Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 539/2014
PDF · 140.26 KB
No categories available
I. ÚS 539/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TECHNOL s. r. o., Zvolenská
cesta 35, Banská Bystrica, zastúpenej advokátom JUDr. Vladimírom Štrbíkom, Advokátska
kancelária, Námestie slobody 9/22, Prievidza, pre namietané porušenie jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 25 CoKR/6/2014 z 1. júla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti TECHNOL s. r. o. o d m i e t a pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta
2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Technol s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“)
vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 CoKR/6/2014 z 1. júla 2014.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
2 K/44/2013 zo 7. mája 2014 bol vyhlásený konkurz na majetok sťažovateľky. Krajský súd
svojím uznesením sp. zn. 25 CoKR/6/2014 z 1. júla 2014 rozhodol o zamietnutí ňou
podaného odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu. V ostatnom podala sťažovateľka
na ústavnom súde sťažnosť.
3. Sťažovateľka voči postupu a uzneseniu krajského súdu sp. zn. 25 CoKR/6/2014
z 1. júla 2014 predovšetkým namietala: „Argumentácia súdu je nesprávna v tom bode, keď
na jednej strane vychádza z toho, že právnickej osobe sa doručuje na adresu uvedenú
v obchodnom registri a na druhej strane vychádza z toho, že adresát (ten komu sa doručuje,
teda právnická osoba) sa na adrese uvedenej v obchodnom registri nezdržuje (v čase
doručenia, čo nie je možné). Súd účelovo a nedôvodné zamieňa právnu subjektivitu
adresáta, a toho kto za adresáta koná, teda konateľa. Zásielka nebola uložená na pošte
zákonom predpísaný počet dní, po tom ako nebola zásielka doručená do vlastných rúk
v sídle spoločnosti.
Na veci nič nemení ustanovenie § 48 odst. 2, lebo aj po tom ako sa zásielka
v odbernej lehote neprevezme na pošte vracia sa táto na súd, a je teda možné naplnenie
tohto ustanovenia aj pre prípad uloženia zásielky na pošte. Z ustanovenia § 49 odst. 2 nie je
možné žiadnym legálnym výkladovým pravidlom vyvodiť, že zásielka ktorú sa nepodarilo
doručiť nie je potrebné uložiť na pošte predpísaným spôsobom. Za hrubé porušenie
zákonnosti je treba považovať aj postup, ak z faktu, že poštovej doručovateľke nie je známi
adresát, sa vyvodzuje, že tento sa na adrese nezdržuje, čo sú dve naprosto odlišné
skutočnosti. Zákon (O.s.p.), neviaže a nijak neupravuje postup, pre prípad ak poštovej
doručovateľke je adresát neznámi, a ani nemôže... Zastávam názor, že v takom prípade je
o to dôvodnejšie uložiť zásielku po dobu zákonom predpísanú na miestne príslušnej pošte
(a to bez ohľadu nato, či je alebo nie je doručovateľke osobne známi adresát zásielky,
miestne príslušná pošta je známa a to z adresy na zásielke), aby sa vylúčil vplyv neznalosti
doručovateľky (vymenená alebo ovplyvnená) na režim doručovania.
V neposlednom rade, pokiaľ súd vidí ako právne rozhodné, že sa ako konateľ
nezdržujem na adrese uvedenej v obchodnom registri, má možnosť postupovať podľa § 49
odst. 3 a odst. 4 O.s.p., čo tiež nebolo dodržané.“
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné práva zaručené ústavou SR, subjektu TECHNOL s.r.o. na súdnu a inú
právnu ochranu zaručené čl. 46 odst. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý
proces podľa čl. 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu Banská Bystrica rozhodnutím v konaní č. 25CoKR/6/2014... zo
dňa 1. júla 2014 porušené bolo.
Rozhodnutie vydané Krajským súdom Banská Bystrica zo dňa 1. júla 2014 č. k.
25CoKR/6/2014 zrušuje a vec sa vracia na nové konanie.
Krajský súd Banská Bystrica je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný
návrhom na začatie konania. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa
pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
8. Ustanovenie § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje
aj na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde. Ústavný súd výslovne
zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí
v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd
sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone
o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie
viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1
ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).
9. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného
zástupcu, ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom
nedoručila aj uznesenie krajského súdu sp. zn. 25 CoKR/6/2014 z 1. júla 2014, proti
ktorému sťažnosť smeruje, a to ani v období po doručení sťažnosti ústavnému súdu.
Nedoručenie rozhodnutia orgánu verejnej moci, v danom prípade uznesenia krajského súdu
sp. zn. 25 CoKR/6/2014 z 1. júla 2014, proti ktorému ústavná sťažnosť smeruje, je
nesplnením podmienky konania v zmysle § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10. V súvislosti s uvedeným nedostatkom (bod 9) ústavný súd pripomína, že tento nie
je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej
činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok
zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd
v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol:
„Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,
t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
11. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký
nedostatok náležitosti predpísanej zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len
procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu
odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2014