečenia záväzkov. Túto
úpravu je možné preto aplikovať analogicky. Platí, že úprava realizácie záložného práva,
ktoré je právom vecným, je úpravou kogentnou, obmedzujúcou zmluvnú voľnosť, záložný
veriteľ nemôže realizovať záložné právo spôsobom, ktorý je odchylný od zákonnej úpravy.
Zo znenia § 151a ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že v prípade riadneho
a včasného nesplnenia záväzku sa záložný veriteľ môže domáhať uspokojenia zo založenej
veci. Domáhaním sa uspokojenia je bezpochyby taká činnosť veriteľa, dôsledkom ktorej je
maximalizácia možného úžitku zo zálohu. Zmyslu tohto zákonného ustanovenia nemôže
zodpovedať taká zmluvná konštrukcia, podľa ktorej by sa dlžník už v čase vzniku zmluvy
ocitol v takom postavení voči svojmu veriteľovi, že pri svojom omeškaní by musel
akceptovať stav, že by predmet zabezpečenia automaticky prepadol veriteľovi za vopred
kvantifikovanú cenu bez prihliadnutia na to aká je jeho možná trhová cena, naviac bez
práva na vyplatenie rozdielu medzi cenou, ktorú by bolo možné dosiahnuť a sumou jeho
záväzku voči veriteľovi.
Medzi žalobcami a žalovaným v 2. rade bola uzatvorená taká zmluva, z ktorej
vyplynulo právo žalovaného v 2. rade ako veriteľa nehnuteľnosti žalobcov, ktoré boli
predmetom zabezpečenia, si trvalé ponechať vo svojom vlastníctve. Ich cena pritom podľa
znaleckého posudku č. 127/2003 znalca Ing. I. vyhotoveného 4. 12. 2003 bola 1.598 530,-
Sk a záväzok žalobcov 1.162 000,- Sk.
Nepochybne, ako to správne zvýraznil súd prvého stupňa v odôvodnení svojho
rozhodnutia bolo právom žalovaného v 2. rade vymôcť si svoju pohľadávku voči ním
spôsobom predpokladaným právnou úpravou. Ním zvolený, spôsob - ponechanie si
nehnuteľnosti vo vlastníctve ako spôsob výkonu práva nezohľadňujúci výšku záväzku
a hodnotu predmetu zabezpečenia bol spôsobom, ktorý bol aj v rozpore s dobrými mravmi,
nepožívajúci ochranu. Tento spôsob výkonu práva vykazoval aj znaky obchádzania zákona.
Súd prvého stupňa napokon logicky uzavrel, že na základe absolútne neplatného
právneho úkonu žalovaný v 2. rade vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom
zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva relevantne nenadobudol a rovnako tak boli
neplatné aj ďalšie následné prevody týchto nehnuteľnosti.
Čo sa týka námietky žalovaného v 2. rade, že boli porušené jeho práva na
spravodlivý súdny proces k tomu treba uviesť nasledovné.
Žalovaný v 2. rade v čase, keď sa konalo pojednávanie (4. 10. 2012) bol v konaní
zastúpený právnym zástupcom. Z odvolania ním podaného nie je zrejmé, z akých dôvodov
by nemohol realizovať svoje procesné práva prostredníctvom svojho zástupcu. Právny
zástupca žalovaného v 2. rade mal možnosť sa vyjadriť ku všetkým právne významným
skutočnostiam. Za tohto stavu nemožno zohľadniť námietku žalovaného v 2. rade o jeho
porušení práva na spravodlivý súdny proces.
Odvolací súd preto v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa ( § 224 ods. 4 O. s. p.).“
Z odôvodnenia prvostupňového a aj odvolacieho rozhodnutia vyplýva, že keď boli vo
veci konajúcimi súdmi zmluvy o prevode vlastníckeho práva najprv na žalovaného v 2. rade,
následne na jeho sestru žalovanú v 3. rade, ktorá zmluvne nehnuteľnosti previedla
na žalovaného v 1. rade (sťažovateľa), uskutočnené „na základe absolútne neplatného
právneho úkonu“, boli aj prevody vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet
sporu „neplatné“.
15. Napadnutý rozsudok krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa
námietkami žalovaných, teda aj sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.
17. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu
sp. zn. 8 Co 19/2013 z 28. novembra 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,
vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto
rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,
konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani
povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína,
že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.
právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
19. Vzhľadom na nedostatok (absenciu) príčinnej súvislosti medzi namietaným
rozsudkom a základným právom zaručeným čl. 46 ods. 2 ústavy (pozri bod 9) ústavný súd
odmietol sťažovateľovu sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
II.B
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 17 dohovorom napadnutým rozsudkom krajského súdu
20. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zákazu zneužitia práv podľa čl. 17 dohovoru už
uvedeným postupom a rozhodnutím krajského súdu.
21. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa
čl. 17 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené,
musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom...
22. Keďže ústavný súd zistil, že právne závery uvedené krajským súdom v jeho
napadnutom rozhodnutí nie sú arbitrárne ani zjavne neodôvodnené, nemohlo potom dôjsť
ani k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a ani čl. 17 dohovoru, pretože odôvodnenie ich
porušenia nepresiahlo všeobecný už uvedený rámec.
23. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
III.
24. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 4).
25. Nad rámec už uvedeného ústavný súd ešte poznamenáva, že vrátenie veci
na ďalšie konanie je viazané na predchádzajúce vyslovenie porušenia základných práv
zaručených ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou a zrušením
sťažnosťou namietaného rozhodnutia (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 1, 2 a 3c
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2014