Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 438/2014
PDF · 216.88 KB
No categories available
II. ÚS 438/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)
a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť P. L. vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5
ods. 1 písm. a), čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Tost 4/2014 zo 14. mája 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. L . o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2014
prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť P. L. (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1,
čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tost 4/2014 zo 14. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
«Predmetom tejto ústavnej sťažnosti je však obnova konania – proces o obnove
konania a rozhodnutie súdov v obnove konania...
Súd v obnove/v rozhodovaní o obnove konania, nepredvolal a nevypočul znalcov,
ktorých som označil a ktorí vypracovali predmetné znalecké posudky. Neprejednal v
súdnom konaní tieto znalecké posudky. Nepredvolal a nevypočul osoby, ktoré sú menované
na listinných dôkazoch (zmluvách), ktoré preukazujú, že som skutky nemohol spáchať, lebo
v čase skutku som bol na iných miestach.
Neumožnil preveriť pravosť listinného dôkazu „Zmluva – Dohoda“ medzi
spoluobvinenými, ktorý dokazuje, že vypovedali proti mne.
Nepredvolal a nevypočul klinickú psychologičku B. K. a neprejednal ani jej odborné
vyjadrenie k veci...
Podstata mojej ústavnej sťažnosti je v tom, že: Trestný poriadok umožňuje/priznáva
právo dotknutej osobe, podať obnovu konania ak získala nové dôkazy.
Stanovuje tiež to, že súd povolí obnovu konania, ak sa objavia dôkazy a skutočnosti,
ktoré boli súdu skôr neznáme a odôvodňujú iné rozhodnutie o vine. A toto svoje právo som
si uplatnil v roku 2012...
Úlohou súdov v návrhu o obnove konania malo byť – a zo zákona aj bolo iba to, aby
posúdili tieto nové dôkazy nie z hľadiska viny, či neviny (lebo tým by zasahovali
do kompetencie iného súdu, ktorý je oprávnený vyslovovať závery o vine či nevine), ale iba
posúdiť, či:
a) ide o nové dôkazy a skutočnosti, ktoré súdu v pôvodnom konaní neboli známe,
b) či ide o také nové dôkazy a skutočnosti, ktoré odôvodňujú iné rozhodnutie o vine.
Preskúmaním spisu obnovy konania ústavný súd zistí, že všetky tieto podmienky boli
bezpochyby splnené! Lebo je zrejmé, že:
- ani jeden z tých dôkazov a skutočností, ktoré som v návrhu na obnovu predložil,
nebol predtým súdom známy – ide o úplne nové dôkazy a skutočnosti, a to vrátane
existujúcich nálezov ústavného súdu ČR, ktoré síce v tom čase existovali, ale pre súd neboli
známe (nevedel o ich existencii)
- a že predložené nové dôkazy a skutočnosti bezpochyby odôvodňujú iné rozhodnutie
o vine ako v pôvodnom procese...
Predmetom mojej ústavnej sťažnosti je teda najmä to, že:
- súdy v návrhu o obnove procesu mali za daných okolností, skutočností a dôkazov
povoliť obnovu konania. A tým, že tak nespravili porušili moje uvedené práva,
- a že Najvyšší súd SR ako súd II. stupňa mal buď zrušiť rozhodnutie súdu I. st. a vec
mu vrátiť na nové konanie. Alebo mal sám rozhodnúť, že obnova konania sa povoľuje.
Najvyšší súd SR však uznesením zo dňa 14. 5. 2014 zn. 6 Tost 4/2014 môj opravný
prostriedok „odmietol“, teda obnova konania nebola povolená, čím došlo k porušeniu
mojich vyššie uvedených práv.
A vo vzťahu k vyššie citovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu mám ešte niekoľko
námietok:
- súd napr. poukazuje na vierohodnosť výpovedí svedkov K., Z. a pod. Podľa môjho
názoru takýmto hodnotením dôkazov zasahuje do právomoci iného súdu – súdu, ktorý je
jediný oprávnený rozhodovať o vine či nevine, lebo len on je oprávnený hodnotiť dôkazy
v danom smere,
- čo je však dôležitejšie, že:
a) tvrdil nepravdivé závery/tvrdenie, ale napr. že ja som menil svoju obhajobu. (Moja
bola vždy tá istá a s to potvrdili aj svedkovia aj dôkazy – staré aj nové!)
b) dôkazmi, ktorých vierohodnosť a odôvodnenosť nedokázal spochybniť/vyvrátiť, sa
odmietol venovať a ignoroval ich (znalecký posudok, odborné vyjadrenie, závery českého
ústavného súdu, a pod.) takéto do očí bijúce rozdielne posudzovanie dôkazov a účelovosť
v tom, ktorý dôkaz uvedie/bude sa ním zaoberať a ktorým nie, už prekročili hranice práva
na nestranný súd a práva na zákonnosť procesu.
c) tvrdil nepravdivé závery v tom, že som nepredložil žiadne nové dôkazy
a skutočnosti, ktoré by boli relevantné. Tieto závery sú v priamom rozpore s tým, čo mnou
predložené dôkazy preukazujú.»
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1/ Práva P. L. na
- súdnu ochranu
- na prístup k súdu
- na rovnosť strán v konaní
- na rovnosť zbraní v konaní
- na účinný opravný prostriedok
- na spravodlivé súdne konanie,
zaručované v čl. 5 ods. 1 písm. a), ods. 4 Dohovoru, čl. 6 ods. 1, 2, 3 Dohovoru,
čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 a nasl. ústavy SR
v konaní vedenom na Najvyššom súde SDR zn. 6 Tost 4/2014 a rozhodnutím Najvyššieho
súdu SR zo dňa 14.5.2014 zn. 6 Tost /4/2014 porušené boli.
2/ Ústavný súd SR týmto zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 5. 2014
zn. 6 Tost 4/2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
Zároveň sťažovateľ navrhol:
„Preto žiadam ústavný súd SR, aby mi ustanovil advokáta na moje zastupovanie
v tejto veci v konaní pred ústavným súdom.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,
keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 a nasl. ústavy, čl. 5 ods. 1
písm. a), ods. 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 a čl. 13 dohovoru napadnutým rozhodnutím.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné uväznenie po odsúdení
príslušným súdom.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom
alebo týmto jazykom nehovorí.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
V prvom rade musí ústavný súd poznamenať, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6
ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku
dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, ak ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje
o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia.
Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd
alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý
upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp.
povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6
ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba
bezpochyby považovať aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02 A. B.
v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože
rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy
konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho
charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto
ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho
konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny
štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina, 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti
poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions
et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)].
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou
ústavného súdu (m. m. I. ÚS 5/02, IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011)
preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup najvyššieho súdu v napadnutom
rozhodnutí po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol kvalifikovať ako porušenie práva
sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami, v prípade rozhodovania
všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa § 398 a nasl. Trestného poriadku
vrátane zohľadnenia zákonných podmienok tento postup umožňujúcich podľa § 393 a nasl.
Trestného poriadku nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu čl. 6 ods. 1
dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v dôsledku čoho ústavný súd
konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi právom sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namieta, a napadnutými
rozhodnutiami tak Špecializovaného trestného súdu, ako aj najvyššieho súdu. Z uvedených
dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti spočívajúcej v namietaní porušenia čl. 6
ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Tieto závery obdobne platia aj vo vzťahu namietaného porušenia čl. 6 ods. 2 a 3
dohovoru.
Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Tost 4/2014 a jeho uznesením zo 14. mája 2014, ústavný súd poznamenáva, že vo svojej
judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). V dôsledku toho v konaní o ústavných sťažnostiach nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane posúdenia skutkových
otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp. nahradzovanie všeobecných súdov
ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 225/03,
IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť
preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04). Ústavný súd takisto pripomína, že jeho
prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom
doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných
súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite
zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
Sťažovateľ namietal skutkové a právne závery najvyššieho súdu v napadnutom
rozhodnutí, ktoré mali mať za následok porušenie ním označených základných práv.
Ústavný súd preto preskúmal napadnuté rozhodnutie, v odôvodnení ktorého najvyšší súd
okrem iného uviedol:
„Proti uzneseniu krajského súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy zahlásil
odsúdený sťažnosť priamo do zápisnice o verejnom zasadnutí (č. l. 429). Podanú sťažnosť
odôvodnil osobitným podaním samotný odsúdený, ako aj prostredníctvom jeho obhajcu.
V písomnom odôvodnení svojej sťažnosti poukázal na výpovede K. a spol., ktoré
potvrdzujú, že odsúdený A. klamal, považuje ho aj s odsúdeným B. za zaujatých. Má za to,
že listinné dôkazy preukazujú, že nebol na mieste činu, na čo poukazoval už v základnom
konaní, avšak súdy na tieto dôkazy neprihliadali, taktiež poukázal na závery znaleckého
posudku a v tej súvislosti namietol opoznávanie. Ďalej namietol porušenie jeho práva
na spravodlivý proces v základnom konaní, nepribratie znalca, neprípustné opakované
opoznávanie, poukázal na judikatúru ESĽP, okolnosť, že prvostupňový súd neakceptoval
všetky jeho návrhy na výsluchy ďalších svedkov, má za to, že bolo porušené jeho právo
na prezumpciu neviny, namietol, že v tlači sa objavili články, ktoré ho označili za
páchateľa, ešte pred tým, než bol obvinený.
Záverom svojej sťažnosti navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na nové konanie, alternatívne navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a povoliť
vo veci obnovu konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal
správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie tomuto výroku predchádzajúce
a zistil, že sťažnosť odsúdeného L. nie je dôvodná.
Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným
rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti
alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení
so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo
vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu
alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom
trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom
páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, účelom ktorého je odstrániť
nedostatky v skutkových zisteniach právoplatných rozhodnutí, pokiaľ dodatočne vyšli
najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli rozhodujúcemu súdu skôr známe, a teda
v právoplatnom rozsudku sa ani nemohli brať do úvahy. Súčasne ale tieto nové skutočnosti
musia byť takého charakteru, že odôvodňujú zásah do stability a nezmeniteľnosti
právoplatného odsudzujúceho rozsudku.
Účelom obnovy konania nie je revízia pôvodného trestného konania, ani
spochybňovanie spôsobu, akým dôkazy hodnotili súdy v pôvodnom konaní. Tieto sú totiž
nezvratné, nemožno ich meniť, ani inak korigovať a dôkazy, ktoré už boli vykonané
v pôvodnom konaní nemožno opakovať (revízia pôvodného rozhodnutia a
predchádzajúceho mu konania prichádza do úvahy pri podaní dovolania, ak sú splnené
zákonné podmienky pre uplatnenie tohto, od obnovy konania odlišného mimoriadneho
opravného prostriedku).
Prvostupňový súd sa v tomto konaní o návrhu na povolenie obnovy konania
vysporiadal so skutočnosťami, ktoré mali podľa subjektívneho pocitu odsúdeného zakladať
dôvod pre povolenie obnovy konania a svoje rozhodnutie primerane odôvodnil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s podstatným záverom krajského
súdu, a to že odsúdený v návrhu na povolenie obnovy konania neuviedol žiadne nové
skutočnosti, prípadne dôkazy, ktoré by súdu v pôvodnom konaní boli neznáme a ktoré by
mohli, v kontexte aj s ostatnými vykonanými dôkazmi, odôvodniť iné rozhodnutie o vine
odsúdeného L.
Za nové v zmysle vyššie citovaného ustanovenia je potrebné považovať také
skutočnosti, ktoré neboli pred rozhodnutím súdu predmetom zisťovania alebo dokazovania,
novým dôkazom je predovšetkým dôkazný prostriedok, ktorý sa v čase rozhodovania súdu
v spise nenachádzal. Naproti tomu za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle citovaného
ustanovenia nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu
spisového materiálu, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi vo svojom rozhodnutí nevysporiadal,
popr. ich vykonanie na hlavnom pojednávaní odmietol. Ani spôsob hodnotenia vykonaných
dôkazov nie je dôvodom na podanie mimoriadneho opravného prostriedku.
Správne sú úvahy súdu prvého stupňa, že odsúdeným uvádzané skutočnosti, ktoré
prezentuje ako nové, súdu doposiaľ neznáme, takými novými skutočnosťami ani dôkazmi nie
sú. Súd ich mal až na znalecký posudok a niektoré listinné dôkazy, ktoré doložil odsúdený,
k dispozícii už v čase svojho pôvodného rozhodovania a pri rozhodovaní vzal tieto
skutočnosti do úvahy.
Spochybňovanie výpovedí odsúdených A. a B. odsúdený L. prezentoval počas celého
konania aj v odvolaní, (odhliadnuc od validity, či vierohodnosti výpovedí svedkov typu K.,
Z. a spol.), taktiež spôsob opoznávania, (č. l. 1530- 1540), vrátane poukazovania na jamku
na brade (č. l. 1514), taktiež medializáciu skutkov namietal v odvolaní, ako aj poukazovanie
na svoje alibi, ktoré menil podľa priebehu konania. Namietanie práva na spravodlivý
proces, či nerešpektovanie zásady in dubio pro reo, nie je dôvodom na povolenie obnovy
konania, uvedené námietky by mohli byt' odvolacími popr. dovolacími dôvodmi.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že odsúdený v konaní o návrhu na povolenie obnovy
konania nepredložil žiadne nové skutočnosti ani dôkazy, spôsobilé samy o sebe alebo
v spojení s inými skutočnosťami a dôkazmi odôvodniť predpoklad pre možnú zmenu
právoplatného rozsudku a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť odsúdeného
P. L. podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol.“
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia dospel k záveru,
že najvyšší súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Najvyšší súd sa so skutkovými
závermi súdu prvého stupňa týkajúcimi sa nepredloženia nových dôkazov súdu skôr
neznámych stotožnil a dospel k rovnakému právnemu záveru, keď sťažnosť sťažovateľa
zamietol.
Podľa názoru ústavného súdu uvedený právny názor najvyššieho súdu je zdôvodnený
dostatočne a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť,
že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad
najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v časti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vo vzťahu k ostatným námietkam sťažovateľa o porušení ním označených článkov
dohovoru [čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 5 ods. 4 a č. 13] ústavný súd poznamenáva, že tieto ostali
iba v rovine tvrdenia bez toho, aby ich akoukoľvek argumentáciou podporil a náležite
odôvodnil. Sťažnosť sťažovateľa sa preto v tejto časti javí ako neopodstatnená, a to
z dôvodu absencie akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi označenými článkami ústavy
a dohovoru a úvahami sťažovateľa.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšou požiadavkou sťažovateľa v nej obsiahnutou, a to žiadosťou
o ustanovenie právneho zástupcu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2014