Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 710/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. októbra 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

MBB a. s., ČSA 26, Banská Bystrica, a obchodnej spoločnosti MED – ART, spol. s r. o.,

Hornočermánska 4, Nitra, zastúpených Advokátskou kanceláriou Kašuba spol. s r. o., Horná

41, Banská Bystrica, za ktorú koná advokát a konateľ JUDr. Roman Kašuba, vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 20. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MBB a. s., a obchodnej spoločnosti MED – ART,

spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MBB a. s., ČSA 26, Banská Bystrica, a obchodnej

spoločnosti MED – ART, spol. s r. o., Hornočermánska 4, Nitra (ďalej len „sťažovatelia“),

vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na zákonného sudcu

podľa a práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru

na ochranu ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn.

z 20. marca 2014, ktorou žiadajú vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľov na zákonného sudcu podľa článku 48

ods. 1 a právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie

podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. marca 2014 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 20. marca 2014 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovatelia sú

ako žalovaní účastníkmi konania vedeného pred Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej

len „okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa proti nim siedmi žalobcovia

domáhajú určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam do dedičstva po neb. A. T. a neb.

M. K. Okresný súd rozsudkom č. k. -498 z 19. februára 2013 žalobe

o určenie vlastníckeho práva žalobcov vyhovel, zamietol návrhy sťažovateľov na prerušenie

konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. a na prerušenie konania do

právoplatného rozhodnutia veci ústavným súdom a zaviazal sťažovateľov na náhradu trov

konania. Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom je odvolacie

konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. .

Sťažovatelia vzniesli v tomto odvolacom konaní podaním z 27. februára 2014

námietku zaujatosti voči sudcovi Š. B., predsedovi senátu, v ktorej tvrdili, že majú

pochybnosť o jeho nezaujatosti pre jeho negatívny pomer k JUDr. Romanovi Kašubovi,

advokátovi a konateľovi Advokátskej kancelárie Kašuba, s. r. o., ktorá ich v konaní

zastupuje. V námietke zaujatosti namietali procesný postup okresného súdu i krajského

súdu, ktorý je dôsledkom práve tohto negatívneho pomeru k ich právnemu zástupcovi.

Poukázali na to, že sudca Š. B. má priateľský vzťah k bývalému predsedovi krajského súdu

a sudcovi Ľ. B., na ktorého podal ich právny zástupca sťažnosť, ktorá bola predsedom

krajského súdu J. B. vyhodnotená ako dôvodná s tým, že zvažuje vyvodenie disciplinárnej

zodpovednosti voči tomuto sudcovi. Ďalej poukázali na to, že sudca Š. B. má nepriateľský

vzťah k sudkyni krajského súdu M. S. a k sudcovi rovnakého súdu J. B., pričom právny

zástupca sťažovateľov je aj právnym zástupcom M. S., s ktorou má blízky priateľský vzťah,

a J. B. Tieto skutočnosti, o ktorých sa dozvedeli 17. februára 2014, sa podľa názoru

sťažovateľov prenášajú aj na ich právneho zástupcu v tomto konaní, narúšajú ich dôveru a

nezávislosť, nestranné, spravodlivé a zákonné rozhodovanie Š. B.

Najvyšší súd ako súd nariadený o vznesenej námietke zaujatosti sťažovateľov

rozhodol uznesením sp. zn. z 20. marca 2014 tak, že sudca Š. B.

z rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. vylúčený nie je.

Toto uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 2. júna 2014.

Sťažovatelia sťažnosť na porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , základného práva na zákonného sudcu podľa

ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu č. k. z 20. marca 2014 odôvodnili tým, že toto rozhodnutie je

„nesprávne, je v rozpore s a judikatúrou ústavného súdu (napr. ,

, )“ a je navyše aj „nedostatočne odôvodnené“, teda

nepreskúmateľné, „keď Š. B. sám uviedol, že k M. S. mal negatívny vzťah a bol vylúčený

z konaní, v ktorých vystupovala ako účastníčka a zmenu svojho vzťahu k nej k menej

intenzívne negatívnemu až ľahostajnému bližšie neodôvodnil, pričom sťažovatelia

poukazujú na prejav tohto negatívneho vzťahu aj vo vzťahu k ich právnemu zástupcovi

v nezákonnom postupe krajského súdu ako súdu odvolacieho v ich veci, ktorý je zrejmý už

len zo samotného súdneho spisu“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia namietali porušenie označených

základných práv uznesením najvyššieho súdu ako súdu nadriadeného sp. zn.

z 20. marca 2014, ktorý rozhodol o námietke zaujatosti podanej sťažovateľmi tak, že sudca

Š. B. nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod

sp. zn. .

Podľa ustanovenia

(ďalej aj „OSP“) sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom

na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich

nezaujatosti.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. z 20. marca 2014 odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Banskej

Bystrici ( tretia veta ) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti

vzniku pochybnosti o nezaujatosti sudcu - predsedu senátu krajského súdu z aspektu

existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci.

Vychádzal pritom z ustanovenia , v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení

z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom

alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,

k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj

právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne

relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to:

1. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom

spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo

rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo

3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere

vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na

prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich

zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho

objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného

rozhodnutia.

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania ( ), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu

( ). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je

povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho

prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na

prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý

návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci

pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (, . ). Vzhľadom na to,

že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa predstavuje výnimku z ústavnej

zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd, ), treba trvať na

tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba

výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť

v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze)

v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej

republiky k danej problematike.

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti

sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.

Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack

proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo

vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom.

Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej

nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na

preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o

skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však

(subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré

môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje

podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa

uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť

poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it

must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako

taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je

založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu

a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom.

Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa

cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca

zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom pri rozhodovaní o zaujatosti, resp. nezaujatosti

zákonného sudcu je to, či je objektívne oprávnená obava účastníka konania (to isté platí

u oznámenia zákonného sudcu o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený). Treba rozhodnúť

v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú

nedostatok nestrannosti (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či obavu z nedostatku

nezaujatosti treba mať za relevantnú. Relevantnou je len taká obava z nedostatku

nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných

skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť

čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu

nestranného. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom

slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi

spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu

(znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri

zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je

celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký

charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť

rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne (porovnaj napr. ).

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby

oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto

obava považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť

sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy,

ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje.

Vychádzajúc z vyjadrenia predsedu senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici Š. B.,

z ktorého vyplýva, že nemá žiaden pomer k veci, k účastníkom konania a ani k advokátovi

JUDr. Romanovi Kašubovi, ktorého ani osobne nepozná, keď ani ďalší obsah spisu

z objektívneho hľadiska nezakladá žiadne pochybnosti o nezaujatosti predsedu senátu

Krajského súdu v Banskej Bystrici Š. B., Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiaden

relevantný dôvod v zmysle , ktorý by menovaného vylučoval

z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Nadriadený súd zároveň pripomína, že sudca je

pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je

povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne,

spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so

zákonom (porovnaj ). Nezávislosť sudcu treba o. i. vidieť aj

ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho

súdu, na ktorom sudca pôsobí).

Pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, ako Najvyšší súd

Slovenskej republiky už neraz zdôraznil, nie je postačujúca samotná domnienka účastníka

konania o možnej neobjektívnosti sudcu. Tvrdenie odporcov 1/ a 2/ o negatívnom vzťahu

predsedu senátu k JUDr. Romanovi Kašubovi, ktorý by mal vyplývať (byť odvodený)

z negatívneho vzťahu predsedu senátu k M. S. a J. B., vyjadruje iba subjektívny názor

(úvahu) odporcov 1/ a 2/. Z obsahu spisu vrátane vyjadrenia predsedu senátu Š. B. nemožno

vyvodiť žiadne objektívne existujúce zákonné dôvody pre jeho vylúčenie. Základom pre

vylúčenie sudcu môže byť len objektívne existujúci zákonný dôvod (porovnaj § 14 ods. 1

). Vzťah medzi sudcami a advokátmi, s ktorými prichádzajú sudcovia pracovne do

styku, obdobne ako je to u vzťahu medzi sudcami navzájom, je založený na profesionalite.

Chýba tu preto objektívny základ pre konštatovanie zaujatosti. Rámec týchto vzťahov

neprekročil v predmetnej veci hranicu profesionálnosti a nemožno mať bez ďalšieho

pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu len na tom podklade, že daný advokát

zastupuje v inej právnej veci ako klienta osobu, s ktorou v minulosti sudca mal negatívny

vzťah, príp. že advokát sa sťažoval a podobne. Až v prípade, že by vzájomný vzťah prerástol

cez uvedený rýdzo profesionálny rámec a nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu,

čo sa nestalo, išlo by o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a

teda vtedy by nastal dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.

Zjavná nespokojnosť (nesúhlas) odporcov 1/ a 2/ s procesným postupom odvolacieho

súdu v tejto právnej veci nie je dôvodom na vylúčenie Š. B. Podľa

dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú totiž okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní

o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, že predseda senátu

Krajského súdu v Banskej Bystrici Š. B. nie je vylúčený z prejednávania rozhodovania danej

veci.»

Podľa ustanovenia účastníci majú právo z dôvodov podľa

ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa

odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide,

alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Podľa

odseku 3 v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má

byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia

dozvedel. ...

Podľa ustanovenia súd predloží vec na rozhodnutie o námietke

zaujatosti do 15 dní od jej podania nadriadenému súdu. O tom, či je sudca vylúčený,

rozhodne do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte. O vylúčení sudcov

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodne do desiatich dní iný senát tohto súdu.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ústavný súd konštatuje, že namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje

znaky arbitrárnosti a vzhľadom na príslušné zákonné ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku o vylúčení sudcov z prejednávania a rozhodovania veci z dôvodu pochybností

o ich nezaujatosti je aj náležite odôvodnené.

Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd pri posudzovaní námietky zaujatosti

sťažovateľov vznesenej proti sudcovi Š. B. vychádzal z príslušných zákonných ustanovení

. Podľa názoru ústavného súdu z uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 20. marca 2014 nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala

svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na už uvedené skutočnosti nedomnieva, že by

skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami

a dohovoru.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie

a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa je v občianskom súdnom

konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania

pre zaujatosť v zmysle ustanovení až . Obsahom základného práva na

prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu

oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa , resp.

účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa ) a vylúčiť nimi

označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom

základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať

každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia

veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. , ).

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy. Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že

práve súdy sú tými orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu

práva. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti

sudcu vychádza z toho, že okrem jeho nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie

aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti súdu rozlíšil

ESĽP vo svojom rozhodnutí Piersack c. Belgicko z 1. 10. 1982, kde išlo o posúdenie

nestrannosti predsedu súdu, ktorý v počiatočnom štádiu konania v danej veci pôsobil ako

verejný prokurátor. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho

osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne

ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych,

organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci

a k účastníkom konania.

Tak ako to konštatoval aj najvyšší súd vo veci sťažovateľov, z judikatúry ESĽP

vyplýva, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu

kritériu objektívnej nestrannosti, aby neexistovali pochybnosti o nezaujatosti sudcu

k účastníkom konania, prípadne ich zástupcom alebo k prejednávanej veci. V namietanom

prípade sudca Š. B. uviedol, že vo veci sa necíti byť zaujatý, nemá žiaden pomer ani

k právnemu zástupcovi sťažovateľov, ktorého osobne ani nepozná. Vnútorné pocity sudcu

o svojej nestrannosti a nezávislosti k prejednávanej veci a k účastníkom konania, prípadne

ich zástupcom je potrebné akceptovať a predpokladať, pokiaľ sa nepreukáže opak, že

nezakladajú dôvod jeho predpojatosti. Pokiaľ sa sťažovatelia snažili aj z objektívneho

hľadiska spochybniť nestrannosť sudcu Š. B., ústavný súd je toho názoru, že argumenty

sťažovateľov týkajúce sa pochybnosti o nestrannosti sudcu nie sú pre rozhodnutie zásadné.

Skutočnosť, že zákonný sudca pôsobí na rovnakom súde ako iní sudcovia, ktorých zastupuje

rovnaký zástupca ako sťažovateľov, a to ani v spojení s tvrdeniami sťažovateľov o povahe

vzájomných vzťahov týchto sudcov navzájom, nezakladá pochybnosť o nezaujatosti

zákonného sudcu k prerokúvanej veci ani k účastníkom konania. Je potrebné poukázať na

skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného

pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti, v tomto prípade však prikladať

týmto vzťahom intenzitu a závažnosť, ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti

zákonného sudcu, považuje ústavný súd v okolnostiach prípadu za nesprávne.

Ostatné dôvody sťažovateľov uvedené v námietke zaujatosti ostali iba v podobe

tvrdení.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa a práva podľa

dohovoru, ako aj základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48

ods. 1 , a preto sťažnosť odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2014