Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 75/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A. spol. s r. o., B., zastúpenej

advokátom Mgr. P. A., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A. spol. s r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra

2012 prostredníctvom telefaxu doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A. spol. s r. o., B.

(ďalej len „sťažovateľka“), doplnená písomným podaním doručeným 25. októbra 2012,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a podľa Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 30. júla 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je veriteľom účastníka –

odporcu v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. . Podaním doručeným okresnému súdu 23. marca 2011 oznámila

v označenom konaní svoj vstup do tohto konania ako vedľajší účastník na strane odporcu

s odôvodením, že má právny záujem na výsledku predmetného súdneho konania.

Predmetom označeného konania vedeného okresným súdom je určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, vo vzťahu ku ktorým je zriadené exekučné záložné právo v súvislosti

s exekučnými konaniami, v ktorých je sťažovateľka v pozícii oprávnenej a v ktorých je

zabezpečovaný nútený výkon právoplatných rozsudkov okresného súdu. Povinným v týchto

exekučných konaniach je práve odporca v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. .

Právny záujem na výsledku konania vedeného okresným súdom

pod sp. zn. sťažovateľka vo svojom oznámení o vstupe do konania

odôvodnila tým, že predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,

ktoré sú jediným majetkom odporcu, z ktorého sťažovateľka môže uspokojiť svoje

judikované pohľadávky, a jednak tým, že ako oprávnenej v exekučných konaniach bolo

na zabezpečenie vymožiteľnosti jej judikovaných pohľadávok zriadené exekučné záložné

právo na tieto nehnuteľnosti.

Okresný súd na základe návrhu oboch účastníkov konania na nepripustenie

sťažovateľky do konania ako vedľajšieho účastníka rozhodol uznesením

sp. zn. zo 6. apríla 2011 tak, že nepripustil vstup sťažovateľky do konania.

Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením

sp. zn. z 28. októbra 2011 tak, že potvrdil rozhodnutie prvostupňového

súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v danom prípade neexistuje právny

záujem sťažovateľky na výsledku konania, ktorý je v zmysle § 93 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

podmienkou prípustnosti vedľajšieho účastníka do konania. Ďalej krajský súd vo svojom

rozhodnutí konštatoval, že o právny záujem ide vtedy, ak rozhodnutím vo veci bude

dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka, teda jeho práva a povinnosti vyplývajúce

z hmotného práva. V danom prípade právne postavenie vedľajšieho účastníka proti

odporcovi zostane bez ohľadu na výsledok konania nezmenené. K zmene dôjde jedine

v otázke prípadného sťaženia vymožiteľnosti pohľadávky, čo už predstavuje prekážku

faktického charakteru.

Sťažovateľka nesúhlasiac s právnym názorom krajského súdu podala dovolanie,

v ktorom namietala, že jej bola znemožnená obrana jej práv a právom chránených záujmov,

a teda jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd napadnutým uznesením

odmietol jej dovolanie, v odôvodnení ktorého sa nestotožnil s právnym názorom

sťažovateľky a konštatoval neexistenciu právneho záujmu sťažovateľky na výsledku

predmetného konania z dôvodu, že samotná skutočnosť, že sťažovateľka je veriteľom

odporcu, nezakladá právny záujem na výsledku konania, ako má na mysli .

Konštatoval, že v danom prípade ide vyslovene o majetkový záujem, ako správne ustálil aj

odvolací súd. Podľa názoru najvyššieho súdu právny záujem sťažovateľky nemožno

vyvodiť ani z jej postavenia ako oprávnenej v označených exekučných konaniach. V tejto

súvislosti sa stotožnil s právnym záverom krajského súdu, že prípadným určením

spoluvlastníckeho práva navrhovateľa nedôjde k zmene právneho postavenia sťažovateľky

v rámci hmotného práva.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje, že „nezákonnosť nepripustenia sťažovateľa

ako vedľajšieho účastníka konania spočíva v nesprávnej aplikácii ust. ods.

a nesprávnom, neprimerane reštriktívnom a právu na súdnu ochranu nezodpovedajúcom

výklade pojmu právny záujem na výsledku konania“. V tejto súvislosti sťažovateľka

v sťažnosti najvyššiemu súdu vyčítala, že sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

nevysporiadal s existujúcou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu, a v tomto smere

poukázala na konkrétne rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci „sp. zn. “, ako

aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Rč 78/2006.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti

rozhodol nálezom, v ktorom vysloví:

„... porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

v zmysle , článku 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.7.2012, č. k. zruší a vec

vráti na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

( tiež napr. , ).

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľky proti

právoplatnému uzneseniu krajského súdu o nepripustení vstupu sťažovateľky do konania

ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu v konaní vedenom okresným súdom

sp. zn. odmietol.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa (a podľa listiny) a obsahom práva podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ústavnosti

( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou

či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne

ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(m. m. , ). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci

všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade,

ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného

prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

, ).

Úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti bolo posúdiť, či

námietky sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sú opodstatnené a či

došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky. Sťažovateľka namietala, že jej mala byť

odňatá možnosť pred súdom konať v dôsledku nesprávnej aplikácie

a neprimerane reštriktívnym a právu na súdnu ochranu nezodpovedajúcim výkladom pojmu

„právny záujem na výsledku konania“, v dôsledku čoho najvyšší súd nesprávne v rozpore

s jej označenými právami vyhodnotil jej dovolací dôvod podľa .

Podľa ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo

odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde

o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu

niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho

účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého uznesenia, ktorá vychádza z výkladu pojmu „právny záujem na výsledku

konania“, je dostatočná a zrozumiteľná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno

považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný

súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má

na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto

okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.

V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že v prípadoch výkladu a aplikácie procesných

predpisov orgánom verejnej moci je potrebné mať na zreteli , a preto

vo všeobecnosti reštriktívny výklad takýchto noriem je namieste. Najvyšší súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia v súvislosti s aplikáciou konštatoval, že

právny záujem v danom prípade neexistuje, pretože bez ohľadu na výsledok konania

nedôjde k zmene právneho postavenia sťažovateľky v rámci hmotného práva. Takýto

právny názor korešponduje s okolnosťami posudzovaného prípadu, pretože sťažovateľka

bude bez ohľadu na výsledok konania aj naďalej oprávnenou v exekučnom konaní

(rozhodnutie nebude mať vplyv na existenciu pohľadávky sťažovateľky) a v súvislosti

so zriadením exekučného záložného práva exekútorom jej ani podľa názoru ústavného súdu

žiadne hmotné právo nevzniklo, pretože ide o procesný nástroj exekútora, ktorým exekútor

len zabezpečuje vykonateľnú pohľadávku.

Pokiaľ sťažovateľka namietala, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého

uznesenia nevysporiadal a nerešpektoval svoje skoršie rozhodnutie v analogickej veci,

a v sťažnosti poukazovala na rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci vedenej pod

„sp. zn. “ a ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, tak k tejto

námietke ústavný súd poznamenáva, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu v danej otázke

nie je jednotná, a ako príklad uvádza rozhodnutie v konaní sp. zn.

z 29. septembra 2005, kde najvyšší súd pri výklade pojmu právny záujem na výsledku

konania zaujal stanovisko, že „o právny záujem ide vtedy, ak rozhodnutím súdu vo veci

bude dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka (jeho práva a povinnosti

vyplývajúce z hmotného práva)“.

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že jeho úlohou nie je zjednocovať

judikatúru najvyššieho súdu.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru samotným napadnutým uznesením najvyššieho súdu považujúc ho za arbitrárne,

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2013