Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 525/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť V. H. a R. H., zastúpených advokátom JUDr. Jakubom

Mandelíkom, Advokátska kancelária, Štefánikova 8, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia ich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149

a podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000 a jej upovedomením z 13. januára 2014

v spojení s postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. VI/2 Gd 43/14/1000 a jej upovedomením zo 17. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. H. a R. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla

2014 doručená sťažnosť V. H. a R. H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie

svojich základných práv podľa , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom

pod sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000 a jej upovedomením z 13. januára 2014 v spojení

s postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Gd 43/14/1000 a jej

upovedomením zo 17. marca 2014.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podaním doručeným Úradu

na ochranu osobných údajov namietali nezákonný postup praktickej lekárky ošetrujúcej ich

maloletého syna, ktorá v dôsledku skutočnosti, že ako zákonní zástupcovia svojho

maloletého syna ho odmietli podrobiť povinnému očkovaniu, ich počínanie oznámila

Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva, ktorý proti nim začal viesť priestupkové

konanie z dôvodu, že ich konanie vykazovalo znaky priestupku na úseku verejného

zdravotníctva. Sťažovatelia poukazovali predovšetkým na to, že ako ošetrujúca lekárka, tak

aj Regionálny úrad verejného zdravotníctva neprípustne zhromaždili a nakladali s osobnými

údajmi sťažovateľov a ich maloletého syna, čím tak mali konať v rozpore s § 6 ods. 4

o ochrane osobných údajov v platnom znení (ďalej len „zákon

o ochrane osobných údajov“). Úrad na ochranu osobných údajov ich podnet po prešetrení

podľa § 63 ods. 3 písm. a) zákona o ochrane osobných údajov odložil ako zjavne

neopodstatnený. Proti postupu Úradu na ochranu osobných údajov sťažovatelia podali

podnet podľa o prokuratúre v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o prokuratúre“), ktorý prokurátor generálnej prokuratúry vybavil

upovedomením sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000 z 13. januára 2014, proti ktorému podali

sťažovatelia opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre, ktorý vybavil riaditeľ

netrestného odboru generálnej prokuratúry upovedomením sp. zn. VI/2 Gd 43/14/1000

zo 17. marca 2014. V ostatnom podali sťažovatelia na ústavnom súde sťažnosť.

3. Meritom sťažnosti sťažovateľov je ich právny názor spočívajúci predovšetkým

v tom, že „Kontrolu vykonávania očkovania ako vopred jednoznačne vymedzený alebo

ustanovený zámer spracúvania osobných údajov, ktorý sa viaže na určitú činnosť, nemožno

považovať za súčasť poskytovania (preventívnej) zdravotnej starostlivosti, a preto je

vylúčené, aby osobné údaje neočkovaného dieťaťa a jeho zákonných zástupcov na účely

vykonania kontroly očkovania a následného spustenia priestupkového konania spracovával

poskytovateľ zdravotnej starostlivosti a ďalej ich poskytoval tretej osobe, ktorou je RÚVZ

(UVZ SR). Očkovanie ako zdravotný výkon, ktorého súčasťou je aj vyšetrenie dieťaťa

vo vzťahu k očkovaniu, je súčasťou poskytovania preventívnej zdravotnej starostlivosti.

Kontrolu poskytovania (preventívnej) zdravotnej starostlivosti vrátane kontroly

vykonávania očkovania, t. j. či bola poskytnutá správne (lége artis), vykonáva len Úrad pre

dohľad nad zdravotnou starostlivosťou podľa

o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v spojení s § 14 písm. f) zákona o ochrane osobných údajov; RÚVZ ani

ÚVZ SR ako orgány verejného zdravotníctva takú pôsobnosť nemajú vymedzenú nielen

v zákone o ochrane zdravia, ale s možnosťou spracovávania osobných údajov bez

preukázateľného súhlasu dotknutej osoby nepočíta ani ustanovenie § 14 písm. f) zákona

o ochrane osobných údajov.

Orgán verejného zdravotníctva (RÚVZ a ÚVZ SR) nie je ani poskytovateľom

zdravotnej starostlivosti, ani inou inštitúciou poskytujúcou alebo riadiacou poskytovanie

preventívnej zdravotnej starostlivosti, ktorej súčasťou je aj očkovanie proti prenosným

chorobám, preto RÚVZ a UVZ SR nemôžu spracúvať osobné údaje, ktoré sa týkajú kontroly

povinného očkovania, pokiaľ sa neznovelizuje znenie § 14 písm. f) zákona o ochrane

osobných údajov. Takéto spracúvanie osobných údajov bez preukázateľného súhlasu

dotknutých osôb, aj keby bolo upravené zákonom o ochrane zdravia, by bolo v príkrom

rozpore s citovanými ustanoveniami právne záväzného aktu Európskej únie a prednostne by

aj tak mala nastať aplikácia právne záväzného aktu Európskej únie.“.

Svoju argumentáciu sťažovatelia doplnili aj poukazom na rozpory v právnej úprave

príslušných právnych predpisov, a to predovšetkým zákona o ochrane osobných údajov

vo vzťahu k o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ochrane zdravia“), ako sami udávajú „Osobitným predpisom je bez pochybností zákon

č. o ochrane osobných údajov, resp. od 1. júla 2013

o ochrane osobných údajov, ktorého ustanovenia prokurátori GP SR nechávajú vo svojich

postupoch a rozhodnutiach úplne bez povšimnutia. Z dikcie § 60 ods. 2 zákona o ochrane

zdravia vyplýva, že režim ochrany osobných údajov v podmienkach orgánov verejného

zdravotníctva sa riadi zákonom o ochrane osobných údajov a len v režime zákona o

ochrane osobných údajov orgány verejného zdravotníctva môžu spracovávať osobné údaje

v rozsahu nevyhnutnom na plnenie svojich úloh v oblasti ochrany, podpory a rozvoja

verejného zdravia.

Zákon o ochrane zdravia doteraz nereagoval na sprísnenie zákona o ochrane

osobných údajov, a preto jeho súčasné znenie neumožňuje na účely kontroly povinného

očkovania spracovávať ani poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ani RÚVZ a ÚVZ SR

žiadne osobné údaje. Akékoľvek spracovanie osobných údajov na účely kontroly povinného

očkovania a následného vedenia priestupkových konaní je, podľa nášho názoru, porušením

práva dotknutých osôb na ich súkromie a bezprávnym zásahom do ich súkromia nielen

podľa všeobecne záväzných právnych predpisov Slovenskej republiky, ale aj podľa

medzinárodnej legislatívy, ktorou je Slovenská republika viazaná, a ustálenej národnej

a medzinárodnej judikatúry.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16

ods. 1 a na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie

podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru bolo porušené.

Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

postupmi a rozhodnutiami GP SR bolo porušené.

Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom a rozhodnutím prokurátora GP SR v konaní č. VI/1 Gd

428/13/1000-9 Bratislava zo dňa 13. januára 2014 bolo porušené.

Základné právo sťažovateľov na efektívny prostriedok nápravy podľa čl. 13 ods. 1

dohovoru bolo porušené.

Právo sťažovateľov na ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb

podľa orgánmi prokuratúry bolo porušené.

Zrušuje sa

a) rozhodnutie prokurátora GP SR v konaní č. VI/2 Gd 43/14/1000-4 zo dňa

17. marca 2014,

a) rozhodnutie prokurátora GP SR v konaní č. VI/1 Gd 428/13/1000 - 9 Bratislava

zo dňa 13. januára 2014.

Ústavný súd priznáva vzhľadom na zhodnotenie aktivít GP SR, ako aj aplikáciu

zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, finančné

zadosťučinenie sťažovateľom vo výške 3500 eur, ktoré je GP SR povinná vyplatiť

sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd priznáva advokátovi sťažovateľov náhradu trov právneho

zastupovania.“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Meritom podanej sťažnosti sťažovateľov je ich nesúhlas s postupom štátnych

orgánov, a to Regionálneho úradu verejného zdravotníctva, Úradu na ochranu osobných

údajov a v neposlednom rade aj generálnej prokuratúry, ktorá postup týchto orgánov

preskúmavala v rámci sťažovateľmi podaných podnetov podľa § 31 a nasl. zákona

o prokuratúre v súvislosti s odmietnutím povinného očkovania ich maloletého syna a začatia

priestupkového konania proti nim, keďže, ako sami udávajú, „... sme právne relevantným

spôsobom poukázali... že na účely kontroly povinného očkovania vykonávanej podľa § 14

vyhlášky o prenosných ochoreniach

- poskytovateľ zdravotnej starostlivosti spracováva osobné údaje bez toho, aby bol

oprávnený spracovávať osobné údaje nášho syna na uvedený účel ako vopred jednoznačne

vymedzený alebo ustanovený zámer spracúvania osobných údajov;

- spracovávať v zdravotnej dokumentácii osoby, ktorej poskytuje zdravotnú

starostlivosť, osobné údaje jej zákonných zástupcov na akýkoľvek účel;

- poskytovať osobné údaje nášho maloletého syna a nás ako jeho zákonných

zástupcov RÚVZ alebo komukoľvek inému a

- RÚVZ ako orgán verejného zdravotníctva a štátny orgán spracováva osobné údaje

nášho maloletého syna a nás ako jeho zákonných zástupcov bez toho, aby bol oprávnený

vyžadovať osobné údaje v rozsahu celé meno, adresa a dátum narodenia rodičov, ktorí

odmietli očkovanie, a následne ich spracovávať na účely kontroly povinného očkovania

a vedenie priestupkového konania,

to všetko bez toho, aby zoznam osobných údajov, účel ich spracúvania a okruh

dotknutých osôb bol ustanovený osobitným predpisom, t. j. zákonom o ochrane zdravia

alebo zákonom o ochrane osobných údajov a bez toho, aby sme k ich spracúvaniu ako

dotknuté osoby dali náš preukázateľný súhlas.“.

Podľa názoru sťažovateľov generálna prokuratúra v konaní o podnete podľa § 31

zákona o prokuratúre vedenom pod sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000 a v konaní o opakovanom

podnete podľa § 34 zákona o prokuratúre vedenom pod sp. zn. VI/2 Gd 43/14/1000

reflektovala na vznesené námietky a pochybenia v postupe označených orgánov verejnej

moci právne neúčinným spôsobom, v dôsledku čoho sa mala sama dopustiť porušenia už

označených základných práv.

8. Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa

každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva... v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa

každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho

prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 149

prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických

a právnických osôb a štátu. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie

svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 13 dohovoru

každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné

právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby

pri plnení úradných povinností.

9. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa patrí aj

právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá

môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu

poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne

súladne interpretovaná platná a účinná právna norma. Reálne uplatnenie základného práva

na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana

v zákonom predpokladanej kvalite poskytne (mutatis mutandis napr. ,

). Už formulované ústavné závery sa v zásade vzťahujú nielen na ochranu

poskytovanú súdmi, ale aj na ochranu poskytovanú inými orgánmi Slovenskej republiky.

10. Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť

postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných

orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je

oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú

podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. Podľa § 31 ods. 2 zákona

o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie

fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal

opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby... vykonal iné opatrenia na odstránenie

porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých

vykonanie je podľa zákona oprávnený. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ

podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným

podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2). Podľa § 34 ods. 2 zákona

o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený

v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa

rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť

s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci. Podľa § 54 ods. 2 písm. a)

zákona o prokuratúre na účel vybavenia podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie

generálny prokurátor, ak ide o špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej prokuratúry

okrem prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, krajského prokurátora, vyššieho

vojenského prokurátora, prokurátora krajskej prokuratúry alebo prokurátora vyššej

vojenskej prokuratúry.

II.A

K namietanému porušeniu označených práv upovedomením generálnej prokuratúry

sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000 z 13. januára 2014

11. V zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom,

alebo pred iným orgánom verejnej moci. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva

alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne

upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m.

, , , , , ).

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v (,

).

12. Pokiaľ ide o upovedomenie generálnej prokuratúry sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000

z 13. januára 2014, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti

tomuto bolo možné podať, resp. využiť ako účinný prostriedok nápravy opakovaný podnet

podľa § 34 zákona o prokuratúre (čo sťažovatelia aj využili), a preto nimi podanú sťažnosť

v tejto jej časti bolo potrebné odmietnuť z dôvodu jej neprípustnosti podľa § 25 ods. 2

.

II.B

K namietanému porušeniu označených práv upovedomením generálnej prokuratúry

sp. zn. VI/2 Gd 43/14/1000 zo 17. marca 2014

13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

14. Generálna prokuratúra v upovedomení sp. zn. VI/2 Gd 43/14/1000 zo 17. marca

2014 dôvodila:

„Podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len ) na doručovanie pri vybavovaní podnetov sa

vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa prijatie písomného podnetu prokurátor

potvrdí. Ak písomne podaný podnet nebol podaný osobne, doručenie podnetu potvrdí

prokurátor podávateľovi podnetu najneskôr do 10 dní od jeho doručenia. Ústne podaný

podnet spíše do zápisnice; na žiadosť podávateľa podnetu mu poskytne odpis zápisnice.

Podľa prokurátor je povinný vybaviť podnet do

dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto

lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).

Podľa o správnom konaní v znení neskorších

predpisov (ďalej len ) konanie je začaté dňom, keď podanie účastníka

konania došlo správnemu orgánu príslušnému vo veci rozhodnúť. Pokiaľ sa konanie začína

na podnet správneho orgánu, je konanie začaté dňom, keď tento orgán urobil voči

účastníkovi konania prvý úkon.

Podľa do lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo ku

skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov

sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo ku

skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak taký deň v mesiaci nie je, končí sa lehota

posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo na deň pracovného

pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší budúci pracovný deň.

Váš podnet bol Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky doručený dňa 13. 11.

2013 a preto v súlade s vyššie citovanou právnou úpravou lehota na vybavenie podnetu

začala plynúť dňom 14. 11. 2013 a končila dňom 14. 01. 2014. O prijatí Vášho podnetu ste

boli vyrozumení listom tunajšej prokuratúry č. VI/1 Gd 428/13-5 z 14. 11. 2013. Z obsahu

dozorového spisu a internej štatistiky prokuratúry vyplýva, že dozorujúci prokurátor vec

meritórne vybavil dňa 13. 01. 2014 s tým, že ním vypracované vyrozumenie o spôsobe

vybavenia podnetu bolo predložené v tento deň na opis kancelárii. Po opise a po aprobácii

prokurátorom bolo následne odovzdané na poštovú prepravu. S poukazom na uvedené

skutočnosti možno konštatovať, že Vaše námietky formálno právneho charakteru, ktoré

nemali vplyv ani na právnu pozíciu podateľov podnetu voči postupu prokurátora v tomto

smere nie sú opodstatnené, pretože nemajú oporu v platnej právnej úprave vyjadrenej

jednak v , ako aj v

V zmysle ustanovenia , poskytovatelia

zdravotnej starostlivostí a zdravotnícki pracovníci sú povinní poskytovať úradu verejného

zdravotníctva a regionálnemu úradu verejného zdravotníctva údaje súvisiace s prevenciou

prenosných ochorení v zdravotníckom zariadení a taktiež sú povinní poskytovať úradu

verejného zdravotníctva a regionálnemu úradu verejného zdravotníctva na plnenie ich úloh

informácie a ďalšie údaje, ktoré majú k dispozícii alebo sú oprávnené ich zisťovať alebo

vyžadovať.

S poukazom na uvedené možno konštatovať, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti

má nesporne vo vzťahu k orgánom verejného zdravotníctva zákonom uloženú povinnosť

poskytnúť mu všetky jemu dostupné údaje súvisiace s prevenciou prenosných ochorení.

Lekárovi je teda uložená povinnosť informovať príslušné štátne orgány nielen o tých

prípadoch, kedy došlo k odmietnutiu povinného očkovania, ale v rozsahu vymedzenom

v ustanoveniach § 13 a § 14 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky

č. má povinnosť oznamovať všetky skutočnosti o povinnom očkovaní

fyzických osôb.

Zákonná úprava poskytovateľom zdravotníckej starostlivosti súčasne ukladá aj

povinnosť poskytnúť orgánom verejného zdravotníctva všetky informácie a údaje, ktoré

majú k dispozícii alebo sú oprávnené ich zisťovať alebo vyžadovať na plnenie úloh týchto

orgánov. Je nesporné, že v takto vymedzenom rámci povinností je aj povinnosť oznámiť

odmietnutie povinného alebo nariadeného očkovania a to za účelom realizácie zákonom

zverejnenej právomoci týchto štátnych orgánov prejednávať priestupky na úseku verejného

zdravotníctva ( v spojení s ).

Je zrejmé, že reálny výkon verejnej správy na úseku verejného zdravotníctva v rozsahu

vyvodenia zodpovednosti za protiprávne konanie by nebolo možné bez týchto informácii

zabezpečiť. V platnej právnej úprave sú definované podmienky pre postih fyzických osôb,

ktoré sa bez preukázania závažných zdravotných alebo iných lekárom zdôvodnených

prípadoch nepodrobia očkovaniu vyplývajúcemu z príslušných právnych predpisov alebo

nariadenému očkovaniu. Uvedená právna úprava vytvára predpoklady pre vyvodenie

zodpovednosti všetkých osôb, ktoré svojím protiprávnym konaním naplnia skutkovú

podstatu uvedeného priestupku a preto nemožno konštatovať, že by smerovala len k postihu

rodičov neočkovaných detí ( ). Právomoci, ktoré plnia

orgány štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva sú plnené vo verejnom záujme za

účelom realizácie opatrení smerujúcich k predchádzaniu vzniku a šíreniu prenosných

ochorení. K veci je potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia

orgány verejného zdravotníctva utvárajú a prevádzkujú informačné systémy, v ktorých

zhromažďujú, uchovávajú a spracúvajú informácie potrebné na plnenie svojich úloh

v oblasti ochrany, podpory a rozvoja verejného zdravia. Orgány verejného zdravotníctva

spracúvajú osobné údaje v súlade s osobitnou právnou úpravou v rozsahu nevyhnutnom na

plnenie svojich úloh v oblasti ochrany, podpory a rozvoja verejného zdravia. Osobitnou

právnou úpravou (platnou aj pre preverenie Vášho návrhu na začatie konania) bola úprava

vyjadrená v

Z hľadiska vymedzenia rozsahu oznamovaných povinností, ako aj vecného obsahu

konkrétnych oznamovaných informácií a údajov možno konštatovať, že nie je ani možné

v zákonnej úprave tieto podrobne vymedziť pre všetky právne oblasti na ktoré sa má

vzťahovať. Všeobecné vymedzenie povinnosti poskytovateľov zdravotnej starostlivosti nie je

v rozpore s úpravou vyjadrenou v ustanovení K postupu

Regionálnemu úradu Verejného zdravotníctva Bratislava, ktorý ste v návrhu namietali je

potrebné taktiež uviesť, že spracúvanie osobných údajov v danej veci bolo v súlade aj

s ustanovením nakoľko sa jednalo o postup orgánu

štátnej správy pri preverovaní porušenia ustanovení priestupkového práva, na ktorý bol

zákonom tento štátny orgán zmocnený ( ,

ods. 1, 2 písm. b/, 3 ).

S poukazom na uvedené skutočnosti možno konštatovať, že vybavenie Vášho návrhu

na začatie konania o ochrane osobných údajov Úradom pod č. 05699/2013-Os-4 z 18. 10.

2013 nebolo v rozpore so zákonom nakoľko lekárka - ako osoba poskytujúca zdravotnícku

starostlivosti si plnila len legitímne uložené povinnosti a štátny orgán následne v danej veci

realizoval, v intenciách zákona, jemu zákonom zverenú právomoc. Z uvedených dôvodov aj

vybavenie Vášho podnetu, o ktorom ste boli vyrozumení listom Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky pod č. VI/1 Gd 428/13-/1000-9 z 13. 01. 2014, bolo vecne správne.“

15. Vzhľadom na obsahovú spojitosť upovedomenia generálnej prokuratúry

sp. zn. VI/2 Gd 43/14/1000 zo 17. marca 2014 s upovedomením generálnej prokuratúry

sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000 z 13. januára 2014 považoval ústavný súd za potrebné uviesť

aj podstatnú časť z odôvodnenia upovedomenia generálnej prokuratúry

sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000 z 13. januára 2014:

„Generálna prokuratúra Slovenskej republiky sa problematikou povinnosti fyzickej

osoby podrobiť sa povinnému očkovaniu najmä vo vzťahu k maloletým, za splnenie

povinnosti ktorých zodpovedá zástupca dieťaťa, zaoberala v súvislosti s prešetrovaním

podnetu smerujúceho voči Záväznému stanovisku Úradu na ochranu osobných údajov

Slovenskej republiky č. 1/2012 z 24. apríla 2012.

Predmetom tohto opatrenia, vydaného v zmysle o ochrane

osobných údajov v znení neskorších predpisov, bolo poskytovanie osobných údajov

neplnoletých fyzických osôb a ich zákonných zástupcov, ktoré sa odmietli podrobiť

povinnému očkovaniu vyplývajúcemu z príslušných právnych predpisov poskytovateľmi

zdravotnej starostlivosti.

Vzhľadom na skutočnosť, že prokuratúra opatrenie Úradu na ochranu osobných

údajov Slovenskej republiky považovala za nezákonné, zaslala mu stanovisko z 13. mája

2013 pod č. VI/3 Gd 85/13-1, z obsahu ktorého, okrem iného, vyplýva:

v ustanovení , a definuje verejné

zdravotníctvo ako komplexný systém zameraný na ochranu, podporu a rozvoj verejného

zdravia. Obsahovo pojem verejné zdravie predstavuje úroveň zdravia spoločnosti, ktorá

zodpovedá úrovni poskytovanej zdravotnej starostlivosti, ochrany a podpory zdravia

a ekonomickej úrovni spoločnosti. V súvislosti s ochranou verejného zdravia definuje aj

prevenciu ochorení a iných porúch zdravia ako systém opatrení zameraných na vylúčenie,

prípadne zníženie rizika výskytu ochorení a iných porúch zdravia, na ktoré v rozhodujúcej

miere vplývajú životné, pracovné a sociálno-ekonomické podmienky a spôsob života,

a opatrení zameraných na ochranu, podporu a rozvoj verejného zdravia.

Možno teda konštatovať, že aj keď zdravie je vecou každého jednotlivca, verejné

zdravie je celospoločenská záležitosť týkajúca sa každého jej člena, preto v záujme ochrany

verejného zdravia v ustanovení vymedzuje opatrenia na

predchádzanie ochoreniam, ktoré okrem iných zahŕňajú aj opatrenie na predchádzanie

vzniku a šíreniu prenosných ochorení, a to formou osobitného a mimoriadneho očkovania,

očkovania pri úrazoch, poraneniach a nehojacich sa ranách, očkovania pred cestou do

zahraničia, a v neposlednom rade aj očkovania osobitných skupín obyvateľstva (§ 12 ods. 2

písm. d).

V tomto kontexte v ustanovení zároveň ukladá fyzickým

osobám povinnosti, a to najmä povinnosť plniť opatrenia v súvislosti s predchádzaním

prenosným ochoreniam podrobením sa povinnému očkovaniu.

Podľa fyzické osoby sú povinné

a) plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a), d) až h)

a opatrenia pri ohrození verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i) a n)

nariadené príslušným orgánom verejného zdravotníctva; to neplatí v prípade povinného

očkovania, ak sú známe kontraindikácie,

d) podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym

vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie,

preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu

prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam.

Podľa ak ide o maloletého, zodpovedá za

plnenie povinností podľa odsekov 1 a 2 zástupca dieťaťa.

Povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu je teda v zákone výslovne upravená.

Vzhľadom na biomedicínske aspekty tohto preventívneho opatrenia, samotný rozsah

povinného očkovania nie je vymedzený v zákone, ale stanovuje ho vykonávacia vyhláška

Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. , ktorou sa ustanovujú

podrobnosti o prevencií a kontrole prenosných ochorení. Žiadna zákonná úprava nemôže

totiž podrobne vymedziť všetky právne vzťahy, na ktoré sa má v budúcnosti vzťahovať

a ktoré sa ňou budú riadiť. Ani , aj vzhľadom na rozsah jeho

predmetu, nemôže vopred detailne pre všetky subjekty určiť reálny obsah ich povinností,

najmä ak závisí od objektívne sa vyskytujúcich okolností.

Závažnosť opatrenia (povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu) je z hľadiska

ochrany verejného zdravia zvýraznená aj jeho vynútiteľnosťou pod hrozbou sankcie

v prípade jeho nesplnenia. Zákonodarca v ustanovení § 56 ods. 1 písm. a) zákona

č. definoval, že fyzická osoba, ktorá sa bez preukázania závažných

zdravotných alebo iných lekárom zdôvodnených prípadoch nepodrobí očkovaniu,

vyplývajúcemu z príslušných právnych predpisov, alebo nariadenému očkovaniu, dopustí sa

priestupku na úseku verejného zdravotníctva. Zároveň, orgány verejného zdravotníctva sú

podľa platnej právnej úpravy povinné fyzickým osobám za porušenie povinností

vyplývajúcich z ukladať sankcie, pričom v zmysle

v konaní postupujú podľa o priestupkoch v znení neskorších

predpisov.

Poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, definovaní v

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských

organizáciách v zdravotníctve v znení neskorších predpisov, sú v zmysle § 79 ods. 1 písm. a)

tohto zákona povinní pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti dodržiavať osobitné predpisy.

Okrem iných povinností sú podľa o zdravotnej

starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení

neskorších predpisov je poskytovateľ povinný údaje zo zdravotnej dokumentácie spracúvať,

poskytovať a sprístupňovať v súlade s týmto zákonom a osobitným predpisom.

V súvislosti s výkonom očkovania osôb poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti je

osobitným predpisom , ktorý v ustanovení

poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti ukladá povinnosti;

- poskytovať úradu verejného zdravotníctva a regionálnemu úradu verejného

zdravotníctva údaje súvisiace s prevenciou prenosných ochorení v zdravotníckom zariadení,

(písm. f)

- poskytovať úradu verejného zdravotníctva a regionálnemu úradu verejného

zdravotníctva na plnenie ich úloh informácie a ďalšie údaje, ktoré majú k dispozícii alebo

sú oprávnené ich zisťovať alebo vyžadovať (písm. g).

Z ustanovenia teda vyplýva, že

poskytovateľ má vo vzťahu k orgánom verejného zdravotníctva povinnosť poskytovať mu

všetky jemu dostupné údaje súvisiace s prevenciou prenosných ochorení. Znamená to, že

lekár má povinnosť informovať príslušné orgány nie len v prípadoch odmietnutia povinného

očkovania, ale v rozsahu § 13 a § 14 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej

republiky č. mu oznamuje všetky skutočnosti o povinnom očkovaním

fyzických osôb.

Pokiaľ ide o povinnosť poskytovateľov vyplývajúcu z § 52 ods. 5 písm. g) zákona

č. , t. j. povinnosť poskytovať orgánom verejného zdravotníctva všetky

informácie a údaje, ktoré majú k dispozícii alebo sú oprávnené ich zisťovať alebo vyžadovať

na plnenie ich úloh, je nesporné, že zahŕňa aj povinnosť oznámiť odmietnutie povinného

alebo nariadeného očkovania, a to za účelom vyvodenia priestupkovej zodpovednosti voči

povinnej fyzickej osobe. Ide o informácie a údaje, ktoré sú svojim obsahom nevyhnutné pre

výkon verejnej správy na úseku verejného zdravotníctva, pričom ich rozsah je určený jeho

účelom, v danom prípade vyvodením zodpovednosti za protiprávne konanie. Preto je

logické, že poskytovateľ je povinný okrem skutočnosti odmietnutia očkovania, oznámiť

osobné údaje osôb, ktoré sa nepodrobili očkovaniu alebo nariadenému očkovaniu, resp.

osobné údaje ich zákonných zástupcov, a to v takom rozsahu, aby mohol byť zabezpečený

riadny výkon verejnej správy, t. j. uskutočnením priestupkového konania dosiahnuť

realizáciu opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení formou

povinného očkovania.

Navyše, aj plnenie povinností poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, uvedené

v ustanovení . , je vynútiteľné pod hrozbou sankcie, lebo

ich nesplnením sa daný subjekt dopúšťa správneho deliktu na úseku verejného

zdravotníctva podľa § 57 ods. 43 a vystavuje sa hrozbe udelenia správnej sankcie zo strany

orgánov verejného zdravotníctva.

Pre úplnosť treba uviesť, že prokuratúra napriek nezákonnosti opatrenia Úradu na

ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (Záväzné stanovisko č. 1/2012 z 24. apríla

2012) nereagovala naň protestom prokurátora len z toho dôvodu, že v čase jeho

preskúmania už stratilo účinnosť.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti Generálna prokuratúra Slovenskej republiky

považuje postup Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky v spojitosti

s odmietnutím Vášho návrhu na začatie konania v tejto veci za zodpovedajúci zákonu.

Z týchto dôvodov nie sú v tejto veci splnené zákonné podmienky na uplatnenie

právneho prostriedku dozoru prokurátora nad dodržiavaním zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov voči Úradu na ochranu osobných údajov

Slovenskej republiky ako orgánu verejnej správy.

Týmto je Váš podnet vo veci postupu Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej

republiky Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky vybavený.“

16. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, v danom prípade iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov v rámci im zverených kompetencií legislatívne

vymedzených. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

17. Súčasťou obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je teda právo účastníka konania na také odôvodnenie úradného rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom tejto ochrany (, , ,

, a iné).

18. Po oboznámení sa s obsahom upovedomenia generálnej prokuratúry

sp. zn. VI/2 Gd 43/14/1000 zo 17. marca 2014 (v kontexte dôvodov aj upovedomenia

generálnej prokuratúry sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000 z 13. januára 2014, pozn.) ústavný súd

konštatuje, že prokurátor generálnej prokuratúry vybavujúci opakovaný podnet

sťažovateľov konal v medziach svojej právomoci a v súlade predovšetkým

s príslušnými ustanoveniami zákona o prokuratúre, ktoré interpretoval a aplikoval v súlade

s ich obsahom, jeho úvahy sú logické, legitímne a právne akceptovateľné. Jeho postup bol

v súlade so zákonom a ústavne konformný, po preskúmaní ktorého ústavný súd nezistil

príčinnú súvislosť so sťažovateľmi namietaným porušením práva na inú právnu ochranu

podľa , čo zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Inými slovami, generálna

prokuratúra vzala na vedomie podstatu argumentov opakovaného podnetu sťažovateľov a

zároveň predstavila svoje argumenty, ktoré ju viedli k záveru o zákonnosti

predchádzajúceho postupu generálnej prokuratúry v súvislosti s prešetrovaním sťažovateľmi

označeného postupu orgánov verejnej moci o neoprávnenom nakladaní s ich osobnými

údajmi v súvislosti so začatím priestupkového konania proti nim v dôsledku odmietnutia

povinného očkovania. Závery, ku ktorým generálna prokuratúra dospela, nachádzali oporu,

resp. svoje priame vyjadrenie v dotknutých právnych predpisoch, a to predovšetkým zákona

o ochrane zdravia a vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008

Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení

neskorších predpisov, ktorých výklad bol ústavne súladný. Sťažovateľmi nastolená

polemika (pozri bod 3) vrátane celkového posúdenia problematiky povinného očkovania je

v súčasnom období predmetom posúdenia ústavného súdu v konaní podľa

v konaní vedenom pod sp. zn. .

19. Zároveň ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že

súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa je aj právo

dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už

prostredníctvom podnetu alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona

o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry

zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho

vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale

právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. ,

a ). V dôsledku uvedených úvah ústavný súd sťažnosť

sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 odmieta ako zjavne neopodstatnenú podľa zákona o ústavnom

súde. Pretože sťažovatelia namietali porušenie svojich práv podľa

a podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s porušením čl. 46 ods. 1

, ktoré ústavný súd nezistil, nemohlo dôjsť k porušeniu ani ostatných sťažovateľmi

označených práv. Navyše, základné práva a slobody neupravuje.

20. Ústavný súd zároveň konštatuje, že aj námietku sťažovateľov o nezákonnom

vybavení ich opakovaného podnetu riaditeľom netrestného odboru generálnej prokuratúry

považuje za irelevantnú. V tejto súvislosti je potrebné predovšetkým uviesť, že riaditeľ

netrestného odboru generálnej prokuratúry tým, že svojím podpisom schválil vybavenie

opakovaného podnetu, postupoval spôsobom súladným so zákonom. K takémuto úkonu bol

oprávnený, vychádzajúc pritom z § 6 ods. 1 písm. a), § 34 ods. 1 a § 54 ods. 2 písm. a)

zákona o prokuratúre a čl. 9 písm. a) bodu 2 príkazu generálneho prokurátora č. 11/2013

z 30. októbra 2013, ktorým sa upravuje aprobačné oprávnenie na generálnej prokuratúre,

podľa ktorého riaditelia odborov v rozsahu svojej pôsobnosti schvaľujú a podpisujú, ak

tento príkaz neustanovuje inak, v zastúpení generálneho prokurátora vybavenie

opakovaného podnetu podľa § 34 zákona o prokuratúre, ak predchádzajúci podnet vybavil

prokurátor generálnej prokuratúry, ktorý patrí do ich riadiacej pôsobnosti. Vzhľadom na

uvedené považuje ústavný súd aj túto námietku sťažovateľov za zjavne neopodstatnenú,

v dôsledku čoho ich sťažnosť v tejto jej časti odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

21. V súvislosti s námietkou sťažovateľov týkajúcou sa prieťahového postupu

generálnej prokuratúry pri vybavovaní podnetu podľa § 31 zákona o prokuratúre

prokurátorom generálnej prokuratúry, ktorý tento vybavil po uplynutí 2-mesačnej lehoty

ustanovenej zákonom o prokuratúre s dôsledkom porušenia ich práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , ústavný súd vychádza zo svojej

konštantnej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,

ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu

označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať

(m. m. , , , ). Ak v čase, keď bola

sťažnosť ústavnému súdu doručená, už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu

základného práva podľa , ústavný súd sťažnosť v zásade odmietne ako

zjavne neopodstatnenú ( ). Jednou zo základných

pojmových náležitostí sťažnosti podľa je totiž to, že musí smerovať proti

aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa.

Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú preventívnu

funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,

a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo (m. m. , , ). V dôsledku

uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v tejto jej časti odmieta z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je

viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvá veta ).

23. Nad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že petit sťažnosti sťažovateľov

(ktorý je podľa záväzný a východiskom pre posúdenie

celej sťažnosti koncipovanej ich právnym zástupcom, pozn.) vykazoval znaky neurčitosti

a nejasnosti, keď sťažovatelia v jeho úvode bližšie nešpecifikovali (neoznačili) napadnuté

upovedomenia generálnej prokuratúry v súvislosti s označením niektorého zo základných

práv, ktorého porušenie namietajú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014