Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 424/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť J. V., zastúpeného Advokátskou kanceláriou GARANT

PARTNER legal, s. r. o., Einsteinova 21, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ advokát

JUDr. Martin Dočár, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , základného práva na obhajobu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 17. júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

31. januára 2014 doručená sťažnosť J. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 17. júla 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bola doručená výzva Okresného

súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. marca 2013

na zaplatenie peňažného trestu uloženého mu trestným rozkazom okresného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012, o existencii ktorého sťažovateľ, podľa jeho slov,

nemal vedomosť a o ktorom sa dozvedel až 10. apríla 2013 nahliadnutím do predmetného

trestného spisu okresného súdu. Zároveň zistil, že podpis na doklade o doručení rozhodnutia

do vlastných rúk (doručenka) „nie je jeho vlastnoručným podpisom“, preto 17. apríla 2013

podal proti trestnému rozkazu odpor, v ktorom tvrdil, „že v čase doručenia zásielky sa

zdržiaval mimo miesta doručovania zásielky“, ako aj to, že trestný rozkaz „osobne

neprevzal“.

Okresný súd uznesením č. k. -142 z 5. júna 2013 odpor sťažovateľa

odmietol ako oneskorene podaný vychádzajúc z toho, že doručenie trestného rozkazu

sťažovateľovi považoval za preukázané z výpovede poštovej doručovateľky. Proti tomuto

rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť s odôvodnením, že okresný súd túto výpoveď

doručovateľky nesprávne interpretoval.

Krajský súd uznesením č. k. -161 zo 17. júla 2013 sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 5. júna 2013 podľa § 193 ods. 1 písm. c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) zamietol.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ sa s rozhodnutím krajského súdu nestotožnil,

podal proti nemu dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) uznesením sp. zn. z 20. novembra 2013 odmietol podľa § 382 písm. d)

s odôvodnením, že sťažovateľ nevyužil včas svoje zákonné právo podať

riadny opravný prostriedok proti trestnému rozkazu okresného súdu z 28. novembra 2012.

Podľa názoru sťažovateľa „Problémom, ktorý tu... nastal, je procesnoprávna otázka

riadneho doručenia trestného rozkazu sťažovateľovi súdom prvého stupňa a s tým spojená

otázka právoplatnosti a vykonateľnosti tohto rozhodnutia.

... jediným dôkazom o údajnom doručení trestného rozkazu... je výpoveď poštovej

doručovateľky. Napriek tomu, že poštová doručovateľka uviedla, že nevie a nepamätá si či

dňa 13. 12. 2012 doručovala zásielku... ale zrazu si spomína, že konkrétnu zásielku

doručovala, že si iba myslí, že ju prevzal sťažovateľ, že si netrúfa percentuálne vyjadriť

nakoľko je isté, že je na doručenke podpis sťažovateľa a pod., súd takýto rozporný dôkaz

akceptoval ako dostatočný. Rovnako tak sa zachoval aj Krajský súd v Žiline a to napriek

tomu, že sťažovateľ predložil dôkazy o svojej neprítomnosti v rozhodný čas v Demänovskej

Doline a že jednoznačne aj z týchto dôvodov odmietol uznať podpis na doručenke za svoj

a požiadal súd o vypracovanie znaleckého posudku grafológom.

Napriek tomu tak Okresný súd v Liptovskom Mikuláši ako i Krajský súd v Žiline

dôkaz pravosti podpisu sťažovateľa znaleckým posudkom odmietli vykonať. ...pravosť

podpisu posudzoval len sám súd hoci aj sám v odôvodnení uznesenia... priznal, že nie je

odborníkom z oblasti grafológie... Avšak takto vykonaný dôkaz súdom je vykonaný

nezákonne. Súd nie je oprávnený prijímať odborné závery, ktoré má právomoc posudzovať

zásadne súdny znalec – grafológ. Súd.... porušil ustanovenie resp.

ods. 1 .

Krajský súd... uviedol, že z výpovede poštovej doručovateľky jednoznačne vyplýva, že

táto na 100% odovzdala zásielku sťažovateľovi. Takýto záver nemá oporu vo vykonaných

dôkazoch. Z výpovede poštovej doručovateľky zo dňa 30. 5. 2013 nevyplýva, že došlo

k odovzdaniu predmetnej zásielky...

Formálnym konaním súdu bez riadneho odstránenia pochybností v tejto veci došlo

k odsúdeniu sťažovateľa v rozpore so zásadou in dubio reo.

... nie je... prípustné, aby pod zámienkou neistého splnenia formálnej podmienky

doručenia/nedoručenia trestného rozkazu bolo odopreté sťažovateľovi základné právo

na prístup k súdu konkretizované bližšie v trestnom konaní právom na riadnu obhajobu.

Tým máme za to, že uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. -161 zo dňa

17. 7. 2013 došlo k porušeniu , t. j. základného

práva na prístup k súdu, základného práva na obhajobu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

... rozhodnutie odvolacieho súdu... namiesto riadneho a vyčerpávajúceho

zhodnotenia a zdôvodnenia najdôležitejších dôkazov... dostáva sťažovateľa do ešte hlbšej

právnej neistoty. Výsledkom je rozhodnutie súdu arbitrárneho charakteru so svojvoľným

výberom dôkazov, vykonaním týchto dôkazov nezákonným spôsobom.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil:

„1. Krajský súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné

právo sťažovateľa J. V. ,... na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky, základného práva na obhajobu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

v sume 340,89 €... na účet jeho právneho zástupcu.“

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti podanej

ústavnému súdu namieta okrem iných aj porušenie základného práva na obhajobu, avšak

v tejto súvislosti v sťažnosti označil , v ktorom je zakotvená prezumpcia

neviny, o ktorej sa v texte sťažnosti vôbec nezmieňuje. Ústavný súd v snahe vyhnúť sa

prílišnému formalizmu túto skutočnosť posúdil ako chybu v písaní a za namietané

považoval porušenie základného práva na obhajobu zaručeného v .

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh (v danom prípade sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom

zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej

zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , ,

, ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

(m. m. , , , ).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namietal

porušenie svojich základných práv zaručených v a

a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. júla 2013, ktorým bola zamietnutá jeho

sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o odmietnutí odporu podaného proti trestnému

rozkazu sp. zn. z 28. novembra 2012.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu sp. zn.

zo 17. júla 2013 vytýka jeho arbitrárnosť, svojvoľnosť, ako aj nezákonnosť vykonania

dôkazu, a to vo vzťahu k preukázaniu doručenia trestného rozkazu okresného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012 sťažovateľovi, ktorý doručenie do jeho vlastných

rúk poprel, a dožadoval sa vykonania znaleckého dokazovania zameraného na zistenie

pravosti podpisu na doklade o doručení trestného rozkazu jemu do vlastných rúk, čomu

zo strany všeobecných súdov nebolo vyhovené.

Ústavný súd pripomína, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, a preto ani nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

).

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (m. m. , ). Z uvedeného však nevyplýva záruka, že

všeobecný súd rozhodne v súlade s názorom procesnej strany či účastníka konania.

Krajský súd uznesenie, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -142 z 5. júna 2013 (odmietnutie odporu sťažovateľa

proti trestnému rozkazu ako podaného oneskorene), odôvodnil okrem iného takto:

«Zo spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. vyplýva, že

okresný súd vydal dňa 28. 11. 2012 vo veci trestný rozkaz, ktorý bol obvinenému...

doručený... dňa 13. 12. 2012. Doručenka je opatrená podpisom, ktorý má preukazovať, že

trestný rozkaz bol doručený obvinenému do vlastných rúk.

Dňa 17. 4. 2013 bol okresnému súdu doručený odpor proti trestnému rozkazu,

v ktorom obvinený poukazuje na to, že nemal vedomosť o existencii právoplatného

a vykonateľného trestného rozkazu a potom, ako bol osobne nahliadnuť do spisu okresného

súdu zistil, že sa v ňom nachádza už vyššie spomínaný trestný rozkaz. Namietal však, že

trestný rozkaz nemohol prebrať on a podpis na doručenke nie je jeho podpisom.

Za účelom odstránenia pochybností okresný súd vykonal dotaz na Slovenskú poštu,

a. s., ktorá oznámila, že zásielku dňa 13. 12. 2012 adresátovi doručovala doručovateľka

I. P.. Okresný súd preto vypočul doručovateľku, ktorá si nepamätala či dňa 13. 12. 2012

pracovala, avšak vyjadrila presvedčenie, že podľa podpisu si myslí, že zásielku prebral

obvinený, nakoľko nikdy nedoručuje zásielky určené do vlastných rúk iným osobám a do...

doručuje zásielky už 6 rokov a aj pánovi V. často doručuje nielen ako súkromnej osobe, ale

aj ako starostovi obce... Jeho podpis už pozná. Vedela uviesť, že obvinený vždy píše svoje

krstné meno ako skratku pred veľkým písmenom „J“ a za ním dáva bodku, a potom ide

podpis jeho priezviska. Ak zásielku doručovala ona, určite by ju nedoručila inej osobe.

Okresný súd následne urobil dotaz na Slovenskú poštu, kde bola súdu poskytnutá

informácia, že podľa doručovacej knihy zásielku doručovala práve I. P., k čomu sa táto

vyjadrila tak, že na 100 % môže potvrdiť, že pokiaľ v uvedený deň pracovala, tak zásielku

doručovala práve odsúdenému.

Podľa obvinený a osoby, ktoré sú oprávnené podať v jeho

prospech odvolanie, ako aj prokurátor môžu podať proti trestnému rozkazu odpor. Odpor

sa podáva na súde, ktorý trestný rozkaz vydal, a to do 8 dní od jeho doručenia. Osobám,

ktoré môžu podať odvolanie v prospech obvineného, okrem prokurátora, sa lehota končí

tým dňom ako obvinenému. Ak sa trestný rozkaz doručuje obvinenému a aj jeho obhajcovi

plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr. Na navrátenie lehoty sa

primerane použije ustanovenie § 64.

Podľa ak samosudca po doručení odporu nenariadi hlavné

pojednávanie z dôvodu, že odpor podala neoprávnená osoba alebo bol podaný oneskorene,

odmietne odpor uznesením. Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorá má

odkladný účinok.

Krajský súd po preverení všetkých skutočností, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie

dospel k záveru, že okresný súd správne rozhodol, keď odmietol odpor obvineného J. V. ako

oneskorene podaný. Krajský súd považuje za nepochybné, že trestný rozkaz bol obvinenému

doručený dňa 13. 12. 2012, pričom toto doručenie potvrdila vo svojej výpovedi aj poštová

doručovateľka. Pokiaľ v sťažnosti obhajoba spochybňuje jej výpoveď, tak toto považuje

krajský súd za obranu obvineného, avšak nie účinnú. Poštová doručovateľka uviedla, že

pokiaľ ona doručovala predmetnú zásielku, čo bolo jednoznačne preukázané dotazom na

Slovenskej pošte v doručovacej knihe, tak ju na 100% odovzdala práve obvinenému. Naviac

aj keď súd nie je odborníkom z oblasti grafológie, pri porovnaní podpisov na doručenke

a ďalších podpisov, ktoré sa nachádzajú v spise, je aj pre krajský súd nepochybné, že

predmetnú zásielku prebral práve odsúdený dňa 13. 12. 2012.

Pokiaľ odsúdený podal odpor proti trestnému rozkazu dňa 17. 4. 2013, toto bolo

zjavne po zákonnej 8-dňovej lehote na podanie odporu. Pokiaľ obvinený poukazoval ako

v odpore, tak aj následne na tú skutočnosť, že nebol prítomný doma, tak k tomuto

nepredložil dostatočné množstvo relevantných dôkazov. Okrem tohto krajský súd považuje

za potrebné reagovať na sťažnostnú námietku, v ktorej poukazuje na to, že znalecký

posudok obvinený nepredložil z dôvodu, aby neboli najmenšie pochybnosti o jeho

hodnovernosti, nakoľko súdom nariadené znalecké dokazovanie má vyššiu dôkaznú hodnotu

ako znalecký posudok predložený stranou v konaní. K tomuto krajský súd môže uviesť, že

všetky dôkazy, či už sú súdu predkladané niektorou zo strán alebo sú zabezpečené súdom

majú rovnakú dôkaznú váhu a aj posudok predložený stranou v konaní má rovnakú silu

a váhu ako posudok zabezpečený súdom.

Žiadny takýto dôkaz, ktorý by spochybňoval, že obvinený neprevzal trestný rozkaz

v konaní predložený nebol a z uvedeného dôvodu bola sťažnosť odsúdeného J. V.

zamietnutá ako nedôvodná. Trestný rozkaz, ktorý vydal Okresný súd Liptovský Mikuláš dňa

28. novembra 2012 nadobudol právoplatnosť dňom 22. 12. 2012.»

V citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajský súd jasne a zreteľne uviedol

dôvody, na základe ktorých dospel k presvedčeniu o správnosti sťažnosťou napadnutého

uznesenia okresného súdu č. k. -142 z 5. júna 2013 o odmietnutí odporu

sťažovateľa proti trestnému rozkazu ako podaného oneskorene. Podstata konania

pred súdom tak prvého, ako aj druhého stupňa teda nespočívala v preskúmavaní otázky viny

a trestu sťažovateľa, ale v zisťovaní, či došlo k doručeniu rozhodnutia – trestného rozkazu

okresného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 sťažovateľovi do vlastných rúk

13. decembra 2012.

Okresný súd v súvislosti s doručovaním trestného rozkazu zisťoval relevantné

skutkové okolnosti vykonaním dopytu na Slovenskú poštu, a. s., a vypočul k tejto veci

poštovú doručovateľku. Krajský súd sa touto otázkou zaoberal na základe riadneho

opravného prostriedku podaného sťažovateľom a uzavrel, že postup a rozhodnutie

okresného súdu, ktorým bol odpor odmietnutý ako oneskorene podaný, bol správny.

Poštová doručovateľka pri svojom vypočutí uviedla, že ak v deň doručovania súdnej

zásielky pracovala, tak ju určite doručila sťažovateľovi do vlastných rúk. Ďalším úkonom

(dopytom na Slovenskú poštu, a. s.) okresný súd zistil, že v deň doručenia rozhodnutia

dotknutá doručovateľka pracovala. Postupu súdov oboch stupňov nemožno nič vytknúť,

ak hodnotiac tieto zistené skutočnosti v ich vzájomnej súvislosti dospeli k záveru, že trestný

rozkaz bol sťažovateľovi skutočne 13. decembra 2012 doručený do vlastných rúk.

Krajský súd sa vysporiadal aj s námietkami sťažovateľa spočívajúcimi

v spochybňovaní výpovede poštovej doručovateľky a v tvrdení, že v čase doručovania sa

v mieste bydliska nenachádzal. Podľa krajského súdu svoje tvrdenia sťažovateľ nepodložil

dostatočnými dôkazmi (neprítomnosť v čase doručovania v obci), resp. jeho obranu

považoval za neúčinnú (spochybnenie výpovede doručovateľky).

K výčitke sťažovateľa, že krajský súd, ktorý sám priznal, že nie je odborníkom

z grafológie, a napriek tomu „vykonal“ nezákonný „dôkaz“, ak porovnal a vyhodnotil

podpis sťažovateľa na doručenke ako pravý, je potrebné uviesť, že krajský súd túto

skutočnosť uviedol ako niečo „naviac“ (pozri citované odôvodnenie), t. j. nepovažoval to

za „dôkaz“, ktorý by bol pre rozhodnutie kľúčový, resp. rozhodujúci, ale skôr za niečo, čo

podporuje závery získané inými, v konaní vykonanými úkonmi.

Krajský súd sa napokon vyjadril aj k otázke ne/predloženia dôkazu sťažovateľom,

keď uviedol, že ak sťažovateľ mal v dispozícii dôkaz spochybňujúci pravosť jeho podpisu

na doručenke, nemal absolútne žiaden dôvod ho v konaní nepredložiť.

Na takto zistené skutkové okolnosti krajský súd podobne ako prvostupňový súd

následne aplikoval príslušné ustanovenia procesnoprávneho predpisu (§ 355 Trestného

poriadku), ktorým sa toto konanie riadilo, a dospel k presvedčivému záveru o oneskorenosti

podania odporu sťažovateľom proti trestnému rozkazu. Vychádzajúc z uvedeného ústavný

súd zastáva názor, že krajský súd v namietanom uznesení reflektoval na všetky podstatné

argumenty sťažovateľa.

Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd svoju prieskumnú povinnosť splnil

a vysporiadal sa s tými námietkami, ktoré majú pre vec podstatný význam. V odôvodnení

rozhodnutia poukázal hlavne na to, ktoré zistenia preukazovali doručenie trestného rozkazu

sťažovateľovi 13. decembra 2012, a rovnako poukázal na neúčinnosť tvrdení, ktoré na svoju

obranu uvádzal sťažovateľ.

Ústavný súd nemá dôvod vzhľadom na odôvodnenosť skutkových a napokon aj

právnych záverov akýmkoľvek spôsobom spochybňovať rozhodnutie krajského súdu.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia

krajského súdu došiel k presvedčeniu, že z hľadiska dodržania základných

ústavnoprocesných princípov ho nemožno považovať za ústavne neakceptovateľné.

Uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky zjavných omylov v podstatných

skutkových okolnostiach ani v právnom posúdení. Ústavný súd ani nezistil existenciu

skutočností svedčiacich o tom, že by napadnuté uznesenie bolo možné považovať

za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu, pretože krajský súd odvolávajúc sa

na skutkové zistenia okresného súdu a ním aplikovanú právnu normu svoje závery

zrozumiteľne vysvetlil. Uvedené platí aj v prípade, keď sa zameranie právnych a iných úvah

sťažovateľa uberalo iným smerom než verdikt krajského súdu, ktorý síce rozhodol

spôsobom, s ktorým sťažovateľ nesúhlasil, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení. K tomu ústavný súd poznamenáva, že ak sa

konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, respektíve

procesnej strany v konaní, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom

pre namietnutie porušenia základného práva (napr. , ,

).

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie práva na obhajobu ( ), je

nepochybné, že sťažovateľovi boli poskytnuté všetky záruky, ktoré tvoria obsah tohto práva.

Jeho súčasťou je právo uvádzať všetky skutočnosti vo svoj prospech, na druhej strane súd

nemá povinnosť vykonávať všetky dôkazy, ktoré obvinený uviedol na svoju obhajobu,

pričom rozhodnutie o tom, ktoré dôkazy sa vykonajú a ktoré nie, je ponechané na zváženie

súdu.

Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajského súdu je možné

jednoznačne vydedukovať, prečo všeobecné súdy vykonanie znaleckého posudku

v posudzovanom prípade nepovažovali za nevyhnutné. Všeobecné súdy záver o doručení

trestného rozkazu sťažovateľovi do vlastných rúk totiž považovali za presvedčivo

preukázané z dostatočne, na tento účel, vykonaného zisťovania.

Úlohou ústavného súdu nie je vysloviť sa k tomu, či znalecké dokazovanie bolo

neoprávnene odmietnuté, ale jeho úlohou je zaoberať sa tým, či napadnuté konanie ako

celok vrátane spôsobu vykonania dôkazov malo spravodlivý charakter (obdobne Doorson

v. Holandsko). Rozhodnutím všeobecných súdov nevykonať znalecké dokazovanie

posudkom k pravosti podpisu sťažovateľa na doručenke nebola narušená spravodlivosť

konania, nemožno teda vyvodiť záver, že by v danom prípade boli porušené práva

obhajoby.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd zistil, že medzi označeným

postupom a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. zo 17. júla 2013

a namietaným porušením základných práv zaručených v a ,

ako aj právom zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru absentuje akákoľvek príčinná súvislosť,

preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014