Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 41/2014
PDF · 278.08 KB
No categories available
III. ÚS 41/2014
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika,
prerokoval sťažnosť J. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Galovou, Advokátska
kancelária, E. Belluša 10, Piešťany, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 14 S 36/2013-29 z 13. júna 2013 a takto
rozhodol:
1. Základné právo J. M. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave
č. k. 14 S 36/2013-29 z 13. júna 2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 14 S 36/2013-29 z 13. júna 2013
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť J. M. trovy konania v sume
331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet jeho právnej zástupkyne
JUDr. Kataríny Gallovej, Advokátska kancelária, E. Belluša 10, Piešťany, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. septembra 2013 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 S 36/2013-29
z 13. júna 2013.
Sťažovateľ sa 2. apríla 2013 obrátil na krajský súd s návrhom na konanie
proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Ako žalovaného označil obec M. a domáhal sa, aby krajský súd uložil žalovanému ako
stavebnému úradu povinnosť v stavebnom konaní o dodatočnom povolení stavby
„Vybudovanie nových okenných otvorov na rodinnom dome“ stavebníka J. H., (ďalej len
„stavebník“), vedenom pod sp. zn. SUMO 016/2011 SK „v lehote 1 mesiaca... konať
v súlade s § 88a stavebného zákona...“. Konkretizované stavebné konanie začalo 17. marca
2011 na základe žiadosti stavebníka a podľa názoru sťažovateľa „žalovaný od 21.04.2012...
aj napriek opätovnému upozorneniu zo strany žalobcu zo dňa 20.08.2012 nekoná bez
vážneho dôvodu, je pasívny a nečinný“.
Krajský súd uznesením č. k. 14 S 36/2013-29 z 13. júna 2013 návrh sťažovateľa
zamietol a nepriznal mu nárok na náhradu trov konania. Krajský súd v odôvodnení
napadnutého uznesenia vychádzajúc z § 244 ods. 3 OSP zdôraznil, že „na preukázanie
dôvodnosti podaného návrhu ako predpokladu procesného úspechu je potrebné preukázať,
že napadnutým postupom, v danom prípade nečinnosťou správneho orgánu, došlo, resp.
môže dôjsť k ujme na právach účastníka konania, ktorý sa domáha ochrany cestou použitia
právnych prostriedkov vymedzených v Piatej časti O. s. p.. Konkrétne uvedenie týchto
nepriaznivých dôsledkov, resp. ich hrozby je navrhovateľ povinný uviesť v návrhu a súd
je povinný ich dosah zvažovať pri rozhodovaní o dôvodnosti uloženia povinnosti.“.
Aplikujúc formulovaný právny názor na prípad sťažovateľa krajský súd uzavrel,
že sťažovateľ „nepreukázal dostatočným spôsobom svoju vecnú aktívnu legitimáciu,
t. j. nepreukázal, že aj v prípade, ak by sa jednalo o nezákonnú nečinnosť, má táto
skutočnosť negatívny dopad na jeho právne postavenie, resp. mu existujúci stav spôsobuje
alebo hrozí nejakou ujmou. V návrhu vytýka stavebnému úradu, že nepostupoval v zmysle
§ 88a Stavebného zákona, súdu sa teda javí, že jeho úmyslom môže byť dosiahnutie toho,
aby stavebníkovi bolo uložené odstránenie stavby. Zatiaľ však obsahom podaného návrhu
nie sú osvedčené skutočnosti, na základe ktorých by podaný návrh mal byť považovaný
za dôvodný a preto súd podaný návrh ako nedôvodný zamietol.“.
1. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí, že v napadnutom uznesení
krajský súd „obšírnym spôsobom... vykladá, čo sa všeobecne považuje za nečinnosť
správneho orgánu..., avšak sťažovateľovi chýba... presvedčivé a zrozumiteľné odôvodnenie
tohto výkladu na jeho konkrétny prípad... Chýba jasná a nepochybná odpoveď,
či k nečinnosti stavebného úradu došlo alebo nie.“.
Záver krajského súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie považuje sťažovateľ
za „nelogický, arbitrárny a nepodložený právnou normou. Občiansky súdny poriadok
v § 250t OSP dáva FO a PO možnosť brániť sa proti nečinnosti správneho orgánu
za podmienok tam uvedených. V tomto ustanovení nie je podmienkou to, že činnosťou
orgánu verejnej správy je spôsobená alebo hrozí škoda, ale to, že orgán verejnej správy
bez vážneho dôvodu nekoná. Sťažovateľ bol a je účastníkom dotknutého stavebného konania
s určitými zákonom vymedzenými právami, ktoré mu stavebný zákon ustanovuje práve
z dôvodu ochrany jeho oprávnených záujmov, čo nesporne zo spisu vyplýva. Nečinnosťou
stavebného orgánu je preto sťažovateľ dotknutý na svojich právach práve v tom,
že nekonaním a neukončením stavebného konania trvá stav právnej neistoty
medzi stavebníkom s neoprávnenou stavbou a sťažovateľom, ktorý nečinnosťou stavebného
úradu nemôže realizovať svoje ďalšie zákonom priznané práva (napr. právo podať námietky
voči dokumentácii stavebníka a pod.).“.
2. Ústavný súd si 5. decembra 2013 vyžiadal od krajského súdu dotknutý súdny spis,
ktorý mu bol doručený 7. januára 2014.
3. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) uznesením č. k. III. ÚS 41/2014-14 z 21. januára 2014 prijal sťažnosť sťažovateľa
na ďalšie konanie.
4. Následne ústavný súd 17. februára 2014 vyzval krajský súd na vyjadrenie
sa k vecnej stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho
pojednávania vo veci.
5. Krajský súd doručil 10. marca 2014 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom súhlasil
s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. Pokiaľ ide o vecnú stránku sťažnosti,
krajský súd sa nestotožnil s dôvodmi sťažnosti, keďže „v odôvodnení uznesenia konkrétne
uviedol, okrem odkazu na príslušné právne ustanovenia, ktoré pri rozhodnutí aplikoval,
dôvody zamietnutia návrhu v súvislosti s posúdením aktívnej legitimácie navrhovateľa
pre podanie návrhu, ktorou otázkou sa v prvom rade musel zaoberať a zistenie jej
nedostatku založilo dôvod pre neúspech v konaní. Z obsahu spisu dospel súd k záveru,
že navrhovateľ neosvedčil skutočnosti, ktoré by zakladali jeho aktívnu legitimáciu
pre podanie návrhu, pretože nepreukázal, že by nečinnosť stavebného úradu mala negatívny
dopad na jeho právne postavenie, resp. že by mu existujúci stav spôsoboval alebo hrozil
nejakou ujmou. Konajúci súd v odôvodnení rozhodnutia podrobne vysvetlil dôvody
zamietnutia návrhu s poukazom na právne hľadisko z ktorého vychádzal, preto námietku
sťažovateľa o arbitrárnosti a neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia, ktoré popiera právnu
logiku a je v rozpore s princípmi spravodlivosti, v spojení s tvrdením o porušení základných
práv na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie považujeme
za neopodstatnenú. Závery predmetného rozhodnutia vydaného v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 S/36/2013 na Krajskom súde v Trnave je podložené dostatočnými
argumentmi, ktorými súd odpovedal na relevantné právne otázky týkajúce sa aktívnej
legitimácie navrhovateľa a rozhodnutie je súladné s limitmi práva na súdnu ochranu,
ktorá sťažovateľovi ako účastníkovi konania prislúcha.“.
6. Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 13. marca 2014 právnej zástupkyni
sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.
7. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 7. apríla 2014 sťažovateľ
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyjadril súhlas s upustením od ústneho
pojednávania vo veci. K veci samej uviedol, že „k vyjadreniu Krajského súdu v Trnave
nevyužíva právo vyjadriť sa, nakoľko vyjadrenie Krajského súdu v Trnave neobsahuje nové
skutočnosti alebo nové práve závery vo veci samej. Sťažovateľ trvá na dôvodoch porušenia
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uvedených
vo svojej sťažnosti.“.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Sťažovateľ sa žalobou podanou podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku domáhal ochrany svojho subjektívneho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v konaní pred správnym orgánom – stavebným úradom. Základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa totiž
nepochybne uplatňuje aj v konaní pred orgánmi verejnej správy (m. m. II. ÚS 62/99).
Z výroku i odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd
sťažovateľom namietaný postup stavebného úradu meritórne nepreskúmal, keďže žalobu
zamietol pre ustálený nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na podanie návrhu.
Samotný krajský súd v napadnutom uznesení dôvodí, že „na preukázanie dôvodnosti
podaného návrhu ako predpokladu procesného úspechu je potrebné preukázať,
že napadnutým postupom, v danom prípade nečinnosťou správneho orgánu, došlo,
resp. môže dôjsť k ujme na právach účastníka konania, ktorý sa domáha ochrany“. Krajský
súd sa teda v napadnutom uznesení nezaoberal vecne dôvodmi, na ktorých sťažovateľ
založil svoju nečinnostnú žalobu („žalovaný od 21.04.2012... aj napriek opätovnému
upozorneniu zo strany žalobcu... nekoná bez vážneho dôvodu, je pasívny a nečinný“).
Z rekapitulovaných zistení ústavný súd uzatvára, že krajský súd hoci výrokom
vtláčajúcim napadnutému uzneseniu pečať rozhodnutia vo veci samej (zamietnutie návrhu)
materiálne rozhodol o sťažovateľovej žalobe v podstate procesne. Neúspech žaloby bol totiž
krajským súdom judikovaný bez zaujatia stanoviska k otázke, či správny orgán nekonal
v dotknutom stavebnom konaní bez vážneho dôvodu. Takto podľa názoru ústavného súdu
otázky nastolené prerokovávanou sťažnosťou nadobúdajú ústavný rozmer, pretože základné
právo na súdnu ochranu je v konaní podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku inkorporované práve v nároku žalobcu na ochranu jeho subjektívnych práv
pred bezdôvodnou procesnou nečinnosťou žalovaného správneho orgánu (podľa § 250t
ods. 1 OSP je v predmetnom type konania vecou samou skúmanie a ustálenie, či žalovaný
orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným
právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný). Inými slovami, úlohou ústavného súdu
je zistiť, či krajský súd napadnutým uznesením odmietol zaoberať vecnými námietkami
obsiahnutými v sťažovateľovej žalobe v súlade s požiadavkami plynúcimi zo základného
práva na súdnu ochranu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to,
aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý
predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený
stav veci.
Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu naznačeným in abstracto,
podľa ktorého aj konanie o ochrane pred nečinnosťou orgánu verejnej správy slúži ochrane
subjektívnych práv fyzických osôb a právnických osôb ako adresátov výkonu verejnej
správy. Nepostačuje teda len identifikácia vady nezákonnosti v postupe orgánu verejnej
správy, je potrebné, aby táto vada mala dopad na práva a právom chránené záujmy fyzickej
osoby alebo právnickej osoby. Táto charakteristická črta je vlastná správnemu súdnictvu.
Zistenie konajúceho súdu v správnom súdnictve, či žalobcom namietaná vada
v postupe orgánu verejnej správy má alebo nemá dopad na individuálnu sféru adresáta
výkonu verejnej správy, sa však nemusí in concreto zakladať len na prieskume jedinečných
okolností posudzovaného prípadu. V niektorých prípadoch sám zákonodarca môže typovo
určiť kritériá (záväzné aj pre súd v správnom súdnictve) identifikujúce na normatívnej
úrovni okruh osôb, ktoré budú rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy na svojich
právach a právom chránených záujmoch dotknuté.
Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) účastníkom konania je ten,
o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté;
účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým
sa preukáže opak.
Podľa § 14 ods. 2 Správneho poriadku účastníkom konania je aj ten, komu osobitný
zákon také postavenie priznáva.
Citované definície podmieňujú postavenie fyzickej osoby alebo právnickej osoby
ako účastníka konania jednoznačným materiálnym znakom, ktorým je „dotknutosť“
na právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach. Tento materiálny znak musí
byť, pravdaže, prítomný aj pri využití definície podľa § 14 ods. 2 Správneho poriadku. Teda
v situácii, keď zákonodarca osobitným zákonom priznáva postavenie účastníka konania, dbá
o to, aby išlo o osobu, ktorej práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti budú
rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej správy v osobitnom type správneho konania
dotknuté.
Podľa § 59 ods. 1 písm. b) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom
poriadku (stavebný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný poriadok“)
sú účastníkmi stavebného konania osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva
k pozemkom a stavbám na nich vrátane susediacich pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke
alebo iné práva k týmto pozemkom a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo
dotknuté.
Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že v posudzovanom konaní
o dodatočnom povolení stavby stavebný úrad so sťažovateľom riadne konal
ako s účastníkom konania. Doručoval mu oznámenie o začatí konania o dodatočnom
povolení stavby, v rozhodnutí o prerušení predmetného konania ho explicitne označil
za účastníka konania. Vo vyjadrení k žalobe stavebný úrad vôbec nenamietal nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľa na podanie žaloby.
Ak za daných okolností krajský súd zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že sťažovateľ
„nepreukázal, že aj v prípade, ak by sa jednalo o nezákonnú nečinnosť, má táto skutočnosť
negatívny dopad na jeho právne postavenie“, presunul tým neoprávnene dôkazné bremeno
týkajúce sa splnenia materiálnej podmienky účastníctva v predmetnom konaní
na sťažovateľa.
Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá spĺňa formálne zákonom ustanovené
znaky účastníka konania, a orgán verejnej správy právne relevantným spôsobom počas
správneho konania nespochybní jej účastníctvo, ba s ňou ako s účastníkom konania po celý
čas riadne koná, nie je povinná pri podaní návrhu podľa štvrtej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku preukazovať dopad tvrdenej nečinnosti orgánu verejnej
správy na jej práva, právom chránené záujmy a povinnosti. Toto dôkazné bremeno zaťažuje
žalovaný správny orgán, ktorý je povinný vo vyjadrení k žalobe tvrdiť a následne
aj dokázať, že dopad jeho prípadnej nečinnosti na subjektívne právne postavenie žalobcu
je nereálny. V opačnom prípade súd konajúci v správnom súdnictve nerešpektuje svoju
viazanosť zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy), a tým aj narúša ústavne determinovanú kvalitu
základného práva na súdnu ochranu, lebo žalobcom uplatnenému právu neposkytuje
ochranu v medziach zákonov, ktoré čl. 46 ods. 1 ústavy vykonávajú.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu
završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
V posudzovanom prípade ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v konaní
o sťažovateľovej žalobe proti nečinnosti stavebného úradu nielenže neodôvodnene rozdelil
dôkazné bremeno týkajúce sa dopadu namietanej nečinnosti na subjektívnu sféru
sťažovateľa spôsobom nerešpektujúcim vôľu zákonodarcu vyjadrenú vo vzájomnej
súvislosti § 14 Správneho poriadku a § 59 ods. 1 písm. b) stavebného poriadku,
ale dôvodiac absenciou „priameho dopadu“ napádaného postupu stavebného úradu
na sťažovateľa zjavne nesprávne aplikoval relevantný právny predpis. Ustanovenie § 244
ods. 3 prvá veta OSP (o ktoré sa krajský súd v odôvodnení oprel) totiž definuje právny
termín „rozhodnutie správneho orgánu“, kým v danej veci ide o postup (nečinnosť)
stavebného úradu. V tejto časti je teda rozhodnutie krajského súdu nepreskúmateľné.
V dôsledku toho sa krajský súd meritórnymi žalobnými dôvodmi sťažovateľa
ani nezaoberal a nezodpovedal kardinálnu otázku sťažovateľom žiadanej súdnej ochrany,
a to či bola naplnená hypotéza právnej normy obsiahnutej v § 250t ods. 1 OSP.
Ústavný súd ešte raz zdôrazňuje, že kritériom posúdenia aktívnej legitimácie
na podanie žaloby podľa § 250t ods. 1 OSP je účastníctvo žalobcu v správnom konaní,
a tým je aj zodpovedaná otázka (v zmysle už uvedeného), či postupom (nečinnosťou)
správneho orgánu môžu byť dotknuté jeho práva alebo oprávnené právne záujmy. V týchto
prípadoch nejde o výsledok konania (rozhodnutie správneho orgánu), ale primárne
o odstránenie právnej neistoty, ktorej je každý účastník takéhoto konania v prípade
nečinnosti správneho orgánu vystavený.
Súdna ochrana sťažovateľovmu právu preto nebola poskytnutá v kvalite vyžadovanej
čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto bolo potrebné vysloviť, že napadnutým uznesením krajský súd
porušil sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu (bod 1 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Preto,
keďže ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
napadnutým uznesením krajského súdu, bolo potrebné vysloviť i porušenie sťažovateľovho
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto
nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste využitie
právomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu opätovne prerokovať sťažovateľovu
žalobu o ochranu pred nečinnosťou orgánu verejnej správy, pričom pri hodnotení jeho
aktívnej legitimácie bude povinný dôsledne sa riadiť vzájomnou súvislosťou
medzi zákonom uznaným materiálnym znakom účastníctva v správnom (stavebnom) konaní
a procesným postojom žalovaného správneho orgánu plynúcim z doterajšieho priebehu
konania o dodatočnom povolení stavby i z jeho vyjadrenia k žalobe sťažovateľa.
III.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ v sťažnostnom petite navrhol priznať mu náhradu trov právneho
zastúpenia.
Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval
za potrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnej služby
poskytnutej jeho právnou zástupkyňou, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,
ako aj za písomné podanie – sťažnosť. V stanovisku doručenom ústavnému súdu
7. apríla 2014 totiž sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne neuviedol žiadne
nové skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne ovplyvniť
konečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2013. Základná tarifa podľa ustanovení
§ 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 781 €
pre úkony v roku 2013), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2013 odmenu v sume 130,16 €
a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,81 €.
Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia
sťažovateľa, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 268,13 €. K tomu bolo potrebné
pripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 7,81 €. Sťažovateľ tak má nárok
na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €. Ústavný súd však vyčíslenú sumu
zvýšil o 20 % dane z pridanej hodnoty, keďže sťažovateľ preukázal, že jeho právna
zástupkyňa je platiteľkou dane z pridanej hodnoty. Spolu tak má sťažovateľ nárok
na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,13 € (bod 3 výroku tohto nálezu), pričom
krajský súd je povinný zaplatiť ju na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2014