Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 710/2014
PDF · 217.67 KB
No categories available
II. ÚS 710/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. októbra 2014
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
MBB a. s., ČSA 26, Banská Bystrica, a obchodnej spoločnosti MED – ART, spol. s r. o.,
Hornočermánska 4, Nitra, zastúpených Advokátskou kanceláriou Kašuba spol. s r. o., Horná
41, Banská Bystrica, za ktorú koná advokát a konateľ JUDr. Roman Kašuba, vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Nc 9/2014 z 20. marca 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MBB a. s., a obchodnej spoločnosti MED – ART,
spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MBB a. s., ČSA 26, Banská Bystrica, a obchodnej
spoločnosti MED – ART, spol. s r. o., Hornočermánska 4, Nitra (ďalej len „sťažovatelia“),
vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
na ochranu ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Nc 9/2014
z 20. marca 2014, ktorou žiadajú vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľov na zákonného sudcu podľa článku 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie
podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 9/2014 z 20. marca 2014 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Nc 9/2014 z 20. marca 2014 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“
Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovatelia sú
ako žalovaní účastníkmi konania vedeného pred Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej
len „okresný súd“) pod sp. zn. 20 C 120/2010, v ktorom sa proti nim siedmi žalobcovia
domáhajú určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam do dedičstva po neb. A. T. a neb.
M. K. Okresný súd rozsudkom č. k. 20 C 120/2010-498 z 19. februára 2013 žalobe
o určenie vlastníckeho práva žalobcov vyhovel, zamietol návrhy sťažovateľov na prerušenie
konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 23 S 1/2013 a na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia veci ústavným súdom a zaviazal sťažovateľov na náhradu trov
konania. Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom je odvolacie
konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 16 Co 249/2013.
Sťažovatelia vzniesli v tomto odvolacom konaní podaním z 27. februára 2014
námietku zaujatosti voči sudcovi Š. B., predsedovi senátu, v ktorej tvrdili, že majú
pochybnosť o jeho nezaujatosti pre jeho negatívny pomer k JUDr. Romanovi Kašubovi,
advokátovi a konateľovi Advokátskej kancelárie Kašuba, s. r. o., ktorá ich v konaní
zastupuje. V námietke zaujatosti namietali procesný postup okresného súdu i krajského
súdu, ktorý je dôsledkom práve tohto negatívneho pomeru k ich právnemu zástupcovi.
Poukázali na to, že sudca Š. B. má priateľský vzťah k bývalému predsedovi krajského súdu
a sudcovi Ľ. B., na ktorého podal ich právny zástupca sťažnosť, ktorá bola predsedom
krajského súdu J. B. vyhodnotená ako dôvodná s tým, že zvažuje vyvodenie disciplinárnej
zodpovednosti voči tomuto sudcovi. Ďalej poukázali na to, že sudca Š. B. má nepriateľský
vzťah k sudkyni krajského súdu M. S. a k sudcovi rovnakého súdu J. B., pričom právny
zástupca sťažovateľov je aj právnym zástupcom M. S., s ktorou má blízky priateľský vzťah,
a J. B. Tieto skutočnosti, o ktorých sa dozvedeli 17. februára 2014, sa podľa názoru
sťažovateľov prenášajú aj na ich právneho zástupcu v tomto konaní, narúšajú ich dôveru a
nezávislosť, nestranné, spravodlivé a zákonné rozhodovanie Š. B.
Najvyšší súd ako súd nariadený o vznesenej námietke zaujatosti sťažovateľov
rozhodol uznesením sp. zn. 1 Nc 9/2014 z 20. marca 2014 tak, že sudca Š. B.
z rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 16 Co 249/2013 vylúčený nie je.
Toto uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 2. júna 2014.
Sťažovatelia sťažnosť na porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu č. k. 1 Nc 9/2014 z 20. marca 2014 odôvodnili tým, že toto rozhodnutie je
„nesprávne, je v rozpore s ústavou a judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 462/2011,
III. ÚS 105/2011, III. ÚS 36/2011)“ a je navyše aj „nedostatočne odôvodnené“, teda
nepreskúmateľné, „keď Š. B. sám uviedol, že k M. S. mal negatívny vzťah a bol vylúčený
z konaní, v ktorých vystupovala ako účastníčka a zmenu svojho vzťahu k nej k menej
intenzívne negatívnemu až ľahostajnému bližšie neodôvodnil, pričom sťažovatelia
poukazujú na prejav tohto negatívneho vzťahu aj vo vzťahu k ich právnemu zástupcovi
v nezákonnom postupe krajského súdu ako súdu odvolacieho v ich veci, ktorý je zrejmý už
len zo samotného súdneho spisu“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia namietali porušenie označených
základných práv uznesením najvyššieho súdu ako súdu nadriadeného sp. zn. 1 Nc 9/2014
z 20. marca 2014, ktorý rozhodol o námietke zaujatosti podanej sťažovateľmi tak, že sudca
Š. B. nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod
sp. zn. 16 Co 249/2013.
Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej aj „OSP“) sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom
na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich
nezaujatosti.
Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 1 Nc 9/2014 z 20. marca 2014 odôvodnil takto:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Banskej
Bystrici (§ 16 ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti
vzniku pochybnosti o nezaujatosti sudcu - predsedu senátu krajského súdu z aspektu
existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci.
Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom
alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,
k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti
neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj
právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne
relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to:
1. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo
rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere
vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na
prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O. s. p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu
(§ 15 O. s. p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je
povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho
prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na
prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý
návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci
pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98. II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to,
že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku z ústavnej
zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), treba trvať na
tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba
výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze)
v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej
republiky k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack
proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo
vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom.
Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej
nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na
preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o
skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však
(subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré
môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje
podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa
uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť
poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it
must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako
taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je
založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu
a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom.
Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa
cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca
zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom pri rozhodovaní o zaujatosti, resp. nezaujatosti
zákonného sudcu je to, či je objektívne oprávnená obava účastníka konania (to isté platí
u oznámenia zákonného sudcu o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený). Treba rozhodnúť
v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú
nedostatok nestrannosti (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či obavu z nedostatku
nezaujatosti treba mať za relevantnú. Relevantnou je len taká obava z nedostatku
nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných
skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť
čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu
nestranného. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom
slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi
spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu
(znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri
zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je
celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký
charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť
rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby
oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto
obava považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť
sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy,
ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
Vychádzajúc z vyjadrenia predsedu senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici Š. B.,
z ktorého vyplýva, že nemá žiaden pomer k veci, k účastníkom konania a ani k advokátovi
JUDr. Romanovi Kašubovi, ktorého ani osobne nepozná, keď ani ďalší obsah spisu
z objektívneho hľadiska nezakladá žiadne pochybnosti o nezaujatosti predsedu senátu
Krajského súdu v Banskej Bystrici Š. B., Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiaden
relevantný dôvod v zmysle § 14 ods. 1 O. s. p., ktorý by menovaného vylučoval
z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Nadriadený súd zároveň pripomína, že sudca je
pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je
povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne,
spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so
zákonom (porovnaj § 2 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu treba o. i. vidieť aj
ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho
súdu, na ktorom sudca pôsobí).
Pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, ako Najvyšší súd
Slovenskej republiky už neraz zdôraznil, nie je postačujúca samotná domnienka účastníka
konania o možnej neobjektívnosti sudcu. Tvrdenie odporcov 1/ a 2/ o negatívnom vzťahu
predsedu senátu k JUDr. Romanovi Kašubovi, ktorý by mal vyplývať (byť odvodený)
z negatívneho vzťahu predsedu senátu k M. S. a J. B., vyjadruje iba subjektívny názor
(úvahu) odporcov 1/ a 2/. Z obsahu spisu vrátane vyjadrenia predsedu senátu Š. B. nemožno
vyvodiť žiadne objektívne existujúce zákonné dôvody pre jeho vylúčenie. Základom pre
vylúčenie sudcu môže byť len objektívne existujúci zákonný dôvod (porovnaj § 14 ods. 1
O. s. p.). Vzťah medzi sudcami a advokátmi, s ktorými prichádzajú sudcovia pracovne do
styku, obdobne ako je to u vzťahu medzi sudcami navzájom, je založený na profesionalite.
Chýba tu preto objektívny základ pre konštatovanie zaujatosti. Rámec týchto vzťahov
neprekročil v predmetnej veci hranicu profesionálnosti a nemožno mať bez ďalšieho
pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu len na tom podklade, že daný advokát
zastupuje v inej právnej veci ako klienta osobu, s ktorou v minulosti sudca mal negatívny
vzťah, príp. že advokát sa sťažoval a podobne. Až v prípade, že by vzájomný vzťah prerástol
cez uvedený rýdzo profesionálny rámec a nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu,
čo sa nestalo, išlo by o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a
teda vtedy by nastal dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.
Zjavná nespokojnosť (nesúhlas) odporcov 1/ a 2/ s procesným postupom odvolacieho
súdu v tejto právnej veci nie je dôvodom na vylúčenie Š. B. Podľa § 14 ods. 3 O. s. p.
dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú totiž okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní
o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, že predseda senátu
Krajského súdu v Banskej Bystrici Š. B. nie je vylúčený z prejednávania rozhodovania danej
veci.»
Podľa ustanovenia § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14
ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa
odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide,
alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Podľa
odseku 3 v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má
byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia
dozvedel. ...
Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 OSP súd predloží vec na rozhodnutie o námietke
zaujatosti do 15 dní od jej podania nadriadenému súdu. O tom, či je sudca vylúčený,
rozhodne do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte. O vylúčení sudcov
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodne do desiatich dní iný senát tohto súdu.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Ústavný súd konštatuje, že namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje
znaky arbitrárnosti a vzhľadom na príslušné zákonné ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku o vylúčení sudcov z prejednávania a rozhodovania veci z dôvodu pochybností
o ich nezaujatosti je aj náležite odôvodnené.
Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd pri posudzovaní námietky zaujatosti
sťažovateľov vznesenej proti sudcovi Š. B. vychádzal z príslušných zákonných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru ústavného súdu z uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Nc 9/2014 z 20. marca 2014 nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala
svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na už uvedené skutočnosti nedomnieva, že by
skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy
a dohovoru.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom
konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania
pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 OSP. Obsahom základného práva na
prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu
oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 OSP, resp.
účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi
označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom
základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať
každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia
veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy. Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že
práve súdy sú tými orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu
práva. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, že okrem jeho nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti súdu rozlíšil
ESĽP vo svojom rozhodnutí Piersack c. Belgicko z 1. 10. 1982, kde išlo o posúdenie
nestrannosti predsedu súdu, ktorý v počiatočnom štádiu konania v danej veci pôsobil ako
verejný prokurátor. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho
osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne
ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych,
organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci
a k účastníkom konania.
Tak ako to konštatoval aj najvyšší súd vo veci sťažovateľov, z judikatúry ESĽP
vyplýva, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu
kritériu objektívnej nestrannosti, aby neexistovali pochybnosti o nezaujatosti sudcu
k účastníkom konania, prípadne ich zástupcom alebo k prejednávanej veci. V namietanom
prípade sudca Š. B. uviedol, že vo veci sa necíti byť zaujatý, nemá žiaden pomer ani
k právnemu zástupcovi sťažovateľov, ktorého osobne ani nepozná. Vnútorné pocity sudcu
o svojej nestrannosti a nezávislosti k prejednávanej veci a k účastníkom konania, prípadne
ich zástupcom je potrebné akceptovať a predpokladať, pokiaľ sa nepreukáže opak, že
nezakladajú dôvod jeho predpojatosti. Pokiaľ sa sťažovatelia snažili aj z objektívneho
hľadiska spochybniť nestrannosť sudcu Š. B., ústavný súd je toho názoru, že argumenty
sťažovateľov týkajúce sa pochybnosti o nestrannosti sudcu nie sú pre rozhodnutie zásadné.
Skutočnosť, že zákonný sudca pôsobí na rovnakom súde ako iní sudcovia, ktorých zastupuje
rovnaký zástupca ako sťažovateľov, a to ani v spojení s tvrdeniami sťažovateľov o povahe
vzájomných vzťahov týchto sudcov navzájom, nezakladá pochybnosť o nezaujatosti
zákonného sudcu k prerokúvanej veci ani k účastníkom konania. Je potrebné poukázať na
skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného
pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti, v tomto prípade však prikladať
týmto vzťahom intenzitu a závažnosť, ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti
zákonného sudcu, považuje ústavný súd v okolnostiach prípadu za nesprávne.
Ostatné dôvody sťažovateľov uvedené v námietke zaujatosti ostali iba v podobe
tvrdení.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48
ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2014