Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 154/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C., spol. s r. o., P., zastúpenej advokátom J. G.,

P., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

, porušenia a

základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 28. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti C., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca

2012 doručená sťažnosť spoločnosti C., spol. s r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), a základných práv podľa

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 28. novembra 2011 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka bola

v procesnom postavení žalobcu v právnej veci proti žalovaným: 1. T. P., a. s., a 2. M. P.

o náhradu škody vedenej na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12

C 72/2005. Okresný súd jej žalobu z 19. júla 2005 zamietol rozsudkom z 29. januára 2010

a uložil jej povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania. O odvolaní sťažovateľky rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom (bod 1).

3. Sťažovateľka tvrdí, že „Porušovateľom základných práv sťažovateľa je Krajský

súd v Prešove... konaním, ktorým došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky je

rozsudok Krajského súdu... sp. zn. z 28. 11. 2011...“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo spoločnosti C., spol. s. r. o. vlastniť majetok podľa článku 20 ods.

1 ... a podľa Listiny..., základné právo na súdnu ochranu podľa článku

46 ods. 1 ... a podľa článku 2 ods. 2, článku 36 ods. 1 Listiny..., práv na spravodlivé

súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na ochranu majetku podľa článku

1 Dodatkového protokolu k Dohovoru... rozsudkom krajského súdu... sp. zn. 16 Co

142/2011 z 28. 11. 2011, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu... z 28. 11. 2011, sp. zn. , sa zrušuje

a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

4. Krajský súd... je povinný uhradiť spoločnosti C., spol. s r. o., trovy konania vo

výške 305,86 €...“

5. Sťažovateľka okrem iných písomností k sťažnosti pripojila žalobu z 19. júla 2005,

rozsudok okresného súdu č. k. -122 z 29. januára 2010 a rozsudok krajského

súdu sp. zn. z 28. novembra 2011.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie označených práv

zaručených , listinou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom krajského

súdu a jeho rozsudkom sp. zn. z 28. novembra 2011.

II.A

K namietanému porušeniu základných práv podľa , podľa

ods. listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže

domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v určených prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom.

10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (, ).

11. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie svojho základného

práva zaručeného (resp. listiny) a práva podľa

dohovoru najmä v tom, že „Všeobecný súd... zamietnutím žaloby svojvoľne odoprel

sťažovateľke základné procesné záruky... V tomto konaní všeobecný súd interpretoval

a aplikoval právne normy tak, že sú zjavne protirečivé, popierajú pravidlá formálnej

právnej logiky a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti...“.

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

(resp. listiny) a práva podľa dohovoru

označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej

veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo

následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho

rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 28. novembra

2011 sú zlučiteľné s označeným článkom (resp. listiny) a dohovoru.

14. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol odvolanie sťažovateľky,

náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného

skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení krajský

súd po oboznámení prvostupňového rozhodnutia v podstatnom uviedol:

„Odvolací súd po tom, čo obdržal rozhodnutie Najvyššieho súdu ohľadom vznesenej

námietky zaujatosti zo strany žalobcu voči všetkým sudcom Krajského súdu v Prešove

o námietke, ktorej bolo rozhodnuté Najvyšším súdom a to rozhodnutím zo dňa 31. 3. 2011

pod sp. zn. a neskôr aj na základe ďalšieho rozhodnutia NS SR (z dôvodu

opakovanej vznesenej námietky zaujatosti žalobcom) a to sp. zn. zo dňa 14. 9.

2011, preskúmal následne napadnutý rozsudok spolu skonaním, ktoré mu prechádzalo

v zmysle zásad uvedených v ustanovení , vec prejednal v súlade s ustanovením

a zistil, že súd prvého stupňa vo veci správne zistil skutkový stav,

správne vo veci vyvodil právne závery a vo veci aj správne rozhodol, pričom jeho zistenia

majú oporu aj vo vykonanom dokazovaní, na ktorých sa nič nezmenilo ani v priebehu

odvolacieho konania a na ktoré odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje...

Predmetom konania ako vyplýva z obsahu samotnej žaloby žalobcu je tvrdenie

žalobcu, že z dôvodu, že nemohol užívať predmet nájmu mu vznikala škoda a ako nájomca

prichádzal o ušlý zisk, ktorý mesačne činil 1.285.176,- Sk. Denne podľa neho ide o škodu vo

výške 42.839,20,- Sk a ku dňu podania žaloby bola výška škody za 30 dní x 42.839,20,- Sk

=1.285.176,- Sk. Keďže sa žalobca domáhal náhrady škody - ušlého zisku, správne súd

prvého stupňa vo veci postupoval, ak zisťoval, či zo strany žalovaných v 1. a 2. rade došlo

k splneniu podmienok ako predpokladov k vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 420

ods. 1, 2 . Dôkazné bremeno o vzniku škodu spočívalo na

poškodenom a skutočne nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je

protiprávny úkon, spôsobenie škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom

a škodou. Prvostupňový súd dôvodne zameral dokazovanie na existenciu protiprávneho

konania zo strany žalovaných v l. a 2. rade a zisťovanie príčinnej súvislosti medzi

protiprávnym konaním škodcu a vzniknutou škodou. Dokazovaním sa nezistilo, aby došlo zo

strany žalovaného k porušeniu právnej povinnosti vyplývajúcej mu z právneho predpisu

alebo zmluvy. Je totiž zrejmé, z obsahu vykonaného dokazovania, že žalovaný v 1. rade len

na základe objednávky M. P. zo dňa 30. 5. 2005 prepravil prenosnú bunku z dvoma

rampami pre M. P. vo svojom areáli v P. preto správne súd prvého stupňa postupoval, ak

žalobu voči nemu v celom rozsahu zamietol.

Pokiaľ ide o žalobu žalobcu voči žalovanému v 2. Rade, vo vzťahu k nemu žalobca

uplatňoval náhradu škody, ušlý zisk z dôvodu, že nemohol užívať predmet nájmu v súlade

s nájomnou zmluvou uzatvorenou s prenajímateľom dňa 26. 5. 2005. Z čl. II. bod 2

citovanej nájomnej zmluvy sa prenajímateľ so žalobcom dohodol, že účelom zmluvy je

využívať pozemok a zariadenie žalobcu tak, že za vstup na pozemok bude žalobca vyberať

od osôb, ktoré budú chcieť na predmet nájmu vstúpiť motorovým vozidlom paušálny

poplatok v žalobcom určenej výške. Zariadenie mal žalobca využívať ako vrátnicu a na

ovládanie rámp, ktoré sú nevyhnutné na reguláciu vstupu na pozemok a výstupu

z pozemkov. Žalobca tvrdil, že v súlade s dohodnutými podmienkami platnej nájomnej

zmluvy umiestnili 30. 05. 2005 v ranných hodinách do stredu prenajatého pozemku

prenosnú bunku a začal s vyberaním poplatkov.

Z obsahu vykonaného dokazovania, ako aj obsahu samotnej žaloby žalobcu vyplýva,

že P. J. – C. ako prenajímateľ dal do užívania žalobcovi ako nájomcovi za odplatu

pozemok, a to parcelu č. 128/01 - zastavaná plocha o výmere 9 673 m2 vedený Správou

katastra P. na LV č. 2295 k. ú. N. a na nej stojacu stavbu - účelovú neverejnú komunikáciu -

... Žalovaný v 2. rade bol správcom uvedenej pozemnej komunikácie a neskôr na základe

rozhodnutia Okresného súdu Prešov sp. zn. -349 zo dňa 13. 12. 2007 aj

vlastníkom pozemnej komunikácie nachádzajúcej sa na tomto pozemku, čo vyplynulo z

právoplatného rozsudku tunajšieho súdu, ktorý sa stal v zmysle ust.

záväzný pre účastníkov konania. Preto spochybňovanie charakteru komunikácie aj to, kto je

vlastníkom je bezpredmetné. Podľa , tohto zákona, ako aj

ust. § 6 ods. 1 tohto zákona, cestnú premávku na pozemných komunikáciách upravujú

osobitné predpisy; v ich medziach smie každý užívateľ užívať diaľnice, cesty a miestnej

komunikácie obvyklým spôsobom na účely, na ktoré sú určené. Užívateľ sa musí prispôsobiť

stavebnému stavu a dopravnému, technickému stavu dotknutej dokumentácie; nesmie ju

poškodzovať alebo znečisťovať. Podľa § 20 tohto cestného zákona, na vozovke a na

krajniciach diaľníc, ciest a miestnych komunikácii sa nesmú s výnimkou dopravných

značiek a dopravných zariadení umiestňovať predmety tvoriace pevnú prekážku. Existujúce

pevné prekážky sa musia v lehotách určených vykonávacím predpisom odstrániť. V

odôvodnených prípadoch povoľuje výnimky z tohto zákazu cestný správny orgán, ktorý

môže tiež určiť lehoty na odstránenie stĺpov na pozemných vedeniach.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na známe skutočnosti vyplývajúce z obsahu

spisu a vykonaného dokazovania, a to na uznesenie súdu, ktorým bolo nariadené

predbežného opatrenie ešte dňa 22. 12. 2004 pod č. k. -15, ktoré bolo

potvrdené uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 02. 2005 č. k. -39,

kde prenajímateľovi bola uložená povinnosť zdržať sa inštalácie prístupových rámp a iných

prekážok zabraňujúcich prístupu na miestnu komunikáciu na parcele č. 128/1 zapísanej na

LV č. 2295 k. ú. N. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu sp. zn.

vyplýva, že otázka mýta je vecou, ktorá zasahuje do práva iných chodcov, pričom treba mať

na zreteli aj to, že uložením povinnosti zdržať sa inštalácie prístupových prekážok

zabraňujúcich prístupu na komunikácie v podstate obsiahnutá aj to, aby sa nevytvárali

akékoľvek prekážky pri prechádzaní cez túto komunikáciu. Predmetné uznesenie nadobudlo

právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 23. 3. 2005. Aj napriek tomu rozhodnutiu, došlo k

uzatvoreniu nájomnej zmluvy, kde žalobca vystupoval ako nájomca a prenajímateľ P. J. –

C., pričom zmluvou o nájme došlo k prenechaniu parcely č. 128/1 so zariadením za účelom

vyberania paušálneho poplatku na vstup na pozemok.

Odvolací súd je toho názoru, že právo na súdnu ochranu sa nerealizuje len vydaním

samotného rozhodnutia, ale trvá aj po právoplatnom skončení konania a znamená, že každá

zmena nositeľa práva, ktorému bola poskytnutá ochrana so sebou nesie prínos tejto

ochrany a právo na súdnu ochranu je právom spojeným s osudom jeho objektu. Preto je

toho názoru, že účinky právoplatného uznesenia súdu sa vzťahovali aj na nájomcu a ten mal

tiež povinnosť zdržať sa inštalácie prekážok zabraňujúcich prístupu na komunikáciu v k. ú.

N.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou odvolateľa v tom smere, že je subjektom

postihnutým, pretože žalovaný v 2. rade voči nemu právne nekonal.

Zo strany žalovaného v 2. rade nedošlo k porušeniu právnej povinnosti, pretože bol

nielen správcom tejto účelovej komunikácie ale neskôr aj vlastníkom miestnej komunikácie

a mal povinnosť postupovať podľa Zb ( tohto zákona)

a vykonával správu pozemných komunikácii. Ak žalovaný v 2. rade postupoval podľa

zákona a dal odstrániť predmetné zariadenie neporušil žiadnu právnu povinnosť, ktorá by

mala za následok vznik škody, resp. ušlý zisk tak, ako to tvrdil žalobca. V súvislosti s tou

odvolacou námietkou žalobcu, že nezákonnosť spočíva v neexistencii žiadneho rozhodnutia

žalovaného v 2. rade v správnom konaní odvolací súd poukazuje na ust. § 6 Občianskeho

zákonníka, v zmysle ktorého ak hrozí neoprávnený zásah do práva bezprostredne môže ten,

kto je takto ohrozený primeraným spôsobom zásah sám odvrátiť. Bolo nepochybne

povinnosťou vlastníka správcu miestnej komunikácie zabezpečiť aj všeobecné užívanie tejto

komunikácie v zmysle ust. § 6 ods. 1 cestného zákona. Pokiaľ žalovaný v 2. rade dal pokyn

na odstránenie prekážok všeobecného užívania (v danom prípade bunky a rampy) išlo

o výkon jeho práva a odvolací súd je toho názoru, že nedopustil sa žiadneho porušenia

právnej povinnosti. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 6 ods. 1 cestného

zákona, ale aj ust. § 20 cestného zákona, v zmysle ktorých na vozovke a na krajniciach

diaľnic, ciest a miestnych komunikácii sa nesmú s výnimkou dopravných značiek

a dopravných zariadení umiestňovať predmety tvoriace pevnú prekážku. Umiestňovanie

pevných prekážok je možnosťou ako obmedziť obecné užívame verejne prístupných

účelových komunikácii. V obecnej rovine platí, že pevné prekážky umiestené na pozemnej

komunikácii sú vždy v rôznej miere nebezpečné. Umiestnenie pevnej prekážky musí byť vždy

vo verejnom záujme a nesmie nimi byť bezprostredne ohrozená bezpečnosť prevozu,

prevádzky na predmetnej účelovej komunikácie.

Dokazovaním bolo preukázané, že správaním sa žalobcu došlo bezprostredne

k ohrozeniu užívať komunikáciu obvyklým spôsobom, na účel vyplývajúci z ust. § 6 ods. 1

Táto prekážka ohrozovala bezpečnosť na miestnej komunikácii

a preto žalovaný v 2. rade tak mohol urobiť aj podľa , pretože išlo o bezprostredný

zásah primeraným spôsobom vlastníkom tejto komunikácie.

Žalovaný v 2. rade konal v oprávneniach daných cestným zákonom. Nedopustil sa

žiadneho porušenia právnej povinnosti, ktorá by mala za následok vznik škody ako to tvrdil

žalobca. Žalovaný v 1. rade konal na základe objednávky žalovaného v 2. rade, pričom vo

veci nebola daná ani pasívna legitimácia na jeho strane.

Z týchto dôvodov a so zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd považoval napadnutý

rozsudok za vecne správny a v zmysle ust. ho potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 224 ods. 1

v spojení s ust. , podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný

úspech, súd prizná náhradu trov, potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva

proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

V tomto prípade bol v celom rozsahu neúspešným žalobca, preto je povinný nahradiť

trovy konania, ktoré vznikli žalovaným v 1. a 2. rade...“

15. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

17. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 28. novembra 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto

rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,

konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína,

že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa (resp. listiny) a

dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom

na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B

K namietanému porušeniu základných práv podľa a

listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

19. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základného práva vlastniť majetok

podľa (resp. listiny) a práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu už uvedeným postupom a rozhodnutím krajského súdu.

20. Podľa , resp. podľa listiny každý má právo

vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah

a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba

alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho

majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné

zásady medzinárodného práva.

21. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné

práva vyplývajúce z (resp. listiny a dodatkového

protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru.

Inak povedané, o prípadnom porušení týchto práv by bolo možné v danej veci uvažovať len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo

základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až ,

resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným rozhodnutím krajského súdu nebolo

porušené základné právo zaručené (resp. listiny) a právo

zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 18), nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených

, listiny a dodatkového protokolu.

22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

23. Sťažovateľka namietala tiež porušenie čl. 2 ods. 2 listiny („štátnu moc možno

uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to na spôsob, ktorý

ustanoví zákon“), ktorý však neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva a slobody,

ale je základným, resp. všeobecným ustanovením limitujúcim zásahy štátu vo vzťahu

k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že

v prípade sťažnosti podľa ústavný súd rozhoduje vždy o porušení

konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave , prípadne

práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku možno podaním

individuálnej sťažnosti podľa namietať len v spojení s namietaným

porušením už konkrétneho označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr.

, , ). Keďže porušenie základných práv

sťažovateľky zistené nebolo, nie je možné vysloviť ani záver o porušení označeného

ustanovenia listiny.

24. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012