Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 347/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RELAX, s. r. o., Grunt 30, Medzev,

zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20,

Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 31. júla 2013 v konaní sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti RELAX, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. novembra 2013 faxom doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RELAX, s. r. o.,

Grunt 30, Medzev (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

z 31. júla 2013 vo veci vedenej pod sp. zn. . Sťažnosť sťažovateľka doplnila

v písomnej forme podaním doručeným osobne ústavnému súdu 5. novembra 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podľa druhej hlavy

piatej časti v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“) doručenou Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

4. augusta 2011 domáhala zrušenia rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky

(ďalej len „žalovaný“) č. I/223/10261-53805/2011/990057-r zo 16. mája 2011,

ako aj prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Moldava nad Bodvou (ďalej len

„daňový úrad“) č. /Kov z 1. februára 2011, ktorým bola zamietnutá

sťažovateľkina žiadosť o obnovu daňového konania právoplatne ukončeného rozhodnutím

daňového úradu č. /Kov zo 7. októbra 2010 o vyrubení rozdielu dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2008 v sume 20 386,31 €.

Krajský súd rozsudkom č. k. -247 z 24. mája 2012 sťažovateľkinu žalobu

zamietol. Vo svojom rozsudku vo vzťahu k dôvodu obnovy konania podľa § 51 ods. 1

písm. b) o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o správe daní a poplatkov“) uviedol, že „sa v konaní nemohol zaoberať otázkou,

či bol daný dôvod na obnovu konania podľa ,

pretože žalobca v návrhu na obnovu konania a ani v odvolaní proti rozhodnutiu správneho

orgánu prvého stupňa skutkovo tento dôvod obnovy nevymedzil, nekonkretizoval dôkazy,

o ktoré sa opieralo rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ktoré sa ukázali

ako nepravdivé. V súvislosti s týmto dôvodom obnovy konania žalobca v podaní zo dňa

05. 01.2011 iba upozornil na dôkazy, ktoré pripojil k svojmu odvolaniu smerujúcemu

proti dodatočnému platobnému výmeru... zo dňa 07. 10. 2010. Týmito listinnými dôkazmi

sa Daňový úrad Moldava nad Bodvou nemohol zaoberať pred vydaním svojho rozhodnutia

zo dňa 07. 10. 2010, pretože boli pripojené až k odvolaniu smerujúcemu proti tomuto

rozhodnutiu. Nebola tu teda splnená základná podmienka v zmysle § 51 ods. 1 písm. b/

, t. j. aby rozhodnutie Daňového úradu Moldava nad Bodvou zo dňa

07. 10. 2010 bolo vydané na základe týchto dôkazov.“.

K dôvodu obnovy konania podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o správe daní

a poplatkov krajský súd uviedol, že „dôkazy uvedené žalobcom v návrhu na obnovu

konania, ktoré mali byť novými dôkazmi a mali odôvodňovať povolenie obnovy konania

nevyšli najavo po právoplatnom ukončení daňového konania... skutočnosti vyplývajúce

z obsahu potvrdení súdnych exekútorov JUDr. Ladislava Ágha a JUDr. Václava Kunu, boli

známe daňovému subjektu už v čase výkonu daňovej kontroly, pretože žalobca v daňovom

konaní tvrdil, že predmetné služby boli súdnym exekútorom poskytnuté dodávateľom TRIO

SERVICE P. B. Košice (JUDr. P. B.). Nie je rozhodujúce, kedy potvrdenie o skutočnostiach

známych žalobcovi bolo vyhotovené. Skutočnosti tvrdené žalobcom boli známe žalobcovi už

pred vydaním rozhodnutia Daňového úradu Moldava nad Bodvou zo dňa 07. 10. 2010.

Nové dôkazy musia mať takú kvalitu, že v prípade ich uplatnenia v pôvodnom konaní

objektívne mohli zmeniť názor správneho orgánu na rozhodnutie vo veci. V prípade,

ak by tieto potvrdenia súdnych exekútorov boli vydané pred vydaním rozhodnutia zo dňa

07. 10. 2010, nemohli myť vplyv na vydanie rozhodnutia zo dňa 07. 10. 2010,

pretože správcovi dane tieto skutočnosti boli známe z tvrdení žalobcu.

Napokon nebola naplnená ani tretia podmienka pre preukázanie tohto dôvodu

obnovy konania, t. j. neuplatnenie dôkazov v konaní bez zavinenia účastníka konania.

Žalobcovi nič nebránilo v tom, aby potvrdenia súdnych exekútorov o skutočnostiach

uvedených v týchto potvrdeniach zabezpečil a predložil pred vydaním rozhodnutia zo dňa

07. 10. 2010.

Zápisnice o miestnych zisťovaniach vykonaných daňovými úradmi u už menovaných

súdnych exekútorov nebolo možné hodnotiť ako skutočnosti alebo dôkazy v zmysle § 51

ods. 1 písm. a) , pretože zápisnice o miestnych zisťovaniach sa týkali

výkonu daňových kontrol u súdnych exekútorov za rok 2009, t. j. nie za zdaňovacie obdobie

I. štvrťrok 2008.“.

Napokon krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uzavrel, že „žalobca vo vzťahu

k predmetu konania – rozhodovanie o návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 51

ods. 1 písm. a), b) v žalobe svoje žalobné námietky nekonkretizoval.

Iba všeobecne tvrdil, že nepovolením obnovy konania bol ukrátený na svojich právach.

Všetky žalobcom uplatnené žalobné námietky sa netýkajú uvedeného predmetu konania,

ale týkajú sa daňového konania ukončeného vydaním rozhodnutia Daňového úradu... zo

dňa 07. 10. 2010. Týmito žalobnými námietkami sa súd v tomto konaní nemohol zaoberať.

Uplatnené žalobné dôvody musia byť vymedzené predmetom konania, t. j. žalobné dôvody

sa musia týkať rozhodnutia, ktoré žalobca napadol žalobou. Iba v takom prípade sa nimi

musí súd zaoberať. Ak táto podmienka nie je splnená, súd sa žalobnými dôvodmi nezaoberá,

pretože zákonnosť rozhodnutia možno skúmať len na základe žalobných námietok,

ktorých obsahom je tvrdenie o nezákonnosti napadnutého správneho rozhodnutia.“.

Prvostupňový rozsudok krajského súdu sťažovateľka napadla odvolaním, ktoré

doplnila troma ďalšími podaniami.

Najvyšší súd rozsudkom z 31. júla 2013 v konaní sp. zn. odvolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Stotožnil sa so záverom krajského súdu,

že nebola naplnená ani jedna z troch podmienok dôvodu obnovy konania podľa § 51 ods. 1

písm. a) zákona o správe daní a poplatkov. V tejto súvislosti najvyšší súd „hodnotiac záver

krajského súdu o charaktere zápisníc z miestnych zisťovaní vykonaných daňovými úradmi

a ich nemožnosti hodnotiť ich ako skutočnosti alebo dôkazy, pretože sa týkali výkonu

daňových kontrol u súdnych exekútorov za rok 2008 a nie za predmetné zdaňovacie obdobie

v spojení s odvolacou námietkou žalobcu, ktorý poukazoval na pasivitu daňového úradu,

keď v roku 2008 neurobil nič a v roku 2009 dožiadal Daňové úrady BA I, BA III. a Senica,

čím sa cíti byť ukrátený na svojich právach a neexistencia dôkazov mala podľa jeho názoru

podstatný vplyv na vydanie rozhodnutia žalovaného – vyhodnotil žalobcovu odvolaciu

námietku ako právne bezvýznamnú. Vo vzťahu k samotnej daňovej kontrole nemajú totiž

uvedené dôkazy relevanciu vzhľadom na to, že išlo o iné zdaňovacie obdobie iného roku.

Okrem iného považuje odvolací súd za potrebné dať žalobcovi do pozornosti, že počas

celého daňového konania mal možnosť využívať svoje procesné práva a v konaní vystupovať

aktívne.

Odvolací súd sa taktiež stotožnil so záverom krajského súdu, že sa nemohol zaoberať

predloženými dôkazmi z pohľadu, či bol alebo nebol daný dôvod na obnovu konania

podľa , keďže žalobca dôkazy, ktoré

by preukazovali uvedené, nevymedzil ani bližšie nekonkretizoval. V takom prípade nie je

skutočne možné posúdiť, aké konkrétne dôkazy – ktoré sú nepravdivé resp. boli dosiahnuté

trestným činom – boli základom pre právne závery správneho orgánu a podkladom

pre vydanie rozhodnutia.“.

K odvolacím námietkam predloženým v doplneniach odvolania najvyšší súd

neprihliadol „vzhľadom na koncentračnú zásadu vyjadrenú v § 205 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku... Uvedené doplnky odvolania boli realizované až po uplynutí lehoty

na podanie odvolania.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka namieta nedostatočnosť

odôvodnenia odvolacieho rozsudku najvyššieho súdu, pričom v tejto súvislosti uvádza,

že „z rozhodnutia prvostupňového súdu nie je možné ani len zistiť akým spôsobom posúdil

tento súd argumenty sťažovateľky podporujúce jej návrh na obnovu konania“.

Ďalej sťažovateľka upozorňuje na pasáže odôvodnenia prvostupňového rozsudku

krajského súdu, v ktorých tento najprv uviedol, že sa nemohol zaoberať otázkou, či bol daný

dôvod na obnovu konania podľa § 51 ods. 1 písm. b) zákona o správe daní a poplatkov,

pretože sťažovateľka v návrhu na obnovu konania ani v odvolaní proti dodatočnému

platobnému výmeru tento dôvod skutkovo nevymedzila a nekonkretizovala dôvody, ktoré

sa mali ukázať ako nepravdivé, potom však krajský súd uviedol, že „žalobca v podaní

zo dňa 05. 01. 2011 iba upozornil na dôkazy, ktoré pripojil k svojmu odvolaniu

smerujúcemu proti dodatočnému platobnému výmeru... zo dňa 07. 10. 2010“, ďalej krajský

súd dôvodil, že dôkazy, ktoré mali byť novými dôkazmi zakladajúcimi dôvod obnovy

konania, nevyšli najavo po právoplatnom ukončení daňového konania vedeného daňovým

úradom, a napokon krajský súd „vytkol žalobcovi, že svoje žalobné námietky

nekonkretizoval a iba všeobecne tvrdil, že bol ukrátený na svojich právach“. Podľa

sťažovateľky „argumenty súdu o tom, že... neuviedla konkrétne tvrdenia, na akých právach

bola ukrátená je dôvodom na zastavenie konania podľa ustanovení

Pre takýto výklad svedčí ust. , podľa ktorého dôvodom na zastavenie

konania je, že žaloba má vady, ktoré bránia jej vecnému vybaveniu, súd ich odstránenie

nariadil a žalobca tieto vady neodstránil.

Napriek tomu, že sa s týmto záverom súdu prvého stupňa stotožnil aj najvyšší súd,

rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré žalobu meritórne vybavilo, potvrdil.

...

Z uvedeného sťažovateľke vyplýva záver, že napriek tomu, že správe orgány

považovali jej žiadosť o obnovu konania za takú, ktorá nemá náležitosti uvedené

v ustanovení § 51 v spojení s ustanovením § 20 ods. 9 a 10 zákona o správe daní, napriek

tomu nevediac čoho sa sťažovateľka domáha jej žiadosť vybavili meritórne zamietnutím

a súd, či už prvostupňový alebo odvolací nemajúc zo žaloby jasno, aké práva sťažovateľky

boli porušené zamietli jej žalobu (čím potvrdili zamietavý rozsudok) zastávajúc názor,

že tieto (sťažovateľkou neidentifikované) práva porušené neboli. Takéto rozporuplné,

nezrozumiteľné a nepresvedčivé odôvodnenie nenapĺňa požiadavky spravodlivého súdneho

konania, ktoré je v Ústave SR zaručené právom zakotveným v čl. 46 ods. 1...“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie

vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky

- domáhať sa svojho práva na súde Slovenskej republiky podľa

SR,

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 31. 7. 2013

porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 31. 7. 2013 a vracia vec Najvyššiemu súdu SR na ďalšie

konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. ,

, , ).

Zásadnou námietkou, ktorú sťažovateľka v sťažnosti predniesla, je ňou tvrdený

vnútorný rozpor odôvodnenia a výroku rozsudku krajského súdu, ktorý bol potvrdený

aj najvyšším súdom. Sťažovateľka naznačila, že výčitky adresované jej krajským súdom

mali viesť k zastaveniu konania o jej správnej žalobe, a nie k jej meritórnemu vybaveniu.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť skutočnosť zistenú z prvostupňového

rozsudku krajského súdu i z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, a to že všeobecné

súdy sa jednotlivo zaoberali dvoma dôvodmi obnovy konania aporobovanými zákonom

o správe daní a poplatkov. Prvým dôvodom je zistenie, že vyšli najavo nové skutočnosti

alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní

uplatniť bez zavinenia účastníka konania [§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o správe daní

a poplatkov], a druhým dôvodom je záver, že rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov,

ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo sa rozhodnutie dosiahlo trestným činom [§ 51 ods. 1

písm. b) zákona o správe daní a poplatkov].

Prvým popísaným dôvodom sa konajúce súdy zaoberali meritórne. Oba predsa

konštatovali, že ani jedna z troch podmienok kumulatívne formulovaných v § 51 ods. 1

písm. a) naplnená v sťažovateľkinom prípade nebola. Krajský súd uviedol, že dôkazy

predložené sťažovateľkou „nevyšli najavo po právoplatnom ukončení daňového konania“ ,

že tieto dôkazy „nemohli myť vplyv na vydanie rozhodnutia zo dňa 07. 10. 2010,

pretože správcovi dane tieto skutočnosti boli známe z tvrdení žalobcu“, a že „žalobcovi nič

nebránilo v tom, aby potvrdenia súdnych exekútorov o skutočnostiach uvedených v týchto

potvrdeniach zabezpečil a predložil pred vydaním rozhodnutia zo dňa 07. 10. 2010“.

Najvyšší súd sa potom s týmto záverom stotožnil.

Iba druhý skúmaný dôvod obnovy konania všeobecné súdy konajúce

v sťažovateľkinej veci vyhodnotili tak, že sa ním nemožno zaoberať, pretože „žalobca

v návrhu na obnovu konania a ani v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého

stupňa skutkovo tento dôvod obnovy nevymedzil, nekonkretizoval dôkazy, o ktoré

sa opieralo rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ktoré sa ukázali

ako nepravdivé“.

Krajský súd a následne i najvyšší súd mali rozhodnúť jedným výrokom o dvoch

dôvodoch nevyhovenia sťažovateľkinej správnej žalobe, ktoré v procesno-právnej rovine

vyžadujú rôzne podoby negatívneho výroku. Kým prvý dôvod vyžaduje meritórny

zamietavý výrok, druhý dôvod zas vedie k procesnému zastaveniu konania o správnej

žalobe. Ústavný súd konštatuje, že ak v popísaných okolnostiach krajský súd správnu

žalobu ako celok meritórne zamietol a najvyšší súd tento postoj potvrdil, nemožno

rozsudkom oboch súdov z ústavného hľadiska nič vytknúť. Meritórne zamietavý výrok

v danom prípade pokojne môže konzumovať procesný zastavovací výrok. Prípadný problém

s prekážkou veci rozsúdenej je totiž iluzórny. Sťažovateľka už nemôže žiadať žalobou

podľa druhej hlavy piatej časti preskúmanie napadnutého

rozhodnutia žalovaného cez prizmu existencie dôvodu obnovy konania podľa § 51 ods. 1

písm. b) zákona o správe daní a poplatkov, a to pre uplynutie lehoty na podanie správnej

žaloby. Preto za žiadnych okolností neprichádza do úvahy ďalšia možnosť prípadného

meritórneho súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovaného. Ústavný význam

zásadnej sťažnostnej námietky sa tak stráca.

Sťažovateľka tiež naznačila vnútorný rozpor odôvodnenia prvostupňového rozsudku

krajského súdu v časti, v ktorej sa tento zaoberal práve dôvodom obnovy konania

podľa § 51 ods. 1 písm. b) zákona o správe daní a poplatkov. Sťažovateľka kritizuje,

že krajský súd na jednej strane konštatoval, že sa týmto dôvodom nemožno zaoberať,

„pretože žalobca v návrhu na obnovu konania a ani v odvolaní proti rozhodnutiu správneho

orgánu prvého stupňa skutkovo tento dôvod obnovy nevymedzil, nekonkretizoval dôkazy,

o ktoré sa opieralo rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ktoré sa ukázali

ako nepravdivé“, no vzápätí uviedol, že „v súvislosti s týmto dôvodom obnovy konania

žalobca v podaní zo dňa 05. 01. 2011 iba upozornil na dôkazy, ktoré pripojil k svojmu

odvolaniu smerujúcemu proti dodatočnému platobnému výmeru... zo dňa 07. 10. 2010“.

Najvyšší súd potom tento sťažovateľkou tvrdený nedostatok nijako nenapravil.

Ústavný súd konštatuje, že rozpornosť oboch citovaných viet je iba zdanlivá. Kým

v prvej vete krajský súd poukázal na absenciu označenia dôkazov v sťažovateľkinom

návrhu na obnovu konania a v jej odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu daňového

úradu o zamietnutí jej žiadosti o povolenie obnovy konania, v druhej vete hovorí

o dôkazoch, na ktoré sťažovateľka upozornila v oneskorene podanom odvolaní

proti dodatočnému platobnému výmeru daňového úradu zo 7. októbra 2010 vydanému

v konaní, ktorého obnovy sa domáhala. Druhú vetu formuloval krajský súd preto,

aby podčiarkol ustálené hodnotenie, podľa ktorého predmetné dôkazy nemohli byť

dôvodom na obnovu konania podľa § 51 ods. 1 písm. b) zákona o správe daní a poplatkov,

lebo pri rozhodovaní dodatočným platobným výmerom zo 7. októbra 2010 neboli použité.

Sťažovateľka na ne upozornila totiž až v oneskorene podanom odvolaní proti tomuto

dodatočnému platobnému výmeru. Z uvedených dôvodov aj túto námietku ústavný súd

vyhodnotil ako nedôvodnú.

Napokon sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta nedostatočné odôvodnenie oboch

rozsudkov. Pritom však len veľmi všeobecne konštatovala, že „z rozhodnutia

prvostupňového súdu nie je možné ani len zistiť akým spôsobom posúdil tento súd

argumenty sťažovateľky podporujúce jej návrh na obnovu konania“. Podľa názoru

ústavného súdu aj z citovaných častí odôvodnenia rozsudkov krajského súdu a najvyššieho

súdu tak, ako sú uvedené v naratívnej časti odôvodnenia tohto uznesenia, jednoznačne

a presvedčivým spôsobom plynú dôvody, ktoré oba súdy viedli k zamietnutiu

sťažovateľkinej správnej žaloby. Krajský súd a najvyšší súd zodpovedali všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (,

, ), ktorej sa sťažovateľka svojím návrhom podaným podľa

druhej hlavy piatej časti domáhala. Preto aj poslednú

sťažnostnú námietku ústavný súd vyhodnotil ako irelevantnú.

Ústavný súd s poukazom na rozdelenie súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) stabilne judikuje, že skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu len vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, , , ).

Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd v napadnutom

odvolacom rozsudku najvyššieho súdu nezistil žiadne signály ústavnej vadnosti, ktoré

by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie boli spôsobilé viesť k vysloveniu

porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa .

Preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014