Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 257/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť C. F., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. Michalom

Juhásom, Advokátska kancelária, Myslavská 644/190/A, Košice, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa , a 2 Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 28. novembra 2013 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť C. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca

2014 doručená sťažnosť C. F. (ďalej len „sťažovateľ“ v citáciách aj „žalovaný v 1. rade“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2

(ďalej len „“) a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. novembra

2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom

postavení žalovaného v 1. rade v konaní o určenie vlastníctva vedenom na Okresnom súde

Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom

č. k. -543 zo 4. októbra 2012 určil, že žalobcovia (P. Š. a J. Š. z P.) sú

spoluvlastníkmi nehnuteľností tvoriacich predmet sporu. O odvolaní žalovaných v 1. až 3.

rade (1. C. F., 2. J. Č. a 3. D. R., rod. Č.) rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom (bod

1).

3. Sťažovateľka tvrdí, že „S poukazom na rozsudok Krajského súdu... a jeho

odôvodnenie..., ako aj s poukazom na celý priebeh konania máme za to, že rozsudkom

krajského súdu a jeho postupom v konaní boli porušené všetky vyššie uvedené práva

Sťažovateľa ako vlastníka a účastníka konania, kde súd priznal ochranu subjektu, ktorý

úmyselne zneužil právo vo svoj prospech“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd... Rozsudkom vydaným pod sp. zn. dňa 29. 11. 2013

porušil tieto základné práva C. F... právo na spravodlivé prejednanie veci podľa článku VI

ods. 1 Dohovoru..., právo vlastniť majetok podľa čl 20 ods. 1 SR, právo na

spravodlivý súdny proces a spravodlivé prejednanie veci v zmysle a 2

SR a zákaz zneužitia práv podľa Článku XVII Dohovoru...

2. Ústavný súd... vracia Krajskému súdu... v konaní vedenom pod sp. zn.

vec späť na ďalšie konanie.

1. Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume

30.000 Eur...

2. Krajský súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi... trovy právneho zastúpenia...“

Sťažovateľ súčasne žiadal o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku.

5. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil rozsudok okresného súdu č. k. -543

zo 4. októbra 2012 a rozsudok krajského súdu sp. zn. z 28. novembra 2013.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie označených práv

zaručených a dohovorom postupom krajského súdu a jeho rozsudkom

sp. zn. .

II.A

K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa kto tvrdí, že bol

na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,

aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť (, ).

11. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného

práva zaručeného (a aj ods. 2) a práva podľa dohovoru

najmä v tom, že „Súd nebral do úvahy argumenty a skutočnosti, ktoré nepochybne

preukázali porušenie zákona a nesprávne aplikoval právnu normu na riešený spor.“ (pozri

tiež bod 3).

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (napr. , ,

).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

, resp. a práva podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola

vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 28. novembra 2013 sú zlučiteľné

s označeným článkom a dohovoru.

14. Po oboznámení sa s obsahom predmetného rozsudku krajského súdu ústavný súd

dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol odvolanie žalovaných

v 1. až 3. rade (teda aj sťažovateľa), náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia

vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených

právnych záverov. Úvodom krajský súd oboznámil skutkové zistenia a právne závery

prvostupňového súdu:

„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že žalobca v 1. rade a žalobkyňa

v 2. rade sú spoluvlastníkmi v spoluvlastníckom podiele 1/1 nehnuteľnosti...

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z dôkazov vyplynulo, že na LV... je ako

vlastník stavby - rodinného domu s. č... zapísaný žalovaný v 1. rade; titulom nadobudnutia

nehnuteľnosti je kúpna zmluva... Na LV... je ako vlastník pozemku p. č... zapísaný žalovaný

v 1. rade; titulom nadobudnutia je kúpna zmluva... Kúpna zmluva, ktorá bola titulom

nadobudnutia nehnuteľností zapísaných na LV... bola žalovanou v 3. rade ako

predávajúcou a žalovaným v 1. rade ako kupujúcim podpísaná 6. 10. 2004... predávajúca v

zmluve kupujúceho oboznámila s tým, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom kúpy sú

obývané žalobcami, u ktorých, ako pôvodných vlastníkov predmetu kúpy, bol realizovaný

výkon zabezpečovacieho prostriedku v zmysle za účelom

uhradenia ich splatného záväzku; nie je však s nimi uzatvorený nájomný, resp. iný podobný

užívací vzťah k predmetu kúpy.

Súd prvého stupňa ďalej zistil, že žalovaná v 3. rade, ktorá nehnuteľnosti, určenie

vlastníckeho práva ku ktorým bolo predmetom konania previedla na žalovaného v 1. rade,

ich nadobudla na základe kúpnej zmluvy od svojho brata - žalovaného v 2. rade, a to na

základe kúpnej zmluvy z 15. 3. 2004... Podľa tejto zmluvy predávajúci je vlastníkom

predávaných nehnuteľností na základe zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva

zo 6. 9. 2002... Predávajúci touto cestou realizuje výkon zabezpečovacieho prostriedku

na predmety zabezpečenia za účelom uhradenia svojej splatnej pohľadávky zo zmluvy

o pôžičke zo 6. 9. 2002, ktorú uzavrel so žalobcami ako dlžníkmi. Dlžníci mu požičané

peňažné prostriedky, spolu 1.162 000,- Sk, v lehote splatnosti - do 31. 1. 2004 nevrátili.

Kúpna cena bola dohodnutá vo výške 1.208 900,- Sk, zistená bola znaleckým posudkom

znalca Ing. E. R.

Medzi žalobcami ako dlžníkmi a žalovaným v 2. rade ako veriteľom, uzavretá bola

zmluva o pôžičke datovaná dňom 6. 9. 2002, žalobcami podpísaná 18. 9. 2002; podľa nej

veriteľ požičiava dlžníkom sumu 1.036 000,- Sk... Veriteľ dlžníkom požičiava v zmluve

uvedenú sumu bezúročne...

Podstatným pre rozhodnutie či návrhu žalobcov o určenie, že sú vlastníkmi sporných

nehnuteľnosti je alebo nie je možné vyhovieť bolo posúdenie, či zmluva o zabezpečení

záväzku prevodom práva, ktorú žalobcovia uzavreli so žalovaným v 2. rade bola uzavretá

platne. V čase vzniku tohto záväzkového vzťahu ust.

neupravovala to aké sú práva a povinnosti účastníkov tohto záväzkového vzťahu, podstatný

pre obsah tohto vzťahu bol preto obsah uzavretej zmluvy...

Medzi žalobcami a žalovaným v 2. rade bola uzatvorená taká zmluva, z ktorej

vyplynulo právo žalovaného v 2. rade ako veriteľa nehnuteľnosti žalobcov, ktoré boli

predmetom zabezpečenia, si trvalé ponechať vo svojom vlastníctve. Ich cena pritom podľa

znaleckého posudku č. 127/2003 znalca Ing. I. vyhotoveného 4. 12. 2003 bola 1.598 530,-

Sk a záväzok žalobcov 1.162 000,- Sk.

Súd ďalej konštatoval, že je pravdou, že aj žalobcovia porušili svoje povinnosti voči

žalovanému v 2. rade a pôžičku mu nevrátili. Časové súvislosti a výška bankou im

poskytnutého úveru však svedčili o ich pripravenosti, aj keď zrejme nie v čase dohodnutých

splátok, pôžičku vrátiť, tieto tvrdenia žalobcov mal súd za vierohodné. S úhradou záväzku

voči žalovanému v 2. rade však meškali, svoje povinností zo zmluvy porušili, bolo preto

právom žalovaného v 2. rade vymôcť si svoju pohľadávku voči ním spôsobom

predpokladaným právnou úpravou. Ním zvolený spôsob - ponechanie si nehnuteľnosti

vo vlastníctve ako spôsob výkonu práva nezohľadňujúci výšku záväzku a hodnotu predmetu

zabezpečenia bol spôsobom, ktorý bol aj v rozpore s dobrými mravmi, nepožívajúci

ochranu. Tento spôsob výkonu práva vykazoval aj znaky obchádzania zákona. Obchádzanie

zákona spočíva vo vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, ktorý sám

o sebe nie je zákonom zakázaným, v dôsledku čoho vzniknutý stav javí sa z hľadiska

pozitívneho práva ako nenapadnuteľný. Konanie in fraudem legis predstavuje postup kedy

sa niekto chová podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou

nepredvídaný a nežiadúci (Ústavný súd Českej republiky v náleze z 1. 4.

2003, taktiež Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 12.12.2007).

Vychádzajúc z uvedeného je preto zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva

uzavretá medzi žalobcami a žalovaným v 2. rade zmluvou neplatnou. Keďže neplatnosť

právneho úkonu podľa je neplatnosťou absolútnou, ktorá

pôsobí zo zákona (ex lege) a od začiatku (ex tunc), žalovaný v 2. rade vlastníctvo

k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva

relevantne nenadobudol.

Pri všeobecne platnej zásade občianskeho práva, podľa ktorej nikto nemôže na iného

previesť viac práv než sám má, bol preto aj následný prevod vlastníctva k sporným

nehnuteľnostiam zo žalovaného v 2. rade na žalovanú v 3. rade kúpnou zmluvou...

neplatným, rovnako neplatným bol aj prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na

základe kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanou v 3. rade a žalovaným v 1. rade pod...

keďže žiadny z ďalších nadobúdateľov nehnuteľnosti (ďalší kupujúci) prevedenou kúpnou

zmluvou sa nestáva vlastníkom nehnuteľnosti na základe toho, že pri uzatvorení ďalšej

kúpnej zmluvy jednal v dobrej viere v zápis realizovaný v katastri nehnuteľností.

Z uvedených dôvodov preto súd návrhu žalobcov vo veci určenia vlastníckeho práva

vyhovel ako to uviedol vo výroku rozsudku...“

Následne krajský súd uviedol odvolaciu argumentáciu žalovaných:

„Žalovaný v 1. rade v podanom odvolaní navrhol napadnutý rozsudok zmeniť

a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Namietal, že v čase, keď bola zmluva uzavretá zákon

umožňoval zabezpečovací prevod práva a okrem toho platilo ustanovenie § 51 Občianskeho

zákonníka o nepomenovaných zmluvách. Podľa názoru odvolateľa tvrdeniami súdu prvého

stupňa nemožno obísť princíp zmluvnej autonómie v občianskom práve. V zmluvných

vzťahoch platí predovšetkým to, čo si účastníci zmluvy dohodli, pokiaľ to zákon výslovne

nezakazuje alebo pokiaľ z povahy príslušného zákonného ustanovenia nevyplýva, že sa

nemožno od neho odchýliť. Ak účastníci uzavrú podľa svojho slobodného rozhodnutia

určitú zmluvu, platí, že túto zmluvu sú povinní plniť aj vtedy, ak by plnenie bolo pre

niektorú zo zmluvných strán nevýhodné. V tomto prípade vlastne súd poskytol ochranu

tomu, kto pôžičku pri podpise zmluvy s lehotou splatnosti do 20. 9. 2005 doposiaľ

nevrátil...“

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení a zistil, že odvolanie

žalovaných v 1., 2. a 3. rade nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je

vo výroku vecne správne.

Podľa ustanovenia , ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia vzťahujúceho sa k veci samej.

K odvolacím námietkam žalovaných sa žiada uviesť, že s týmito sa súd prvého stupňa

v celom rozsahu vyporiadal.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil, že v oblasti

záväzkových vzťahov sa rešpektuje zásada zmluvnej autonómie, neznamená to, že absolútne.

V tejto súvislosti ďalej poukázal na to, že vychádzajúc z úpravy zabezpečovacieho

prevodu práva jeho účelom je zabezpečenie v zmysle motivácie dlžníka k plneniu záväzku

a ochrana veriteľa v prípade nesplnenia povinnosti dlžníka.

Za stavu, ako ďalej uviedol citujúc ustanovenie , keď

toto ustanovenie neupravovalo otázku uhradzovacej funkcie zabezpečovacieho prevodu

práva k uspokojeniu tohto právneho vzťahu môže dôjsť len spôsobom, ktorý nie je v rozpore

so zákonom.

V ďalšej časti odôvodnenia súd poukazuje na to, že zabezpečovaciemu inštitútu

-zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva je účelom aj obsahom najbližšia úprava

záložného práva, nakoľko záložná zmluva je tiež prostriedkom zabezpečenia záväzkov. Túto

úpravu je možné preto aplikovať analogicky. Platí, že úprava realizácie záložného práva,

ktoré je právom vecným, je úpravou kogentnou, obmedzujúcou zmluvnú voľnosť, záložný

veriteľ nemôže realizovať záložné právo spôsobom, ktorý je odchylný od zákonnej úpravy.

Zo znenia vyplýva, že v prípade riadneho

a včasného nesplnenia záväzku sa záložný veriteľ môže domáhať uspokojenia zo založenej

veci. Domáhaním sa uspokojenia je bezpochyby taká činnosť veriteľa, dôsledkom ktorej je

maximalizácia možného úžitku zo zálohu. Zmyslu tohto zákonného ustanovenia nemôže

zodpovedať taká zmluvná konštrukcia, podľa ktorej by sa dlžník už v čase vzniku zmluvy

ocitol v takom postavení voči svojmu veriteľovi, že pri svojom omeškaní by musel

akceptovať stav, že by predmet zabezpečenia automaticky prepadol veriteľovi za vopred

kvantifikovanú cenu bez prihliadnutia na to aká je jeho možná trhová cena, naviac bez

práva na vyplatenie rozdielu medzi cenou, ktorú by bolo možné dosiahnuť a sumou jeho

záväzku voči veriteľovi.

Medzi žalobcami a žalovaným v 2. rade bola uzatvorená taká zmluva, z ktorej

vyplynulo právo žalovaného v 2. rade ako veriteľa nehnuteľnosti žalobcov, ktoré boli

predmetom zabezpečenia, si trvalé ponechať vo svojom vlastníctve. Ich cena pritom podľa

znaleckého posudku č. 127/2003 znalca Ing. I. vyhotoveného 4. 12. 2003 bola 1.598 530,-

Sk a záväzok žalobcov 1.162 000,- Sk.

Nepochybne, ako to správne zvýraznil súd prvého stupňa v odôvodnení svojho

rozhodnutia bolo právom žalovaného v 2. rade vymôcť si svoju pohľadávku voči ním

spôsobom predpokladaným právnou úpravou. Ním zvolený, spôsob - ponechanie si

nehnuteľnosti vo vlastníctve ako spôsob výkonu práva nezohľadňujúci výšku záväzku

a hodnotu predmetu zabezpečenia bol spôsobom, ktorý bol aj v rozpore s dobrými mravmi,

nepožívajúci ochranu. Tento spôsob výkonu práva vykazoval aj znaky obchádzania zákona.

Súd prvého stupňa napokon logicky uzavrel, že na základe absolútne neplatného

právneho úkonu žalovaný v 2. rade vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom

zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva relevantne nenadobudol a rovnako tak boli

neplatné aj ďalšie následné prevody týchto nehnuteľnosti.

Čo sa týka námietky žalovaného v 2. rade, že boli porušené jeho práva na

spravodlivý súdny proces k tomu treba uviesť nasledovné.

Žalovaný v 2. rade v čase, keď sa konalo pojednávanie (4. 10. 2012) bol v konaní

zastúpený právnym zástupcom. Z odvolania ním podaného nie je zrejmé, z akých dôvodov

by nemohol realizovať svoje procesné práva prostredníctvom svojho zástupcu. Právny

zástupca žalovaného v 2. rade mal možnosť sa vyjadriť ku všetkým právne významným

skutočnostiam. Za tohto stavu nemožno zohľadniť námietku žalovaného v 2. rade o jeho

porušení práva na spravodlivý súdny proces.

Odvolací súd preto v súlade s ustanovením a napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa ( ).“

Z odôvodnenia prvostupňového a aj odvolacieho rozhodnutia vyplýva, že keď boli vo

veci konajúcimi súdmi zmluvy o prevode vlastníckeho práva najprv na žalovaného v 2. rade,

následne na jeho sestru žalovanú v 3. rade, ktorá zmluvne nehnuteľnosti previedla

na žalovaného v 1. rade (sťažovateľa), uskutočnené „na základe absolútne neplatného

právneho úkonu“, boli aj prevody vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet

sporu „neplatné“.

15. Napadnutý rozsudok krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so

skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami žalovaných, teda aj sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

17. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 28. novembra 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto

rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,

konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína,

že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19. Vzhľadom na nedostatok (absenciu) príčinnej súvislosti medzi namietaným

rozsudkom a základným právom zaručeným (pozri bod 9) ústavný súd

odmietol sťažovateľovu sťažnosť v tejto jej časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

II.B

K namietanému porušeniu základných práv podľa a práva podľa

čl. 17 dohovorom napadnutým rozsudkom krajského súdu

20. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie základného práva vlastniť majetok

podľa a práva zákazu zneužitia práv podľa dohovoru už

uvedeným postupom a rozhodnutím krajského súdu.

21. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa

čl. 17 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené,

musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom...

22. Keďže ústavný súd zistil, že právne závery uvedené krajským súdom v jeho

napadnutom rozhodnutí nie sú arbitrárne ani zjavne neodôvodnené, nemohlo potom dôjsť

ani k porušeniu a ani dohovoru, pretože odôvodnenie ich

porušenia nepresiahlo všeobecný už uvedený rámec.

23. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

III.

24. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 4).

25. Nad rámec už uvedeného ústavný súd ešte poznamenáva, že vrátenie veci

na ďalšie konanie je viazané na predchádzajúce vyslovenie porušenia základných práv

zaručených , ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou a zrušením

sťažnosťou namietaného rozhodnutia ( v spojení s , a c

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014