Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 657/2014
PDF · 260.24 KB
No categories available
I. ÚS 657/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. S., zastúpeného advokátom JUDr. Rastislavom Urbánim,
konateľom spoločnosti URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 C 157/2014 a jeho uznesením z 2. júna 2014, ako aj postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 819/2014 a jeho uznesením
z 2. júla 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. septembra 2014 doručená sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj
„odporca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 157/2014 a jeho uznesením z 2. júna 2014, ako aj
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 16 Co 819/2014 a jeho uznesením z 2. júla 2014.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. 9 C 157/2014-15
z 2. júna 2014 uložil sťažovateľovi (ako odporcovi v konaní o nariadenie predbežného
opatrenia), „aby nevstupoval dočasne do bytu..., a to až do právoplatnosti skončenia
konania o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov k predmetnému bytu“.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 Co 819/2014 z 2. júla
2014, ktorým uznesenie okresného súdu potvrdil.
3. Podľa názoru sťažovateľa postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu bolo
porušené „ústavné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, v zmysle ustanovenia č. 46 ods. 1
Ústavy..., ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej
Dohovoru...“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa...
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru...,
a domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46
ods. 1 Ústavy..., boli Uzneseniami Okresného súdu... č. k. 9 C/157/2014-15, zo dňa
02. 06. 2014, v spojení s Uznesením Krajského súdu... č. k. 16 Co/819/2014-35, zo dňa
02.07.2014... porušené.
Ústavný súd... zakazuje Okresnému súdu... pokračovať v porušovaní namietaných
práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Okresného súdu...
č. k. 9 C/157/2014-15, zo dňa 02. 06. 2014, v spojení s Uznesením Krajského súdu...
č. k. 16 Co/819/2014-35, zo dňa 02.07.2014...“
5. Ako dôkazový materiál sťažovateľ pripojil namietané rozhodnutia okresného súdu
a krajského súdu.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
10. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.A
K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom okresného súdu
11. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,
že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,
že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis
I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem
iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii
vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej
umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo
slobody (I. ÚS 36/96).
12. O ochrane práv sťažovateľa, ktorých porušenie namietal vo vzťahu k postupu
okresného súdu, mal právomoc rozhodovať (a aj rozhodol – pozri bod 2) v odvolacom
konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci
ústavného súdu preskúmať postup okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 C 157/2014 a jeho uznesenie z 2. júna 2014.
13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie označených práv postupom okresného súdu
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.B
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
14. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. l dohovoru postupom krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
15. Ústavný súd už uviedol, že „predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý
proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (napr. II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
16. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie
v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími
zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
17. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je
ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
18. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím
krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená
právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba
posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím
o odvolaní sťažovateľa uznesením sp. zn. 9 C 157/2014 z 2. júna 2014 sú zlučiteľné
s označeným článkom ústavy, resp. dohovoru.
19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho
argumentácia vychádzajúca z výsledkov v konaní vykonaného dokazovania a z neho
vychádzajúcich právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd oboznámil
podstatu skutkových a právnych záverov okresného súdu a odvolacej argumentácie
sťažovateľa.
Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:
„Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 219
ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správne a to z nasledovných dôvodov:
Z vyššie uvedeného odôvodnenia (uznesenia okresného súdu, pozn.) vyplýva, že
v tomto prípade sa jedná o predbežné opatrenie, ktoré bolo na základe návrhu
navrhovateľky nariadené pred začatím konania vo veci samej.
Podľa § 74 ods. 1 O. s. p. pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné
opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava,
že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.
Podľa § 76 ods. 1 písm. g/ O. s. p. predbežným opatrením môže súd nariadiť
účastníkovi najmä, aby nevstupoval dočasne do domu alebo bytu, v ktorom býva osoba,
vo vzťahu ku ktorej je dôvodne podozrivý z násilia.
Podľa § 75 ods. 6 O. s. p. súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj
bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania.
Zo zákonnej úpravy predbežného opatrenia všeobecne vyplýva, že sa jedná o inštitút,
ktorého základnou funkciou je dočasne upraviť pomery účastníkov, pričom nárok nemusí
byť nepochybne preukázaný, musí však byť osvedčený. Miera osvedčenia sa riadi vždy
konkrétnou situáciou. Zo zákonnej úpravy predbežného opatrenia je tiež zrejmé, že súd
pri rozhodovaní o ňom nezisťuje všetky skutočnosti, ktoré by musel zisťovať v prípade
konečného rozhodnutia vo veci samej. Súd sa obmedzí len na osvedčenie najzákladnejších
skutočností preukazujúcich nutnosť dočasnej, pričom tieto musia byť takého charakteru, že
ak by k dočasnej úprave pomerov nedošlo, mohlo by dôjsť k nezvrátiteľnému následku alebo
k stavu, ktorý by bol zvrátiteľný len s neprimeraným úsilím a nákladmi, resp. s veľkými
obtiažami. V prípade predbežného opatrenia vydaného podľa § 76 ods. 1 písm. g) O. s. p. je
potrebné, aby účastník, ktorému sa ukladá povinnosť dočasne nevystupovať do domu,
prípadne bytu, bol dôvodne podozrivý z násilia voči v zákone špecifikovaným osobám, a to
znamená, že v dobe vydania takéhoto predbežného opatrenia musia existovať konkrétne
objektívne preukázateľné skutočnosti svedčiace o potencionálnom alebo dokonca
realizovanom násilí.
Pred nariadením predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. g/ O. s. p.,
postačuje, ak je osvedčené dôvodné podozrenie z násilia. Osvedčenie dôvodného
podozrenia z násilia znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje
najvýznamnejšie skutočnosti /teda nie všetky rozhodujúce/, pričom postačuje, že osvedčená
skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Dôvodné
podozrenie z násilia sa v prípadoch podľa § 76 ods. 1 písm. g/ O. s. p. preukazuje
predovšetkým listinnými dôkazmi, keďže ide o konanie z hľadiska procesného maximálne
zrýchlené. Aplikácia predbežného opatrenia v zmysle § 76 ods. 1 písm. g/ O. s. p. je veľmi
účinným prostriedkom preventívneho riešenia problematiky násilia.
Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu nepovažuje odvolanie odporcu
za dôvodné. Predovšetkým je nevyhnutné uviesť, že okresný súd v odôvodnení svojho
rozhodnutie uviedol konkrétne skutočnosti a okolnosti, na základe ktorých považoval
nariadenie predbežného opatrenia za dôvodné, a teda spĺňa požiadavky vyplývajúce
z ust. § 157 ods. 2 O. s. p., a nemožno konštatovať, že by akýmkoľvek spôsobom bolo
porušené právo odporcu na spravodlivý súdny proces, či odňatá možnosť konať
pred súdom. Okresný súd poukázal na listinné dôkazy, najmä, že z predložených lekárskych
nálezov a z tvrdení navrhovateľky mal za preukázané, že odporca je osobou dôvodne
podozrivou z páchania fyzického násilia na navrhovateľke a naposledy bola táto napadnutá
dňa 27. 05. 2014. Z lekárskeho nálezu jednoznačne vyplýva, že si po inzultácii udrela ľavý
bok, keď sama navrhovateľka uviedla, že si tento ľavý bok narazila o nábytok v izbe
v dôsledku strkania odporcu, ktorý jej potom nadvihol nohu, v dôsledku čoho spadla dozadu
na podlahu. Pri páde si udrela hlavu a odvtedy trpí bolesťami hlavy, pričom pri lekárskom
vyšetrení jej bol zistený hematóm nad bedrovou kosťou 5 krát 2 cm s prominovaním, palp.
bolestivý, ako aj zranenie krčnej chrbtice. Tento zdravotný stav je diagnostikovaný ako
postraumatická cervikokranialgia a bola jej odporučená aj rehabilitačná liečba. Okresný
súd nespochybnil skutočnosť, že jednou z príčin rozvratu manželstva účastníkov konania bol
i mimomanželský vzťah navrhovateľky, avšak z odôvodnenia rozsudku o rozvode účastníkov
konania jednoznačne vyplýva, že odporca sa už počas manželstva voči manželke správal
vulgárne a vyhrážal sa jej. Vzhľadom na tieto skutočnosti nemožno považovať návrh
navrhovateľky na nariadenie predbežného opatrenia len za účelový, resp. za rozhodnutie,
ktoré by vychádzalo len z tvrdení navrhovateľky. Nie je možné opomenúť ani skutočnosť, že
svedkami týchto incidentov sú i maloleté deti účastníkov konania. Ani skutočnosť, že
predchádzajúca lekárska správa je z obdobia spred 10 mesiacov, nespochybňuje dôvodnosť
nariadenia predbežného opatrenia, práve naopak, preukazuje, že vzťahy medzi účastníkmi
konania ako bývalými manželmi sú dlhodobo vážne rozvrátené a k násiliu došlo opakovane.
Pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia je súd viazaný návrhom
účastníka, pričom by však mal starostlivo zvážiť najmä rozsah navrhovaných obmedzení.
Povinnosť zdržať sa disponovania s vecami alebo právami uloží vždy len takým spôsobom,
aby neprimerane nenarušil hospodárske funkcie účastníka, voči ktorému predbežné
opatrenie smeruje. Nariadenie predbežného opatrenia je spravidla spojené so zásahom
do vlastníckeho práva, pričom podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR je možné vlastnícke právo
obmedziť iba v nevyhnutnej miere. Nariadenie predbežného opatrenia môže byť aj zásahom
do práva na ochranu rodinného, či súkromného života. Z týchto dôvodov je preto vždy
potrebné posúdiť, či uložením navrhovaných obmedzení nedochádza k zásahu do uvedených
základných práv nad nevyhnutnú mieru a či uloženie obmedzení sleduje legitímny cieľ.
V prejednávanej veci aj odvolací súd považuje návrh na nariadenie predbežného
opatrenia za dôvodný, a to tak skutkový, ako aj právny základ predmetného návrhu.
Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom okresného súdu, že tento mal osvedčené
nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy na živote a zdraví navrhovateľky, ako i jej
detí, preto i nariadený rozsah predbežného opatrenia je primeraný vyššie uvedenému
sledovanému legitímnemu účelu a je konkretizovaný dostatočne na to, aby bolo zrejmé, aby
odporca, ako bezpodielový spoluvlastník bytu do tohto dočasne nevstupoval, čím sa zabráni
ďalšiemu napadnutiu navrhovateľky, ale aj závažnému negatívnemu vplyvu na ich maloleté
deti. Nariadením predbežného opatrenia nedochádza k závažnému zásahu do vlastníckeho
práva navrhovateľa, ak z obsahu spisu vyplýva, že tento sa v predmetnom byte dlhodobo
nezdržiava, jeho pobyt bol obmedzený len v prípade stretávania sa s maloletými deťmi
a odporca má v súčasnej dobe vyriešenú bytovú otázku. Aj z odôvodnenia rozsudku
o rozvode účastníkov vyplýva, že odporca sa z predmetného bytu odsťahoval ešte v júni
roku 2013, kedy opustil spoločnú domácnosť a presťahoval sa do podnájmu. Odporca
dobrovoľne opustil spoločnú domácnosť, teda i užívanie predmetného bytu a pokiaľ, ide
o otázku jeho vlastníckeho práva k nemu, táto bude s konečnou platnosťou vyriešená práve
v konaní o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov po ich rozvode.
Nariadením predbežného opatrenia odporcovi nevznikne žiadna ujma, pretože jeho súčasný
faktický i právny vzťah k bytu sa nezmenil a pokiaľ ide o jeho styk s maloletými deťmi, tento
je možné realizovať aj mimo predmetného bytu, v záujme zamedzenia negatívnych
konfliktov medzi ich rodičmi, ku ktorým dochádzalo práve počas pobytu odporcu v byte.
Predmetným predbežným opatrením v žiadnom prípade nie je odporcovi odňaté vlastnícke
právo a okolnosti týkajúceho sa toho, ktorý z manželov po zrušení a vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva tento nadobudne, bude predmetom dokazovania a
rozhodovania vo veci samej. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že samotná navrhovateľka
je bezpodielovou spoluvlastníckou predmetného bytu, v ktorom s maloletými deťmi žije.
Z návrhu navrhovateľky je zrejmé, čoho sa bude domáhať návrhom vo veci samej,
ak má obavu zo vstupu odporcu do bytu, v ktorom sa odporca voči navrhovateľke dopúšťal
násilia. Z úradného záznamu, ktorý bol vykonaný na základe telefonického dotazu
na Okresný súd Banská Bystrica mal odvolací súd za preukázané, že navrhovateľka
dňa 20. 06. 2014 podala návrh vo veci samej na vyporiadanie BSM.
Vychádzajúc z uvedených skutočností preto odvolací súd dospel k záveru,
že v súčasnej dobe sú osvedčené také konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú vydanie
predbežného opatrenia, nakoľko bola osvedčená potreba dočasne upraviť pomery
účastníkov. V dobe vydania rozhodnutia okresným súdom existovali konkrétne objektívne
preukázateľné skutočnosti svedčiace o potencionálnom a dokonca realizovanom násilí
odporcu voči navrhovateľke.
V aktuálnom štádiu neprináleží odvolaciemu súdu posudzovať, do akej miery môže
byť navrhovateľka v konaní vo veci samej úspešná, avšak nariadenie predbežného
opatrenia má za cieľ, aby sa ohrozenej osobe poskytla ochrana, vďaka ktorej nemusí
naďalej dochádzať k násiliu voči osobe navrhovateľky, nemusí opúšťať svoje obydlie, ak by
sa chcela chrániť pred opätovným útokom násilnej osoby a nemusí žiť v strachu a obavách
o svoj život a zdravie a nemusí sa zaťažovať hľadaním náhradného ubytovania, naviac,
ak po rozvode boli maloleté deti zverené do jej starostlivosti. Z tohto dôvodu možno
konštatovať, že v danej veci existuje skutkový i právny dôvod na nariadenie predbežného
opatrenia, ktoré má dočasný charakter, pretože samotné užívacie právo, na ktoré poukazuje
odporca v odvolaní je odvodené práve od vlastníckeho práva.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k rovnakému záveru,
ako súd prvostupňový, a to, že v súčasnej dobe sú osvedčené konkrétne skutočnosti, ktoré
odôvodňujú nariadenie predbežného opatrenia a preto uznesenie prvostupňového súdu,
ktorý návrhu navrhovateľky na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel považoval
za vecne správne a v celom rozsahu ho potvrdil.
O trovách konania o predbežnom opatrení súd rozhodne v rozhodnutí vo veci samej
20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského
súdu (v spojení s uznesením okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziach
svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona
(zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov), ako aj
obsahu relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite
odôvodnené. Ústavný súd považuje preto postup krajského súdu pri preskúmavaní
rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne – v nevyhnutnom rozsahu –
korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
21. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnuté
uznesenie krajského súdu nie je svojvoľné. Podľa názoru ústavného súdu základné právo
na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich
záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného
súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne
neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
22. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s postupom krajského
súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu
bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol
v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
23. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu
a sťažovateľom namietaným porušením označených práv, sťažnosť odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
24. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod
zaoberať sa jeho návrhom na zrušenie namietaných rozhodnutí (pozri bod 4).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2014