Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 731/2014
PDF · 188.27 KB
No categories available
I. ÚS 731/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2015 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana
Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť M. M., zastúpenej advokátkou JUDr. Mariannou
Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní
vedenom pod sp. zn. 20 C 39/2005 a takto
rozhodol:
1. Základné právo M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 39/2005 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 39/2005
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. M. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť M. M. trovy právneho zastúpenia
v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jej právnej
zástupkyne JUDr. Marianny Lechmanovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra
2014 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 39/2005 (ďalej len „namietané konanie“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„Sťažovateľka spoločne so svojou sestrou E. M... a bratom Z. P... podala osobne
Okresnému súdu Košice II dňa 22.07.2005 Návrh v zmysle ust. §-u 469 a ods. 1 písm. b)
Občianskeho zákonníka, ktorým navrhla, aby súd určil, že dôvody vydedenia žalobcov v 1
až 3 rade ich otcom T. Z., ktorý zomrel..., uvedené v závete - listine o vydedení zo dňa
03.07.2000 neexistujú. Zároveň sťažovateľka ako žalobkyňa v 2. rade navrhla, aby bola
žalovaná povinná zaplatiť žalobcom náhradu trov konania.
Dňa 22.07.2005 bola právna vec pridelená Mgr. R. P. ako sudcovi Okresného súdu
Košice II. ...
V danom prípade nejde o takú zložitosť (právnu ani skutkovú), ktorá by
odôvodňovala skutočnosť, že za viac ako deväť a pol roka od podania žaloby súd vo veci
právoplatne nerozhodol. Podľa názoru sťažovateľky Okresný súd Košice II konal
neefektívne a množstvom súdnych pojednávaní a úkonov, ktoré považoval za potrebné
vo veci uskutočniť navyšoval trovy konania všetkých účastníkov súdneho sporu a zároveň
ich nechával počas dlhého obdobia v stave právnej neistoty.“
Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby takto rozhodol:
„1. Základné právo M. M... podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice II v konaní vedenom pod. sp. zn. č. k. 20 C/39/2005 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Košice II sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. č. k.
20 C/39/2005 konal bez zbytočných prieťahov.
3. M. M... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7.000,00 Eur...,
ktoré je Okresný súd Košice II povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Košice II je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške
284,08 Eur... na bankový účet právnej zástupkyne JUDr. Marianny Lechmanovej,
advokátky... do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 731/2014-15 z 3. decembra 2014 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky.
Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. 1 SprV 795/2014
z 19. decembra 2014 opísal priebeh namietaného konania a uviedol:
„Vzhľadom na chronológiu vo veci vykonaných úkonov nemožno súhlasiť s tvrdením
sťažovateľky, že súd vo veci dlhodobo nekonal. Pojednávania boli odročované vždy
na určitý termín a v súlade s objektívnymi možnosťami a organizáciou práce zákonnej
sudkyne v jej súdnom oddelení.
V konaní bolo už dvakrát meritórne rozhodnuté, rozsudky však boli odvolacím súdom
opakovane zrušené. V oboch prípadoch bol po vrátení spisu určený termín pojednávania.
Obdobia, keď sa spis nachádzal na odvolacom Krajskom súde v Košiciach nie som
oprávnený žiadnym spôsobom hodnotiť či posudzovať, som však toho názoru, že pri
rozhodovaní ústavného súdu tieto nemôžu byť pripísané na ťarchu tunajšieho súdu, ktorý
v konaní postupoval v zásade plynulo.
Je tiež potrebné poukázať na skutočnosť, že sťažnosť predsedovi súdu, ale
i ústavnému súdu bola sťažovateľkou podaná po tom, čo prevzala predvolanie na vytýčené
pojednávanie, teda bolo zrejmé, že súd vo veci koná.“
Sťažovateľka v podaní z 8. januára 2015 reagujúc na obsah vyjadrenia okresného
súdu v celom rozsahu zotrvala na dôvodnosti svojej sťažnosti.
Keďže predseda okresného súdu, ako aj právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojich
vyjadreniach ústavnému súdu zároveň oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo
ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil
od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri
výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj
sťažnosť sťažovateľov.
Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že
predmet posudzovaného konania (určenie, že neexistujú dôvody vydedenia) po skutkovej
ani právnej stránke nie je možné hodnotiť ako tak zložitý, aby odôvodňoval doterajšiu dĺžku
posudzovaného konania v trvaní deviatich rokov.
Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil také okolnosti, ktorými by sťažovateľka mohla
prispieť ku vzniku prieťahov.
Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo
k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.
Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 20 C 39/2005 v spojení
s postupom okresného súdu opísaným sťažovateľkou v sťažnosti a okresným súdom v jeho
vyjadrení k sťažnosti zistil tento priebeh namietaného konania:
Posudzované konanie sa začalo 22. júla 2005 podaním žaloby žalobcov
(sťažovateľky, jej sestry E. M. a brata P. Z., pozn.) okresnému súdu.
Žalobcovia sa svojou žalobou domáhali proti žalovanej určenia neexistencie dôvodov
vydedenia žalobcov ich otcom T. Z., zomrelom..., uvedených v závete – listine o vydedení z
3. júla 2000.
Okresný súd vyzval žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku, vyzval žalovanú
na vyjadrenie sa k žalobe, rozhodoval o žiadosti žalovanej o oslobodenie od súdnych
poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu v konaní, nariadil vo veci sedem pojednávaní,
z ktorých na štyroch meritórne prerokovával vec, a rozsudkom z 2. apríla 2009 zamietol
žalobu.
Rozsudok okresného súdu z 2. apríla 2009 bol na odvolanie žalobcov zrušený
uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 10. novembra 2010 a vec
bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie. Spis sa nachádzal na krajskom súde
od 4. septembra 2009 do 16. decembra 2010.
Okresný súd po vrátení veci vyzval žalobcov na predloženie návrhov na vykonanie
dokazovania, vo veci nariadil päť pojednávaní, z ktorých na štyroch meritórne prerokovával
vec, a druhým rozsudkom z 23. októbra 2012 zamietol žalobu.
Rozsudok okresného súdu z 23. októbra 2012 bol na odvolanie žalobcov zrušený
uznesením krajského súdu z 28. februára 2014 a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie
konanie. Spis sa nachádzal na krajskom súde od 20. februára 2013 do 1. apríla 2014.
Okresný súd po druhom vrátení veci na ďalšie konanie 6. mája 2014 nariadil vo veci
pojednávanie na 18. november 2014, ktoré bolo po prerokovaní veci odročené na 17. marec
2015.
Ústavný súd konštatuje, že namietané konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.
20 C 39/2005, ktoré sa začalo 28. augusta 2005, trvá viac ako 9 rokov a dosiaľ nie je
právoplatne skončené. Vzhľadom na predmet posudzovaného konania, jeho celkovú dĺžku
a opakované zrušenie rozsudkov okresného súdu v odvolacom konaní je namieste záver, že
posudzované konanie ako celok charakterizuje neefektívny postup okresného súdu.
Neefektívnosť konania sa prejavila najmä v nesústredenom postupe okresného súdu pri
zisťovaní skutkového stavu veci a jeho právnom posúdení, keď rozsudky okresného súdu
boli opätovne zrušené v odvolacom konaní a vec vrátená na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto uzatvára, že postupom okresného súdu v posudzovanom konaní
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Ústavný súd v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde
prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
7 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu
neistotu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € sťažovateľke za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančného
zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania
a jeho priebeh a na mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých prieťahoch
v posudzovanom konaní. Priznanie finančného zadosťučinenia v sťažovateľkou
navrhovanej výške ústavný súd nevyhodnotil ako odôvodnené, a preto sťažnosti v
prevyšujúcej časti nevyhovel.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci úspešná,
a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.
Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkony
právnej služby poskytnuté v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti)
po 134 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky), čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3
vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2015