Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 248/2018
PDF · 152.36 KB
No categories available
II. ÚS 248/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou Líška & Partners s. r. o., Kuzmányho 57, Košice,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Ján Líška, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Centra právnej pomoci v konaní
vedenom pod sp. zn. 472/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 20. apríla
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Centra právnej pomoci v konaní vedenom pod sp. zn. 472/2010.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol ustanovený ako právny zástupca z radov
advokátov klientovi uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) z 22. decembra 2008 v právnej veci navrhovateľa proti
odporcovi Slovenskej republike, Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej
republiky vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 90/2008. Klient počas
konania 9. decembra 2009 zomrel. Sťažovateľ si po smrti klienta vyčíslil trovy konania
a 21. januára 2010 podal na okresnom súde k sp. zn. 13 C 90/2008 „Oznámenie úmrtia
účastníka konania a vyúčtovanie trov konania“.
Okresný súd vo veci sp. zn. 13 C 90/2008 oznámením z 3. marca 2011 oznámil
sťažovateľovi, že s nárokmi na náhradu trov konania sa má obrátiť na Centrum právnej
pomoci, a uznesením zo 4. mája 2012 odkázal na uplatnenie nárokov v Centre právnej
pomoci.
Keďže Centrum právnej pomoci o podanom návrhu sťažovateľa z 3. júna 2010
nerozhodlo v zákonom stanovenej lehote ani sťažovateľa neupovedomilo o predĺžení lehoty
na rozhodnutie vo veci, ani nijakým iným spôsobom vo veci nekonalo, sťažovateľ podal
„Návrh na opatrenie proti nečinnosti“ z 1. októbra 2010 podľa § 50 Správneho poriadku
riaditeľovi Centra právnej pomoci, ktorým sa domáhal, aby žalovaný vo veci konal
a rozhodol.
Sťažovateľ z dôvodu pretrvávajúceho nekonania Centra právnej pomoci následne
podal 7. novembra 2011 na súde žalobu proti nečinnosti správneho orgánu.
Následne 14. mája 2012 Centrum právnej pomoci rozhodlo o trovách konania, preto
sťažovateľ vzal svoju žalobu o vyslovenie povinnosti správneho orgánu konať a rozhodnúť
späť podaním z 20. júna 2012 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 S 236/2011-
52 zo 17. júla 2012 bolo toto konanie zastavené.
Sťažovateľ podal v zákonnej lehote 25. mája 2012 proti rozhodnutiu Centra právnej
pomoci sp. zn. 472/2010, ev. č. 1471/12 z 3. mája 2012 odvolanie, o ktorom rozhodol
nadriadený orgán – právny odbor Centra právnej pomoci rozhodnutím sp. zn. 472/2010, ev.
č. 1883/2012 z 13. júna 2012 tak, že napadnuté rozhodnutie orgánu prvého stupňa potvrdil.
Sťažovateľ podal 7. augusta 2012 žalobu proti rozhodnutiu a postupu správneho
orgánu. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 7 S 71/2014-77 z 27. augusta 2014 žalobu
sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach odvolanie, pričom
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 Sžo 103/2014 z 19. mája 2015
zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 S 71 2014-77 z 27. augusta 2014 tak,
že zrušil rozhodnutie žalovaného Centra právnej pomoci sp. zn. 472/2010, ev. č. 1883/2012
z 13. júna 2012, ako aj prvostupňové rozhodnutie žalovaného sp. zn. 472/2010,
ev. č. 1471/12 z 3. mája 2012 a vec vrátil žalovanému Centru právnej pomoci na ďalšie
konanie.
3. Sťažovateľ uvádza, že do dnešného dňa Centrum právnej pomoci vo veci
nerozhodlo, a to napriek urgencii sťažovateľa z 31. mája 2017. Z už uvedených skutočností
podľa sťažovateľa vyplýva, že k 18. aprílu 2018 uplynulo 7 rokov, 10 mesiacov a 2 týždne
od podania návrhu na priznanie náhrady trov sťažovateľovi a vo veci nie je vydané ani
rozhodnutie prvého stupňa a už vôbec nie je vec právoplatne skončená. Podľa záverov
sťažovateľa je nepochybné, že keďže ani po takmer 8 rokoch nebolo právoplatne
rozhodnuté o jeho nárokoch, jednoznačne bolo porušené jeho právo. Na základe už
uvedených skutočností je sťažovateľ toho názoru, že v danej veci je ústavná sťažnosť
oprávnená, došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým k porušeniu základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Keďže Centrum právnej pomoci nekoná bez zbytočných
prieťahov, sťažovateľ sa nevie domôcť ochrany, ale najmä priznania svojich nárokov, čím
sa podľa neho porušuje aj jeho základné právo vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1
4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:
„Právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Centra právnej pomoci v konaní vedenom pod
sp. zn. 472/2010 porušené bolo.
Právo sťažovateľa vlastniť majetok upravené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Centra právnej pomoci v konaní vedenom pod sp. zn. 472/2010
porušené bolo.
Centru právnej pomoci v konaní sp. zn. 472/2010 sa prikazuje konať bez zbytočných
prieťahov.
Sťažovateľovi... sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 4.000 EUR... a
náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 325,42 EUR...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
III.
6. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľa, že správny orgán v jeho veci
nekoná, a tak dochádza k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s porušením jeho vlastníckych
práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Podľa sťažovateľa dochádza k prieťahom v konaní, ktoré
trvajú 8 rokov.
6.1 Skôr, ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu prijateľnosti sťažnosti na ďalšie
konanie, resp. k preskúmaniu prítomnosti dôvodov ospravedlňujúcich odmietnutie sťažnosti
pri jej predbežnom prerokovaní, dáva do pozornosti, že s účinnosťou od 1. júla 2016 bol
Občiansky súdny poriadok nahradený novými procesnými kódexmi, konkrétne Civilným
sporovým poriadkom, Civilným mimosporovým poriadkom a Správnym súdnym
poriadkom. Ústavný súd tak musí vychádzať pri posudzovaní prijateľnosti sťažnosti aj
z tejto skutočnosti a prihliadať na v rozhodujúcom čase účinnú a platnú legislatívu
vzťahujúcu sa na vec sťažovateľa a rozhodovaciu činnosť ústavného súdu.
6.2 K problematike prieťahov v správnom konaní pred správnymi orgánmi disponuje
ústavný súd bohatou paletou rozhodnutí, z ktorých sa mnohé právne vety stali súčasťou
Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky.
6.3 Ústavný súd predovšetkým judikoval, že základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa nepochybne uplatňuje aj v konaní pred
orgánmi verejnej správy (pozri III. ÚS 41/2014, m. m. II. ÚS 62/99).
6.4 V uznesení sp. zn. I. ÚS 789/07 (publikované v Zbierke nálezov a uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 67/2007) ústavný súd vyslovil tento záver
(právnu vetu): „Ochrany základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa
sťažovatelia nemôžu domáhať v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
v prípade, že prieťahy v konaní orgánu verejnej správy (pozemkového úradu) nenamietali
podaním žaloby v správnom súdnictve podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Nepodanie žaloby v správnom súdnictve sťažovateľmi sa považuje za nevyužitie všetkých
možných prostriedkov nápravy, v dôsledku čoho Ústavný súd Slovenskej republiky
sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na konanie.“
6.5 V uznesení sp. zn. III. ÚS 317/04 (publikované v Zbierke nálezov a uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 133/2004) ústavný súd konštatoval:
„Prostredníctvom ustanovenia § 250t Občianskeho súdneho poriadku poskytuje
zákonodarca fyzickým osobám a právnickým osobám právnu možnosť domáhať sa súdnej
ochrany ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach pred orgánmi verejnej
správy, pokiaľ tieto nekonajú bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným
právnym predpisom tým, že sú v konaní nečinné.“
6.6 Podrobnejšie sa k problematike prieťahov v správnom konaní ústavný súd potom
vyjadril v náleze sp. zn. I. ÚS 553/2012 (publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 6/2013): „Judikatúra Ústavného súdu
Slovenskej republiky obsiahnutá v nálezoch, ktorými rozhodoval o sťažnostiach na prieťahy
v konaniach pred všeobecnými súdmi, je v plnom rozsahu aplikovateľná i pri posudzovaní
namietanej nečinnosti orgánov verejnej správy.“
6.7 V neposednom rade možno odkázať aj na uznesenie sp. zn. IV. ÚS 212/04
(publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod
č. 114/2004) a v ňom uvedený záver: „Právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve
rozhodovať o nečinnosti orgánu verejnej správy nemožno nahradiť právomocou Ústavného
súdu Slovenskej republiky.“
6.8 Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (už neúčinného v čase
podania sťažnosti ústavnému súdu a v čase konania správneho orgánu) fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu
spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže
sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.
Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje
osobitný predpis.
Podľa § 2 ods. 2 Správneho súdneho poriadku každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo
právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté nečinnosťou orgánu verejnej
správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na
správnom súde.
Podľa § 242 ods. 1 Správneho súdneho poriadku žalobca sa môže žalobou domáhať
odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom administratívnom konaní.
6.9 Už citovaná judikatúra ústavného súdu k problematike prieťahov v správnom
konaní v spojení s na vec sa vzťahujúcou právnou úpravou poskytujú udržateľný základ pre
prijatie záveru, že sťažovateľ bol v čase podania sťažnosti ústavnému súdu, ako aj v čase
predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom oprávnený domáhať sa ochrany práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení
s ochranou práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v konaní správneho orgánu na
príslušnom správnom súde na základe žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy
(Správny súdny poriadok) tak, ako to napokon v minulosti už správne učinil podaním
návrhu na vyslovenie povinnosti orgánu verejnej správy konať (Občiansky súdny poriadok).
6.10 Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
6.11 Ústavnému súdu tak nezostáva iná alternatíva než konštatovanie, že sťažnosť
podaná sťažovateľom je podaná predčasne, a preto ju ústavný súd odmietol podľa § 25
ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2018