Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 657/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. S., zastúpeného advokátom JUDr. Rastislavom Urbánim,

konateľom spoločnosti URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. júna 2014, ako aj postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 2. júla 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. septembra 2014 doručená sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj

„odporca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. júna 2014, ako aj

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. júla 2014.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. -15

z 2. júna 2014 uložil sťažovateľovi (ako odporcovi v konaní o nariadenie predbežného

opatrenia), „aby nevstupoval dočasne do bytu..., a to až do právoplatnosti skončenia

konania o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov k predmetnému bytu“.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 2. júla

2014, ktorým uznesenie okresného súdu potvrdil.

3. Podľa názoru sťažovateľa postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu bolo

porušené „ústavné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, v zmysle ustanovenia č. 46 ods. 1

..., ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej

Dohovoru...“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa...

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru...,

a domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46

ods. 1 ..., boli Uzneseniami Okresného súdu... č. k. -15, zo dňa

02. 06. 2014, v spojení s Uznesením Krajského súdu... č. k. -35, zo dňa

02.07.2014... porušené.

Ústavný súd... zakazuje Okresnému súdu... pokračovať v porušovaní namietaných

práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Okresného súdu...

č. k. -15, zo dňa 02. 06. 2014, v spojení s Uznesením Krajského súdu...

č. k. -35, zo dňa 02.07.2014...“

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľ pripojil namietané rozhodnutia okresného súdu

a krajského súdu.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

10. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

II.A

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom okresného súdu

11. Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,

že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis

). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem

iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii

vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej

umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo

slobody ().

12. O ochrane práv sťažovateľa, ktorých porušenie namietal vo vzťahu k postupu

okresného súdu, mal právomoc rozhodovať (a aj rozhodol – pozri bod 2) v odvolacom

konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci

ústavného súdu preskúmať postup okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesenie z 2. júna 2014.

13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie označených práv postupom okresného súdu

podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

14. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného ods. l dohovoru postupom krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

15. Ústavný súd už uviedol, že „predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý

proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (napr. ). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

16. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v občianskoprávnom spore (, ).

17. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je

ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

18. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru označeným rozhodnutím

krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľa uznesením sp. zn. z 2. júna 2014 sú zlučiteľné

s označeným článkom , resp. dohovoru.

19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho

argumentácia vychádzajúca z výsledkov v konaní vykonaného dokazovania a z neho

vychádzajúcich právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd oboznámil

podstatu skutkových a právnych záverov okresného súdu a odvolacej argumentácie

sťažovateľa.

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:

„Krajský súd, ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie viazaný

rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ustanovenia a bez nariadenia

pojednávania podľa napadnuté uznesenie okresného súdu podľa

ods. 1 potvrdil ako vecne správne a to z nasledovných dôvodov:

Z vyššie uvedeného odôvodnenia (uznesenia okresného súdu, pozn.) vyplýva, že

v tomto prípade sa jedná o predbežné opatrenie, ktoré bolo na základe návrhu

navrhovateľky nariadené pred začatím konania vo veci samej.

Podľa pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné

opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava,

že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa predbežným opatrením môže súd nariadiť

účastníkovi najmä, aby nevstupoval dočasne do domu alebo bytu, v ktorom býva osoba,

vo vzťahu ku ktorej je dôvodne podozrivý z násilia.

Podľa súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj

bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania.

Zo zákonnej úpravy predbežného opatrenia všeobecne vyplýva, že sa jedná o inštitút,

ktorého základnou funkciou je dočasne upraviť pomery účastníkov, pričom nárok nemusí

byť nepochybne preukázaný, musí však byť osvedčený. Miera osvedčenia sa riadi vždy

konkrétnou situáciou. Zo zákonnej úpravy predbežného opatrenia je tiež zrejmé, že súd

pri rozhodovaní o ňom nezisťuje všetky skutočnosti, ktoré by musel zisťovať v prípade

konečného rozhodnutia vo veci samej. Súd sa obmedzí len na osvedčenie najzákladnejších

skutočností preukazujúcich nutnosť dočasnej, pričom tieto musia byť takého charakteru, že

ak by k dočasnej úprave pomerov nedošlo, mohlo by dôjsť k nezvrátiteľnému následku alebo

k stavu, ktorý by bol zvrátiteľný len s neprimeraným úsilím a nákladmi, resp. s veľkými

obtiažami. V prípade predbežného opatrenia vydaného podľa je

potrebné, aby účastník, ktorému sa ukladá povinnosť dočasne nevystupovať do domu,

prípadne bytu, bol dôvodne podozrivý z násilia voči v zákone špecifikovaným osobám, a to

znamená, že v dobe vydania takéhoto predbežného opatrenia musia existovať konkrétne

objektívne preukázateľné skutočnosti svedčiace o potencionálnom alebo dokonca

realizovanom násilí.

Pred nariadením predbežného opatrenia podľa ,

postačuje, ak je osvedčené dôvodné podozrenie z násilia. Osvedčenie dôvodného

podozrenia z násilia znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje

najvýznamnejšie skutočnosti /teda nie všetky rozhodujúce/, pričom postačuje, že osvedčená

skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Dôvodné

podozrenie z násilia sa v prípadoch podľa preukazuje

predovšetkým listinnými dôkazmi, keďže ide o konanie z hľadiska procesného maximálne

zrýchlené. Aplikácia predbežného opatrenia v zmysle je veľmi

účinným prostriedkom preventívneho riešenia problematiky násilia.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu nepovažuje odvolanie odporcu

za dôvodné. Predovšetkým je nevyhnutné uviesť, že okresný súd v odôvodnení svojho

rozhodnutie uviedol konkrétne skutočnosti a okolnosti, na základe ktorých považoval

nariadenie predbežného opatrenia za dôvodné, a teda spĺňa požiadavky vyplývajúce

z ust. , a nemožno konštatovať, že by akýmkoľvek spôsobom bolo

porušené právo odporcu na spravodlivý súdny proces, či odňatá možnosť konať

pred súdom. Okresný súd poukázal na listinné dôkazy, najmä, že z predložených lekárskych

nálezov a z tvrdení navrhovateľky mal za preukázané, že odporca je osobou dôvodne

podozrivou z páchania fyzického násilia na navrhovateľke a naposledy bola táto napadnutá

dňa 27. 05. 2014. Z lekárskeho nálezu jednoznačne vyplýva, že si po inzultácii udrela ľavý

bok, keď sama navrhovateľka uviedla, že si tento ľavý bok narazila o nábytok v izbe

v dôsledku strkania odporcu, ktorý jej potom nadvihol nohu, v dôsledku čoho spadla dozadu

na podlahu. Pri páde si udrela hlavu a odvtedy trpí bolesťami hlavy, pričom pri lekárskom

vyšetrení jej bol zistený hematóm nad bedrovou kosťou 5 krát 2 cm s prominovaním, palp.

bolestivý, ako aj zranenie krčnej chrbtice. Tento zdravotný stav je diagnostikovaný ako

postraumatická cervikokranialgia a bola jej odporučená aj rehabilitačná liečba. Okresný

súd nespochybnil skutočnosť, že jednou z príčin rozvratu manželstva účastníkov konania bol

i mimomanželský vzťah navrhovateľky, avšak z odôvodnenia rozsudku o rozvode účastníkov

konania jednoznačne vyplýva, že odporca sa už počas manželstva voči manželke správal

vulgárne a vyhrážal sa jej. Vzhľadom na tieto skutočnosti nemožno považovať návrh

navrhovateľky na nariadenie predbežného opatrenia len za účelový, resp. za rozhodnutie,

ktoré by vychádzalo len z tvrdení navrhovateľky. Nie je možné opomenúť ani skutočnosť, že

svedkami týchto incidentov sú i maloleté deti účastníkov konania. Ani skutočnosť, že

predchádzajúca lekárska správa je z obdobia spred 10 mesiacov, nespochybňuje dôvodnosť

nariadenia predbežného opatrenia, práve naopak, preukazuje, že vzťahy medzi účastníkmi

konania ako bývalými manželmi sú dlhodobo vážne rozvrátené a k násiliu došlo opakovane.

Pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia je súd viazaný návrhom

účastníka, pričom by však mal starostlivo zvážiť najmä rozsah navrhovaných obmedzení.

Povinnosť zdržať sa disponovania s vecami alebo právami uloží vždy len takým spôsobom,

aby neprimerane nenarušil hospodárske funkcie účastníka, voči ktorému predbežné

opatrenie smeruje. Nariadenie predbežného opatrenia je spravidla spojené so zásahom

do vlastníckeho práva, pričom podľa SR je možné vlastnícke právo

obmedziť iba v nevyhnutnej miere. Nariadenie predbežného opatrenia môže byť aj zásahom

do práva na ochranu rodinného, či súkromného života. Z týchto dôvodov je preto vždy

potrebné posúdiť, či uložením navrhovaných obmedzení nedochádza k zásahu do uvedených

základných práv nad nevyhnutnú mieru a či uloženie obmedzení sleduje legitímny cieľ.

V prejednávanej veci aj odvolací súd považuje návrh na nariadenie predbežného

opatrenia za dôvodný, a to tak skutkový, ako aj právny základ predmetného návrhu.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom okresného súdu, že tento mal osvedčené

nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy na živote a zdraví navrhovateľky, ako i jej

detí, preto i nariadený rozsah predbežného opatrenia je primeraný vyššie uvedenému

sledovanému legitímnemu účelu a je konkretizovaný dostatočne na to, aby bolo zrejmé, aby

odporca, ako bezpodielový spoluvlastník bytu do tohto dočasne nevstupoval, čím sa zabráni

ďalšiemu napadnutiu navrhovateľky, ale aj závažnému negatívnemu vplyvu na ich maloleté

deti. Nariadením predbežného opatrenia nedochádza k závažnému zásahu do vlastníckeho

práva navrhovateľa, ak z obsahu spisu vyplýva, že tento sa v predmetnom byte dlhodobo

nezdržiava, jeho pobyt bol obmedzený len v prípade stretávania sa s maloletými deťmi

a odporca má v súčasnej dobe vyriešenú bytovú otázku. Aj z odôvodnenia rozsudku

o rozvode účastníkov vyplýva, že odporca sa z predmetného bytu odsťahoval ešte v júni

roku 2013, kedy opustil spoločnú domácnosť a presťahoval sa do podnájmu. Odporca

dobrovoľne opustil spoločnú domácnosť, teda i užívanie predmetného bytu a pokiaľ, ide

o otázku jeho vlastníckeho práva k nemu, táto bude s konečnou platnosťou vyriešená práve

v konaní o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov po ich rozvode.

Nariadením predbežného opatrenia odporcovi nevznikne žiadna ujma, pretože jeho súčasný

faktický i právny vzťah k bytu sa nezmenil a pokiaľ ide o jeho styk s maloletými deťmi, tento

je možné realizovať aj mimo predmetného bytu, v záujme zamedzenia negatívnych

konfliktov medzi ich rodičmi, ku ktorým dochádzalo práve počas pobytu odporcu v byte.

Predmetným predbežným opatrením v žiadnom prípade nie je odporcovi odňaté vlastnícke

právo a okolnosti týkajúceho sa toho, ktorý z manželov po zrušení a vyporiadaní

bezpodielového spoluvlastníctva tento nadobudne, bude predmetom dokazovania a

rozhodovania vo veci samej. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že samotná navrhovateľka

je bezpodielovou spoluvlastníckou predmetného bytu, v ktorom s maloletými deťmi žije.

Z návrhu navrhovateľky je zrejmé, čoho sa bude domáhať návrhom vo veci samej,

ak má obavu zo vstupu odporcu do bytu, v ktorom sa odporca voči navrhovateľke dopúšťal

násilia. Z úradného záznamu, ktorý bol vykonaný na základe telefonického dotazu

na Okresný súd Banská Bystrica mal odvolací súd za preukázané, že navrhovateľka

dňa 20. 06. 2014 podala návrh vo veci samej na vyporiadanie BSM.

Vychádzajúc z uvedených skutočností preto odvolací súd dospel k záveru,

že v súčasnej dobe sú osvedčené také konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú vydanie

predbežného opatrenia, nakoľko bola osvedčená potreba dočasne upraviť pomery

účastníkov. V dobe vydania rozhodnutia okresným súdom existovali konkrétne objektívne

preukázateľné skutočnosti svedčiace o potencionálnom a dokonca realizovanom násilí

odporcu voči navrhovateľke.

V aktuálnom štádiu neprináleží odvolaciemu súdu posudzovať, do akej miery môže

byť navrhovateľka v konaní vo veci samej úspešná, avšak nariadenie predbežného

opatrenia má za cieľ, aby sa ohrozenej osobe poskytla ochrana, vďaka ktorej nemusí

naďalej dochádzať k násiliu voči osobe navrhovateľky, nemusí opúšťať svoje obydlie, ak by

sa chcela chrániť pred opätovným útokom násilnej osoby a nemusí žiť v strachu a obavách

o svoj život a zdravie a nemusí sa zaťažovať hľadaním náhradného ubytovania, naviac,

ak po rozvode boli maloleté deti zverené do jej starostlivosti. Z tohto dôvodu možno

konštatovať, že v danej veci existuje skutkový i právny dôvod na nariadenie predbežného

opatrenia, ktoré má dočasný charakter, pretože samotné užívacie právo, na ktoré poukazuje

odporca v odvolaní je odvodené práve od vlastníckeho práva.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k rovnakému záveru,

ako súd prvostupňový, a to, že v súčasnej dobe sú osvedčené konkrétne skutočnosti, ktoré

odôvodňujú nariadenie predbežného opatrenia a preto uznesenie prvostupňového súdu,

ktorý návrhu navrhovateľky na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel považoval

za vecne správne a v celom rozsahu ho potvrdil.

O trovách konania o predbežnom opatrení súd rozhodne v rozhodnutí vo veci samej

( ).“

20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského

súdu (v spojení s uznesením okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziach

svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona

( v znení neskorších predpisov), ako aj

obsahu relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite

odôvodnené. Ústavný súd považuje preto postup krajského súdu pri preskúmavaní

rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne – v nevyhnutnom rozsahu –

korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci

porušenie základného práva podľa , resp. práva podľa

dohovoru.

21. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnuté

uznesenie krajského súdu nie je svojvoľné. Podľa názoru ústavného súdu základné právo

na súdnu ochranu v zmysle (resp. právo podľa dohovoru)

nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich

záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného

súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne

neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

22. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s postupom krajského

súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa (resp. dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu

bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol

v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (obdobne napr. , ).

23. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu

a sťažovateľom namietaným porušením označených práv, sťažnosť odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

24. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod

zaoberať sa jeho návrhom na zrušenie namietaných rozhodnutí (pozri bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014