Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 438/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)

a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť P. L. vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a nasl. a práv podľa

ods. 1 písm. a), čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 14. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. L . o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2014

prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť P. L. (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa a nasl. Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1,

čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

«Predmetom tejto ústavnej sťažnosti je však obnova konania – proces o obnove

konania a rozhodnutie súdov v obnove konania...

Súd v obnove/v rozhodovaní o obnove konania, nepredvolal a nevypočul znalcov,

ktorých som označil a ktorí vypracovali predmetné znalecké posudky. Neprejednal v

súdnom konaní tieto znalecké posudky. Nepredvolal a nevypočul osoby, ktoré sú menované

na listinných dôkazoch (zmluvách), ktoré preukazujú, že som skutky nemohol spáchať, lebo

v čase skutku som bol na iných miestach.

Neumožnil preveriť pravosť listinného dôkazu „Zmluva – Dohoda“ medzi

spoluobvinenými, ktorý dokazuje, že vypovedali proti mne.

Nepredvolal a nevypočul klinickú psychologičku B. K. a neprejednal ani jej odborné

vyjadrenie k veci...

Podstata mojej ústavnej sťažnosti je v tom, že: umožňuje/priznáva

právo dotknutej osobe, podať obnovu konania ak získala nové dôkazy.

Stanovuje tiež to, že súd povolí obnovu konania, ak sa objavia dôkazy a skutočnosti,

ktoré boli súdu skôr neznáme a odôvodňujú iné rozhodnutie o vine. A toto svoje právo som

si uplatnil v roku 2012...

Úlohou súdov v návrhu o obnove konania malo byť – a zo zákona aj bolo iba to, aby

posúdili tieto nové dôkazy nie z hľadiska viny, či neviny (lebo tým by zasahovali

do kompetencie iného súdu, ktorý je oprávnený vyslovovať závery o vine či nevine), ale iba

posúdiť, či:

a) ide o nové dôkazy a skutočnosti, ktoré súdu v pôvodnom konaní neboli známe,

b) či ide o také nové dôkazy a skutočnosti, ktoré odôvodňujú iné rozhodnutie o vine.

Preskúmaním spisu obnovy konania ústavný súd zistí, že všetky tieto podmienky boli

bezpochyby splnené! Lebo je zrejmé, že:

- ani jeden z tých dôkazov a skutočností, ktoré som v návrhu na obnovu predložil,

nebol predtým súdom známy – ide o úplne nové dôkazy a skutočnosti, a to vrátane

existujúcich nálezov ústavného súdu ČR, ktoré síce v tom čase existovali, ale pre súd neboli

známe (nevedel o ich existencii)

- a že predložené nové dôkazy a skutočnosti bezpochyby odôvodňujú iné rozhodnutie

o vine ako v pôvodnom procese...

Predmetom mojej ústavnej sťažnosti je teda najmä to, že:

- súdy v návrhu o obnove procesu mali za daných okolností, skutočností a dôkazov

povoliť obnovu konania. A tým, že tak nespravili porušili moje uvedené práva,

- a že Najvyšší súd SR ako súd II. stupňa mal buď zrušiť rozhodnutie súdu I. st. a vec

mu vrátiť na nové konanie. Alebo mal sám rozhodnúť, že obnova konania sa povoľuje.

Najvyšší súd SR však uznesením zo dňa 14. 5. 2014 zn. môj opravný

prostriedok „odmietol“, teda obnova konania nebola povolená, čím došlo k porušeniu

mojich vyššie uvedených práv.

A vo vzťahu k vyššie citovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu mám ešte niekoľko

námietok:

- súd napr. poukazuje na vierohodnosť výpovedí svedkov K., Z. a pod. Podľa môjho

názoru takýmto hodnotením dôkazov zasahuje do právomoci iného súdu – súdu, ktorý je

jediný oprávnený rozhodovať o vine či nevine, lebo len on je oprávnený hodnotiť dôkazy

v danom smere,

- čo je však dôležitejšie, že:

a) tvrdil nepravdivé závery/tvrdenie, ale napr. že ja som menil svoju obhajobu. (Moja

bola vždy tá istá a s to potvrdili aj svedkovia aj dôkazy – staré aj nové!)

b) dôkazmi, ktorých vierohodnosť a odôvodnenosť nedokázal spochybniť/vyvrátiť, sa

odmietol venovať a ignoroval ich (znalecký posudok, odborné vyjadrenie, závery českého

ústavného súdu, a pod.) takéto do očí bijúce rozdielne posudzovanie dôkazov a účelovosť

v tom, ktorý dôkaz uvedie/bude sa ním zaoberať a ktorým nie, už prekročili hranice práva

na nestranný súd a práva na zákonnosť procesu.

c) tvrdil nepravdivé závery v tom, že som nepredložil žiadne nové dôkazy

a skutočnosti, ktoré by boli relevantné. Tieto závery sú v priamom rozpore s tým, čo mnou

predložené dôkazy preukazujú.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1/ Práva P. L. na

- súdnu ochranu

- na prístup k súdu

- na rovnosť strán v konaní

- na rovnosť zbraní v konaní

- na účinný opravný prostriedok

- na spravodlivé súdne konanie,

zaručované v čl. 5 ods. 1 písm. a), ods. 4 Dohovoru, čl. 6 ods. 1, 2, 3 Dohovoru,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a a nasl. SR

v konaní vedenom na Najvyššom súde SDR zn. a rozhodnutím Najvyššieho

súdu SR zo dňa 14.5.2014 zn. porušené boli.

2/ Ústavný súd SR týmto zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 5. 2014

zn. a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

Zároveň sťažovateľ navrhol:

„Preto žiadam ústavný súd SR, aby mi ustanovil advokáta na moje zastupovanie

v tejto veci v konaní pred ústavným súdom.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,

keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa a nasl. ,

písm. a), ods. 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 a čl. 13 dohovoru napadnutým rozhodnutím.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné uväznenie po odsúdení

príslušným súdom.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

V prvom rade musí ústavný súd poznamenať, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6

ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku

dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, ak ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje

o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia.

Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd

alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý

upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp.

povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6

ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba

bezpochyby považovať aj obnovu konania (, m. m. A. B.

v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože

rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy

konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho

charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto

ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho

konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny

štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina, 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti

poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions

et raports, č. 60 ()].

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou

ústavného súdu (m. m. , , , )

preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup najvyššieho súdu v napadnutom

rozhodnutí po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol kvalifikovať ako porušenie práva

sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami, v prípade rozhodovania

všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa a nasl.

vrátane zohľadnenia zákonných podmienok tento postup umožňujúcich podľa § 393 a nasl.

nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu

dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa , v dôsledku čoho ústavný súd

konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi právom sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namieta, a napadnutými

rozhodnutiami tak Špecializovaného trestného súdu, ako aj najvyššieho súdu. Z uvedených

dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti spočívajúcej v namietaní porušenia čl. 6

ods. 1 dohovoru odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Tieto závery obdobne platia aj vo vzťahu namietaného porušenia čl. 6 ods. 2 a 3

dohovoru.

Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 14. mája 2014, ústavný súd poznamenáva, že vo svojej

judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis mutandis ,

). V dôsledku toho v konaní o ústavných sťažnostiach nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane posúdenia skutkových

otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp. nahradzovanie všeobecných súdov

ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (,

). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť

preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ústavný súd takisto pripomína, že jeho

prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom

doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných

súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. ,

, , ).

Sťažovateľ namietal skutkové a právne závery najvyššieho súdu v napadnutom

rozhodnutí, ktoré mali mať za následok porušenie ním označených základných práv.

Ústavný súd preto preskúmal napadnuté rozhodnutie, v odôvodnení ktorého najvyšší súd

okrem iného uviedol:

„Proti uzneseniu krajského súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy zahlásil

odsúdený sťažnosť priamo do zápisnice o verejnom zasadnutí (č. l. 429). Podanú sťažnosť

odôvodnil osobitným podaním samotný odsúdený, ako aj prostredníctvom jeho obhajcu.

V písomnom odôvodnení svojej sťažnosti poukázal na výpovede K. a spol., ktoré

potvrdzujú, že odsúdený A. klamal, považuje ho aj s odsúdeným B. za zaujatých. Má za to,

že listinné dôkazy preukazujú, že nebol na mieste činu, na čo poukazoval už v základnom

konaní, avšak súdy na tieto dôkazy neprihliadali, taktiež poukázal na závery znaleckého

posudku a v tej súvislosti namietol opoznávanie. Ďalej namietol porušenie jeho práva

na spravodlivý proces v základnom konaní, nepribratie znalca, neprípustné opakované

opoznávanie, poukázal na judikatúru ESĽP, okolnosť, že prvostupňový súd neakceptoval

všetky jeho návrhy na výsluchy ďalších svedkov, má za to, že bolo porušené jeho právo

na prezumpciu neviny, namietol, že v tlači sa objavili články, ktoré ho označili za

páchateľa, ešte pred tým, než bol obvinený.

Záverom svojej sťažnosti navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu

prvého stupňa na nové konanie, alternatívne navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a povoliť

vo veci obnovu konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom podľa preskúmal

správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie tomuto výroku predchádzajúce

a zistil, že sťažnosť odsúdeného L. nie je dôvodná.

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti

alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo

vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu

alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom

trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia

súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, účelom ktorého je odstrániť

nedostatky v skutkových zisteniach právoplatných rozhodnutí, pokiaľ dodatočne vyšli

najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli rozhodujúcemu súdu skôr známe, a teda

v právoplatnom rozsudku sa ani nemohli brať do úvahy. Súčasne ale tieto nové skutočnosti

musia byť takého charakteru, že odôvodňujú zásah do stability a nezmeniteľnosti

právoplatného odsudzujúceho rozsudku.

Účelom obnovy konania nie je revízia pôvodného trestného konania, ani

spochybňovanie spôsobu, akým dôkazy hodnotili súdy v pôvodnom konaní. Tieto sú totiž

nezvratné, nemožno ich meniť, ani inak korigovať a dôkazy, ktoré už boli vykonané

v pôvodnom konaní nemožno opakovať (revízia pôvodného rozhodnutia a

predchádzajúceho mu konania prichádza do úvahy pri podaní dovolania, ak sú splnené

zákonné podmienky pre uplatnenie tohto, od obnovy konania odlišného mimoriadneho

opravného prostriedku).

Prvostupňový súd sa v tomto konaní o návrhu na povolenie obnovy konania

vysporiadal so skutočnosťami, ktoré mali podľa subjektívneho pocitu odsúdeného zakladať

dôvod pre povolenie obnovy konania a svoje rozhodnutie primerane odôvodnil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s podstatným záverom krajského

súdu, a to že odsúdený v návrhu na povolenie obnovy konania neuviedol žiadne nové

skutočnosti, prípadne dôkazy, ktoré by súdu v pôvodnom konaní boli neznáme a ktoré by

mohli, v kontexte aj s ostatnými vykonanými dôkazmi, odôvodniť iné rozhodnutie o vine

odsúdeného L.

Za nové v zmysle vyššie citovaného ustanovenia je potrebné považovať také

skutočnosti, ktoré neboli pred rozhodnutím súdu predmetom zisťovania alebo dokazovania,

novým dôkazom je predovšetkým dôkazný prostriedok, ktorý sa v čase rozhodovania súdu

v spise nenachádzal. Naproti tomu za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle citovaného

ustanovenia nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu

spisového materiálu, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi vo svojom rozhodnutí nevysporiadal,

popr. ich vykonanie na hlavnom pojednávaní odmietol. Ani spôsob hodnotenia vykonaných

dôkazov nie je dôvodom na podanie mimoriadneho opravného prostriedku.

Správne sú úvahy súdu prvého stupňa, že odsúdeným uvádzané skutočnosti, ktoré

prezentuje ako nové, súdu doposiaľ neznáme, takými novými skutočnosťami ani dôkazmi nie

sú. Súd ich mal až na znalecký posudok a niektoré listinné dôkazy, ktoré doložil odsúdený,

k dispozícii už v čase svojho pôvodného rozhodovania a pri rozhodovaní vzal tieto

skutočnosti do úvahy.

Spochybňovanie výpovedí odsúdených A. a B. odsúdený L. prezentoval počas celého

konania aj v odvolaní, (odhliadnuc od validity, či vierohodnosti výpovedí svedkov typu K.,

Z. a spol.), taktiež spôsob opoznávania, (č. l. 1530- 1540), vrátane poukazovania na jamku

na brade (č. l. 1514), taktiež medializáciu skutkov namietal v odvolaní, ako aj poukazovanie

na svoje alibi, ktoré menil podľa priebehu konania. Namietanie práva na spravodlivý

proces, či nerešpektovanie zásady in dubio pro reo, nie je dôvodom na povolenie obnovy

konania, uvedené námietky by mohli byt' odvolacími popr. dovolacími dôvodmi.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že odsúdený v konaní o návrhu na povolenie obnovy

konania nepredložil žiadne nové skutočnosti ani dôkazy, spôsobilé samy o sebe alebo

v spojení s inými skutočnosťami a dôkazmi odôvodniť predpoklad pre možnú zmenu

právoplatného rozsudku a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť odsúdeného

P. L. podľa zamietol.“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia dospel k záveru,

že najvyšší súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Najvyšší súd sa so skutkovými

závermi súdu prvého stupňa týkajúcimi sa nepredloženia nových dôkazov súdu skôr

neznámych stotožnil a dospel k rovnakému právnemu záveru, keď sťažnosť sťažovateľa

zamietol.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený právny názor najvyššieho súdu je zdôvodnený

dostatočne a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v časti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vo vzťahu k ostatným námietkam sťažovateľa o porušení ním označených článkov

dohovoru [čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 5 ods. 4 a č. 13] ústavný súd poznamenáva, že tieto ostali

iba v rovine tvrdenia bez toho, aby ich akoukoľvek argumentáciou podporil a náležite

odôvodnil. Sťažnosť sťažovateľa sa preto v tejto časti javí ako neopodstatnená, a to

z dôvodu absencie akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi označenými článkami

a dohovoru a úvahami sťažovateľa.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšou požiadavkou sťažovateľa v nej obsiahnutou, a to žiadosťou

o ustanovenie právneho zástupcu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2014