Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 374/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A.J.P. PETRUS spol. s r. o.,

Drobného 22, Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Arendackým, Advokátska

kancelária, Čapkova 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A.J.P. PETRUS spol. s r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2014

prostredníctvom telefaxu doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A.J.P. PETRUS spol.

s r. o., Drobného 22, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená písomným podaním

doručeným 23. mája 2014, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 31. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je veriteľom účastníka –

odporcu v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. . Podaním doručeným okresnému súdu 4. októbra 2011 sťažovateľka

oznámila v označenom konaní svoj vstup do tohto konania ako vedľajší účastník na strane

odporcu s odôvodením, že má právny záujem na výsledku predmetného súdneho konania.

Predmetom označeného konania vedeného okresným súdom je určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, vo vzťahu ku ktorým je zriadené exekučné záložné právo v súvislosti

s exekučnými konaniami, v ktorých je sťažovateľka v pozícii oprávnenej a v ktorých je

zabezpečovaný nútený výkon právoplatných rozsudkov okresného súdu. Povinným v týchto

exekučných konaniach je práve odporca v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

.

Právny záujem na výsledku konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

sťažovateľka vo svojom oznámení o vstupe do konania odôvodnila tým, že

predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú jediným

majetkom odporcu, z ktorého sťažovateľka môže uspokojiť svoje judikované pohľadávky,

a tiež tým, že ako oprávnenej v exekučných konaniach bolo na zabezpečenie vymožiteľnosti

jej judikovaných pohľadávok zriadené exekučné záložné právo na tieto nehnuteľnosti.

Okresný súd na základe návrhu oboch účastníkov konania na nepripustenie

sťažovateľky do konania ako vedľajšieho účastníka rozhodol uznesením sp. zn.

z 25. októbra 2011 tak, že nepripustil vstup sťažovateľky do konania.

Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 28. marca 2012 tak, že potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v danom prípade neexistuje právny záujem

sťažovateľky na výsledku konania, ktorý je v zmysle § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) podmienkou prípustnosti vedľajšieho účastníka do konania.

Ďalej krajský súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že právny záujem na výsledku

konania nemožno vyvodiť len z existencie pohľadávky sťažovateľky proti odporcovi

a zo skutočnosti, že navrhovateľka sa v súdnom konaní domáha určenia podielu

na vlastníctve predmetného pozemku. Krajský súd tiež uviedol, že v danom prípade právne

postavenie vedľajšieho účastníka proti odporcovi zostane bez ohľadu na výsledok konania

nezmenené.

Sťažovateľka nesúhlasiac s právnym názorom krajského súdu podala dovolanie,

v ktorom namietala, že jej bola znemožnená obrana jej práv a právom chránených záujmov,

a teda jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd napadnutým uznesením

odmietol jej dovolanie, v odôvodnení ktorého sa nestotožnil s právnym názorom

sťažovateľky a konštatoval neexistenciu právneho záujmu sťažovateľky na výsledku

predmetného konania z dôvodu, že je pojmovo vylúčené, aby účastník konania bol pred

súdom podporovaný niekým, účasť koho si v konaní neželá. Účel procesnej pomoci

v sporovom konaní, ktorú má vedľajší účastník poskytovať účastníkovi konania, môže byť

podľa názoru najvyššieho súdu naplnený, len ak účastník konania, na strane ktorého má

vedľajší účastník vystupovať, s jeho vstupom súhlasí.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentovala, že výklad podaný

najvyšším súdom, podľa ktorého „nemožno ustáliť, že by tretia osoba mohla v konaní

vystupovať ako vedľajší účastník napriek nesúhlasu ňou podporovaného účastníka, t. j.

proti jeho vôli“, je nesprávny. Podľa názoru sťažovateľky vedľajší účastník nevstupuje

do konania kvôli osobe, resp. záujmom účastníka konania, ale vždy pre účely ochrany

vlastných práv a právom chránených záujmov. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. , podľa ktorého „pri splnení zákonnej

podmienky pre pripustenie vedľajšieho účastníka do konania, ktorou je jeho právny záujem

na výsledku konania, rozhodne súd o pripustení vedľajšieho účastníctva aj proti vôli

účastníka, vedľa ktorého sa má vedľajší účastník konania zúčastniť“.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež namietala, že pochybenie všeobecných súdov

konajúcich v jej právnej veci spočívalo tiež v nesprávnom posúdení vplyvu vedeného

súdneho konania na jej „právnu sféru“. Rozhodnutia všeobecných súdov vo veci jej

nepripustenia do konania ako vedľajšieho účastníka vychádzali z nesprávnej aplikácie

a z nesprávneho, neprimerane zužujúceho a právu na súdnu ochranu

nezodpovedajúceho výkladu pojmu právny záujem na výsledku konania. Podľa

sťažovateľky už samotné postavenie sťažovateľky ako veriteľa súdom právoplatne

priznaných pohľadávok proti odporcovi preukazuje jej právny záujem na výsledku

vedeného súdneho konania. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na rozhodnutie

najvyššieho súdu vo veci „č. k. “, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej

republiky č. 78/2006. Vo vzťahu k predmetu súdneho konania sťažovateľka tiež uviedla, že

určením vlastníckeho práva navrhovateľa k spornému spoluvlastníckemu podielu by stratila

práva záložného veriteľa.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby „Ústavný súd Slovenskej republiky

vychádzajúc z popísaného skutkového stavu vydal nález o porušení základného práva

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle Slovenskej

republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v zmysle článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR zo dňa 31.1.2014, č. k. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

( tiež napr. , ).

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľky proti

právoplatnému uzneseniu krajského súdu o nepripustení vstupu sťažovateľky do konania

ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu v konaní vedenom okresným súdom pod

sp. zn. odmietol.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa (a podľa listiny) a obsahom práva podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ústavnosti

( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(m. m. , ). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci

všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by bolo

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ,

).

Úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti bolo posúdiť, či

námietky sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sú opodstatnené a či

došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky. Sťažovateľka namietala, že jej mala byť

odňatá možnosť konať pred súdom v dôsledku nesprávnej aplikácie

neprimerane reštriktívnym a právu na súdnu ochranu nezodpovedajúcim výkladom pojmu

„právny záujem na výsledku konania“, ako aj z uvedeného ustanovenia nevyplývajúcim

podmieňovaním vstupu vedľajšieho účastníka súhlasom „ňou podporovaného účastníka

konania“, v dôsledku čoho najvyšší súd nesprávne a v rozpore s jej označenými právami

vyhodnotil jej dovolací dôvod podľa .

Podľa ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo

odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde

o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu

niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho

účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Najvyšší súd v relevantnej časti namietaného rozhodnutia uviedol:

«So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že

v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať ( ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/

možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných

práv a právom chránených záujmov, priznaných mu

na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, pripadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej vecí nejde z dôvodu, že

súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi

a dovolateľovi neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na

zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že odňatie možnosti dovolateľa

pred súdom konať nemožno vidieť v právnych záveroch, na ktorých odvolací súd založil

svoje rozhodnutie, ktorým nepripustil jeho vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na

strane odporcu.

V preskúmavanej veci je z odôvodnenia napadnutého uznesenia zrejmé, že odvolací

súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o nepripustení vstupu spoločnosti A.J.P,

PETRUS spol. s.r.o... zastúpenej Mgr. Petrom Arendackým, advokátom v Bratislave,

Čapkova 2, do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu, keď zhodne

s prvostupňovým súdom dospel k záveru, že na strane spoločnosti A.J.P. PETRUS spol.

s.r.o. neexistuje právny záujem na výsledku konania.

Ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť

konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod,

o neplatnosť manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Do konania vstúpi

buď z vlastného podnetu, alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom

súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh (§ 93 ods. 1. 3

).

Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aktuálne ustálila, že platná úprava

neumožňuje, aby bolo vedľajšie účastníctvo súdom

nanútené, t.j. založené proti vôli účastníka, vedľa ktorého sa má vedľajší účastník konania

zúčastniť (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. februára 2013

sp. zn. ).

V nadväznosti na to Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn.

z 15.5.2013 vyslovil, že súhlas (hlavného) účastníka konania, na strane

ktorého má vedľajší účastník vystupovať, a existencia právneho záujmu vedľajšieho

účastníka na výsledku konania sa pri vstupe vedľajšieho účastníka do konania

predpokladajú a súd ich ex offo neskúma. Existenciu právneho záujmu tretej osoby

(vedľajšieho účastníka) na výsledku konania súd skúma po uplatnení návrhu neprípustnosti

vstupu vedľajšieho účastníka do konania; zaoberá sa aj prejaveným nesúhlasom účastníka,

na strane ktorého má vedľajší účastník vystupovať, takýto nesúhlas totiž bráni pripusteniu

vstupu neželaného vedľajšieho účastníka do konania. V konaní uplatnený nesúhlas

účastníka so vstupom vedľajšieho účastníka do konania na jeho strane nemusí tento

účastník nijako odôvodňovať. Tieto závery je nutné vyvodiť z platnej právnej úpravy

a z podstaty a účelu vedľajšieho účastníctva.

Z ustanovenia nemožno ustáliť, že by tretia osoba mohla v konaní

vystupovať ako vedľajší účastník napriek nesúhlasu „ňou podporovaného“ účastníka, t.j.

proti jeho vôli. Pojmovo je vylúčené, aby účastník konania bol pred súdom podporovaný

niekým, účasť ktorého v konaní si neželá. Okolnosť, že niekto (určitý právny subjekt) sa

rozhodol v procesnom postavení vedľajšieho účastníka v konaní pred súdom podporovať

účastníka konania a zahlásil takýto vstup do konania, prípadne len sa snaží využiť tento

inštitút procesného práva, nemusí dokonca ani vyvolať ním zamýšľané procesné účinky

(vedľajšie účastníctvo je totiž inštitútom patriacim výlučne do sporového konania, porovnaj

k tomu napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. novembra 2008 sp. zn.

). Takýto postup tretej osoby v sporovom konaní neznamená, že

s poskytovanou procesnou pomocou (hlavný) účastník musí súhlasiť, že je povinný brať

zreteľ na prípadný právny záujem tejto tretej osoby a že takéto účastníctvo mu vyhovuje,

resp. že ak s ním nesúhlasí, môže mu byť súdom nanútené. Účel procesnej pomoci

v sporovom konaní, ktorú má vedľajší účastník poskytovať účastníkovi konania, môže byť

naplnený, len ak účastník, na strane ktorého vedľajší účastník má vystupovať, s takýmto

vedľajším účastníkom súhlasí.

V danom prípade odporca na pojednávaní 5.10.2011 (č.1.124p-v.) uviedol, že so

vstupom A.J.P. Petrus, spol. s r. o. ako vedľajšieho účastníka na jeho strane nesúhlasí.

Samotná táto skutočnosť postačovala na to, aby jeho vstup do konania súd nepripustil.

Rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu

o nepripustení dovolateľa do konania ako vedľajšieho účastníka, preto nemohlo dôjsť

k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom a tým ani k namietanej vade konania v zmysle

»

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého uznesenia, ktorá vychádza z posúdenia existencie právneho záujmu

sťažovateľky na výsledku konania zohľadňujúca súhlas a vôľu účastníka konania, ktorého

by mala v súdnom konaní ako vedľajší účastník podporovať, je dostatočná a zrozumiteľná.

V žiadnom prípade túto argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne

neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto

závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný názor

a s napadnutým uznesením najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe

nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.

V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že v prípadoch výkladu a aplikácie procesných

predpisov orgánom verejnej moci je potrebné mať na zreteli , a preto

vo všeobecnosti reštriktívny výklad takýchto noriem je namieste. Ústavný súd v súvislosti

s aplikáciou najvyšším súdom konštatuje, že právny záujem sťažovateľky

na výsledku konania v danom prípade neexistuje, pretože bez ohľadu na výsledok konania

nedôjde k zmene právneho postavenia sťažovateľky v rámci hmotného práva. Sťažovateľka

bude bez ohľadu na výsledok konania aj naďalej oprávnenou v exekučnom konaní

(rozhodnutie nebude mať vplyv na existenciu pohľadávky sťažovateľky) a v súvislosti so

zriadením exekučného záložného práva exekútorom jej ani podľa názoru ústavného súdu

žiadne hmotné právo nevzniklo, pretože ide o procesný nástroj exekútora, ktorým exekútor

len zabezpečuje vykonateľnú pohľadávku ().

Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti vo vzťahu k najvyšším súdom zohľadňovanému

súhlasu účastníka konania s jej vstupom do konania argumentovala rozhodnutiami

najvyššieho súdu, v ktorých dospel k právnemu názoru, že jedinou podmienkou

na rozhodnutie o vstupe vedľajšieho účastníka do súdneho konania je existencia právneho

záujmu na jeho výsledku bez ohľadu na vôľu a záujmy účastníka konania, vedľa ktorého

sa má vedľajší účastník konania zúčastniť (sp. zn. , obdobne sp. zn.

), tak k tejto námietke ústavný súd poznamenáva, že rozhodovacia prax

najvyššieho súdu v danej otázke nie je jednotná, a ako príklad uvádza (okrem rozhodnutí,

na ktoré poukázal najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia) rozhodnutie sp. zn.

z 30. júla 2012, kde najvyšší súd pri výklade pojmu právny záujem

na výsledku sporu zaujal stanovisko, že „Hlavným účelom a zmyslom vedľajšieho

účastníctva, ktorý musí súd vždy zohľadňovať, je pomoc vedľajšieho účastníka jednému

z účastníkov konania. Zmyslom tohto právneho inštitútu je teda v konkrétnom spore posilniť

postavenie účastníka, na ktorého strane vedľajší účastník vystupuje, za predpokladu, že

vedľajší účastník má právny záujem na výsledku sporu. Inými slovami povedané tento má

právny záujem na víťazstve toho účastníka, ktorého ako vedľajší účastník podporuje. Inštitút

vedľajšieho účastníctva teda neslúži len k ochrane záujmov tretích osôb (vedľajšieho

účastníka) ale zároveň i k ochrane záujmov hlavného účastníka konania, na ktorého stranu

vedľajší účastník pristúpil.“.

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že ak iný senát najvyššieho súdu má

iný právny názor totožný s právnym názorom sťažovateľky, potom ústavnému súdu

neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak

právomoc, ktorá podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru samotným napadnutým uznesením najvyššieho súdu považujúc ho za arbitrárne,

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014