Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 686/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom

doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. až sp. zn. , sp. zn. až sp. zn.

, sp. zn. až sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

až sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. až sp. zn. vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a porušenia a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň namietaného porušenia

čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uzneseniami Okresného súdu

Dunajská Streda sp. zn. z 2. júla 2012, Okresného súdu Skalica sp. zn.

z 30. mája 2012, Okresného súdu Galanta sp. zn.

z 12. novembra 2012, sp. zn. z 24. septembra 2012, sp. zn.

z 29. októbra 2012, sp. zn. z 18. októbra 2012, sp. zn.

zo 6. decembra 2012, sp. zn. z 21. decembra 2012, sp. zn.

zo 16. mája 2012, sp. zn. z 20. júla 2012, sp. zn.

z 22. novembra 2012, sp. zn. zo 17. decembra 2012, sp. zn.

zo 6. decembra 2012, sp. zn. z 2. apríla 2013, sp. zn.

z 28. marca 2012, sp. zn. zo 6. decembra 2012, sp. zn.

zo 17. mája 2012, sp. zn. z 2. júla 2012, sp. zn.

z 28. januára 2013, sp. zn. z 5. decembra 2012, sp. zn.

z 12. novembra 2012, Okresného súdu Senica sp. zn. zo 4. septembra 2012,

sp. zn. z 2. januára 2011, sp. zn. z 19. novembra 2012, sp. zn.

z 20. novembra 2012, sp. zn. z 21. novembra 2012, sp. zn.

z 30. mája 2012, sp. zn. z 21. novembra 2012, sp. zn.

z 15. augusta 2012, Okresného súdu Galanta sp. zn.

z 9. októbra 2012, Okresného súdu Senica sp. zn. z 24. augusta 2012, sp. zn.

z 29. októbra 2012, sp. zn. z 26. októbra 2012 a sp. zn.

zo 4. septembra 2012, ako aj porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47

Charty základných práv Európskej únie postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 30. apríla 2013, sp. zn. z 30. septembra 2013,

sp. zn. z 30. septembra 2013, sp. zn. z 30. septembra

2013, sp. zn. z 30. septembra 2013, sp. zn.

z 30. septembra 2013, sp. zn. z 30. septembra 2013, sp. zn.

z 30. septembra 2013, sp. zn. z 30. septembra 2013,

sp. zn. z 31. októbra 2013, sp. zn. z 30. septembra

2013, sp. zn. z 30. septembra 2013, sp. zn.

z 25. septembra 2013, sp. zn. z 23. októbra 2013, sp. zn.

z 25. septembra 2013, sp. zn. z 29. októbra 2013, sp. zn.

z 30. septembra 2013, sp. zn. z 30. septembra 2013, sp. zn.

z 30. júla 2013, sp. zn. zo 14. augusta 2013, sp. zn.

z 30. júla 2013, sp. zn. z 30. septembra 2013, sp. zn.

z 15. októbra 2013, sp. zn. z 30. septembra 2013, sp. zn.

z 25. septembra 2013, sp. zn. z 29. októbra 2013, sp. zn.

z 25. septembra 2013, sp. zn. z 26. septembra 2013, sp. zn.

z 30. septembra 2013, sp. zn. z 29. novembra 2013,

sp. zn. z 29. novembra 2013, sp. zn. z 19. decembra 2013,

sp. zn. z 28. novembra 2013 a sp. zn. zo 17. decembra

2013 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. až sp. zn. ,

sp. zn. až sp. zn. , sp. zn. až sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. až sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. až

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. augusta

2013, 23. decembra 2013, 13. januára 2014, 17. marca 2014 a 24. marca 2014 doručené

sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej

len „sťažovateľka“), vedené pod Rvp 20614/2013, sp. zn. , sp. zn.

až sp. zn. , sp. zn. až sp. zn. ,

sp. zn. až sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

až sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. až sp. zn. , ktorými namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

a porušenie a dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný

prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej

únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn.

z 2. júla 2012, Okresného súdu Skalica sp. zn. z 30. mája

2012, Okresného súdu Galanta sp. zn. z 12. novembra 2012, sp. zn.

z 24. septembra 2012, sp. zn. z 29. októbra 2012, sp. zn.

z 18. októbra 2012, sp. zn. zo 6. decembra 2012, sp. zn.

z 21. decembra 2012, sp. zn. zo 16. mája 2012, sp. zn.

z 20. júla 2012, sp. zn. z 22. novembra 2012, sp. zn.

zo 17. decembra 2012, sp. zn. zo 6. decembra 2012, sp. zn.

z 2. apríla 2013, sp. zn. z 28. marca 2012, sp. zn.

zo 6. decembra 2012, sp. zn. zo 17. mája 2012, sp. zn.

z 2. júla 2012, sp. zn. z 28. januára 2013, sp. zn.

z 5. decembra 2012, sp. zn. z 12. novembra 2012, Okresného

súdu Senica sp. zn. zo 4. septembra 2012, sp. zn. z 2. januára

2011, sp. zn. z 19. novembra 2012, sp. zn. z 20. novembra

2012, sp. zn. z 21. novembra 2012, sp. zn. z 30. mája 2012,

sp. zn. z 21. novembra 2012, sp. zn. z 15. augusta 2012,

Okresného súdu Galanta sp. zn. z 9. októbra 2012, Okresného súdu Senica

sp. zn. z 24. augusta 2012, sp. zn. z 29. októbra 2012, sp. zn.

z 26. októbra 2012 a sp. zn. zo 4. septembra 2012 (ďalej spolu

len „napadnuté uznesenia okresných súdov“), ako aj porušenie svojich základných práv

podľa a a práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu a zároveň porušenie čl. 47 charty postupom a uzneseniami

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. apríla

2013, sp. zn. z 30. septembra 2013, sp. zn.

z 30. septembra 2013, sp. zn. z 30. septembra 2013, sp. zn.

z 30. septembra 2013, sp. zn. z 30. septembra 2013,

sp. zn. z 30. septembra 2013, sp. zn. z 30. septembra

2013, sp. zn. z 30. septembra 2013, sp. zn.

z 31. októbra 2013, sp. zn. z 30. septembra 2013, sp. zn.

z 30. septembra 2013, sp. zn. z 25. septembra 2013,

sp. zn. z 23. októbra 2013, sp. zn. z 25. septembra 2013,

sp. zn. z 29. októbra 2013, sp. zn. z 30. septembra 2013,

sp. zn. z 30. septembra 2013, sp. zn. z 30. júla 2013,

sp. zn. zo 14. augusta 2013, sp. zn. z 30. júla 2013,

sp. zn. z 30. septembra 2013, sp. zn. z 15. októbra 2013,

sp. zn. z 30. septembra 2013, sp. zn. z 25. septembra

2013, sp. zn. z 29. októbra 2013, sp. zn. z 25. septembra

2013, sp. zn. z 26. septembra 2013, sp. zn.

z 30. septembra 2013, sp. zn. z 29. novembra 2013, sp. zn.

z 29. novembra 2013, sp. zn. z 19. decembra 2013, sp. zn.

z 28. novembra 2013 a sp. zn. zo 17. decembra 2013

(ďalej spolu len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia

poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou

o úvere pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky, resp.

rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“),

rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom

na omeškanie dlžníkov a návrh sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd autoritatívne

deklaroval právo sťažovateľky na úhradu peňažnej pohľadávky a uložil dlžníkom povinnosť

platiť, bola dlžníkom na základe rozsudku uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke

pohľadávku spoločne s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov

bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom

prostredníctvom exekúcií na podklade exekučného titulu (rozsudok Stáleho rozhodcovského

súdu, pozn.). Okresné súdy poverili súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak

v priebehu ich vykonávania následne ex offo exekúcie napadnutými uzneseniami vyhlásili

za neprípustné a zastavili ich; na základe odvolania sťažovateľky boli napadnuté uznesenia

okresných súdov potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu.

Sťažovateľka v úvode svojich sťažností poukázala na to, že „všeobecné súdy

postupovali v priamom rozpore so záväznou interpretáciou práva EU obsiahnutou

v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp.zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti

Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili tak požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv,

ktoré sťažovateľovi priznáva právo EÚ, tak ako je garantovaná článkom 47 Charty

základných práv Európskej únie.“, a to v dôsledku toho, že „(a) vôbec neinformovali

sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej podmienky, (b) vôbec nevyzvali

sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec

neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa s účelom ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec

neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové právo dopytom na povinného o jeho

úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky“.

Následne sťažovateľka odkazuje na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 30. novembra 2012 a uvádza, že „z odôvodnenia uznesenia Krajského

súdu v Bratislave vyplývajú dôležité dôvody, ktoré svedčia o opodstatnenosti sťažnosti

podávanej sťažovateľom“.

Sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že «na rozdiel od všeobecného súdu máme za

to, že tvrdenie „Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 považuje

riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie

neprimerané“, je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne

presné a jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení. Všeobecný súd si tak vytvoril sám

právny základ, ktorý má zásadné následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu (môže

viesť k reálnej nevymožiteľnosti splatnej pohľadávky veriteľa exekučným súdom).

Je pravdou, že podľa prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, uverejnenou v Mimoriadnom vydaní

v slovenskom jazyku v kapitole 15, zväzok 2, str. 288 až 293 sa za neprijateľné (nekalé)

podmienky môžu považovať podľa písm. q) ods. 1 prílohy aj „podmienky, ktorých zmyslom

alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva

podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od

spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou,

nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena,

ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej

strane“. Tvrdíme, že uvedené ustanovenie slovenskej verzie smernice Rady 93/13/EHS je

nesprávne v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil

spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“», pričom ďalej medzi

inými uvádza českú jazykovú verziu, z ktorej podľa jej názoru vyplýva niečo úplne iné:

„... zbavení spotřebitele práva podat žalobu nebo použít jiný opravný prostředek, zejména

požadovať na spotřebiteli, aby překládal spory výlučně rozhodčímu soudu, na který se

nevztahují ustanovení právnych předpisů...“.

Ďalej sťažovateľka uvádza, že «vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie

a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať

vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel

zákonodarcu a cieľ samotného predpisu... Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie

v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou... Tvrdíme, že súd sa

nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a

nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v

zmluve o úvere... Máme za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu

„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Ďalej je

nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť

exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv

komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho

výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Máme za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o

výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu

„neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS a jej následnej

aplikácie exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy... máme za to, že

všeobecný súd mal na základe a zmluvy o fungovaní EÚ

takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa a Súdnemu dvoru

Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú

prejudiciálne otázky...».

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného

súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

sťažovateľka v ďalších častiach sťažností najmä uviedla, že „všeobecný súd, ktorý koná

v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce

k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto

rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa

do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto

revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu

so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.

Sťažovateľka v sťažnostiach osobitne upozorňuje na skutočnosť, že „sťažovateľ

priamo vyzval v podanom odvolaní súd, aby postupom podľa ust.

prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade

ust. veta prvá a druhá Exekučného poriadku s veta prvá

Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery

všetkých subjektov práva v právny poriadok“.

Podľa sťažovateľky „exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone

rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade

takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ZoRK). Aj v takomto

prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne

konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť

hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho

o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.“.

Vo vzťahu k aplikácii ustanovení smernice sťažovateľka uvádza, že „v súvislosti

s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych noriem sťažovateľ (oprávnený)

poukazuje aj na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie

na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto

sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce

závery formujúce konečné rozhodnutie. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia

Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica

nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom

Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám... neprichádza do úvahy ani

jej priamy účinok (priama aplikácia)...“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutých konaniach

a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 ..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 ... 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho

základného práva podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých

existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako

napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v

spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl.

20 ods. 1 SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru...».

Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutých konaniach

sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru došlo tým, že krajský súd nenariadil

pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej

účasti sťažovateľa“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu a tiež porušenie a dohovoru a charty postupom

a uzneseniami okresného súdu, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a čl. 47 charty postupom a uzneseniami krajského súdu, napadnuté uznesenia okresného

súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konania a zároveň jej

prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení

krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia

a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecných súdov, proti ktorým tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je

uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažností vedených pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. až sp. zn. ,

sp. zn. až sp. zn. , sp. zn. až sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. až sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. až

sp. zn. týkajúcich sa v záhlaví tohto rozhodnutia citovaných rozhodnutí

okresných súdov a krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitá

argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou

argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už

zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov,

a ktoré skončili odmietnutím sťažností podľa z dôvodu

nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie (v častiach týkajúcich sa

rozhodnutí okresných súdov), resp. z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti (v častiach

týkajúcich sa rozhodnutí krajských súdov).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdu

tak na problematiku týkajúcu sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania

skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozsudku

rozhodcovského súdu), ako aj na ostatné skutkové okolnosti, ktoré boli podstatné pre závery

všeobecných súdov, a na námietky sťažovateľky týkajúce sa postupu a záverov

všeobecných súdov v týchto exekučných konaniach.

S prihliadnutím na totožnosť tak osoby sťažovateľky, ako aj totožnosť použitej

právnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných

súdov, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na sťažovateľkinu znalosť dôvodov

odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu

na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí

všeobecných súdov a sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je

potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd

plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (najmä sp. zn.

z 13. novembra 2013, sp. zn. z 28. augusta 2013, sp. zn.

z 29. októbra 2013, sp. zn. z 30. januára 2014 alebo

sp. zn. z 18. septembra 2012, sp. zn. z 27. marca 2013,

sp. zn. z 29. októbra 2013, sp. zn. zo 6. februára 2013

a v nich citovaná prejudikatúra, ale aj mutatis mutandis napr. sp. zn.

zo 14. februára 2013, sp. zn. z 8. marca 2013, sp. zn.

z 30. januára 2013, sp. zn. z 19. júna 2013), ktoré skončili odmietnutím

rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených.

Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené

právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia,

v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (v častiach

týkajúcich sa napadnutých uznesení okresných súdov), resp. z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti (v častiach týkajúcich sa napadnutých uznesení krajského súdu).

V závere ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka namietala voči postupu

a uzneseniam okresných súdov vydaných po 9. auguste 2012, že v postupe podľa § 57

ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku

okresné súdy nevykonali pojednávanie; táto podmienka vyplývala z v tom čase platného

a účinného Exekučného poriadku [t. j. v znení novelizácie Exekučného poriadku zavedenej

, ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, s účinnosťou od

9. augusta 2012]. Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajského súdu, ktorými krajský

súd potvrdil uznesenia okresných súdov o zastavení exekúcie, vyplýva, že uvedenú

námietku sťažovateľka neuplatnila v odvolacom konaní. Uvedené potvrdzuje i skutočnosť,

že vo vzťahu k postupu a uzneseniam krajského súdu sťažovateľka v samotných

sťažnostiach ani nenamietala a nedeklarovala, že uvedenú námietku v odvolacích konaniach

uplatnila a že sa krajský súd s touto nevysporiadal a nepreskúmal na jej základe postup

okresných súdov v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57

ods. 5 Exekučného poriadku, resp. sťažovateľka v sťažnostiach nenamietala v tejto

súvislosti porušenie svojich ústavných práv postupom a uzneseniami krajského súdu.

Ústavný súd preto konštatuje, že hoci sťažovateľka z formálneho hľadiska vyčerpala

možnosť podania riadneho opravného prostriedku – odvolania, z hľadiska materiálneho túto

možnosť v súvislosti s uvedenou námietkou nevyužila, pretože ochranu svojich práv

nerealizovala v plnom rozsahu v konaní pred všeobecným (krajským) súdom, ale až

podaním sťažnosti ústavnému súdu. Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej

preukazovala), že k uplatneniu jej námietky nedošlo z dôvodov hodných osobitného zreteľa,

a preto vôbec neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2

. Tieto skutočnosti boli dôvodom odmietnutia predmetných

sťažností v tejto časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014