Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 559/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

STEEL-MAX, s. r. o., Farská 1739, Beluša, zastúpenej Advokátskou kanceláriou

BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Juraja Bizoňa, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 18. júla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti STEEL-MAX, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra

2013 faxom a 5. novembra 2013 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

STEEL-MAX, s. r. o., Farská 1739, Beluša (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

Advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25,

Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Juraja Bizoňa, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 18. júla 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou

konania o ochranu práv proti porušovaniu obchodného tajomstva, práv z nekalej súťaže

a o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 475 615,75 € vedeného

Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

na strane odporcov (odporkyňa v 3. rade, pozn.). Z dôvodu späťvzatia žaloby žalobkyňou

(obchodná spoločnosť RAVEN, a. s., pozn.) okresný súd uznesením sp. zn.

z 21. októbra 2011 (ďalej len „uznesenie z 21. októbra 2011“) konanie zastavil a súčasne

rozhodol o náhrade trov konania podľa § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Proti uzneseniu okresného súdu z 21. októbra 2011 podala žalobkyňa odvolanie,

v ktorom argumentovala nevyhnutnosťou aplikácie § 10 ods. 8 vyhlášky, keďže predmetom

konania bola ochrana práv duševného vlastníctva. Krajský súd o odvolaní žalobkyne

rozhodol uznesením sp. zn. z 31. júla 2012 tak, že uznesenie okresného

súdu z 21. októbra 2011 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd

následne o náhrade trov konania rozhodol následne, aplikujúc § 10 ods. 8 vyhlášky,

uznesením č. k. -491 z 15. januára 2013 (ďalej len „uznesenie z 15. januára

2013“). Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu z 15. januára 2013 odvolanie,

ktorým namietala (okrem iného) aplikáciu ustanovenia vyhlášky, ktorá mala podľa nej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd

napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu z 15. januára 2013 ako vecne

správne potvrdil.

Podľa sťažovateľky «Predmetná žaloba bola od momentu jej podania špekulatívna

a šikanózna, pričom jej jediným účelom bolo vytvorenie psychického nátlaku na žalovaných,

a to napriek zjavnej neúspešnosti žaloby. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca musel

predpokladať, že bude nútený z dôvodu objektívnej neexistencie dôkazných prostriedkov

vziať žalobu späť, formálne definoval predmet konania ako súčasť práva duševného

vlastníctva. Úmyslom žalobcu bolo vyhnúť sa povinnosti uhradiť zákonnú náhradu trov

konania podľa ustanovenia § 10 ods. 8 vyhlášky. Všeobecné súdy sa formalisticky s takýmto

tendenčným konaním žalobcu stotožnili a priznali mi výrazne nižšiu náhradu trov konania.

Mám za to, že konajúci súd sa nemohol iba uspokojiť s formálnym definovaním predmetu

konania žalobcom tým, že sa nekriticky, neodôvodnene a bez právnej analýzy stotožnil

s názorom žalobcu. Uvedeným formalistickým výkladom bez hlbšej analýzy skutkových

znakov pojmu „obchodné tajomstvo“ tak odvolací súd porušil moje právo na spravodlivé

súdne konanie.»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Ústavné právo obchodnej spoločnosti STEEL-MAX, s. r. o. na súdnu ochranu

podľa článku 46 ods. 1 a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý súdny proces uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 18. 07. 2013 sp. zn. porušené

bolo.

II. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 18. 07. 2013, sp. zn.

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, ak namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľky ústavný súd

považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, podľa ktorého rozhodovanie

o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov,

pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania (napr.

).

Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j.

problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi

akcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu napadaného

výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) zvlášť

extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím došlo zároveň aj

k neprípustnému zásahu do iných garantovaných práv (m. m. ,

, , , ).

V sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.

Aj úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom

poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4

). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba

vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 a 4 ). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje

základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa

na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

Nosnou námietkou sťažovateľky je arbitrárnosť a neodôvodnenosť napadnutého

uznesenia krajského súdu, keďže tento sa pri aplikácii § 10 ods. 8 vyhlášky pri rozhodovaní

o náhrade trov konania „uspokojil s formálnym definovaním predmetu konania žalobcom“,

v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 10 ods. 8 vyhlášky vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho

zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch,

vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného

vlastníctva je tarifnou hodnotou 1 000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy,

a 2 000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento sa náležitým spôsobom

zaoberal skutkovými okolnosťami dôležitými pre rozhodovanie o náhrade trov konania, ako

aj pre správnu aplikáciu príslušného ustanovenia vyhlášky. Z predloženého spisového

materiálu krajský súd zistil, že «predmetom sporu bolo právo navrhovateľa uplatnené

podľa § 20 a § 44 a nasl. Obch. zák. z dôvodu porušovania obchodného tajomstva konaním

odporcu 1/ a 2/, ktoré vykazovalo aj znaky nekalosúťažného konania, ktorého sa mal

dopustiť aj odporca 3/. Podľa tvrdenia navrhovateľa odporca 1/ ako jeho zamestnanec

zaslal neoprávnene dokumenty, ktoré tvorili predmet obchodného tajomstva odporcovi 2/

do jeho súkromnej emailovej schránky, čím porušil výlučné právo navrhovateľa na ochranu

jeho obchodného tajomstva podľa § 17 Obch. zák., ako aj ďalšie povinnosti vyplývajúce

z vnútorných predpisov navrhovateľa rovnako, ako aj odporca 2/, ktorý si tieto dokumenty

ponechal. Odporca 3/ sa dopúšťa podľa názoru navrhovateľa nekalosúťažného konania

tým, že sa protiprávnym spôsobom dostal k dokumentom navrhovateľa tvoriacim jeho

obchodné tajomstvo a pomocou odporcu 1/ a 2/ začal odporca 3/ podnikať v oblasti

spracovania betonárskej ocele a súvisiacich služieb, a tým začal navrhovateľovi

konkurovať, čím obchodné tajomstvo obsiahnuté v dokumentoch využil pre svoju

podnikateľskú činnosť bez vynaloženia akýchkoľvek nákladov. Navrhovateľ si preto uplatnil

voči všetkým trom odporcom právo na primerané zadosťučinenie, a to ako v peňažnej, tak

aj v nepeňažnej forme.

V nemajetkovej forme žiadal od odporcu 1/ a 2/ ospravedlnenie za porušenie jeho

práva k obchodnému tajomstvu a v majetkovej forme žiadal od všetkých troch odporcov

spoločne zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia za porušenie práva

k obchodnému tajomstvu a za nekalosúťažné konanie vo výške 475.615,75 Eur.

Predmetom sporu bol jednoznačne návrh navrhovateľa na uplatnenie si práv, ktoré

vyplývajú z ust. § 17 a nasl. Obch. zák. a týkajú sa obchodného tajomstva voči odporcom 1/,

2/ a 3/, ako aj práv vyplývajúcich z § 51 Obch. zák., ktoré si navrhovateľ uplatnil tiež voči

všetkým odporcom, keď žiadal, aby im súd uložil povinnosť ospravedlniť sa za ich

protiprávne konanie a zaviazať ich spoločne aj na zaplatenie sumy 475.615,75 ,- Eur ako

primerané finančné zadosťučinenie s tým, že plnením jedného z nich zanikne povinnosť

ostatných /č. l. 14 spisu/. Obchodné tajomstvo je jedno z práv, ktoré sa zaraďuje medzi

práva k nehmotným statkom, ktoré je chránené nielen národnými právnymi predpismi, a to

ust. § 17 a nasl. Obch. zák. a prostredníctvom nekalej súťaže upravenej v § 44 a nasl. Obch.

zák., ale je chránené aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná

a ktorých aplikácia má prednosť pred vnútroštátnym právom. Právna úprava obchodného

tajomstva obsiahnutá v § 17 Obch. zák. priradila obchodné tajomstvo k tzv. priemyslovým

právam, pričom úprava obsiahnutá v § 20 Obch. zák. poskytuje podnikateľovi rovnakú

právnu ochranu ako súťažiteľovi podľa § 51 a § 53 Obch. zák., ktorý nemusí byť v prípade

porušenia obchodného tajomstva v súvislosti s nekalou súťažou podnikateľom. Pre postih

podľa § 51 Obch. zák. nie je ani podmienkou, aby v súťaži bolo obchodné tajomstvo

skutočne využité alebo aby vôbec bolo získané za účelom využitia.

Z obsahu návrhu navrhovateľa nesporne vyplýva, že si svoje nároky z titulu

porušenia práv k obchodnému tajomstvu uplatnil aj prostredníctvom nárokov z nekalej

súťaže. Rovnako ako iné práva k nehmotným statkom je aj nekalá súťaž chránená ako

nehmotný statok zaradený do práv duševného vlastníctva tak, ako to vyplýva z čl. 2

bod viii) vyhl. č. o Dohovore o zriadení Svetovej organizácie duševného

vlastníctva, čl. 1, bod 2 a z čl. 39 Dohody o obchodných aspektoch práv duševného

vlastníctva /Dohoda TRIPS/ a podľa čl. 1 bod 2 a čl. 10 bis vyhl. č. 64/1975 o Parížskom

dohovore na ochranu priemyselného vlastníctva v znení vyhl. č. vyššie

uvedenými medzinárodnými zmluvami. Na tejto skutočnosti nič nemení to, že právo nekalej

súťaže zaraďuje právna teória aj do kategórie tzv. priemyselných práv, ktoré spolu

s kultúrnymi právami, medzi ktoré patrí napr. autorské právo vytvárajú oblasť duševného

vlastníctva.

Odvolací súd už vo svojom zrušujúcom rozhodnutí poukázal na definíciu pojmu

„duševné vlastníctvo“, ktorú obsahujú medzinárodné dohody podpísané aj Slovenskou

republikou, na ktoré odkázal aj okresný súd, preto právny názor okresného súdu o tom, že

navrhovateľom uplatnené právo je právom duševného vlastníctva, v dôsledku čoho je

potrebné pri rozhodovaní o trovách konania, ktoré vznikli odporcom 1/ až 3/ v súvislosti

s ich právnym zastúpením aplikovať vyhl. č. o odmenách

a náhradách advokátov je správny a odvolací súd sa s ním v plnom rozsahu stotožňuje.

Ak vyhl. č. o odmenách a náhradách advokátov stanovila v

ods. 8 pre výpočet odmeny advokátov za poskytovanie právnych služieb vo veciach

týkajúcich sa práva duševného vlastníctva tarifnú hodnotu 1000 Eur, ak sa nežiada náhrada

nemajetkovej ujmy a 2000 Eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy okresný súd

správne určil pre výpočet odmeny advokátov, ktorí zastupujú odporcov 1/, 2/ a 3/ základ a

výšku ich tarifnej odmeny vo výške 91,- Eur za jeden úkon právnej pomoci. Okresný súd

postupoval v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu, keď po opätovnom právnom

posúdení nároku uplatneného navrhovateľom zistil, že právnym zástupcom odporcu 1/ až 3/

vzniklo právo na náhradu trov právneho zastúpenia podľa § 10 ods. 8 cit. vyhl. č. 655/2004

Z. z., a nie podľa § 10 ods. 1 a 2 cit. vyhl.»

S prihliadnutím na citovanú časť napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že odôvodnenie aplikácie § 10 ods. 8 vyhlášky pri rozhodovaní o náhrade trov

konania je zo strany krajského súdu ústavne akceptovateľné a nemožno ho označiť

za arbitrárne. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia nestotožnil formálne

s predmetom konania tak, ako ho označila žalobkyňa, ale naopak, svoj záver o tom,

že v konaní ide o vec týkajúcu sa práva duševného vlastníctva, podporil skutkovými

zisteniami vyplývajúcimi zo spisu, ktoré následne subsumoval pod príslušné ustanovenia

právnych predpisov vrátane medzinárodných zmlúv.

Ústavný súd vzhľadom na dosiaľ uvedené zastáva názor, že dôvody, na ktorých je

založené uznesenie krajského súdu sp. zn. z 18. júla 2013, sú zrozumiteľné

a dostatočne logické, vychádzajúce z relevantných procesných noriem (Občianskeho

súdneho poriadku, , vyhlášky, ako aj medzinárodných zmlúv).

Ide o rozhodnutie, ktoré podľa názoru ústavného súdu nevykazuje znaky svojvôle, pričom

právne závery, ku ktorým v nich krajský súd dospel, sú založené na jeho vlastných

myšlienkových postupoch a hodnoteniach a sú z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné; ústavný súd ich preto nie je oprávnený ani povinný nahrádzať

(m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 25

ods. 2 odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu, aby sa ústavný súd

zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014