Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 538/2014
PDF · 159.4 KB
No categories available
I. ÚS 538/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. M. a M. M., zastúpených advokátom JUDr. Jozefom
Chmurom, Zvonárska 8, Košice, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 191/2013 zo 17. apríla
2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. a M. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta
2014 doručená sťažnosť J. M. a M. M. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a
uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 191/2013
zo 17. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:
«Sťažovatelia sú fyzickými osobami, ktorí sú v konaní vedenom na Krajskom súde
v Košiciach, pod sp. zn. 2Co/191/2013, vystupujú v procesnom postavení navrhovateľov.
Porušovateľ je všeobecným súdom Slovenskej republiky, ktorý rozhodol ako odvolací súd.
Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. 14C/42/2003-185 zo dňa 14. novembra 2008,
vo veci rozhodol tak, že žalobu zamietol. Proti vyššie označenému rozhodnutiu, podali
sťažovatelia odvolanie.
Porušovateľ uznesením č. k. 2Co/132/2009-333 zo dňa 26. augusta 2009, rozhodol
tak, že odvolaniu sťažovateľov vyhovel a rozsudok č. k. 14C/42/2003-185 zo dňa
14. novembra 2008 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. 14C/42/2003-676 zo dňa 31. januára 2013
(v nasledujúcom texte len ako „Rozhodnutie Okresného súdu Košice I“ - v príslušnom
gramatickom tvare), rozhodol tak, že určil, že navrhovatelia sú bezpodielovými
spoluvlastníkmi spornej nehnuteľnosti.
Odporcovia podali proti Rozhodnutiu Okresného súdu Košice I odvolanie.
Sťažovatelia počas rozhodovania porušovateľa dvakrát navrhol zmenu účastníka konania,
z dôvodu zmien zápisov na liste vlastníctva.
Porušovateľ uznesením č. k. 2Co/191/2013-733 zo dňa 17. apríla 2014, rozhodol tak,
že Rozhodnutie Okresného súdu Košice I zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie
(v nasledujúcom texte aj ako „Napadnuté rozhodnutie“ - v príslušnom gramatickom tvare).
Porušovateľ už v tejto veci v minulosti vyjadril svoj právny názor, keď v uznesení č. k.
2Co/132/2009-333, zo dňa 26. augusta 2009, ktorým vyhovel odvolaniu konštatoval, že
„dôkazy, ktoré sa nachádzajú v spise naznačujú, že došlo k odčleneniu parcely..., tak ako je
znázornená na geometrickom pláne zo dňa 17.04.1969“. A ďalej porušovateľ došiel k
záveru, že, „je nelogické, aby sa niekto zriekol časti svojej parcely a umožnil tak prístup
niekomu inému bez náhrady.“
Inými slovami porušovateľ už v minulosti vo veci vyjadril právny názor a to, že: „je
nepochybné, že na strane žalobcov bola dobromyseľnosť pri vstupe do držby nehnuteľnosti.
Vyplýva to predovšetkým zo zápisnice zo dňa 10. júna 1968 spísanej na odbore výstavby
Mestského národné výboru... a ďalej z dohody uzavretej a spísanej na geometrickom pláne
zo 17.4.1969.“ V nadväznosti na citovaný záver, ďalej Porušovateľ konštatoval, že „Potom
už bolo úlohou súdu prvého stupňa skúmať len, či bola táto držba nepretržitá po dobu 10
rokov a kedy skončila.“»
3. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom a uznesením
Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Co/191/2013-733 zo dňa 17. apríla 2014 a postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu, porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Co/191/2013-733 zo dňa 17. apríla
2014, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, v sume 331,68 €, ktorú je
Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Jozefa Chmuru, do
jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
6. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa tvrdenia sťažovateľov napadnutým postupom a uznesením krajského súdu
došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže krajský súd
- opomenul dva návrhy sťažovateľov na zmenu účastníka konania a vo veci ďalej
konal s odporcami (napriek tomu, že odporcom nesvedčí zápis na liste vlastníctva) a
- rozhodol v rozpore so svojím už skôr vysloveným názorom.
8. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
9. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
10. Napadnuté uznesenie krajského súdu nie je konečným rozhodnutím, dôsledkom
ktorého by bolo právoplatné skončenie veci. V dôsledku vydania napadnutého uznesenia
krajského súdu bola vec vrátená prvostupňovému súdu, ktorý v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 42/2003 ďalej pokračuje. Sťažovatelia majú a aj budú mať v ďalšom štádiu konania
pred okresným súdom, resp. v odvolacom či dovolacom konaní pred krajským súdom či
Najvyšším súdom Slovenskej republiky možnosť uplatniť ochranu označených práv, ako aj
svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho
vyplýva, že majú ešte k dispozícii iný právny prostriedok ochrany tých práv, ktorých
porušenie namietajú vo svojej sťažnosti. Inak povedané, aj nosné dôvody sťažovateľmi
uvádzané v sťažnosti (bod 7) sú z hľadiska materiálneho reparovateľné (v prípade ich
jednoznačného preukázania) v ďalšom priebehu konania pred všeobecnými súdmi, pričom
samy osebe nezakladajú ústavnú potrebu zásahu ústavného súdu v prebiehajúcom (a teda
neskončenom, pozn.) súdnom konaní.
11. Napokon, sťažovateľom nič nebráni, aby v budúcnosti napadli sťažnosťou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v ich právnej veci vydané, t. j.
rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré im zákon na ochranu ich práv
účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospejú k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli
porušené ich ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva
alebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé konanie až do štádia meritórneho
právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov, a až potom sa sťažovateľom naskytne
možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.
12. Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia
o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd
svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd
môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú
možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).
13. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že
základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdne
konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok,
a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci od
pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05).
Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,
rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva
overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
14. Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil, že
predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred
začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03,
III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci
konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že
musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (napr. IV. ÚS 254/2011).
15. Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky zo zásady, že
spravodlivosť konania pred všeobecnými súdmi možno posudzovať len vo vzťahu
k právoplatne skončenému konaniu, t. j. ku konaniu ako celku, ale nie k jeho jednotlivým
častiam, ako sa sťažovatelia zjavne nesprávne domnievajú. Pokiaľ by ústavný súd vecne
preskúmal sťažnosť predtým, než o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol
by zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiarity
sťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.
16. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovatelia
sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môžu domôcť využitím im dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, sťažnosť odmietol
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 115/07).
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľov nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2014