Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 392/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť L. S., zastúpenej

advokátkou JUDr. Darinou Solárovou, Škultétyho 3, Košice, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5

Co 557/2013 a jeho rozsudkom z 18. marca 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. S. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2014

doručená sťažnosť L. S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Darinou

Solárovou, Škultétyho 3, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“)

a jeho rozsudkom z 18. marca 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou

doručenou Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) 21. novembra 2012

doplnenou 15. februára 2013 a 4. júna 2013 domáhala určenia, že je výlučnou vlastníčkou

bližšie v žalobe špecifikovanej nehnuteľnosti, a zároveň určenia, že zmluva o pôžičke

z 10. apríla 2007 uzavretá medzi sťažovateľkou a žalovaným v 3. rade je absolútne

neplatná, že zmluva o pôžičke z 15. augusta 2007 uzavretá medzi ňou a žalovaným v 2. rade

je neplatná a že lízingová zmluva z 13. novembra 2007 uzavretá taktiež medzi ňou

a žalovaným v 2. rade je neplatná (ďalej len „žaloba“). Okresný súd rozsudkom sp. zn.

zo 4. júna 2012 (ďalej len „rozsudok zo 4. júna 2012“) konanie v častiach

o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke z 10. apríla 2007 a z 15. augusta 2007 a o určenie

neplatnosti lízingovej zmluvy z 13. novembra 2007 zastavil a vo zvyšnej časti žalobu

zamietol. Krajský súd na základe sťažovateľkou podaného odvolania rozsudok okresného

súdu zo 4. júna 2012 potvrdil a odvolacie konanie v časti výroku o neplatnosť lízingovej

zmluvy z 13. novembra 2007 zastavil a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom

nepriznal.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým uvádza, že

„Súdy sa právne nevysporiadali:

- s otázkou neplatnosti, resp. platnosti prevodu nehnuteľností zo sťažovateľky na

nebankovú spoločnosť — M., s. r. o. a z nebankovej spoločnosti — žalovaného v 2. rade na

žalovanú v 1. rade,

- s otázkou ceny bytu, za akú ho získala žalovaná v 1. rade.

Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací sa nevysporiadal ani s týmito otázkami,

ani s nedostatočným odôvodnením súdu prvého stupňa v otázke prevodu nehnuteľností

a kúpnej ceny za sporné nehnuteľnosti. Krajský súd v Košiciach sa nevysporiadal ani

s návrhom žalobkyne na vykonanie dôkazov - výsluchu svedkov, ktoré nemohla nie z

vlastnej viny v konaní pre súdom prvého stupňa navrhnúť. A to aj napriek tomu, že význam

ich výpovede pre vec samu odvolaciemu súdu dostatočným spôsobom odôvodnila. Podľa

názoru sťažovateľky, jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.

s. p. Správnemu postupu odvolacieho súdu by totiž zodpovedalo, keby bol doplnil

dokazovanie vykonaním navrhnutých výsluchov, a to buď na odvolacom pojednávaní, alebo

prostredníctvom súdu prvého stupňa s vytvorením možnosti účastníkov sa k nemu vyjadriť,

alebo aby v odôvodnení svojho rozsudku uviedol dôvody, pre ktoré nie je potrebné tento

dôkaz vykonať.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd Košice, v konaní vedenom pod sp. zn.: porušil základné

právo sťažovateľky zaručené a to tým spôsobom,

že jej odňal možnosť konať pre súdom a čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv na

to, aby jej záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jej občianskych právach alebo

záväzkoch.

Ústavný súd SR rozhodnutie oboch súdov zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Okresný súd Košice I je povinný vyplatiť sťažovateľke trovy právnych služieb

vo výške 284,08 €.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu

podala sťažovateľka 5. mája 2014 dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania

sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd ešte nerozhodol.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom

je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel

a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v (,

).

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie (5. mája

2014) ešte predtým, ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa .

Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m.

), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,

ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka

podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvorila

stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho

štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že

uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu

právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred

rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. ).

V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva ustálil právny názor (napr. , ), podľa ktorého

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po

rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza

(napr. m. m. , , , , ),

že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v

zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s

výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné,

aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127

ods. 1 , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie

nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti

rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej

oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11.

2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky uplatnením zásady ratione temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53

ods. 1 v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014