Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 525/2014
PDF · 334.01 KB
No categories available
I. ÚS 525/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť V. H. a R. H., zastúpených advokátom JUDr. Jakubom
Mandelíkom, Advokátska kancelária, Štefánikova 8, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia ich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000 a jej upovedomením z 13. januára 2014
v spojení s postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod
sp. zn. VI/2 Gd 43/14/1000 a jej upovedomením zo 17. marca 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. H. a R. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla
2014 doručená sťažnosť V. H. a R. H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie
svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom
pod sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000 a jej upovedomením z 13. januára 2014 v spojení
s postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Gd 43/14/1000 a jej
upovedomením zo 17. marca 2014.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podaním doručeným Úradu
na ochranu osobných údajov namietali nezákonný postup praktickej lekárky ošetrujúcej ich
maloletého syna, ktorá v dôsledku skutočnosti, že ako zákonní zástupcovia svojho
maloletého syna ho odmietli podrobiť povinnému očkovaniu, ich počínanie oznámila
Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva, ktorý proti nim začal viesť priestupkové
konanie z dôvodu, že ich konanie vykazovalo znaky priestupku na úseku verejného
zdravotníctva. Sťažovatelia poukazovali predovšetkým na to, že ako ošetrujúca lekárka, tak
aj Regionálny úrad verejného zdravotníctva neprípustne zhromaždili a nakladali s osobnými
údajmi sťažovateľov a ich maloletého syna, čím tak mali konať v rozpore s § 6 ods. 4
zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov v platnom znení (ďalej len „zákon
o ochrane osobných údajov“). Úrad na ochranu osobných údajov ich podnet po prešetrení
podľa § 63 ods. 3 písm. a) zákona o ochrane osobných údajov odložil ako zjavne
neopodstatnený. Proti postupu Úradu na ochranu osobných údajov sťažovatelia podali
podnet podľa § 31 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o prokuratúre“), ktorý prokurátor generálnej prokuratúry vybavil
upovedomením sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000 z 13. januára 2014, proti ktorému podali
sťažovatelia opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre, ktorý vybavil riaditeľ
netrestného odboru generálnej prokuratúry upovedomením sp. zn. VI/2 Gd 43/14/1000
zo 17. marca 2014. V ostatnom podali sťažovatelia na ústavnom súde sťažnosť.
3. Meritom sťažnosti sťažovateľov je ich právny názor spočívajúci predovšetkým
v tom, že „Kontrolu vykonávania očkovania ako vopred jednoznačne vymedzený alebo
ustanovený zámer spracúvania osobných údajov, ktorý sa viaže na určitú činnosť, nemožno
považovať za súčasť poskytovania (preventívnej) zdravotnej starostlivosti, a preto je
vylúčené, aby osobné údaje neočkovaného dieťaťa a jeho zákonných zástupcov na účely
vykonania kontroly očkovania a následného spustenia priestupkového konania spracovával
poskytovateľ zdravotnej starostlivosti a ďalej ich poskytoval tretej osobe, ktorou je RÚVZ
(UVZ SR). Očkovanie ako zdravotný výkon, ktorého súčasťou je aj vyšetrenie dieťaťa
vo vzťahu k očkovaniu, je súčasťou poskytovania preventívnej zdravotnej starostlivosti.
Kontrolu poskytovania (preventívnej) zdravotnej starostlivosti vrátane kontroly
vykonávania očkovania, t. j. či bola poskytnutá správne (lége artis), vykonáva len Úrad pre
dohľad nad zdravotnou starostlivosťou podľa § 18 ods. 1 písm. b) zákona č. 581/2004 Z. z.
o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v spojení s § 14 písm. f) zákona o ochrane osobných údajov; RÚVZ ani
ÚVZ SR ako orgány verejného zdravotníctva takú pôsobnosť nemajú vymedzenú nielen
v zákone o ochrane zdravia, ale s možnosťou spracovávania osobných údajov bez
preukázateľného súhlasu dotknutej osoby nepočíta ani ustanovenie § 14 písm. f) zákona
o ochrane osobných údajov.
Orgán verejného zdravotníctva (RÚVZ a ÚVZ SR) nie je ani poskytovateľom
zdravotnej starostlivosti, ani inou inštitúciou poskytujúcou alebo riadiacou poskytovanie
preventívnej zdravotnej starostlivosti, ktorej súčasťou je aj očkovanie proti prenosným
chorobám, preto RÚVZ a UVZ SR nemôžu spracúvať osobné údaje, ktoré sa týkajú kontroly
povinného očkovania, pokiaľ sa neznovelizuje znenie § 14 písm. f) zákona o ochrane
osobných údajov. Takéto spracúvanie osobných údajov bez preukázateľného súhlasu
dotknutých osôb, aj keby bolo upravené zákonom o ochrane zdravia, by bolo v príkrom
rozpore s citovanými ustanoveniami právne záväzného aktu Európskej únie a prednostne by
aj tak mala nastať aplikácia právne záväzného aktu Európskej únie.“.
Svoju argumentáciu sťažovatelia doplnili aj poukazom na rozpory v právnej úprave
príslušných právnych predpisov, a to predovšetkým zákona o ochrane osobných údajov
vo vzťahu k zákonu č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ochrane zdravia“), ako sami udávajú „Osobitným predpisom je bez pochybností zákon
č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov, resp. od 1. júla 2013 zákon č. 122/2013 Z. z.
o ochrane osobných údajov, ktorého ustanovenia prokurátori GP SR nechávajú vo svojich
postupoch a rozhodnutiach úplne bez povšimnutia. Z dikcie § 60 ods. 2 zákona o ochrane
zdravia vyplýva, že režim ochrany osobných údajov v podmienkach orgánov verejného
zdravotníctva sa riadi zákonom o ochrane osobných údajov a len v režime zákona o
ochrane osobných údajov orgány verejného zdravotníctva môžu spracovávať osobné údaje
v rozsahu nevyhnutnom na plnenie svojich úloh v oblasti ochrany, podpory a rozvoja
verejného zdravia.
Zákon o ochrane zdravia doteraz nereagoval na sprísnenie zákona o ochrane
osobných údajov, a preto jeho súčasné znenie neumožňuje na účely kontroly povinného
očkovania spracovávať ani poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ani RÚVZ a ÚVZ SR
žiadne osobné údaje. Akékoľvek spracovanie osobných údajov na účely kontroly povinného
očkovania a následného vedenia priestupkových konaní je, podľa nášho názoru, porušením
práva dotknutých osôb na ich súkromie a bezprávnym zásahom do ich súkromia nielen
podľa všeobecne záväzných právnych predpisov Slovenskej republiky, ale aj podľa
medzinárodnej legislatívy, ktorou je Slovenská republika viazaná, a ustálenej národnej
a medzinárodnej judikatúry.“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Základné právo sťažovateľov na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16
ods. 1 ústavy a na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie
podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru bolo porušené.
Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy postupmi a rozhodnutiami GP SR bolo porušené.
Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozhodnutím prokurátora GP SR v konaní č. VI/1 Gd
428/13/1000-9 Bratislava zo dňa 13. januára 2014 bolo porušené.
Základné právo sťažovateľov na efektívny prostriedok nápravy podľa čl. 13 ods. 1
dohovoru bolo porušené.
Právo sťažovateľov na ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb
podľa čl. 149 ústavy orgánmi prokuratúry bolo porušené.
Zrušuje sa
a) rozhodnutie prokurátora GP SR v konaní č. VI/2 Gd 43/14/1000-4 zo dňa
17. marca 2014,
a) rozhodnutie prokurátora GP SR v konaní č. VI/1 Gd 428/13/1000 - 9 Bratislava
zo dňa 13. januára 2014.
Ústavný súd priznáva vzhľadom na zhodnotenie aktivít GP SR, ako aj aplikáciu
zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, finančné
zadosťučinenie sťažovateľom vo výške 3500 eur, ktoré je GP SR povinná vyplatiť
sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Ústavný súd priznáva advokátovi sťažovateľov náhradu trov právneho
zastupovania.“
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Meritom podanej sťažnosti sťažovateľov je ich nesúhlas s postupom štátnych
orgánov, a to Regionálneho úradu verejného zdravotníctva, Úradu na ochranu osobných
údajov a v neposlednom rade aj generálnej prokuratúry, ktorá postup týchto orgánov
preskúmavala v rámci sťažovateľmi podaných podnetov podľa § 31 a nasl. zákona
o prokuratúre v súvislosti s odmietnutím povinného očkovania ich maloletého syna a začatia
priestupkového konania proti nim, keďže, ako sami udávajú, „... sme právne relevantným
spôsobom poukázali... že na účely kontroly povinného očkovania vykonávanej podľa § 14
vyhlášky o prenosných ochoreniach
- poskytovateľ zdravotnej starostlivosti spracováva osobné údaje bez toho, aby bol
oprávnený spracovávať osobné údaje nášho syna na uvedený účel ako vopred jednoznačne
vymedzený alebo ustanovený zámer spracúvania osobných údajov;
- spracovávať v zdravotnej dokumentácii osoby, ktorej poskytuje zdravotnú
starostlivosť, osobné údaje jej zákonných zástupcov na akýkoľvek účel;
- poskytovať osobné údaje nášho maloletého syna a nás ako jeho zákonných
zástupcov RÚVZ alebo komukoľvek inému a
- RÚVZ ako orgán verejného zdravotníctva a štátny orgán spracováva osobné údaje
nášho maloletého syna a nás ako jeho zákonných zástupcov bez toho, aby bol oprávnený
vyžadovať osobné údaje v rozsahu celé meno, adresa a dátum narodenia rodičov, ktorí
odmietli očkovanie, a následne ich spracovávať na účely kontroly povinného očkovania
a vedenie priestupkového konania,
to všetko bez toho, aby zoznam osobných údajov, účel ich spracúvania a okruh
dotknutých osôb bol ustanovený osobitným predpisom, t. j. zákonom o ochrane zdravia
alebo zákonom o ochrane osobných údajov a bez toho, aby sme k ich spracúvaniu ako
dotknuté osoby dali náš preukázateľný súhlas.“.
Podľa názoru sťažovateľov generálna prokuratúra v konaní o podnete podľa § 31
zákona o prokuratúre vedenom pod sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000 a v konaní o opakovanom
podnete podľa § 34 zákona o prokuratúre vedenom pod sp. zn. VI/2 Gd 43/14/1000
reflektovala na vznesené námietky a pochybenia v postupe označených orgánov verejnej
moci právne neúčinným spôsobom, v dôsledku čoho sa mala sama dopustiť porušenia už
označených základných práv.
8. Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva... v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho
prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 149
prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických
a právnických osôb a štátu. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie
svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 13 dohovoru
každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné
právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby
pri plnení úradných povinností.
9. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj
právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá
môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu
poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne
súladne interpretovaná platná a účinná právna norma. Reálne uplatnenie základného práva
na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana
v zákonom predpokladanej kvalite poskytne (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 214/04). Už formulované ústavné závery sa v zásade vzťahujú nielen na ochranu
poskytovanú súdmi, ale aj na ochranu poskytovanú inými orgánmi Slovenskej republiky.
10. Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných
orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je
oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú
podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. Podľa § 31 ods. 2 zákona
o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie
fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal
opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby... vykonal iné opatrenia na odstránenie
porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých
vykonanie je podľa zákona oprávnený. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ
podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným
podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2). Podľa § 34 ods. 2 zákona
o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený
v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa
rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť
s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci. Podľa § 54 ods. 2 písm. a)
zákona o prokuratúre na účel vybavenia podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie
generálny prokurátor, ak ide o špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej prokuratúry
okrem prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, krajského prokurátora, vyššieho
vojenského prokurátora, prokurátora krajskej prokuratúry alebo prokurátora vyššej
vojenskej prokuratúry.
II.A
K namietanému porušeniu označených práv upovedomením generálnej prokuratúry
sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000 z 13. januára 2014
11. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom,
alebo pred iným orgánom verejnej moci. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva
alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne
upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m.
I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
12. Pokiaľ ide o upovedomenie generálnej prokuratúry sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000
z 13. januára 2014, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti
tomuto bolo možné podať, resp. využiť ako účinný prostriedok nápravy opakovaný podnet
podľa § 34 zákona o prokuratúre (čo sťažovatelia aj využili), a preto nimi podanú sťažnosť
v tejto jej časti bolo potrebné odmietnuť z dôvodu jej neprípustnosti podľa § 25 ods. 2
II.B
K namietanému porušeniu označených práv upovedomením generálnej prokuratúry
sp. zn. VI/2 Gd 43/14/1000 zo 17. marca 2014
13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
14. Generálna prokuratúra v upovedomení sp. zn. VI/2 Gd 43/14/1000 zo 17. marca
2014 dôvodila:
„Podľa § 31 ods. 4 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len zákon č. 153/2001 Z. z.) na doručovanie pri vybavovaní podnetov sa
vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.
Podľa § 32 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. prijatie písomného podnetu prokurátor
potvrdí. Ak písomne podaný podnet nebol podaný osobne, doručenie podnetu potvrdí
prokurátor podávateľovi podnetu najneskôr do 10 dní od jeho doručenia. Ústne podaný
podnet spíše do zápisnice; na žiadosť podávateľa podnetu mu poskytne odpis zápisnice.
Podľa § 33 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. prokurátor je povinný vybaviť podnet do
dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto
lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších
predpisov (ďalej len zákon č. 71/1967 Zb.) konanie je začaté dňom, keď podanie účastníka
konania došlo správnemu orgánu príslušnému vo veci rozhodnúť. Pokiaľ sa konanie začína
na podnet správneho orgánu, je konanie začaté dňom, keď tento orgán urobil voči
účastníkovi konania prvý úkon.
Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. do lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo ku
skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov
sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo ku
skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak taký deň v mesiaci nie je, končí sa lehota
posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo na deň pracovného
pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší budúci pracovný deň.
Váš podnet bol Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky doručený dňa 13. 11.
2013 a preto v súlade s vyššie citovanou právnou úpravou lehota na vybavenie podnetu
začala plynúť dňom 14. 11. 2013 a končila dňom 14. 01. 2014. O prijatí Vášho podnetu ste
boli vyrozumení listom tunajšej prokuratúry č. VI/1 Gd 428/13-5 z 14. 11. 2013. Z obsahu
dozorového spisu a internej štatistiky prokuratúry vyplýva, že dozorujúci prokurátor vec
meritórne vybavil dňa 13. 01. 2014 s tým, že ním vypracované vyrozumenie o spôsobe
vybavenia podnetu bolo predložené v tento deň na opis kancelárii. Po opise a po aprobácii
prokurátorom bolo následne odovzdané na poštovú prepravu. S poukazom na uvedené
skutočnosti možno konštatovať, že Vaše námietky formálno právneho charakteru, ktoré
nemali vplyv ani na právnu pozíciu podateľov podnetu voči postupu prokurátora v tomto
smere nie sú opodstatnené, pretože nemajú oporu v platnej právnej úprave vyjadrenej
jednak v zákone č. 153/2001 Z. z., ako aj v zákone č. 71/1967 Zb.
V zmysle ustanovenia § 52 ods. 5 písm. f), g) zákona č. 355/2007 Z. z. poskytovatelia
zdravotnej starostlivostí a zdravotnícki pracovníci sú povinní poskytovať úradu verejného
zdravotníctva a regionálnemu úradu verejného zdravotníctva údaje súvisiace s prevenciou
prenosných ochorení v zdravotníckom zariadení a taktiež sú povinní poskytovať úradu
verejného zdravotníctva a regionálnemu úradu verejného zdravotníctva na plnenie ich úloh
informácie a ďalšie údaje, ktoré majú k dispozícii alebo sú oprávnené ich zisťovať alebo
vyžadovať.
S poukazom na uvedené možno konštatovať, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti
má nesporne vo vzťahu k orgánom verejného zdravotníctva zákonom uloženú povinnosť
poskytnúť mu všetky jemu dostupné údaje súvisiace s prevenciou prenosných ochorení.
Lekárovi je teda uložená povinnosť informovať príslušné štátne orgány nielen o tých
prípadoch, kedy došlo k odmietnutiu povinného očkovania, ale v rozsahu vymedzenom
v ustanoveniach § 13 a § 14 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky
č. 585/2008 Z. z. má povinnosť oznamovať všetky skutočnosti o povinnom očkovaní
fyzických osôb.
Zákonná úprava poskytovateľom zdravotníckej starostlivosti súčasne ukladá aj
povinnosť poskytnúť orgánom verejného zdravotníctva všetky informácie a údaje, ktoré
majú k dispozícii alebo sú oprávnené ich zisťovať alebo vyžadovať na plnenie úloh týchto
orgánov. Je nesporné, že v takto vymedzenom rámci povinností je aj povinnosť oznámiť
odmietnutie povinného alebo nariadeného očkovania a to za účelom realizácie zákonom
zverejnenej právomoci týchto štátnych orgánov prejednávať priestupky na úseku verejného
zdravotníctva (§ 6 ods. 3 písm. k) v spojení s § 56 ods. 1 písm. a/ zákona č. 355/2007 Z. z.).
Je zrejmé, že reálny výkon verejnej správy na úseku verejného zdravotníctva v rozsahu
vyvodenia zodpovednosti za protiprávne konanie by nebolo možné bez týchto informácii
zabezpečiť. V platnej právnej úprave sú definované podmienky pre postih fyzických osôb,
ktoré sa bez preukázania závažných zdravotných alebo iných lekárom zdôvodnených
prípadoch nepodrobia očkovaniu vyplývajúcemu z príslušných právnych predpisov alebo
nariadenému očkovaniu. Uvedená právna úprava vytvára predpoklady pre vyvodenie
zodpovednosti všetkých osôb, ktoré svojím protiprávnym konaním naplnia skutkovú
podstatu uvedeného priestupku a preto nemožno konštatovať, že by smerovala len k postihu
rodičov neočkovaných detí (§ 51 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z.). Právomoci, ktoré plnia
orgány štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva sú plnené vo verejnom záujme za
účelom realizácie opatrení smerujúcich k predchádzaniu vzniku a šíreniu prenosných
ochorení. K veci je potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 60 zákona č. 355/2007 Z. z.
orgány verejného zdravotníctva utvárajú a prevádzkujú informačné systémy, v ktorých
zhromažďujú, uchovávajú a spracúvajú informácie potrebné na plnenie svojich úloh
v oblasti ochrany, podpory a rozvoja verejného zdravia. Orgány verejného zdravotníctva
spracúvajú osobné údaje v súlade s osobitnou právnou úpravou v rozsahu nevyhnutnom na
plnenie svojich úloh v oblasti ochrany, podpory a rozvoja verejného zdravia. Osobitnou
právnou úpravou (platnou aj pre preverenie Vášho návrhu na začatie konania) bola úprava
vyjadrená v zákone č. 428/2002 Z. z.
Z hľadiska vymedzenia rozsahu oznamovaných povinností, ako aj vecného obsahu
konkrétnych oznamovaných informácií a údajov možno konštatovať, že nie je ani možné
v zákonnej úprave tieto podrobne vymedziť pre všetky právne oblasti na ktoré sa má
vzťahovať. Všeobecné vymedzenie povinnosti poskytovateľov zdravotnej starostlivosti nie je
v rozpore s úpravou vyjadrenou v ustanovení § 7 ods. 3 zákona č. 428/2002 Z. z. K postupu
Regionálnemu úradu Verejného zdravotníctva Bratislava, ktorý ste v návrhu namietali je
potrebné taktiež uviesť, že spracúvanie osobných údajov v danej veci bolo v súlade aj
s ustanovením § 8 ods. 3 zákona č. 428/2002 Z. z. nakoľko sa jednalo o postup orgánu
štátnej správy pri preverovaní porušenia ustanovení priestupkového práva, na ktorý bol
zákonom tento štátny orgán zmocnený (§ 6 ods. 3 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z., § 89a
ods. 1, 2 písm. b/, 3 zákona č. 372/1990 Zb.).
S poukazom na uvedené skutočnosti možno konštatovať, že vybavenie Vášho návrhu
na začatie konania o ochrane osobných údajov Úradom pod č. 05699/2013-Os-4 z 18. 10.
2013 nebolo v rozpore so zákonom nakoľko lekárka - ako osoba poskytujúca zdravotnícku
starostlivosti si plnila len legitímne uložené povinnosti a štátny orgán následne v danej veci
realizoval, v intenciách zákona, jemu zákonom zverenú právomoc. Z uvedených dôvodov aj
vybavenie Vášho podnetu, o ktorom ste boli vyrozumení listom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky pod č. VI/1 Gd 428/13-/1000-9 z 13. 01. 2014, bolo vecne správne.“
15. Vzhľadom na obsahovú spojitosť upovedomenia generálnej prokuratúry
sp. zn. VI/2 Gd 43/14/1000 zo 17. marca 2014 s upovedomením generálnej prokuratúry
sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000 z 13. januára 2014 považoval ústavný súd za potrebné uviesť
aj podstatnú časť z odôvodnenia upovedomenia generálnej prokuratúry
sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000 z 13. januára 2014:
„Generálna prokuratúra Slovenskej republiky sa problematikou povinnosti fyzickej
osoby podrobiť sa povinnému očkovaniu najmä vo vzťahu k maloletým, za splnenie
povinnosti ktorých zodpovedá zástupca dieťaťa, zaoberala v súvislosti s prešetrovaním
podnetu smerujúceho voči Záväznému stanovisku Úradu na ochranu osobných údajov
Slovenskej republiky č. 1/2012 z 24. apríla 2012.
Predmetom tohto opatrenia, vydaného v zmysle zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane
osobných údajov v znení neskorších predpisov, bolo poskytovanie osobných údajov
neplnoletých fyzických osôb a ich zákonných zástupcov, ktoré sa odmietli podrobiť
povinnému očkovaniu vyplývajúcemu z príslušných právnych predpisov poskytovateľmi
zdravotnej starostlivosti.
Vzhľadom na skutočnosť, že prokuratúra opatrenie Úradu na ochranu osobných
údajov Slovenskej republiky považovala za nezákonné, zaslala mu stanovisko z 13. mája
2013 pod č. VI/3 Gd 85/13-1, z obsahu ktorého, okrem iného, vyplýva:
Zákon č. 355/2007 Z. z. v ustanovení § 2 ods. 1 písm. a), b) a h) definuje verejné
zdravotníctvo ako komplexný systém zameraný na ochranu, podporu a rozvoj verejného
zdravia. Obsahovo pojem verejné zdravie predstavuje úroveň zdravia spoločnosti, ktorá
zodpovedá úrovni poskytovanej zdravotnej starostlivosti, ochrany a podpory zdravia
a ekonomickej úrovni spoločnosti. V súvislosti s ochranou verejného zdravia definuje aj
prevenciu ochorení a iných porúch zdravia ako systém opatrení zameraných na vylúčenie,
prípadne zníženie rizika výskytu ochorení a iných porúch zdravia, na ktoré v rozhodujúcej
miere vplývajú životné, pracovné a sociálno-ekonomické podmienky a spôsob života,
a opatrení zameraných na ochranu, podporu a rozvoj verejného zdravia.
Možno teda konštatovať, že aj keď zdravie je vecou každého jednotlivca, verejné
zdravie je celospoločenská záležitosť týkajúca sa každého jej člena, preto v záujme ochrany
verejného zdravia zákon č. 355/2007 Z. z. v ustanovení § 12 vymedzuje opatrenia na
predchádzanie ochoreniam, ktoré okrem iných zahŕňajú aj opatrenie na predchádzanie
vzniku a šíreniu prenosných ochorení, a to formou osobitného a mimoriadneho očkovania,
očkovania pri úrazoch, poraneniach a nehojacich sa ranách, očkovania pred cestou do
zahraničia, a v neposlednom rade aj očkovania osobitných skupín obyvateľstva (§ 12 ods. 2
písm. d).
V tomto kontexte zákon č. 355/2007 Z. z. v ustanovení § 51 zároveň ukladá fyzickým
osobám povinnosti, a to najmä povinnosť plniť opatrenia v súvislosti s predchádzaním
prenosným ochoreniam podrobením sa povinnému očkovaniu.
Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 355/2007 Z. z. fyzické osoby sú povinné
a) plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a), d) až h)
a opatrenia pri ohrození verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i) a n)
nariadené príslušným orgánom verejného zdravotníctva; to neplatí v prípade povinného
očkovania, ak sú známe kontraindikácie,
d) podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym
vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie,
preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu
prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam.
Podľa § 51 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. ak ide o maloletého, zodpovedá za
plnenie povinností podľa odsekov 1 a 2 zástupca dieťaťa.
Povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu je teda v zákone výslovne upravená.
Vzhľadom na biomedicínske aspekty tohto preventívneho opatrenia, samotný rozsah
povinného očkovania nie je vymedzený v zákone, ale stanovuje ho vykonávacia vyhláška
Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú
podrobnosti o prevencií a kontrole prenosných ochorení. Žiadna zákonná úprava nemôže
totiž podrobne vymedziť všetky právne vzťahy, na ktoré sa má v budúcnosti vzťahovať
a ktoré sa ňou budú riadiť. Ani zákon č. 355/2007 Z. z., aj vzhľadom na rozsah jeho
predmetu, nemôže vopred detailne pre všetky subjekty určiť reálny obsah ich povinností,
najmä ak závisí od objektívne sa vyskytujúcich okolností.
Závažnosť opatrenia (povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu) je z hľadiska
ochrany verejného zdravia zvýraznená aj jeho vynútiteľnosťou pod hrozbou sankcie
v prípade jeho nesplnenia. Zákonodarca v ustanovení § 56 ods. 1 písm. a) zákona
č. 355/2007 Z. z. definoval, že fyzická osoba, ktorá sa bez preukázania závažných
zdravotných alebo iných lekárom zdôvodnených prípadoch nepodrobí očkovaniu,
vyplývajúcemu z príslušných právnych predpisov, alebo nariadenému očkovaniu, dopustí sa
priestupku na úseku verejného zdravotníctva. Zároveň, orgány verejného zdravotníctva sú
podľa platnej právnej úpravy povinné fyzickým osobám za porušenie povinností
vyplývajúcich z § 51 zákona č. 355/2007 Z. z. ukladať sankcie, pričom v zmysle § 51 ods. 3
v konaní postupujú podľa zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov.
Poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, definovaní v § 4 zákona č. 578/2004 Z. z.
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských
organizáciách v zdravotníctve v znení neskorších predpisov, sú v zmysle § 79 ods. 1 písm. a)
tohto zákona povinní pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti dodržiavať osobitné predpisy.
Okrem iných povinností sú podľa § 18 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej
starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení
neskorších predpisov je poskytovateľ povinný údaje zo zdravotnej dokumentácie spracúvať,
poskytovať a sprístupňovať v súlade s týmto zákonom a osobitným predpisom.
V súvislosti s výkonom očkovania osôb poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti je
osobitným predpisom zákon č. 355/2007 Z. z., ktorý v ustanovení § 52 ods. 5
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti ukladá povinnosti;
- poskytovať úradu verejného zdravotníctva a regionálnemu úradu verejného
zdravotníctva údaje súvisiace s prevenciou prenosných ochorení v zdravotníckom zariadení,
(písm. f)
- poskytovať úradu verejného zdravotníctva a regionálnemu úradu verejného
zdravotníctva na plnenie ich úloh informácie a ďalšie údaje, ktoré majú k dispozícii alebo
sú oprávnené ich zisťovať alebo vyžadovať (písm. g).
Z ustanovenia § 52 ods. 5 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. teda vyplýva, že
poskytovateľ má vo vzťahu k orgánom verejného zdravotníctva povinnosť poskytovať mu
všetky jemu dostupné údaje súvisiace s prevenciou prenosných ochorení. Znamená to, že
lekár má povinnosť informovať príslušné orgány nie len v prípadoch odmietnutia povinného
očkovania, ale v rozsahu § 13 a § 14 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej
republiky č. 585/2008 Z. z. mu oznamuje všetky skutočnosti o povinnom očkovaním
fyzických osôb.
Pokiaľ ide o povinnosť poskytovateľov vyplývajúcu z § 52 ods. 5 písm. g) zákona
č. 355/2007 Z. z., t. j. povinnosť poskytovať orgánom verejného zdravotníctva všetky
informácie a údaje, ktoré majú k dispozícii alebo sú oprávnené ich zisťovať alebo vyžadovať
na plnenie ich úloh, je nesporné, že zahŕňa aj povinnosť oznámiť odmietnutie povinného
alebo nariadeného očkovania, a to za účelom vyvodenia priestupkovej zodpovednosti voči
povinnej fyzickej osobe. Ide o informácie a údaje, ktoré sú svojim obsahom nevyhnutné pre
výkon verejnej správy na úseku verejného zdravotníctva, pričom ich rozsah je určený jeho
účelom, v danom prípade vyvodením zodpovednosti za protiprávne konanie. Preto je
logické, že poskytovateľ je povinný okrem skutočnosti odmietnutia očkovania, oznámiť
osobné údaje osôb, ktoré sa nepodrobili očkovaniu alebo nariadenému očkovaniu, resp.
osobné údaje ich zákonných zástupcov, a to v takom rozsahu, aby mohol byť zabezpečený
riadny výkon verejnej správy, t. j. uskutočnením priestupkového konania dosiahnuť
realizáciu opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení formou
povinného očkovania.
Navyše, aj plnenie povinností poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, uvedené
v ustanovení § 52 ods. 5. zákona č. 355/2007 Z. z., je vynútiteľné pod hrozbou sankcie, lebo
ich nesplnením sa daný subjekt dopúšťa správneho deliktu na úseku verejného
zdravotníctva podľa § 57 ods. 43 a vystavuje sa hrozbe udelenia správnej sankcie zo strany
orgánov verejného zdravotníctva.
Pre úplnosť treba uviesť, že prokuratúra napriek nezákonnosti opatrenia Úradu na
ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (Záväzné stanovisko č. 1/2012 z 24. apríla
2012) nereagovala naň protestom prokurátora len z toho dôvodu, že v čase jeho
preskúmania už stratilo účinnosť.
S prihliadnutím na uvedené skutočnosti Generálna prokuratúra Slovenskej republiky
považuje postup Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky v spojitosti
s odmietnutím Vášho návrhu na začatie konania v tejto veci za zodpovedajúci zákonu.
Z týchto dôvodov nie sú v tejto veci splnené zákonné podmienky na uplatnenie
právneho prostriedku dozoru prokurátora nad dodržiavaním zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov voči Úradu na ochranu osobných údajov
Slovenskej republiky ako orgánu verejnej správy.
Týmto je Váš podnet vo veci postupu Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej
republiky Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky vybavený.“
16. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, v danom prípade iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov v rámci im zverených kompetencií legislatívne
vymedzených. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
17. Súčasťou obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je teda právo účastníka konania na také odôvodnenie úradného rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom tejto ochrany (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 260/06,
I. ÚS 110/07, III. ÚS 2/09 a iné).
18. Po oboznámení sa s obsahom upovedomenia generálnej prokuratúry
sp. zn. VI/2 Gd 43/14/1000 zo 17. marca 2014 (v kontexte dôvodov aj upovedomenia
generálnej prokuratúry sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000 z 13. januára 2014, pozn.) ústavný súd
konštatuje, že prokurátor generálnej prokuratúry vybavujúci opakovaný podnet
sťažovateľov konal v medziach svojej právomoci a v súlade predovšetkým
s príslušnými ustanoveniami zákona o prokuratúre, ktoré interpretoval a aplikoval v súlade
s ich obsahom, jeho úvahy sú logické, legitímne a právne akceptovateľné. Jeho postup bol
v súlade so zákonom a ústavne konformný, po preskúmaní ktorého ústavný súd nezistil
príčinnú súvislosť so sťažovateľmi namietaným porušením práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čo zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Inými slovami, generálna
prokuratúra vzala na vedomie podstatu argumentov opakovaného podnetu sťažovateľov a
zároveň predstavila svoje argumenty, ktoré ju viedli k záveru o zákonnosti
predchádzajúceho postupu generálnej prokuratúry v súvislosti s prešetrovaním sťažovateľmi
označeného postupu orgánov verejnej moci o neoprávnenom nakladaní s ich osobnými
údajmi v súvislosti so začatím priestupkového konania proti nim v dôsledku odmietnutia
povinného očkovania. Závery, ku ktorým generálna prokuratúra dospela, nachádzali oporu,
resp. svoje priame vyjadrenie v dotknutých právnych predpisoch, a to predovšetkým zákona
o ochrane zdravia a vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008
Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení
neskorších predpisov, ktorých výklad bol ústavne súladný. Sťažovateľmi nastolená
polemika (pozri bod 3) vrátane celkového posúdenia problematiky povinného očkovania je
v súčasnom období predmetom posúdenia ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ústavy
v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 10/2013.
19. Zároveň ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že
súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo
dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už
prostredníctvom podnetu alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona
o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry
zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho
vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale
právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01,
II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06). V dôsledku uvedených úvah ústavný súd sťažnosť
sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy odmieta ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde. Pretože sťažovatelia namietali porušenie svojich práv podľa čl. 16 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s porušením čl. 46 ods. 1
ústavy, ktoré ústavný súd nezistil, nemohlo dôjsť k porušeniu ani ostatných sťažovateľmi
označených práv. Navyše, čl. 149 ústavy základné práva a slobody neupravuje.
20. Ústavný súd zároveň konštatuje, že aj námietku sťažovateľov o nezákonnom
vybavení ich opakovaného podnetu riaditeľom netrestného odboru generálnej prokuratúry
považuje za irelevantnú. V tejto súvislosti je potrebné predovšetkým uviesť, že riaditeľ
netrestného odboru generálnej prokuratúry tým, že svojím podpisom schválil vybavenie
opakovaného podnetu, postupoval spôsobom súladným so zákonom. K takémuto úkonu bol
oprávnený, vychádzajúc pritom z § 6 ods. 1 písm. a), § 34 ods. 1 a § 54 ods. 2 písm. a)
zákona o prokuratúre a čl. 9 písm. a) bodu 2 príkazu generálneho prokurátora č. 11/2013
z 30. októbra 2013, ktorým sa upravuje aprobačné oprávnenie na generálnej prokuratúre,
podľa ktorého riaditelia odborov v rozsahu svojej pôsobnosti schvaľujú a podpisujú, ak
tento príkaz neustanovuje inak, v zastúpení generálneho prokurátora vybavenie
opakovaného podnetu podľa § 34 zákona o prokuratúre, ak predchádzajúci podnet vybavil
prokurátor generálnej prokuratúry, ktorý patrí do ich riadiacej pôsobnosti. Vzhľadom na
uvedené považuje ústavný súd aj túto námietku sťažovateľov za zjavne neopodstatnenú,
v dôsledku čoho ich sťažnosť v tejto jej časti odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
21. V súvislosti s námietkou sťažovateľov týkajúcou sa prieťahového postupu
generálnej prokuratúry pri vybavovaní podnetu podľa § 31 zákona o prokuratúre
prokurátorom generálnej prokuratúry, ktorý tento vybavil po uplynutí 2-mesačnej lehoty
ustanovenej zákonom o prokuratúre s dôsledkom porušenia ich práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd vychádza zo svojej
konštantnej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,
ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu
označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať
(m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Ak v čase, keď bola
sťažnosť ústavnému súdu doručená, už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť v zásade odmietne ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Jednou zo základných
pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totiž to, že musí smerovať proti
aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa.
Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú preventívnu
funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,
a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06). V dôsledku
uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v tejto jej časti odmieta z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je
viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
23. Nad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že petit sťažnosti sťažovateľov
(ktorý je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde záväzný a východiskom pre posúdenie
celej sťažnosti koncipovanej ich právnym zástupcom, pozn.) vykazoval znaky neurčitosti
a nejasnosti, keď sťažovatelia v jeho úvode bližšie nešpecifikovali (neoznačili) napadnuté
upovedomenia generálnej prokuratúry v súvislosti s označením niektorého zo základných
práv, ktorého porušenie namietajú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2014