Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 41/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika,

prerokoval sťažnosť J. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Galovou, Advokátska

kancelária, E. Belluša 10, Piešťany, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -29 z 13. júna 2013 a takto

rozhodol:

1. Základné právo J. M. na súdnu ochranu zaručené Slovenskej

republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave

č. k. -29 z 13. júna 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. -29 z 13. júna 2013

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť J. M. trovy konania v sume

331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet jeho právnej zástupkyne

JUDr. Kataríny Gallovej, Advokátska kancelária, E. Belluša 10, Piešťany, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. septembra 2013 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -29

z 13. júna 2013.

Sťažovateľ sa 2. apríla 2013 obrátil na krajský súd s návrhom na konanie

proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

Ako žalovaného označil obec M. a domáhal sa, aby krajský súd uložil žalovanému ako

stavebnému úradu povinnosť v stavebnom konaní o dodatočnom povolení stavby

„Vybudovanie nových okenných otvorov na rodinnom dome“ stavebníka J. H., (ďalej len

„stavebník“), vedenom pod sp. zn. SUMO 016/2011 SK „v lehote 1 mesiaca... konať

v súlade s § 88a stavebného zákona...“. Konkretizované stavebné konanie začalo 17. marca

2011 na základe žiadosti stavebníka a podľa názoru sťažovateľa „žalovaný od 21.04.2012...

aj napriek opätovnému upozorneniu zo strany žalobcu zo dňa 20.08.2012 nekoná bez

vážneho dôvodu, je pasívny a nečinný“.

Krajský súd uznesením č. k. -29 z 13. júna 2013 návrh sťažovateľa

zamietol a nepriznal mu nárok na náhradu trov konania. Krajský súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia vychádzajúc z zdôraznil, že „na preukázanie

dôvodnosti podaného návrhu ako predpokladu procesného úspechu je potrebné preukázať,

že napadnutým postupom, v danom prípade nečinnosťou správneho orgánu, došlo, resp.

môže dôjsť k ujme na právach účastníka konania, ktorý sa domáha ochrany cestou použitia

právnych prostriedkov vymedzených v Piatej časti . Konkrétne uvedenie týchto

nepriaznivých dôsledkov, resp. ich hrozby je navrhovateľ povinný uviesť v návrhu a súd

je povinný ich dosah zvažovať pri rozhodovaní o dôvodnosti uloženia povinnosti.“.

Aplikujúc formulovaný právny názor na prípad sťažovateľa krajský súd uzavrel,

že sťažovateľ „nepreukázal dostatočným spôsobom svoju vecnú aktívnu legitimáciu,

t. j. nepreukázal, že aj v prípade, ak by sa jednalo o nezákonnú nečinnosť, má táto

skutočnosť negatívny dopad na jeho právne postavenie, resp. mu existujúci stav spôsobuje

alebo hrozí nejakou ujmou. V návrhu vytýka stavebnému úradu, že nepostupoval v zmysle

§ 88a Stavebného zákona, súdu sa teda javí, že jeho úmyslom môže byť dosiahnutie toho,

aby stavebníkovi bolo uložené odstránenie stavby. Zatiaľ však obsahom podaného návrhu

nie sú osvedčené skutočnosti, na základe ktorých by podaný návrh mal byť považovaný

za dôvodný a preto súd podaný návrh ako nedôvodný zamietol.“.

1. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí, že v napadnutom uznesení

krajský súd „obšírnym spôsobom... vykladá, čo sa všeobecne považuje za nečinnosť

správneho orgánu..., avšak sťažovateľovi chýba... presvedčivé a zrozumiteľné odôvodnenie

tohto výkladu na jeho konkrétny prípad... Chýba jasná a nepochybná odpoveď,

či k nečinnosti stavebného úradu došlo alebo nie.“.

Záver krajského súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie považuje sťažovateľ

za „nelogický, arbitrárny a nepodložený právnou normou.

v dáva FO a PO možnosť brániť sa proti nečinnosti správneho orgánu

za podmienok tam uvedených. V tomto ustanovení nie je podmienkou to, že činnosťou

orgánu verejnej správy je spôsobená alebo hrozí škoda, ale to, že orgán verejnej správy

bez vážneho dôvodu nekoná. Sťažovateľ bol a je účastníkom dotknutého stavebného konania

s určitými zákonom vymedzenými právami, ktoré mu stavebný zákon ustanovuje práve

z dôvodu ochrany jeho oprávnených záujmov, čo nesporne zo spisu vyplýva. Nečinnosťou

stavebného orgánu je preto sťažovateľ dotknutý na svojich právach práve v tom,

že nekonaním a neukončením stavebného konania trvá stav právnej neistoty

medzi stavebníkom s neoprávnenou stavbou a sťažovateľom, ktorý nečinnosťou stavebného

úradu nemôže realizovať svoje ďalšie zákonom priznané práva (napr. právo podať námietky

voči dokumentácii stavebníka a pod.).“.

2. Ústavný súd si 5. decembra 2013 vyžiadal od krajského súdu dotknutý súdny spis,

ktorý mu bol doručený 7. januára 2014.

3. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) uznesením č. k. -14 z 21. januára 2014 prijal sťažnosť sťažovateľa

na ďalšie konanie.

4. Následne ústavný súd 17. februára 2014 vyzval krajský súd na vyjadrenie

sa k vecnej stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho

pojednávania vo veci.

5. Krajský súd doručil 10. marca 2014 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom súhlasil

s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. Pokiaľ ide o vecnú stránku sťažnosti,

krajský súd sa nestotožnil s dôvodmi sťažnosti, keďže „v odôvodnení uznesenia konkrétne

uviedol, okrem odkazu na príslušné právne ustanovenia, ktoré pri rozhodnutí aplikoval,

dôvody zamietnutia návrhu v súvislosti s posúdením aktívnej legitimácie navrhovateľa

pre podanie návrhu, ktorou otázkou sa v prvom rade musel zaoberať a zistenie jej

nedostatku založilo dôvod pre neúspech v konaní. Z obsahu spisu dospel súd k záveru,

že navrhovateľ neosvedčil skutočnosti, ktoré by zakladali jeho aktívnu legitimáciu

pre podanie návrhu, pretože nepreukázal, že by nečinnosť stavebného úradu mala negatívny

dopad na jeho právne postavenie, resp. že by mu existujúci stav spôsoboval alebo hrozil

nejakou ujmou. Konajúci súd v odôvodnení rozhodnutia podrobne vysvetlil dôvody

zamietnutia návrhu s poukazom na právne hľadisko z ktorého vychádzal, preto námietku

sťažovateľa o arbitrárnosti a neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia, ktoré popiera právnu

logiku a je v rozpore s princípmi spravodlivosti, v spojení s tvrdením o porušení základných

práv na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie považujeme

za neopodstatnenú. Závery predmetného rozhodnutia vydaného v konaní vedenom

pod sp. zn. na Krajskom súde v Trnave je podložené dostatočnými

argumentmi, ktorými súd odpovedal na relevantné právne otázky týkajúce sa aktívnej

legitimácie navrhovateľa a rozhodnutie je súladné s limitmi práva na súdnu ochranu,

ktorá sťažovateľovi ako účastníkovi konania prislúcha.“.

6. Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 13. marca 2014 právnej zástupkyni

sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

7. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 7. apríla 2014 sťažovateľ

prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo veci. K veci samej uviedol, že „k vyjadreniu Krajského súdu v Trnave

nevyužíva právo vyjadriť sa, nakoľko vyjadrenie Krajského súdu v Trnave neobsahuje nové

skutočnosti alebo nové práve závery vo veci samej. Sťažovateľ trvá na dôvodoch porušenia

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy podľa uvedených

vo svojej sťažnosti.“.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Sťažovateľ sa žalobou podanou podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku domáhal ochrany svojho subjektívneho práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v konaní pred správnym orgánom – stavebným úradom. Základné

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa sa totiž

nepochybne uplatňuje aj v konaní pred orgánmi verejnej správy (m. m. ).

Z výroku i odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd

sťažovateľom namietaný postup stavebného úradu meritórne nepreskúmal, keďže žalobu

zamietol pre ustálený nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na podanie návrhu.

Samotný krajský súd v napadnutom uznesení dôvodí, že „na preukázanie dôvodnosti

podaného návrhu ako predpokladu procesného úspechu je potrebné preukázať,

že napadnutým postupom, v danom prípade nečinnosťou správneho orgánu, došlo,

resp. môže dôjsť k ujme na právach účastníka konania, ktorý sa domáha ochrany“. Krajský

súd sa teda v napadnutom uznesení nezaoberal vecne dôvodmi, na ktorých sťažovateľ

založil svoju nečinnostnú žalobu („žalovaný od 21.04.2012... aj napriek opätovnému

upozorneniu zo strany žalobcu... nekoná bez vážneho dôvodu, je pasívny a nečinný“).

Z rekapitulovaných zistení ústavný súd uzatvára, že krajský súd hoci výrokom

vtláčajúcim napadnutému uzneseniu pečať rozhodnutia vo veci samej (zamietnutie návrhu)

materiálne rozhodol o sťažovateľovej žalobe v podstate procesne. Neúspech žaloby bol totiž

krajským súdom judikovaný bez zaujatia stanoviska k otázke, či správny orgán nekonal

v dotknutom stavebnom konaní bez vážneho dôvodu. Takto podľa názoru ústavného súdu

otázky nastolené prerokovávanou sťažnosťou nadobúdajú ústavný rozmer, pretože základné

právo na súdnu ochranu je v konaní podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku inkorporované práve v nároku žalobcu na ochranu jeho subjektívnych práv

pred bezdôvodnou procesnou nečinnosťou žalovaného správneho orgánu (podľa § 250t

ods. 1 je v predmetnom type konania vecou samou skúmanie a ustálenie, či žalovaný

orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným

právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný). Inými slovami, úlohou ústavného súdu

je zistiť, či krajský súd napadnutým uznesením odmietol zaoberať vecnými námietkami

obsiahnutými v sťažovateľovej žalobe v súlade s požiadavkami plynúcimi zo základného

práva na súdnu ochranu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to,

aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý

predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený

stav veci.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu naznačeným in abstracto,

podľa ktorého aj konanie o ochrane pred nečinnosťou orgánu verejnej správy slúži ochrane

subjektívnych práv fyzických osôb a právnických osôb ako adresátov výkonu verejnej

správy. Nepostačuje teda len identifikácia vady nezákonnosti v postupe orgánu verejnej

správy, je potrebné, aby táto vada mala dopad na práva a právom chránené záujmy fyzickej

osoby alebo právnickej osoby. Táto charakteristická črta je vlastná správnemu súdnictvu.

Zistenie konajúceho súdu v správnom súdnictve, či žalobcom namietaná vada

v postupe orgánu verejnej správy má alebo nemá dopad na individuálnu sféru adresáta

výkonu verejnej správy, sa však nemusí in concreto zakladať len na prieskume jedinečných

okolností posudzovaného prípadu. V niektorých prípadoch sám zákonodarca môže typovo

určiť kritériá (záväzné aj pre súd v správnom súdnictve) identifikujúce na normatívnej

úrovni okruh osôb, ktoré budú rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy na svojich

právach a právom chránených záujmoch dotknuté.

Podľa o správnom konaní (správny poriadok)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) účastníkom konania je ten,

o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté;

účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým

sa preukáže opak.

Podľa § 14 ods. 2 Správneho poriadku účastníkom konania je aj ten, komu osobitný

zákon také postavenie priznáva.

Citované definície podmieňujú postavenie fyzickej osoby alebo právnickej osoby

ako účastníka konania jednoznačným materiálnym znakom, ktorým je „dotknutosť“

na právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach. Tento materiálny znak musí

byť, pravdaže, prítomný aj pri využití definície podľa § 14 ods. 2 Správneho poriadku. Teda

v situácii, keď zákonodarca osobitným zákonom priznáva postavenie účastníka konania, dbá

o to, aby išlo o osobu, ktorej práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti budú

rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej správy v osobitnom type správneho konania

dotknuté.

Podľa o územnom plánovaní a stavebnom

poriadku (stavebný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný poriadok“)

sú účastníkmi stavebného konania osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva

k pozemkom a stavbám na nich vrátane susediacich pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke

alebo iné práva k týmto pozemkom a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo

dotknuté.

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že v posudzovanom konaní

o dodatočnom povolení stavby stavebný úrad so sťažovateľom riadne konal

ako s účastníkom konania. Doručoval mu oznámenie o začatí konania o dodatočnom

povolení stavby, v rozhodnutí o prerušení predmetného konania ho explicitne označil

za účastníka konania. Vo vyjadrení k žalobe stavebný úrad vôbec nenamietal nedostatok

aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľa na podanie žaloby.

Ak za daných okolností krajský súd zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že sťažovateľ

„nepreukázal, že aj v prípade, ak by sa jednalo o nezákonnú nečinnosť, má táto skutočnosť

negatívny dopad na jeho právne postavenie“, presunul tým neoprávnene dôkazné bremeno

týkajúce sa splnenia materiálnej podmienky účastníctva v predmetnom konaní

na sťažovateľa.

Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá spĺňa formálne zákonom ustanovené

znaky účastníka konania, a orgán verejnej správy právne relevantným spôsobom počas

správneho konania nespochybní jej účastníctvo, ba s ňou ako s účastníkom konania po celý

čas riadne koná, nie je povinná pri podaní návrhu podľa štvrtej hlavy piatej časti

preukazovať dopad tvrdenej nečinnosti orgánu verejnej

správy na jej práva, právom chránené záujmy a povinnosti. Toto dôkazné bremeno zaťažuje

žalovaný správny orgán, ktorý je povinný vo vyjadrení k žalobe tvrdiť a následne

aj dokázať, že dopad jeho prípadnej nečinnosti na subjektívne právne postavenie žalobcu

je nereálny. V opačnom prípade súd konajúci v správnom súdnictve nerešpektuje svoju

viazanosť zákonom ( ), a tým aj narúša ústavne determinovanú kvalitu

základného práva na súdnu ochranu, lebo žalobcom uplatnenému právu neposkytuje

ochranu v medziach zákonov, ktoré vykonávajú.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu

završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ). Preto skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, , , ).

V posudzovanom prípade ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v konaní

o sťažovateľovej žalobe proti nečinnosti stavebného úradu nielenže neodôvodnene rozdelil

dôkazné bremeno týkajúce sa dopadu namietanej nečinnosti na subjektívnu sféru

sťažovateľa spôsobom nerešpektujúcim vôľu zákonodarcu vyjadrenú vo vzájomnej

súvislosti § 14 Správneho poriadku a § 59 ods. 1 písm. b) stavebného poriadku,

ale dôvodiac absenciou „priameho dopadu“ napádaného postupu stavebného úradu

na sťažovateľa zjavne nesprávne aplikoval relevantný právny predpis. Ustanovenie § 244

ods. 3 prvá veta (o ktoré sa krajský súd v odôvodnení oprel) totiž definuje právny

termín „rozhodnutie správneho orgánu“, kým v danej veci ide o postup (nečinnosť)

stavebného úradu. V tejto časti je teda rozhodnutie krajského súdu nepreskúmateľné.

V dôsledku toho sa krajský súd meritórnymi žalobnými dôvodmi sťažovateľa

ani nezaoberal a nezodpovedal kardinálnu otázku sťažovateľom žiadanej súdnej ochrany,

a to či bola naplnená hypotéza právnej normy obsiahnutej v .

Ústavný súd ešte raz zdôrazňuje, že kritériom posúdenia aktívnej legitimácie

na podanie žaloby podľa je účastníctvo žalobcu v správnom konaní,

a tým je aj zodpovedaná otázka (v zmysle už uvedeného), či postupom (nečinnosťou)

správneho orgánu môžu byť dotknuté jeho práva alebo oprávnené právne záujmy. V týchto

prípadoch nejde o výsledok konania (rozhodnutie správneho orgánu), ale primárne

o odstránenie právnej neistoty, ktorej je každý účastník takéhoto konania v prípade

nečinnosti správneho orgánu vystavený.

Súdna ochrana sťažovateľovmu právu preto nebola poskytnutá v kvalite vyžadovanej

. Preto bolo potrebné vysloviť, že napadnutým uznesením krajský súd

porušil sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu (bod 1 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (). Preto,

keďže ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

napadnutým uznesením krajského súdu, bolo potrebné vysloviť i porušenie sťažovateľovho

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto

nálezu).

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste využitie

právomoci podľa (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu opätovne prerokovať sťažovateľovu

žalobu o ochranu pred nečinnosťou orgánu verejnej správy, pričom pri hodnotení jeho

aktívnej legitimácie bude povinný dôsledne sa riadiť vzájomnou súvislosťou

medzi zákonom uznaným materiálnym znakom účastníctva v správnom (stavebnom) konaní

a procesným postojom žalovaného správneho orgánu plynúcim z doterajšieho priebehu

konania o dodatočnom povolení stavby i z jeho vyjadrenia k žalobe sťažovateľa.

III.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ v sťažnostnom petite navrhol priznať mu náhradu trov právneho

zastúpenia.

Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval

za potrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnej služby

poskytnutej jeho právnou zástupkyňou, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,

ako aj za písomné podanie – sťažnosť. V stanovisku doručenom ústavnému súdu

7. apríla 2014 totiž sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne neuviedol žiadne

nové skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne ovplyvniť

konečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2013. Základná tarifa podľa ustanovení

§ 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 781 €

pre úkony v roku 2013), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2013 odmenu v sume 130,16 €

a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,81 €.

Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia

sťažovateľa, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 268,13 €. K tomu bolo potrebné

pripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 7,81 €. Sťažovateľ tak má nárok

na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €. Ústavný súd však vyčíslenú sumu

zvýšil o 20 % dane z pridanej hodnoty, keďže sťažovateľ preukázal, že jeho právna

zástupkyňa je platiteľkou dane z pridanej hodnoty. Spolu tak má sťažovateľ nárok

na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,13 € (bod 3 výroku tohto nálezu), pričom

krajský súd je povinný zaplatiť ju na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014