Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 564/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosti Združenia na ochranu

občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, Prešov, zastúpeného advokátom

JUDr. Andrejom Cifrom, J. Kráľa 5/A, Lučenec, vedené pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ,

ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 9. apríla 2014 a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

zo 7. mája 2014, sp. zn. zo 14. mája 2014, sp. zn.

z 24. apríla 2014 a sp. zn. zo 14. mája 2014, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, vedené pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. , s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp.

zn. .

2. Sťažnosti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. júla 2014,

31. júla 2014 a 1. augusta 2014 doručené sťažnosti Združenia na ochranu občana

spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, Prešov (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, J. Kráľa 5/A, Lučenec, vedené pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 9. apríla 2014

a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 7. mája 2014, sp. zn. zo 14. mája 2014, sp. zn.

z 24. apríla 2014 a sp. zn. zo 14. mája 2014 (ďalej spolu aj „napadnuté

uznesenia“).

Zo sťažností a z príloh k nim priložených vyplýva, že sťažovateľ je občianskym

združením založeným podľa o ochrane spotrebiteľa a o zmene

o priestupkoch v znení neskorších

predpisov, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa.

Zo sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. vyplýva, že

sťažovateľ vstúpil do konania vedeného Okresným súdom Rimavská Sobota pod sp. zn.

, ktorého predmetom bolo uplatňovanie finančného plnenia

zo spotrebiteľského úveru v sume 907,74 € zo strany obchodnej spoločnosti EOS KSI

Slovensko, s. r. o. (ďalej len „obchodná spoločnosť“), proti spotrebiteľovi – fyzickej osobe

(odporca, pozn.) ako vedľajší účastník, na strane odporcu. Dňa 19. októbra 2012 sťažovateľ

podal vo veci vyjadrenie, v rámci ktorého vzniesol námietku premlčania uplatneného

nároku a navrhol, aby Okresný súd Rimavská Sobota postupoval podľa § 109 ods. 1

písm. c) (ďalej aj „OSP“) a konanie prerušil a súčasne

požiadal Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke. Okresný súd

Rimavská Sobota následne rozsudkom sp. zn. z 5. marca 2013 zaviazal

odporcu na zaplatenie sumy 487,91 € spoločne s 9 % úrokom z omeškania ročne

od 15. februára 2011 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti návrh vo veci samej a návrh

sťažovateľa na prerušenie konania zamietol. Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku

Okresného súdu Rimavská Sobota odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Banskej

Bystrici uznesením sp. zn. z 9. apríla 2014 tak, že odvolanie sťažovateľa

odmietol, pričom svoje rozhodnutie odôvodil tým, že odporca „do dňa rozhodnutia

odvolacieho súdu vo veci žiadnym spôsobom nereagoval na jeho výzvu ohľadom súhlasu

s úkonom vedľajšieho účastníka – vznesenie námietky premlčania a podanie odvolania.

Následne uvedené vyhodnotil ako neudelenie súhlasu s úkonom vedľajšieho účastníka.“.

Zo sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. vyplýva, že

sťažovateľ vstúpil do konania vedeného Okresným súdom Prievidza pod sp. zn.

15 Ro 252/2012 v pozícii vedľajšieho účastníka na strane odporcu. Predmetom nároku bolo

uplatňovanie finančného plnenia zo spotrebiteľského úveru v sume 605,75 € zo strany

obchodnej spoločnosti proti odporcovi. O návrhu obchodnej spoločnosti na vydanie

platobného rozkazu rozhodol Okresný súd Prievidza platobným rozkazom

č. k. -42 zo 4. októbra 2012 tak, že mu v plnom rozsahu vyhovel.

Proti platobnému rozkazu Okresného súdu Prievidza č. k. -42

zo 4. októbra 2012 podal sťažovateľ odpor, v ktorom namietal, že „platobný rozkaz nemal

byť v zmysle vydaný s ohľadom na neprijateľné zmluvné podmienky

obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok“, o ktorom Okresný

súd Prievidza rozhodol uznesením sp. zn. z 20. mája 2013 tak, že odpor

sťažovateľa odmietol ako podaný neoprávnenou osobou. Na základe odvolania podaného

sťažovateľom označené uznesenie Okresného súdu Prievidza krajský súd uznesením sp. zn.

zo 7. mája 2014 potvrdil ako vecne správne, keď sa stotožnil s názorom

prvostupňového súdu o „nemožnosti podania odporu proti platobnému rozkazu vedľajším

účastníkom“.

Zo sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. vyplýva, že

sťažovateľ vstúpil do konania vedeného Okresným súdom Partizánske pod sp. zn.

v postavení vedľajšieho účastníka na strane odporcu. Predmetom nároku

bolo uplatňovanie finančného plnenia zo spotrebiteľského úveru v sume 1 475,61 €

zo strany obchodnej spoločnosti Home Credit Slovakia a. s., proti odporcovi. O návrhu

obchodnej spoločnosti Home Credit Slovakia a. s., na vydanie platobného rozkazu rozhodol

Okresný súd Partizánske platobným rozkazom č. k. -32

z 18. novembra 2013 tak, že mu v plnom rozsahu vyhovel. Proti platobnému rozkazu

Okresného súdu Partizánske č. k. -32 z 18. novembra 2013 podal sťažovateľ

odpor, v ktorom namietal, že „platobný rozkaz nemal byť v zmysle vydaný

s ohľadom na neprijateľné zmluvné podmienky obsiahnuté v právnom titule, z ktorého

žalobca odvodzoval svoj nárok“, o ktorom Okresný súd Partizánske rozhodol svojím

uznesením sp. zn. zo 4. februára 2014 tak, že odpor odmietol ako podaný

neoprávnenou osobou. Na základe odvolania podaného sťažovateľom označené uznesenie

Okresného súdu Partizánske krajský súd uznesením sp. zn. zo 14. mája 2014

potvrdil ako vecne správne, keď sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu o tom, že

oznámením sťažovateľa, že „vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu

v štádiu skráteného konania, nenastali účinky vzniku jeho vedľajšieho účastníctva

v konaní“.

Zo sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. vyplýva, že

sťažovateľ vstúpil do konania vedeného Okresným súdom Partizánske pod sp. zn.

v postavení vedľajšieho účastníka na strane odporcu. Predmetom nároku

bolo uplatňovanie finančného plnenia zo spotrebiteľského úveru v sume 749,13 € zo strany

obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., proti odporcovi. O návrhu obchodnej

spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., na vydanie platobného rozkazu rozhodol Okresný

súd Partizánske platobným rozkazom č. k. -18 z 3. decembra 2012 tak, že

mu v plnom rozsahu vyhovel. Proti platobnému rozkazu Okresného súdu Partizánske

č. k. -18 z 3. decembra 2012 podal sťažovateľ odpor, ktorým namietal

„nesúlad právneho titulu uplatňovanej pohľadávky so zákonom a poukázal na nekalosť

obchodnej praktiky...“, o ktorom Okresný súd Partizánske rozhodol uznesením sp. zn.

z 15. januára 2014 tak, že odpor odmietol ako podaný neoprávnenou osobou.

Na základe odvolania podaného sťažovateľom označené uznesenie Okresného súdu

Partizánske krajský súd uznesením sp. zn. z 24. apríla 2014 potvrdil ako

vecne správne z dôvodu, že „vedľajší účastník nebol oprávnený na podanie odporu proti

platobnému rozkazu“.

Zo sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. vyplýva, že

sťažovateľ vstúpil do konania vedeného Okresným súdom Prievidza pod sp. zn.

11 Ro 378/2012 v postavení vedľajšieho účastníka na strane odporcu. Predmetom konania

bolo uplatňovanie finančného plnenia zo spotrebiteľského úveru v sume 244,55 €

obchodnou spoločnosťou EOS KSI Slovensko, s. r. o., proti odporcovi. O návrhu obchodnej

spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., na vydanie platobného rozkazu rozhodol Okresný

súd Prievidza platobným rozkazom sp. zn. z 1. marca 2013 tak, že mu

v plnom rozsahu vyhovel. Proti platobnému rozkazu Okresného súdu Prievidza sp. zn.

11 Ro 378/2012 z 1. marca 2013 podal sťažovateľ odpor, ktorým namietal „nesúlad

právneho titulu uplatňovanej pohľadávky so zákonom... poukázal na nekalosť obchodnej

praktiky...“, o ktorom Okresný súd Prievidza rozhodol uznesením sp. zn.

z 22. januára 2014 tak, že odpor odmietol ako podaný neoprávnenou osobou. Na základe

odvolania podaného sťažovateľom označené uznesenie Okresného súdu Prievidza krajský

súd uznesením sp. zn. zo 14. mája 2014 potvrdil ako vecne správne, keďže

„vedľajšie účastníctvo Združenia v konaní na strane odporcu je v danom prípade

neprípustné“.

Podľa názoru sťažovateľa napadnuté uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici

a krajského súdu porušujú jeho práva podľa a dohovoru, a to v dôsledku „aplikácie

ústavne nekonformného a arbitrárneho výkladu relevantnej procesnoprávnej normy“.

V sťažnosti sťažovateľ k tomu uvádza, že «... zákonné ustanovenie § 93 ods. 4 veta

tretia stanovuje postup všeobecného súdu pre prípad rozporu úkonu hlavného

účastníka konania s úkonmi vedľajšieho účastníka. Za danej situácie je úlohou súdu

posudzovať úkon vedľajšieho účastníka vo vzťahu k úkonu hlavného účastníka najmä v tom

smere, či tento samotný úkon nie je v prospech tohto účastníka alebo odporuje jeho

záujmom. Uvedené nedopadá len na úkony vyplývajúce z hmotného práva, napr. vznesenie

námietky premlčania nakoľko taký postup nevyplýva z predmetnej právnej normy a nebola

by tak zabezpečená komplexná ochrana hlavného účastníka konania. Vo vzťahu

k prípadnému vyslovenému nesúhlasu zo strany hlavného účastníka je pritom potrebné

zohľadniť aj „kvalifikovanosť“ daného úkonu, ktorý musí byť učinený so znalosťou veci

pri zohľadnení subjektívnych dispozícii tohto účastníka správne posúdiť význam úkonu

vedľajšieho účastníka za účelom naplnenia účelu jeho vstupu do súdneho konania.

Formulovaný záver priamo popiera vymedzenú zákonnú úpravu a odníma právo na prístup

k súdu vedľajšiemu účastníkovi. Je nevyhnutné rozlišovať dva typy vedľajšieho účastníctva,

a v prípade, ak zo zákona vstúpila do určitého konania právnická osoba, činnosť ktorej je

zameraná na ochranu práv spotrebiteľa, potom na vstup alebo zotrvanie v konaní, prípadne

na možnosť uskutočňovať právne úkony v takomto konaní, tomuto typu vedľajšieho

účastníka nemožno klásť žiadne ďalšie podmienky okrem tých, ktoré sú stanovené v § 93

ods. 4 druhá a tretia veta Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno

obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí

súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní

ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov. Ak hlavný účastník súhlas s opravným prostriedkom vedľajšieho

účastníka na výzvu súdu neposkytne, resp. ho odvolá, je potrebné následne tento úkon

posúdiť podľa . Pri tom je potrebné skúmať osobnostné, vzdelanostné alebo

aj zdravotné predpoklady hlavného účastníka pochopiť priebeh konania a uplatnený nárok

žalobcu. Súd preto neodmietne odvolanie vedľajšieho účastníka, ktoré je zjavne v prospech

jeho oprávnených záujmov, o ktorých hlavný účastník nemusí byť informovaný. Je to

klasický príklad spotrebiteľských konaní, kedy priemerný spotrebiteľ nedokáže posúdiť

neprijateľné zmluvné podmienky v zmluvách, príp. použitie nekalých obchodných praktík,

ktoré sú právnym základom uplatňovaného nároku a nedokáže ani využívať procesné

inštitúty na svoju obranu. Je potrebné zdôrazniť, že prípadná nečinnosť žalovaného nemôže

byť posudzovaná za konkludentný súhlas s uplatnenou žalobou, ale je prejavom rezignácie

neinformovaného spotrebiteľa... S poukazom na nie je možné

vyvodzovať nesúhlas žalovaného s podaným opravným prostriedkom vedľajšieho účastníka

zo skutočnosti, že žalovaný sa k nemu v súdom stanovenej lehote nevyjadrí.».

K nemožnosti vedľajšieho účastníka podať odpor proti platobnému rozkazu

sťažovateľ uvádza, že „Zo žiadneho z ustanovení nevyplýva,

že by vedľajší účastník mohol vstúpiť do konania len v určitej fáze sporového konania, resp.

že by výslovne nemohol vstúpiť do konania v čase do vydania platobného rozkazu. Naviac

platobný rozkaz možno vydať len ak právo navrhovateľa na zaplatenie peňažnej sumy

vyplýva zo skutočností uvedených navrhovateľom. Pokiaľ by však uvedené právo bolo

spochybnené, a to konkrétne vyjadrením vedľajšieho účastníka k návrhu na začatie konania,

platobný rozkaz následne vydať nemožno a súd nariadi pojednávanie ( ).

Opačným výkladom by potom zanikol účel vedľajšieho účastníctva... Či sa jedná o konanie

sporové alebo nesporové nedeterminuje to, či je odporca v konaní pasívny, alebo sa aktívne

bráni a ani to, či sa jedná o konanie skrátené alebo nie. ... nie je možné konštatovať, že

konanie pred vydaním platobného rozkazu je konaním nesporovým. Sporové konanie začína

podaním návrhu vo veci samej a tým je aj návrh na vydanie platobného rozkazu. Vzhľadom

na tieto skutočnosti je preto nutné konštatovať, že vedľajší účastník môže vstúpiť do

sporového konanie kedykoľvek aj v rozkaznom konaní do vydania platobného rozkazu resp.

po jeho vydaní do právoplatného skončenia súdneho konania.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažností na ďalšie konanie rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie ním označených

práv podľa a dohovoru napadnutými uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici

a krajského súdu, napadnuté uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici a krajského súdu

zruší a veci vráti Krajskému súdu v Banskej Bystrici, resp. krajskému súdu na ďalšie

konania a súčasne sťažovateľovi prizná úhradu trov konania. Súčasťou sťažností je návrh

sťažovateľa na vydanie dočasných opatrení podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), ktorými by ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutých uznesení

Krajského súdu v Banskej Bystrici a krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho

odmietnutie podľa . Podľa zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj

návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností je rozhodovanie o sťažnostiach sťažovateľa, ktorými sa

domáha vyslovenia porušenia svojich garantovaných práv napadnutými

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici a krajským súdom.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s možno v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania

pred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a skutočnosť, že všetky sťažnosti smerujú

proti uzneseniam odvolacieho súdu, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne

normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto

uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami Krajského súdu

v Banskej Bystrici a krajského súdu

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,

z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ).

Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní

sťažností, ktorými sťažovateľ namietal porušenie svojich a dohovorom

garantovaných práv napadnutými uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici

a krajského súdu. Z obsahu sťažností vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa bolo zasiahnuté

do jeho práv podľa a dohovoru tým, že Krajský súd v Banskej Bystrici a krajský súd

aplikovali výklad relevantnej procesnoprávnej normy upravujúcej inštitút vedľajšieho

účastníctva spôsobom, ktorý je nekonformný a arbitrárny. Bolo preto úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažností posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutých

uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici a krajského súdu v častiach týkajúcich sa

uvedenej námietky a sťažovateľom označeným základným právom podľa čl. 46 ods. 1

, resp. právom podľa dohovoru existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

po eventuálnom prijatí sťažností na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody

na vyslovenie ich porušenia.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení Krajského súdu v Banskej

Bystrici a krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že Krajský súd v Banskej Bystrici

a krajský súd svoje rozhodnutia, ktorými odmietli odvolania sťažovateľa, náležite

odôvodnili, čo potvrdzuje ich argumentácia vychádzajúca z v konaniach zisteného

skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

Z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 9. apríla 2014 okrem iného vyplýva, že druhostupňový súd odporcu prípisom z 5. marca

2014 vyzval, aby oznámil, či s úkonmi vedľajšieho účastníka – sťažovateľa súhlasí, pričom

odporca si výzvu prevzal 11. marca 2014 a do dňa rozhodnutia druhostupňového súdu na ňu

nereagoval. Pri posudzovaní vzniku vedľajšieho účastníctva sťažovateľa ako právnickej

osoby, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, Krajský súd

v Banskej Bystrici vychádzal z a judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vyslovenej v rozhodnutí sp. zn.

z 5. februára 2013, podľa ktorej „vedľajší účastník, právnická osoba, ktorej predmetom

činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu nemôže do konania vstúpiť proti vôli

hlavného účastníka, ktorého chce vedľajší účastník podporovať a hlavný účastník musí

s úkonmi vedľajšieho účastníka vždy vysloviť súhlas. Nevyslovenie súhlasu sa rovná

neudelenie súhlasu.“ (citované z napadnutého uznesenia Krajského súdu v Banskej

Bystrici).

V odôvodnení uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 7. mája 2014 je

vyslovený právny názor, že právo podať odpor proti platobnému rozkazu má v zmysle § 174

ods. 2 explicitne len žalovaný, keďže na rozdiel od odvolania, ktoré má suspenzívne

a devolutívne účinky, má podanie odporu okamžité a nezvrátiteľné účinky, v dôsledku

ktorých sa zrušuje platobný rozkaz. V prípade, ak by sa takéto právo priznalo vedľajšiemu

účastníkovi, odporca by účinky podaného odporu nemohol zvrátiť, čím by sa zároveň stal

nepoužiteľný aj , podľa ktorého úkony vedľajšieho účastníka odporujúce

úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi súd po uvážení všetkých okolností.

V uzneseniach sp. zn. zo 14. mája 2014, sp. zn.

z 24. apríla 2014 a sp. zn. zo 14. mája 2014 krajský súd s odkazom na

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. októbra 2013 a sp. zn.

z 21. októbra 2013 poukázal v prvom rade na účel a zmysel inštitútu

vedľajšieho účastníctva, ktorým má byť pomoc niektorému z účastníkov v spore, pričom

zdôraznil, že s prihliadnutím na vznik účinkov vedľajšieho účastníctva je potrebné § 93

ods. 3 vykladať tak, že tieto môžu nastať len v sporovom konaní, teda v konaní,

v ktorom sa môže naplniť jeho obsah a účel. Uvedené však neplatí pre štádium sporového

konania, v ktorom súd rozhoduje v tzv. skrátenom (rozkaznom) konaní vo forme platobného

rozkazu, keďže toto štádium vykazuje oproti klasickému sporovému konaniu špecifické

znaky (uskutočňuje sa bez nariadenia pojednávania a bez vykonávania dokazovania, dôraz

je kladený na rýchlosť a hospodárnosť a vo vzťahu k žalovanému sa uplatňuje zásada

„vigilantibus iura scripta sunt“). Z uvedených dôvodov preto, ak odporca nevyvíja v tomto

štádiu konania žiadnu procesnú aktivitu a neuplatňuje svoje procesné práva, nemôže tak

procesne účinne urobiť ani subjekt, ktorý oznámi súdu, že vstupuje do konania na jeho

strane ako vedľajší účastník. To znamená, že oznámením tretieho subjektu, že vstupuje

do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu v štádiu skráteného (rozkazného)

konania, nenastávajú účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu, a preto

neprichádza do úvahy ani podanie odporu proti platobnému rozkazu takýmto subjektom.

Odôvodnenie napadnutých rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici a krajského

súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov,

pričom ústavný súd nezistil, že by ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s názorom Krajského súdu v Banskej Bystrici a krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutých uznesení. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd sa z odôvodnení napadnutých uznesení Krajského súdu v Banskej

Bystrici a krajského súdu presvedčil, že sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Tieto rozhodnutia

nevykazujú znaky svojvôle, nevyhodnocujú nové dôkazy a právne závery, vychádzajú

z dostatočne zisteného skutkového stavu, k čomu Krajský súd v Banskej Bystrici a krajský

súd dospeli na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd

za týchto okolností nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj ,

). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa ústavný súd poznamenáva, že vedľajší účastník

môže do konania vstúpiť buď z vlastnej iniciatívy, alebo iniciatívy účastníka konania.

Ako vedľajší účastník môže sa popri účastníkoch konania zúčastniť ten, kto má právny

záujem na jeho výsledku ( ), ale aj právnická osoba, ktorej predmetom

činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu ( ). V oboch prípadoch je

podstatnou podmienkou vedľajšieho účastníctva v konaní súhlas účastníka konania,

na strane ktorého má vedľajší účastník vystupovať. Z procesného postavenia vedľajšieho

účastníka automaticky nevyplýva, že vedľajším účastníkom poskytovaná procesná pomoc

hlavnému účastníkovi vyhovuje a musí s ňou bezvýhradne súhlasiť. To platí aj vo vzťahu

k vedľajšiemu účastníkovi, na ktorého sa vzťahuje . Účastník konania má

právo svojím nesúhlasom zabrániť tomu, aby pred súdom na jeho strane v postavení

vedľajšieho účastníka konal ten, ktorého účasť si v konaní neželá, vrátane nesúhlasu

s procesnými úkonmi vedľajšieho účastníka, ktorých vykonanie si neželá, resp. s nimi

nesúhlasí (k tomu pozri tiež uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 5. februára 2013). Pokiaľ v naznačených súvislostiach Krajský súd v Banskej Bystrici

v uznesení sp. zn. z 9. apríla 2014 vychádzal z názoru, že „Nevyslovenie

súhlasu sa rovná neudelenie súhlasu“ s odvolaním podaným vedľajším účastníkom proti

rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. z 5. marca 2013,

nemožno mu vytýkať arbitrárnosť, resp. zjavnú neodôvodnenosť.

Rovnako napadnuté rozhodnutia krajského súdu opierajúce sa o judikatúru

najvyššieho súdu nevykazujú znaky svojvôle a arbitrárnosti, a keďže obsahom základného

práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na

úspech v konaní (obdobne napr. , , ), ústavný súd

sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa z dôvodu ich

zjavnej neopodstatnenosti.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutými uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici a krajského súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa

(resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnostiach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014