Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Co-19-2013.pdf
PDF · 109.64 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/19/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej, v právnej veci žalobcu 1. D. H., nar. XX.X.XXXX, bytom L. X/A, XXX XX D., 2. C. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X/A, XXX XX D., zastúpených IURISTICO, s. r. o., Advokátska kancelária, so sídlom Štefánikova 26, 040 01 Košice, IČO: 36588041, proti žalovaným 1. Ing. V. W., nar. X.X.XXXX, bytom F. XXX/XX, XXX XX M. G., zastúpenému advokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, so sídlom Hlavná 19, 080 01 Prešov, 2. C. W., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XX, XXX XX T., zastúpenému advokátom JUDr. Jánom Vrbom, advokátom so sídlom v Humennom, Nám. slobody 2, a 3. N. A., rod. W., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XX, XXX XX T., o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaných v 1. 2. a 3. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 4.10.2012 č.k. 16 C67/2004
- 543 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
O trovách odvolacieho konania r o z h o d n e súd prvého stupňa.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že žalobca v 1. rade a žalobkyňa v 2. rade sú spoluvlastníkmi v spoluvlastníckom podiele 1/1 nehnuteľnosti -stavby súpisné č. XXXX - rodinný dom na pozemku p. č. 718/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 156 m2 zapísanej na LV č. XXXXX katastrálne územie D. a nehnuteľnosti - pozemku p. č. 718/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 156 m2 zapísaného na LV č. XXXXX katastrálne územie D.. O trovách konania rozhodol tak, že o nich bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z dôkazov vyplynulo, že na LV č. XXXXX k. ú. D. je ako vlastník stavby - rodinného domu s. č. XXXX na p. č. 718/3 zapísaný žalovaný v 1. rade; titulom nadobudnutia nehnuteľnosti je kúpna zmluva V 4277/2004. Na LV č. XXXXX k. ú. D. je ako vlastník pozemku p. č. 718/3 vo výmere 156 m2 - zastavané plochy a nádvoria zapísaný žalovaný v 1. rade; titulom nadobudnutia je kúpna zmluva V 4277/2004. Kúpna zmluva, ktorá bola titulom nadobudnutia nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXXX a XXXXX bola žalovanou v 3. rade ako predávajúcou a žalovaným v 1. rade ako kupujúcim podpísaná 6.10.2004. Podľa jej obsahu kúpna cena bola dohodnutá vo výške 1.220 000,- Sk, predávajúca v zmluve kupujúceho oboznámila s tým, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom kúpy sú obývané žalobcami, u ktorých, ako pôvodných vlastníkov predmetu kúpy, bol realizovaný výkon zabezpečovacieho prostriedku v zmysle § 553 Občianskeho zákonníka za účelom uhradenia ich splatného záväzku; nie je však s nimi uzatvorený nájomný, resp. iný podobný užívací vzťah k predmetu kúpy.
Súd prvého stupňa ďalej zistil, že žalovaná v 3. rade, ktorá nehnuteľnosti, určenie vlastníckeho práva ku ktorým bolo predmetom konania previedla na žalovaného v 1. rade, ich nadobudla na základe kúpnej zmluvy od svojho brata - žalovaného v 2. rade, a to na základe kúpnej zmluvy z 15.3.2004, vklad ktorej bol povolený dňa 18.3.2004 pod č. V 1017/2004. Podľa tejto zmluvy predávajúci je vlastníkom predávaných nehnuteľností na základe zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva zo 6.9.2002, vklad ktorej bol pod č. V 5385/2003 povolený 18.7.2003. Predávajúci touto cestou realizuje výkon zabezpečovacieho prostriedku na predmety zabezpečenia za účelom uhradenia svojej splatnej pohľadávky zo zmluvy o pôžičke zo 6.9.2002, ktorú uzavrel so žalobcami ako dlžníkmi. Dlžníci mu požičané peňažné prostriedky, spolu 1.162 000,- Sk, v lehote splatnosti - do 31.1.2004 nevrátili. Kúpna cena bola dohodnutá vo výške 1.208 900,- Sk, zistená bola znaleckým posudkom znalca Ing. Y. A..
Medzi žalobcami ako dlžníkmi a žalovaným v 2. rade ako veriteľom, uzavretá bola zmluva o pôžičke datovaná dňom 6.9.2002, žalobcami podpísaná 18.9.2002; podľa nej veriteľ požičiava dlžníkom sumu 1.036 000,- Sk a to dňom 13.9.2002 sumu 754 000,- Sk a dňom predloženia listu vlastníctva k nehnuteľnosti v k. ú. D. s. č. XXXX, p. č. 718/3 znejúceho na dlžníkov, sumu 282 000,- Sk. Veriteľ dlžníkom požičiava v zmluve uvedenú sumu bezúročne. Dlžníci zaviazali sa splatiť veriteľovi dlh zo zmluvy v mesačných splátkach po 86 334,- Sk, počínajúc dňom 13.10.2002. Podľa potvrdení prevzali žalobcovia od žalovaného v 2. rade dňa 18.9.2002 sumu 754 000,- Sk, dňa 20.9.2002 sumu 110 000,- Sk a dňa 30.10.2002 sumu 172 000,- Sk. Podľa potvrdenia vystaveného likvidátorom Mediky štátny podnik v likvidácii Bratislava žalobca v 1. rade vydražil v dražbe budovu skladu s. č. XXXX bez pozemku, ktorá je zapísaná na LV č. XXX k. ú. D. a zložili dňa 16.8.2002 dražobnú zábezpeku vo výške 100 000,- Sk. Dňa 18.9.2002 zaplatil žalobca v 1. rade doplatok kúpnej ceny, dražby 418 000,- Sk.
Podľa znaleckého posudku č. 127/2003 znalca Ing. G. B. zo 4.12.2003 nehnuteľnosti, určenie vlastníctva ku ktorým bol predmetom konania, mali všeobecnú hodnotu spolu 1.598 530,- Sk; podľa znaleckého posudku č. 27/2004 znalca Ing. Y. A. z 15.3.2004 majú všeobecnú hodnotu 1.208 900,- Sk.
Súd ďalej zistil, že medzi žalobcami ako dlžníkmi a OTP bankou Slovenska a. s. bola 15.12.2003 uzavretá zmluva o hypotekárnom úvere č. 087/5006/03 HU, ktorou sa banka zaviazala poskytnúť dlžníkom za účelom kúpy a rekonštrukcie nešpecifikovanej nehnuteľnosti, ktorá mala byť definovaná v dodatku k úverovej zmluve, hypotekárny úver vo výške 1.100 000,- Sk.
Súd prvého stupňa svojím skorším rozhodnutím 16C 67/2004 - 441 z 8.2.2011 rozhodol tak, že určil že žalobca v 1. rade a žalobkyňa v 2. rade sú spoluvlastníkmi v spoluvlastníckom podiele 1/1 nehnuteľnosti
- stavby súpisné č. XXXX - rodinný dom na pozemku p. č. 718/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 156 m2 zapísanej na LV č. XXXXX katastrálne územie D. a nehnuteľnosti - pozemku p. č. 718/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 156 m2 zapísaného na LV č. XXXXX katastrálne územie D.. V prevyšujúcej časti návrh žalobcov zamietol. Zamietol aj vzájomný návrh žalovaného v 1. rade .
Po podanom odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil s výnimkou výrokov o zamietnutí návrhu žalobcov v prevyšujúcej časti, zamietnutí vzájomného návrhu žalovaného v 1. rade a výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že podľa jeho názoru je rozsudok v napadnutej časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu k jeho napadnutej časti bolo možné vyvodiť len jediný záver formulovaný tak, že dohoda žalobcov so žalovaným v 2. rade v zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva, že ak nedôjde k splneniu záväzku podľa zmluvy o pôžičke tvoriacej súčasť tejto zmluvy najneskôr do 20.9.2003 alebo v prípade ak dlžníci neuhradia záväzky za dva mesiace po sebe bezprostredne nasledujúce stáva sa veriteľ definitívnym vlastníkom nehnuteľnosti uvedených v článku 2 tejto zmluvy, vykazuje znaky dohody o tom, že právo, ktoré bolo na základe tejto zmluvy zo žalobcov na žalovaného v 2. rade prevedené ma povahu náhradného plnenia, jedná sa tak o analógiu prepadného zálohu čo právne dovoleným nie je a vykazuje znaky obchádzania zákona, t. j. v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatného právneho úkonu. Na prípadný iný dôvod neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa nepoukázal.
Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že vec právne posúdil podľa ustanovenia § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 39 Občianskeho zákonníka a § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 151a ods. 1 Občianskeho zákonníka a dospel k nasledovným záverom.
Podstatným pre rozhodnutie či návrhu žalobcov o určenie, že sú vlastníkmi sporných nehnuteľnosti je alebo nie je možné vyhovieť bolo posúdenie, či zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva, ktorú žalobcovia uzavreli so žalovaným v 2. rade bola uzavretá platne. V čase vzniku tohto záväzkového vzťahu ust. § 553 Občianskeho zákonníka neupravovala to aké sú práva a povinnosti účastníkov tohto záväzkového vzťahu, podstatný pre obsah tohto vzťahu bol preto obsah uzavretej zmluvy. Aj keď sú normy Občianskeho zákonníka v zásade normami dispozitívneho charakteru a v oblasti záväzkových vzťahov sa rešpektuje zásada zmluvnej autonómie, neznamená to, že absolútne. Zmluvou o zabezpečení záväzku prevodom práva postupuje dlžník veriteľovi podmienene svoje právo nie s úmyslom, aby šlo o prevod trvalý, ale s úmyslom, že ide len o prevod za účelom zabezpečenia pohľadávky veriteľa. Účelom prevodu je zabezpečenie v zmysle motivácie dlžníka k plneniu záväzku a ochrana veriteľa v prípade nesplnenia povinnosti dlžníka. Aj keď v čase vzniku tejto zmluvy ust. § 553 neupravovalo otázku uhradzovacej funkcie, neznamená to, že by sa veriteľ nemohol z práva, ktoré bolo prevedené uspokojiť, iný ako tento výklad by viedol k absolútnemu popretiu zmyslu tohto zabezpečovacieho inštitútu, môže však tak realizovať len spôsobom, ktorý nie je v rozpore so zákonom.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej poukázal na to, že zabezpečovaciemu inštitútu - zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva je účelom aj obsahom najbližšia úprava záložného práva nakoľko záložná zmluva je tiež prostriedkom zabezpečenia záväzkov. Túto úpravu je možné preto aplikovať analogicky. Platí, že úprava realizácie záložného práva, ktoré je právom vecným, je úpravou kogentnou, obmedzujúcou zmluvnú voľnosť, záložný veriteľ nemôže realizovať záložné právo spôsobom, ktorý je odchýlny od zákonnej úpravy.
Zo znenia § 151a ods.1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že v prípade riadneho a včasného nesplnenia záväzku sa záložný veriteľ môže domáhať uspokojenia zo založenej veci. Domáhaním sa uspokojenia je bezpochyby taká činnosť veriteľa, dôsledkom ktorej je maximalizácia možného úžitku zo zálohu. Zmyslu tohto zákonného ustanovenia nemôže zodpovedať taká zmluvná konštrukcia, podľa ktorej by sa dlžník už v čase vzniku zmluvy ocitol v takom postavení voči svojmu veriteľovi, že pri svojom omeškaní by musel akceptovať stav, že by predmet zabezpečenia automaticky prepadol veriteľovi za vopred kvantifikovanú cenu bez prihliadnutia na to aká je jeho možná trhová cena, naviac bez práva na vyplatenie rozdielu medzi cenou, ktorú by bolo možné dosiahnuť a sumou jeho záväzku voči veriteľovi. Pri zhodnej normatívnej právnej úprave predmetnej problematiky z takéhoto výkladu vychádzal aj Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. 31Odo 495/2006, podľa ktorého zákonný obsah inštitútu záväzku zo zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva v situácii keď zákonná úprava neobsahuje prejavenú predstavu zákonodarcu o obsahu zabezpečovacieho prevodu práva mal by byť súdnou praxou vykladaný reštriktívne a nemali by sa mu pripisovať dôsledky, ktoré nie sú v právnom poriadku rozpoznateľné.
Medzi žalobcami a žalovaným v 2. rade bola uzatvorená taká zmluva, z ktorej vyplynulo právo žalovaného v 2. rade ako veriteľa nehnuteľnosti žalobcov, ktoré boli predmetom zabezpečenia, si trvale ponechať vo svojom vlastníctve. Ich cena pritom podľa znaleckého posudku č. 127/2003 znalca Ing. B. vyhotoveného 4.12.2003 bola 1.598 530,- Sk a záväzok žalobcov 1.162 000,- Sk.
Súd ďalej konštatoval, že je pravdou, že aj žalobcovia porušili svoje povinnosti voči žalovanému v 2. rade a pôžičku mu nevrátili. Časové súvislosti a výška bankou im poskytnutého úveru však svedčili o ich pripravenosti, aj keď zrejme nie v čase dohodnutých splátok, pôžičku vrátiť, tieto tvrdenia žalobcov mal súd za vierohodné. S úhradou záväzku voči žalovanému v 2. rade však meškali, svoje povinnosti zo zmluvy porušili, bolo preto právom žalovaného v 2. rade vymôcť si svoju pohľadávku voči ním spôsobom predpokladaným právnou úpravou. Ním zvolený spôsob - ponechanie si nehnuteľnosti vo vlastníctve ako spôsob výkonu práva nezohľadňujúci výšku záväzku a hodnotu predmetu zabezpečenia bol spôsobom,
ktorý bol aj v rozpore s dobrými mravmi, nepožívajúci ochranu. Tento spôsob výkonu práva vykazoval aj znaky obchádzania zákona. Obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, ktorý sám o sebe nie je zákonom zakázaným, v dôsledku čoho vzniknutý stav javí sa z hľadiska pozitívneho práva ako nenapadnuteľný. Konanie in fraudem legis predstavuje postup kedy sa niekto chová podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiadúci (Ústavný súd Českej republiky II. ÚS 119/01 v náleze z 1.4.2003, taktiež Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku 8Sžo 17/2007 z 12.12.2007).
Vychádzajúc z uvedeného je preto zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretá medzi žalobcami a žalovaným v 2. rade zmluvou neplatnou. Keďže neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka je neplatnosťou absolútnou, ktorá pôsobí zo zákona (ex lege) a od začiatku (ex tunc), žalovaný v 2. rade vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva relevantne nenadobudol.
Pri všeobecne platnej zásade občianskeho práva, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má, bol preto aj následný prevod vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam zo žalovaného v 2. rade na žalovanú v 3. rade kúpnou zmluvou V 1017/2004 neplatným, rovnako neplatným bol aj prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanou v 3. rade a žalovaným v 1. rade pod V 4277/2004 keďže žiadny z ďalších nadobúdateľov nehnuteľnosti (ďalší kupujúci) prevedenou kúpnou zmluvou sa nestáva vlastníkom nehnuteľnosti na základe toho, že pri uzatvorení ďalšej kúpnej zmluvy jednal v dobrej viere v zápis realizovaný v katastri nehnuteľností.
Z uvedených dôvodov preto súd návrhu žalobcov vo veci určenia vlastníckeho práva vyhovel ako to uviedol vo výroku rozsudku.
O trovách konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej s prihliadnutím na zložitosť veci (§ 151 ods. 3 O.s.p.).
Žalovaný v 1. rade v podanom odvolaní navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Namietal, že v čase, keď bola zmluva uzavretá zákon umožňoval zabezpečovací prevod práva a okrem toho platilo ustanovenie § 51 Občianskeho zákonníka o nepomenovaných zmluvách. Podľa názoru odvolateľa tvrdeniami súdu prvého stupňa nemožno obísť princíp zmluvnej autonómie v občianskom práve. V zmluvných vzťahoch platí predovšetkým to, čo si účastníci zmluvy dohodli, pokiaľ to zákon výslovne nezakazuje alebo pokiaľ z povahy príslušného zákonného ustanovenia nevyplýva, že sa nemožno od neho odchýliť. Ak účastníci uzavrú podľa svojho slobodného rozhodnutia určitú zmluvu, platí, že túto zmluvu sú povinní plniť aj vtedy, ak by plnenie bolo pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné. V tomto prípade vlastne súd poskytol ochranu tomu, kto pôžičku pri podpise zmluvy s lehotou splatnosti do 20.9.2005 doposiaľ nevrátil.
Žalovaný v 2. rade v podanom odvolaní navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zvýraznil, že u žalovaného v 2. rade došlo k hrubému porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces, keď tento sa dňa 3.10.2012 zákonným spôsobom súdu ospravedlnil, oznámil svoju žiadosť o ospravedlnenie včas a požiadal o odročenie pojednávania, pričom v ospravedlnení uviedol svoj dôvod, ktorý je jednoznačne nutne považovať za dôležitý dôvod v zmysle § 119 ods. 1 O.s.p.. Došlo tým k závažnému procesnému pochybeniu konajúceho súdu, čo je dôvodom na zrušenie rozsudku.
Ďalej uviedol, že vzhľadom k tomu, že nespochybniteľne pôžička vrátená nebola, nastali účinky zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníctva k prevodu nehnuteľnosti a tým sa žalovaný stal vlastníkom zabezpečenej nehnuteľnosti. Neexistuje teda žiaden právny dôvod, ktorý by mu bránil s touto nehnuteľnosťou nakladať.
Podľa názoru odvolateľa z napadnutého rozsudku nie je absolútne zrejmé, ktorá právna skutočnosť viedla konajúci súd k takémuto rozhodnutiu. Konštatovanie súdu v odôvodnení rozhodnutia, že zmluva
je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka je len všeobecným konštatovaním bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Pokiaľ sa súd snažil svoje rozhodnutie odôvodňovať podobnosťou inštitútu zabezpečovacieho prevodu práva záložnou zmluvou, čo nie je na mieste a tieto inštitúty sú úplne rozdielne a majú len jedno spoločné, že majú zabezpečiť nejaký záväzok.
Žalovaná v 3. rade v podanom odvolaní v celom rozsahu poukázala na dôvody uvedené v odvolaní žalovaného v 2. rade.
Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 1. rade navrhli rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Poukázali na to, že súd prvého stupňa odôvodnenie vyhovujúceho výroku oproti predchádzajúcemu podstatne doplnil a založil na posúdení zmluvy o zabezpečovacom prevode práva s dojednaním (priamo v zmluve - a teda pred splatnosťou zabezpečovaného záväzku ) prepadnutia zabezpečujúcich nehnuteľnosti veriteľovi v prípade nesplnenia zabezpečovaného záväzku bez ohľadu na cenu nehnuteľnosti v čase tejto splatnosti a bez ohľadu na výšku zostatku dlhu a bez povinnosti veriteľa vydať prípadnú hyperochu ako rozporného s dobrými mravmi a obchádzajúceho zákon podľa § 39 Občianskeho zákonníka s dôsledkom absolútnej neplatnosti tejto zmluvy. A na podklade zásady podľa ktorej nikto nemôže na iného preniesť viac práv než sám má vo vzťahu k zmluvám v občianskom práve, ako neplatné i následné zmluvy o prevode dotknutých nehnuteľnosti. Zvýraznili účel inštitútu, ktorý ako zabezpečovací inštitút má plniť donucovaciu funkciu ( motivovanie dlžníka za trvania zabezpečenia, aby zabezpečovaný dlh splnil) a v prípade potreby primerane uhradzovaciu funkciu. Súd dôvodil podobnosť so záložným právom, ktoré tiež umožňovalo iba domáhať sa uspokojenia z predmetu zálohu, nie však možnosť dojednať si možnosť prepadnutia predmetu zálohu pred splatnosťou zabezpečovaného záväzku. Takéto prepadnutie predmetu zabezpečovacieho prevodu práva preto analogicky nebolo možné platne dojednať ani v prípade zmlúv podľa § 553 Občianskeho zákonníka, teda za účinnosti právnej úpravy, ktorá uvedené výslovne slovne pri tomto inštitúte nezakazovala ( t. j. pred 1.1.2008, v § 553c ods. 2 OZ).
Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných v 2. a 3. rade navrhli rozsudok potvrdiť. K námietke žalovaného v 2. rade vo vzťahu k porušeniu jeho ústavných práv konaním pojednávania za jeho neúčasti uviedli, že žalovaný v 2. rade už pred týmto pojednávaním dňa 4.10.2012 mal možnosť sa k zmenenému petitu vyjadriť. Pokiaľ požiadavky v 119 ods. 2 v spojení s ods. 3 splnené neboli, súd nemal inú možnosť ako v konaní pokračovať.
K ďalšej námietke, že žalovanému v 2. rade nie je zrejmé na akom základe súd ustálil na absolútnu neplatnosť zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka uviedli, že súd svoje závery oprel o relevantnú judikatúru poukazujúc na posúdenie prepadného dojednania ako rozporného s dobrými mravmi a obchádzajúceho zákon.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O. s. p. a zistil, že odvolanie žalovaných v 1., 2. a 3. rade nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne
Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vzťahujúceho sa k veci samej.
K odvolacím námietkam žalovaných sa žiada uviesť, že s týmito sa súd prvého stupňa v celom rozsahu vyporiadal.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil, že v oblasti záväzkových vzťahov sa rešpektuje zásada zmluvnej autonómie, neznamená to, že absolútne.
V tejto súvislosti ďalej poukázal na to, že vychádzajúc z úpravy zabezpečovacieho prevodu práva jeho účelom je zabezpečenie v zmysle motivácie dlžníka k plneniu záväzku a ochrana veriteľa v prípade nesplnenia povinnosti dlžníka.
Za stavu, ako ďalej uviedol citujúc ustanovenie § 553 Občianskeho zákonníka, keď toto ustanovenie neupravovalo otázku uhradzovacej funkcie zabezpečovacieho prevodu práva k uspokojeniu tohto právneho vzťahu môže dôjsť len spôsobom, ktorý nie je v rozpore so zákonom.
V ďalšej časti odôvodnenia súd poukazuje na to, že zabezpečovaciemu inštitútu - zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva je účelom aj obsahom najbližšia úprava záložného práva, nakoľko záložná zmluva je tiež prostriedkom zabezpečenia záväzkov. Túto úpravu je možné preto aplikovať analogicky. Platí, že úprava realizácie záložného práva, ktoré je právom vecným, je úpravou kogentnou, obmedzujúcou zmluvnú voľnosť, záložný veriteľ nemôže realizovať záložné právo spôsobom, ktorý je odchýlny od zákonnej úpravy.
Zo znenia § 151a ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že v prípade riadneho a včasného nesplnenia záväzku sa záložný veriteľ môže domáhať uspokojenia zo založenej veci. Domáhaním sa uspokojenia je bezpochyby taká činnosť veriteľa, dôsledkom ktorej je maximalizácia možného úžitku zo zálohu. Zmyslu tohto zákonného ustanovenia nemôže zodpovedať taká zmluvná konštrukcia, podľa ktorej by sa dlžník už v čase vzniku zmluvy ocitol v takom postavení voči svojmu veriteľovi, že pri svojom omeškaní by musel akceptovať stav, že by predmet zabezpečenia automaticky prepadol veriteľovi za vopred kvantifikovanú cenu bez prihliadnutia na to aká je jeho možná trhová cena, naviac bez práva na vyplatenie rozdielu medzi cenou, ktorú by bolo možné dosiahnuť a sumou jeho záväzku voči veriteľovi.
Medzi žalobcami a žalovaným v 2. rade bola uzatvorená taká zmluva, z ktorej vyplynulo právo žalovaného v 2. rade ako veriteľa nehnuteľnosti žalobcov, ktoré boli predmetom zabezpečenia, si trvale ponechať vo svojom vlastníctve. Ich cena pritom podľa znaleckého posudku č. 127/2003 znalca Ing. B. vyhotoveného 4.12.2003 bola 1.598 530,- Sk a záväzok žalobcov 1.162 000,- Sk.
Nepochybne, ako to správne zvýraznil súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia bolo právom žalovaného v 2. rade vymôcť si svoju pohľadávku voči ním spôsobom predpokladaným právnou úpravou. Ním zvolený spôsob - ponechanie si nehnuteľnosti vo vlastníctve ako spôsob výkonu práva nezohľadňujúci výšku záväzku a hodnotu predmetu zabezpečenia bol spôsobom, ktorý bol aj v rozpore s dobrými mravmi, nepožívajúci ochranu. Tento spôsob výkonu práva vykazoval aj znaky obchádzania zákona.
Súd prvého stupňa napokon logicky uzavrel, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu žalovaný v 2. rade vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva relevantne nenadobudol a rovnako tak boli neplatné aj ďalšie následné prevody týchto nehnuteľnosti.
Čo sa týka námietky žalovaného v 2. rade, že boli porušené jeho práva na spravodlivý súdny proces k tomu treba uviesť nasledovné.
Žalovaný v 2. rade v čase, keď sa konalo pojednávanie ( 4.10.2012) bol v konaní zastúpený právnym zástupcom. Z odvolania ním podaného nie je zrejmé, z akých dôvodov by nemohol realizovať svoje procesné práva prostredníctvom svojho zástupcu. Právny zástupca žalovaného v 2. rade mal možnosť
sa vyjadriť ku všetkým právne významným skutočnostiam. Za tohto stavu nemožno zohľadniť námietku žalovaného v 2. rade o jeho porušení práva na spravodlivý súdny proces.
Odvolací súd preto v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa ( § 224 ods. 4 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.