Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 538/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. M. a M. M., zastúpených advokátom JUDr. Jozefom

Chmurom, Zvonárska 8, Košice, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo 17. apríla

2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. a M. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta

2014 doručená sťažnosť J. M. a M. M. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 17. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:

«Sťažovatelia sú fyzickými osobami, ktorí sú v konaní vedenom na Krajskom súde

v Košiciach, pod sp. zn. , vystupujú v procesnom postavení navrhovateľov.

Porušovateľ je všeobecným súdom Slovenskej republiky, ktorý rozhodol ako odvolací súd.

Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. -185 zo dňa 14. novembra 2008,

vo veci rozhodol tak, že žalobu zamietol. Proti vyššie označenému rozhodnutiu, podali

sťažovatelia odvolanie.

Porušovateľ uznesením č. k. -333 zo dňa 26. augusta 2009, rozhodol

tak, že odvolaniu sťažovateľov vyhovel a rozsudok č. k. -185 zo dňa

14. novembra 2008 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. -676 zo dňa 31. januára 2013

(v nasledujúcom texte len ako „Rozhodnutie Okresného súdu Košice I“ - v príslušnom

gramatickom tvare), rozhodol tak, že určil, že navrhovatelia sú bezpodielovými

spoluvlastníkmi spornej nehnuteľnosti.

Odporcovia podali proti Rozhodnutiu Okresného súdu Košice I odvolanie.

Sťažovatelia počas rozhodovania porušovateľa dvakrát navrhol zmenu účastníka konania,

z dôvodu zmien zápisov na liste vlastníctva.

Porušovateľ uznesením č. k. -733 zo dňa 17. apríla 2014, rozhodol tak,

že Rozhodnutie Okresného súdu Košice I zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie

(v nasledujúcom texte aj ako „Napadnuté rozhodnutie“ - v príslušnom gramatickom tvare).

Porušovateľ už v tejto veci v minulosti vyjadril svoj právny názor, keď v uznesení č. k.

-333, zo dňa 26. augusta 2009, ktorým vyhovel odvolaniu konštatoval, že

„dôkazy, ktoré sa nachádzajú v spise naznačujú, že došlo k odčleneniu parcely..., tak ako je

znázornená na geometrickom pláne zo dňa 17.04.1969“. A ďalej porušovateľ došiel k

záveru, že, „je nelogické, aby sa niekto zriekol časti svojej parcely a umožnil tak prístup

niekomu inému bez náhrady.“

Inými slovami porušovateľ už v minulosti vo veci vyjadril právny názor a to, že: „je

nepochybné, že na strane žalobcov bola dobromyseľnosť pri vstupe do držby nehnuteľnosti.

Vyplýva to predovšetkým zo zápisnice zo dňa 10. júna 1968 spísanej na odbore výstavby

Mestského národné výboru... a ďalej z dohody uzavretej a spísanej na geometrickom pláne

zo 17.4.1969.“ V nadväznosti na citovaný záver, ďalej Porušovateľ konštatoval, že „Potom

už bolo úlohou súdu prvého stupňa skúmať len, či bola táto držba nepretržitá po dobu 10

rokov a kedy skončila.“»

3. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo... na súdnu ochranu zaručené a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom a uznesením

Krajského súdu v Košiciach č. k. -733 zo dňa 17. apríla 2014 a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu, porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. -733 zo dňa 17. apríla

2014, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, v sume 331,68 €, ktorú je

Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Jozefa Chmuru, do

jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

6. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa tvrdenia sťažovateľov napadnutým postupom a uznesením krajského súdu

došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže krajský súd

- opomenul dva návrhy sťažovateľov na zmenu účastníka konania a vo veci ďalej

konal s odporcami (napriek tomu, že odporcom nesvedčí zápis na liste vlastníctva) a

- rozhodol v rozpore so svojím už skôr vysloveným názorom.

8. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

9. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

10. Napadnuté uznesenie krajského súdu nie je konečným rozhodnutím, dôsledkom

ktorého by bolo právoplatné skončenie veci. V dôsledku vydania napadnutého uznesenia

krajského súdu bola vec vrátená prvostupňovému súdu, ktorý v konaní vedenom pod sp. zn.

ďalej pokračuje. Sťažovatelia majú a aj budú mať v ďalšom štádiu konania

pred okresným súdom, resp. v odvolacom či dovolacom konaní pred krajským súdom či

Najvyšším súdom Slovenskej republiky možnosť uplatniť ochranu označených práv, ako aj

svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho

vyplýva, že majú ešte k dispozícii iný právny prostriedok ochrany tých práv, ktorých

porušenie namietajú vo svojej sťažnosti. Inak povedané, aj nosné dôvody sťažovateľmi

uvádzané v sťažnosti (bod 7) sú z hľadiska materiálneho reparovateľné (v prípade ich

jednoznačného preukázania) v ďalšom priebehu konania pred všeobecnými súdmi, pričom

samy osebe nezakladajú ústavnú potrebu zásahu ústavného súdu v prebiehajúcom (a teda

neskončenom, pozn.) súdnom konaní.

11. Napokon, sťažovateľom nič nebráni, aby v budúcnosti napadli sťažnosťou podľa

aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v ich právnej veci vydané, t. j.

rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré im zákon na ochranu ich práv

účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospejú k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli

porušené ich alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva

alebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé konanie až do štádia meritórneho

právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov, a až potom sa sťažovateľom naskytne

možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

12. Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia

o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd

svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd

môže urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú

možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. ).

13. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) a právo na spravodlivé súdne

konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok,

a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci od

pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (, ).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ) obdobne ako

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,

rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva

overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50

, resp. dohovoru.

14. Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil, že

predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred

začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m. ,

, ). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že

musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (napr. ).

15. Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky zo zásady, že

spravodlivosť konania pred všeobecnými súdmi možno posudzovať len vo vzťahu

k právoplatne skončenému konaniu, t. j. ku konaniu ako celku, ale nie k jeho jednotlivým

častiam, ako sa sťažovatelia zjavne nesprávne domnievajú. Pokiaľ by ústavný súd vecne

preskúmal sťažnosť predtým, než o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol

by zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiarity

sťažnosti ustanovený v .

16. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovatelia

sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môžu domôcť využitím im dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, sťažnosť odmietol

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25

ods. 2 (m. m. ).

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014