Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 279/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. Z., Ing. T. L. a J. M.,

zastúpených advokátom JUDr. Jurajom Tibenským, Advokátska kancelária, Štefánikova 15,

Nitra, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a základného práva na vlastníctvo podľa

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

-285 z 30. septembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. B. Z., Ing. T. L. a J. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra

2013 doručená sťažnosť Ing. B. Z., Ing. T. L. a J. M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou

namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na vlastníctvo podľa

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.

-285 z 30. septembra 2013 a navrhujú vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľov Ing. B. Z..., Ing. T. L... a J. M... na súdnu a inú

právnu ochranu podľa 2 hlavy, 7 oddielu SR právoplatným rozhodnutím

Najvyššieho súdu SR sp. zn.: -285 zo dňa 30. 09. 2013 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľov Ing. B. Z..., Ing. T. L... a J. M...vlastniť majetok

podľa 2 hlavy, 2 oddielu SR právoplatným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn.:

-285 zo dňa 30. 09. 2013 porušené bolo.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: -285 zo dňa 30. 09. 2013

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania v sume 275,94 €

na účet ich právneho zástupcu JUDr. Juraja Tibenského, Štefánikova 15, Nitra, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti, sťažovatelia boli ako navrhovatelia účastníkmi konania

vedeného pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

, v ktorom sa proti Mgr. P. Z., správcovi konkurznej podstaty úpadcu

Vodohospodárske stavby, a. s., Nitra (ďalej len „žalovaný“), domáhali vylúčenia zo súpisu

konkurznej podstaty v konkurznom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn.

nehnuteľnosti (pozemkov a administratívnej budovy). Svoj návrh odôvodnili

tým, že nehnuteľnosť riadne nadobudli kúpnou zmluvou uzatvorenou medzi nimi ako

kupujúcimi a úpadcom ako predávajúcim 11. júla 2000, stalo sa tak ešte pred vyhlásením

konkurzu na majetok úpadcu a žalovaný zaradil túto nehnuteľnosť do súpisu konkurznej

podstaty neoprávnene.

Krajský súd rozsudkom č. k. -230 z 31. mája 2012 žalobe sťažovateľov

vyhovel, nehnuteľnosť zo súpisu konkurznej podstaty vylúčil a sťažovateľom priznal právo

na náhradu trov konania.

O odvolaní žalovaného proti rozsudku krajského súdu č. k. -230

z 31. mája 2012 rozhodol najvyšší súd rozsudkom č. k. -285 z 30. septembra

2013 tak, že napadnutý rozsudok zmenil, žalobu sťažovateľov zamietol a žalovanému

priznal právo na náhradu trov konania.

Rozsudok krajského súdu č. k. -230 z 31. mája 2012 v spojení

s rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -285 z 30. septembra 2013 nadobudol

právoplatnosť, avšak sťažovatelia 9. decembra 2013 podali proti nemu dovolanie.

Sťažovatelia sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie ich základného práva

na súdnu ochranu a základného práva na vlastníctvo odôvodnili tým, že rozsudok

najvyššieho súdu č. k. -285 z 30. septembra 2013 je arbitrárny, príliš

formalistický, vychádza z nesprávneho skutkového zistenia i právneho posúdenia veci,

konajúci súd sa dostatočne nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľov, je nedostatočne

odôvodnený, nezohľadnil všetky okolnosti prípadu, neposkytol sťažovateľom konajúcim

v dobrej viere a s dôverou v správnosť zápisu v katastri nehnuteľností primeranú

garantovanú ochranu, naopak, zvýhodnil účastníka konania, ktorý mal sám údajnú

neplatnosť právneho úkonu spôsobiť a v konečnom dôsledku tým porušil aj základné právo

sťažovateľov na vlastníctvo, najmä princíp rovnakého zákonného obsahu a ochrany

vlastníctva všetkých vlastníkov, keď zvýhodnil žalovaného na úkor sťažovateľov, ktorí

navyše riadne zaplatili kúpnu cenu (108 452,90 €) za predmetné nehnuteľnosti, užívali ich

v presvedčení o svojom vlastníctve takmer desať rokov, a to všetko s poukazom na neurčité

a nejasné ustanovenia zákona vykladané na ťarchu sťažovateľov.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a základného práva na vlastníctvo podľa rozsudkom najvyššieho súdu č. k.

-285 z 30. septembra 2013.

Podstatou námietok sťažovateľov je právne posúdenie postupu najvyššieho súdu

a jeho rozsudku z hľadiska rešpektovania ich základného práva na súdnu ochranu

upraveného v a základného práva na vlastníctvo podľa ,

v dôsledku namietaného porušenia ktorého sa domáhajú, tak v konaní pred ústavným

súdom, ako aj podaním dovolania najvyššiemu súdu zrušenia namietaného rozhodnutia

a vrátenia veci na ďalšie konanie krajskému súdu.

V danom prípade sťažovatelia akceptovali subsidiárne postavenie ústavného súdu pri

ochrane základných práv a slobôd tým, že podali vo svojej právnej veci dovolanie ešte

predtým, ako doručili ústavnému súdu sťažnosť podľa . V okolnostiach

daného prípadu sťažovatelia podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 vedome vytvorili stav „dvojkoľajnosti konania“, keď by o tej istej veci mali

súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný

súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

aprobovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu

v danej veci predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľmi využitý, za predčasné. Ústavný súd môže prijať

sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány

verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd

napraviť.

Ústavný súd zaujal tiež názor (podobne napr. , ,

, ), že v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania ako efektívneho opravného prostriedku) a súbežne podanej sťažnosti

podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní.

Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa

ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie)

spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako

neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

všeobecného súdu (napr. , , ). To však

platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

Nie je preto dôvodné, aby sťažovatelia v prípade podania dovolania podali zároveň aj

sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel

k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť

pre jej oneskorenosť.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, keďže podaním dovolania zo strany sťažovateľov by o tej istej veci mali

súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu – najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný

súd, teda ústavný súd vzhľadom na okolnosti danej veci nemá právomoc rozhodovať

o ústavnej sťažnosti sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2014