Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 407/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosti Ing. R. L., a Ing. M. H., zastúpených advokátom

JUDr. Jánom Garajom, Advokátska kancelária, Floriánova 2, Prešov, vo veci namietaného

porušenia čl. 1 a čl. 2 ods. 2 v spojení s namietaným porušením ich základného práva

na súdnu ochranu podľa a ich základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. apríla 2013 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť Ing. R. L. vedenú pod sp. zn. a sťažnosť Ing. M. H.

vedenú pod sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. .

2. Sťažnosti Ing. R. L. a Ing. M. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. júna 2013

doručené sťažnosti Ing. R. L., a Ing. M. H. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného

porušenia čl. 1 a čl. 2 ods. 2 v spojení s namietaným porušením ich základného práva

na súdnu ochranu zaručeného (ďalej len „“)

a ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 16. apríla 2013.

Z obsahu predložených sťažností vyplýva, že sťažovatelia boli rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 11. mája 2012 uznaní vinnými zo spáchania

pokračovacieho trestného činu podvodu podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) spáchaného

v spolupáchateľstve s ďalšími odsúdenými, a to v jednočinnom súbehu s pokračovacím

trestným činom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a)

a ods. 2 písm. a) a c) , za čo im bol uložený úhrný trest odňatia slobody

v trvaní štyroch rokov.

Predmetný rozsudok napadli sťažovatelia odvolaním, ktoré najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. zo 16. apríla 2013 zamietol ako nedôvodné podľa § 256 zákona

č. zákon o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších

predpisov.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že označeným rozsudkom najvyššieho súdu

došlo k porušeniu a v spojení s porušením ich základného práva

na súdnu ochranu zaručeného . Svoje námietky sťažovatelia opierajú

o túto argumentáciu: «Porušovateľ práv dospel v rozsudku zo dňa 16.04.2013, sp. zn.:

k záveru, že skutkové závery Krajského súdu v Košiciach v rozsudku zo dňa

11.05.2012, sp. zn.: sú správne a v celom rozsahu si ich osvojil. Nemal

pochybnosti o tom, že sťažovateľ a ďalší obžalovaní sa dopustili skutkov pod bodmi 1-4

napadnutého rozsudku.

Sťažovateľ má za to, že skutočnosti, z ktorých súd pri uznaní viny vychádzal nie sú

podložené žiadnymi priamymi dôkazmi. Z rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 11.05.212,

ktorý bol potvrdený rozsudkom porušovateľa práva zo dňa 16.04.2013 nevyplývajú žiadne

dôkazy, ktoré by bez akýchkoľvek pochybností preukazovali, že by sťažovateľ predmetné

skutky spáchal a že sú trestnými činmi. Sťažovateľ má za to, že prvostupňový súd

v odôvodnení rozsudku len obšírnejšie popísal skutkový dej a to výsluchy svedkov, ako aj

vykonané dôkazy, no z hľadiska zmenenej úvahy oproti predošlému oslobodzujúcemu

rozsudku zo dňa 03.02.2010 nijakým spôsobom bližšie neodôvodnil, prečo vyhodnotil

skutkovú a právnu situáciu tak, že uznal sťažovateľa vinným na rozdiel

od predchádzajúceho oslobodzujúceho rozsudku. Takéto rozhodnutie považuje sťažovateľ

za arbitrárne a poukazuje na to, že „obsahom základného práva na súdnu ochranu, podľa

je aj právo účastníka konania, ako aj iného zainteresovaného subjektu

na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie

rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny“ ().»

V kontexte uvedeného predkladajú sťažovatelia v podanej sťažnosti podrobnú

argumentáciu nadväzujúcu na skutkové okolnosti ich trestnej veci.

Sťažovatelia ako ďalší nedostatok označeného rozsudku najvyššieho súdu prezentujú

absenciu riadneho odôvodnenia rozhodnutia, kde uvádzajú: „Okrem uvedeného sťažovateľ

poukazuje na ďalšie nedostatky rozsudku porušovateľa práva spočívajúce v jeho

odôvodnení. Na verejnom zasadnutí v konaní o odvolaní dňa 16.04.2013 predložil obhajca

ods. J. Š. uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.zn.: zo dňa 8.12.2010,

ktorým Krajský súd v Košiciach zrušil rozsudok Okresného súdu Košice II, sp.zn.:

, v ktorej sa prejednáva trestná vec proti Z. P., ktoré však porušovateľ práva

vôbec nevzal vo svojom rozhodnutí do úvahy.“

Sťažovatelia porušenie svojich práv vidia aj v postupe konajúcich súdov, ktoré

pri určení výšky trestu podľa ich názoru náležite nezohľadnili okolnosť neprimeranej doby

trestného konania. Sťažovatelia na tomto mieste argumentujú: „Sťažovateľ dospel k záveru,

že dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému

stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní výrazne a neprimerane

presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá

odôvodňuje pri ukladaní trestu použiť mimoriadne zmierňovacie ustanovenie podľa § 40

ods. 1 Tr. zák., účinného do 1. januára 2006 (§ 39 ods. 1 Tr. zák.) a uloženie trestu odňatia

slobody pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom s obmedzením uvedeným

v ustanovení § 40 ods. 4 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (§ 39 ods. 3 Tr. Zák.).

Krajský súd v Košiciach ako prvostupňový súd a ani porušovateľ práv sa takýmito

úvahami vôbec neriadil, aj keď z obsahu spisu je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že

výraznou mierou participoval na tejto dĺžke konania, ktorá je vzhľadom na povahu

a obtiažnosť posudzovanej trestnej veci jednoznačne neprimeraná.“

Sťažovatelia poukazujúc na celkovú dobu trvania trestného konania, ktoré podľa ich

vyjadrenia trvalo takmer štrnásť rokov, formulujú aj námietku porušenia svojho základného

práva na prekovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia ústavnému súdu navrhujú, aby v ich

veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie a v spojení

s porušením ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ako aj ich

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. apríla 2013, označený rozsudok

zrušil, vrátil vec najvyššiemu súdu na nové konanie a priznal im tiež náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú

tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade

s citovaným ustanovením § 31a uvedeného zákona je však možné v konaní o sťažnosti

podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie

ods. 1 .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými

značkami uvedenými v bode 1 výroku tohto uznesenia a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť predložených sťažností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K námietke porušenia základného práva podľa

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne

neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu

(, ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je

teda požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov

verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu,

podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný

prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že

už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo

(napr. , , ). Ústavný súd preto v rámci svojej

rozhodovacej činnosti (napr. , , , ,

, ) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (ako aj právu

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa poskytuje ochrana len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému

súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného práva došlo

alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Z obsahu sťažnosti jasne vyplýva, že konanie vedené pred najvyšším súdom ako

súdom odvolacím bolo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (14. júna 2013)

právoplatne skončené, a to k dátumu prijatia rozsudku najvyššieho súdu, teda k 16. aprílu

2013.

Sťažovatelia sa teda so svojou sťažnosťou na ústavný súd obrátili v čase, keď už

tento prostriedok nápravy nebol objektívne spôsobilý splniť svoj účel.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov v časti námietky

porušenia odmietnuť podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

3. K námietke porušenia a v spojení s námietkou

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Aj keď sťažovatelia ústavný súd o uplatnení ochrany svojich práv prostredníctvom

mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania neinformovali, ústavný súd v súčinnosti

s najvyšším súdom označenú okolnosť overil a zistil, že sťažovatelia podali proti

uvedenému rozsudku najvyššieho súdu dovolanie. Ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebolo

o podanom dovolaní rozhodnuté.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,

podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych

predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom ().

Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu

sťažovateľmi vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z vylučuje

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach

porušenia označeného základného práva, ak je zrejmé, že sťažovatelia podali dovolanie,

pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosti

museli byť preto v tejto časti odmietnuté pre ich predčasnosť, pretože o ochrane označeného

práva, ktorého porušenie namietajú (v spojení s ďalšími označenými článkami ), bude

vo vzťahu k rozsudku odvolacieho súdu rozhodovať súd dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,

keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase

do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľov prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiež rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní budú mať sťažovatelia k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti

meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú

pre predčasnosť podľa v spojení s .

O ďalších návrhoch sťažovateľov formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, náhrada trov konania) a o navrhnutom odklade

vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu z dôvodu odmietnutia sťažností

nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014