Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 686/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

25. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., zastúpeného advokátskou

kanceláriou UNITED LAWYERS, s. r. o., Miletičova 23, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Jozef Štefánik, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Levice č. k. -109

z 28. apríla 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -143

zo 14. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. septembra 2014 doručená sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané

porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) č. k. -109

z 28. apríla 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -143 zo 14. júla 2014.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal 18. decembra 2013 návrh

na zmenu rozhodnutia o osobnej starostlivosti o svoju maloletú dcéru, v ktorom žiadal, aby

sú rozhodol o zverení maloletej do jeho osobnej starostlivosti. Vec je vedená na okresnom

súde pod sp. zn. .

V období podania návrhu matka maloletej viackrát neumožnila sťažovateľovi

stretávať sa s dieťaťom. Tento stav trval približne do marca tohto roka. Vzhľadom

na uvedenú skutočnosť, ako aj vzhľadom na nevhodné prostredie, v ktorom sa maloletá

nachádza, a s tým súvisiace zmeny v jej správaní podal sťažovateľ 27. marca 2014 návrh

na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by súd nariadil zverenie maloletého dieťaťa

do jeho osobnej starostlivosti. Sťažovateľ v podaní podrobne opisuje jednotlivé skutočnosti,

ktoré podľa neho zdôvodňujú naliehavý právny záujem na tom, aby súd nariadil vo veci

predbežné opatrenie. Okresný súd uznesením č. k. -09 z 28. apríla 2014 návrh

sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Uvedené rozhodnutie v celom

rozsahu sťažovateľ napadol odvolaním z 20. mája 2014. Opätovne v ňom zdôraznil

skutočnosti, ktoré podľa neho osvedčujú naliehavosť dočasnej úpravy pomerov, pričom

argumentoval najmä snahou matky o vytvorenie syndrómu zavrhnutého rodiča a označil

v ňom aj navrhované dôkazy, ktoré podľa neho súd prvého stupňa riadne nevykonal.

Krajský súd uznesením č. k. -109 zo 14. júla 2014 potvrdil napadnuté

rozhodnutie prvostupňového súdu. Podľa sťažovateľa nedostatky v starostlivosti o maloletú,

na ktoré poukazoval, predstavovali „rozhodné skutočnosti z ktorých osvedčenia mal súd

prvého stupňa ako aj odvolací súd z úradnej povinnosti vychádzať, aby bol chránený nie len

záujem otca, ale predovšetkým záujem maloletej“.

V sťažnosti ďalej uvádza:

„Uznesenie súdu prvého stupňa a uznesenie odvolacieho súdu vecne nesprávne

a nepreskúmateľné pre ich arbitrárnosť (odôvodnenie týchto uznesení nevychádzalo

zo zásad formálnej logiky, čím bolo porušené právo sťažovateľa na náležité odôvodnenie

súdneho rozhodnutia).

Došlo k vydaniu nezákonných rozhodnutí - uznesenie súdu prvého stupňa a uznesenie

odvolacieho súdu, pričom Krajský súd Nitra mal právomoc už uznesenie súdu prvého

stupňa zrušiť alebo zmeniť, a aj keď bola nezákonnosť zjavne preukázaná a odôvodnená,

Krajský súd Nitra (ani Okresný súd Levice) nezohľadňoval argumenty sťažovateľa,

nezákonné uznesenie súdu prvého stupňa bolo potvrdené a tým bolo porušené právo

sťažovateľa na spravodlivý súdny proces.

V zmysle ust. v spojení s , je súd vo svojom odôvodnení

povinný stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré

nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd musí dbať na to, aby bolo

primerane odôvodnenie uznesenia presvedčivé. Ak súd pri odôvodňovaní uznesenia

nepostupuje spôsobom, ktorý určuje ust. v spojení s ,

dochádza nielen k tomu, že uznesenie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo

pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je

naplnené reálnym obsahom. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu má súd povinnosť svoje

rozhodnutie odôvodniť, pričom odôvodnenie musí dovoľovať účastníkom konania

posúdenie, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými

úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej.

Z vyššie uvedených dôvodov má sťažovateľ za to, že sa prvostupňový súd ako aj

druhostupňový súd v danom prípade pri svojej rozhodovacej činnosti nepridŕžal zásady

vyjadrenej v ust. v spojení s .“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti takto

rozhodol:

„ I. Práva sťažovateľa na

- domáhanie sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom podľa čl. 46 ods. 1

SR,

- a právo na spravodlivý súdny proces podľa článku čl. 6 ods. 1 Dohovoru boli

uznesením Okresného súdu Levice č. k. -109 zo dňa 28. 04. 2014 a uznesením

Krajského súdu Nitra č. k. -143 zo dňa 14. 07. 2014 porušené.

II. Uznesenie Krajského súdu Nitra č. k. -143 zo dňa 14. 07. 2014 sa

zrušuje.

III. Vec sa vracia späť Krajskému súdu Nitra na ďalšie konanie.

IV. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- €,

ktoré mu sú Okresný súd Levice a Krajský súd Nitra povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

V. Okresný súd Levice a Krajský súd Nitra sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť

trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony v zmysle § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b),

§ 16 ods. 3, § 18 ods. 3 (priložené osvedčenie o registrácii platiteľa DPH) Vyhlášky MS SR

č. o odmenách a náhradách advokátov) za poskytovanie právnych služieb

sťažovateľovi v sume 340,89 € k rukám právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Nárok na náhradu požadovanej nemajetkovej ujmy odôvodňuje sťažovateľ

nezvratným stavom, ktorý vznikol v emocionálnej sfére otca a aj jeho rodiny. V dôsledku

nezákonného, nesprávneho a neefektívneho formalistického rozhodovania okresného

a krajského súdu sa sťažovateľ dostal do situácie, keď mu bolo odopreté efektívne využívať

jeho právo rodiča najmä podľa o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, čo bol podľa neho neospravedlniteľný zásah do jeho súkromného

života.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa sú jeho tvrdenia o porušení jeho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé konanie

podľa čl. 6. ods. 1 dohovoru tým, že okresný súd ani krajský súd nerešpektovali povinnosť

nezávisle a nestranne vo veci konať, a poskytnúť tým ochranu jeho právam.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozhodnutím

okresného súdu č. k. -109, ústavný súd uvádza, že jeho preskúmaniu bráni

princíp subsidiarity zakotvený v , obsahom ktorého je pravidlo, že

sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba

v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , , , ).

V prípade sťažovateľom napadnutého uznesenia okresného súdu

č. k. -109 bol súdom, ktorý preskúmaval uvedené rozhodnutie, krajský súd

v odvolacom konaní. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti

rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ

namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -143 zo 14. júla 2014, podľa

ustanovenia skúmal, či v danom prípade nejde o zjavnú

neopodstatnenosť.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného

práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo

na spravodlivý súdny proces podľa neznamená právo na to, aby bol

účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,

že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva.

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr.

, , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ).

Dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľ napadnuté uznesenie krajského súdu

za ústavne nekonformné, je, že ho považuje za nesprávne, nepreskúmateľné a arbitrárne,

nevychádzajúce zo zásad formálnej logiky, a tým porušujúce jeho právo na náležité

odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu č. k. -143 a zistil, že

námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené. Odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2

(ďalej len „OSP“) v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia a v odôvodnení sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia a tiež doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody. V odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia okrem iného

uviedol:

„V danej veci odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd nielen vecne

správne rozhodol, ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým

stavom a právnym posúdením, preto sa odvolací súd obmedzuje na konštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti preskúmavaného

rozhodnutia dopĺňa ďalšie dôvody, ktoré sú reakciou na odvolanie otca maloletej S.

a na závery prvostupňového súdu, pričom zdôrazňuje, že predbežné opatrenia majú slúžiť

ako dočasné zabezpečenie úpravy pomerov, avšak nemôžu suplovať funkciu meritórneho

rozhodnutia a ani ich nemožno chápať ako predurčenie výsledku konania vo veci samej.

Predbežné opatrenia sa podľa ich obsahu nariaďujú najmä podľa ustanovenia § 76

ods. 1, v ktorom je uvedený exemplifikatívny výpočet predbežných opatrení. Súd preto

pri poskytovaní ochrany predbežným opatrením použije výrok, ktorý svojou povahou

najviac zodpovedá osvedčenému právu bez ohľadu na to, či tento výrok má normatívny

základ v ustanovení . Otec maloletej S. nedostatočne odôvodnil potrebu

dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi konania, a to vo svojom návrhu, ako aj

v podanom odvolaní, pričom neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

nariadenie požadovaného predbežného opatrenia v zmysle a ,

argumentujúc tvrdením, že zverenie maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti otca by

bolo najmä v jeho záujme.

V konaní týkajúcom sa starostlivosti o maloleté deti možno použiť aj predbežné

opatrenie; treba však starostlivo uvážiť, či sú na takéto opatrenie splnené všetky zákonné

podmienky (R 16/1966).

Odvolací súd k veci ďalej dodáva, že pri nariaďovaní predbežného opatrenia musí

súd vždy vziať do úvahy to, že opatrenie upravuje pomery len predbežne, alebo že zaisťuje

nároky dosiaľ právoplatne nepriznané. Z tohto dôvodu môže nariadiť len také predbežné

opatrenie, ktoré stačí k dosiahnutiu týchto účelov a nesmie voliť predbežné opatrenie,

ktorým by sa zbytočne a nevhodne zasahovalo do práv oprávneného účastníka, ktoré mu

garantuje právoplatné súdne rozhodnutie. Keďže ide o predbežnú úpravu, môže sa táto

úprava týkať len doby budúcej, nie minulej.

Z uvedeného vyplýva, že zákonná úprava postupu pri nariaďovaní predbežných

opatrení ( v spojení s ) vyžaduje, aby navrhovateľ predbežného

opatrenia súdu preukázal (osvedčil) jednak samotný nárok a jednak, že je tu obava

z ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia. Súd preto musí tieto okolnosti zvážiť, čo sa aj

v danom prípade stalo, keďže sa súd prvého stupňa zaoberal predpokladmi na nariadenie

predbežného opatrenia a dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky

na dočasnú úpravu právnych vzťahov medzi účastníkmi.

Účelom predbežného opatrenia je rýchla, i keď dočasná úprava právnych (nielen

faktických pomerov) účastníkov, prípadne zabezpečenie výkonu existujúceho, hoci prípadne

ešte nevykonateľného alebo očakávaného rozhodnutia (exekučného titulu). Jeho vydanie...

predpokladá aspoň osvedčenie danosti práva (nároku) bez pochybnosti o potrebe dočasnej

úpravy, pričom zásadne neprejudikuje práva a záujmy účastníkov riešené v konaní vo veci

samej. Teda platí, že nariadenie predbežného opatrenia je prípustné a opodstatnené vtedy,

ak sa tvrdí a osvedčí, že sú tu právne vzťahy medzi účastníkmi, ak tieto právne vzťahy

vyžadujú dočasnú úpravu, ak táto dočasná úprava je potrebná, aby sa v daných právnych

vzťahoch medzi účastníkmi nevytvoril nenávratný stav ak sa neprimeraným spôsobom

nezasiahne do právnych vzťahov medzi účastníkmi konania. Osvedčovanie na rozdiel

od dokazovania znamená, že súd prostredníctvom označených dôkazov zisťuje

najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie. Dočasnosť znamená, že sa vylučuje

pôsobenie predbežného opatrenia pred jeho nariadením do minulosti, upravuje teda právne

vzťahy len do času definitívnej súdnej ochrany, resp. do času kým je isté, že táto ochrana sa

neposkytne a vychádza len zo stavu, ktorý je tu v čase rozhodovania súdu o návrhu

na predbežné opatrenie, Z dočasného charakteru predbežných opatrení vyplýva, že pred ich

nariadením nemusí súd dodržať formálny postup určený na dokazovanie a zisťovať všetky

skutočnosti potrebné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej. To však neznamená, že súd

môže vydať predbežné opatrenie len na základe tvrdení žalobcu bez osvedčenia aspoň

základných skutočností, ktoré by umožnili prijať záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému

sa má poskytnúť predbežná ochrana, a bez osvedčenia nebezpečenstva bezprostredne

hroziacej ujmy. Pretože predbežným opatrením, sa buď upravujú pomery účastníkov alebo

zabezpečuje výkon rozhodnutia do doby, než súd vydá konečné rozhodnutie vo veci, musí

mať vzťah k právnemu vzťahu, ktorý je, alebo bude predmetom konania vo veci samej.

Odvolací súd k prejednávanej veci dodáva, že otec v návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia dôvodil tým že matka maloletej S. mu neumožňovala v čase podania

návrhu na nariadenie predbežného opatrenia stýkať sa s dcérou, zanedbáva starostlivosť

o ňu najmä tým, že chodí v obnosených a roztrhaných veciach, necháva dieťa v spoločnosti

ľudí, ktorí majú problémy s alkoholom a účelovo ovplyvňuje dcéru a vytvára u nej

negatívny postoj k otcovi. Tieto skutočnosti však otec uviedol aj v samotnom návrhu

na zmenu rozhodnutia o zverení maloletej dcéry do osobnej starostlivosti otca, ako aj

v konaní prebiehajúcom pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn. , z čoho

vyplýva, že súd pri vydaní svojho rozhodnutia mal uvedené skutočnosti k dispozícii a vzal

ich do úvahy pri svojej rozhodovacej činnosti. Odvolací súd zdôrazňuje, že aj napriek

problematickému styku otca s maloletou dcérou pred podaním predmetných návrhov, prišlo

k jeho obnoveniu a v súčasnosti prebieha bez problémov a je sprevádzaný pozitívnymi

emóciami zo strany maloletej S. Odvolací súd má teda za preukázané, že napriek

problematickej komunikácii rodičov maloletej S., styk otca s dcérou prebieha a teda nie je

tu predpoklad citového odcudzenia sa rodiča a dieťaťa. V dôsledku uvedeného odvolací súd

zdôrazňuje, že je v záujme nielen rodičov, ale aj maloletého dieťaťa, aby rodičia spolu

komunikovali ohľadom výchovy spoločného dieťaťa tak, aby predišli nepriaznivým vplyvom

konfliktov, vznikajúcich medzi nimi, na duševný a fyzický vývoj maloletého dieťaťa.

Predbežné opatrenie súd nariaďuje, ak je potrebné poskytnúť predbežnú ochranu do času,

kedy súd rozhodne vo veci samej. V tomto prípade odvolací súd dospel k záveru, že otec

maloletého dieťaťa dostatočne neosvedčil ním uvádzané tvrdenia ohľadom nedostatkov v

starostlivosti matky o maloletú S., ktoré by odôvodňovali potrebu urýchlenej dočasnej

úpravy pomerov účastníkov, t. j. odovzdanie dieťaťa do starostlivosti otca a zároveň...

matky na platenie výživného na maloletú dcéru. Odvolací súd poznamenáva,... Krajského

súdu v Trnave zo dňa 7. októbra 2013, č. k. -235... maloletej S. do osobnej

starostlivosti matky nadobudol právoplatnosť dňom 10. 12. 2013 a otec maloletého dieťaťa

už o 8 dní na to podal návrh na zmenu umiestenia maloletého dieťaťa a v priebehu tohto

konania podal dňa 28. 03. 2014 návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Odvolací súd

konštatuje, že súd prvého stupňa prihliadol na všetky dôležité a rozhodné skutočnosti, a

teda sa správne vysporiadal so skutkovým stavom danej veci a tento aj správne právne

posúdil. V súvislosti s námietkou otca, že súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy odvolací súd

uvádza, že v zmysle ust. je na rozhodnutí súdu, ktoré z označených

dôkazov vykoná, a preto môže rozhodnúť aj o tom, že niektoré z navrhovaných dôkazov

nebudú vykonané.“

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Ústavný súd nie je ani skutkovým súdom, a preto nepreskúmava, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ).

Napadnutými rozhodnutiami rozhodli všeobecné súdy o zamietnutí sťažovateľovho

návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by súdy dočasne rozhodli o zverení

maloletej dcéry sťažovateľa do jeho osobnej starostlivosti.

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,

ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé

následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť

tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu

vzťahov medzi účastníkmi. Jeho nariadením nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých

sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

Ústavný súd zdôrazňuje, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia

je predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ), a preto sa ústavný súd ako

nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) spravidla nepovažuje

za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou

sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností

účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (). Ústavný súd

posudzuje problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch

a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí

návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže

zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu,

že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Aj v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované

minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému

právu na súdnu ochranu podľa . Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že

všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania,

pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného

opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje.

Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných

práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať

konečnému meritórnemu rozhodnutiu (napr. , ).

Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať rovnako ako

iné rozhodnutia predovšetkým zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom

a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené. Všeobecný súd

pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru,

že z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov ho nemožno považovať

za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Krajský súd preskúmal a vyhodnotil jednotlivé

okolnosti prípadu, po ktorých zvážení dospel k záveru, že nariadenie predbežného opatrenia

nie je pre absenciu bezprostredne hroziacej ujmy potrebné a rozhodnutie prvostupňového

súdu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia je vecne správne. Potvrdenie

prvostupňového uznesenia, ktorým bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia

zamietnutý, nemôže podľa ústavného súdu viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu, a nezakladá preto ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho

základného práva podľa umožnila dospieť k záveru, ktorý by

odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedeného práva.

Z uvedených dôvodov ústavný súd v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

svojho základného práva podľa napadnutým uznesením krajského súdu,

odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Napokon, pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto

vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných

opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri

rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000, č. 39754/98, v ktorom sa

konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného

opatrenia, resp. aj a ). Vzhľadom na to bolo potrebné

sťažnosť aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014