Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 731/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2015 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana

Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť M. M., zastúpenej advokátkou JUDr. Mariannou

Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 a právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc

eur), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť M. M. trovy právneho zastúpenia

v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jej právnej

zástupkyne JUDr. Marianny Lechmanovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra

2014 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „namietané konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Sťažovateľka spoločne so svojou sestrou E. M... a bratom Z. P... podala osobne

Okresnému súdu Košice II dňa 22.07.2005 Návrh v zmysle ust. §-u 469 a ods. 1 písm. b)

, ktorým navrhla, aby súd určil, že dôvody vydedenia žalobcov v 1

až 3 rade ich otcom T. Z., ktorý zomrel..., uvedené v závete - listine o vydedení zo dňa

03.07.2000 neexistujú. Zároveň sťažovateľka ako žalobkyňa v 2. rade navrhla, aby bola

žalovaná povinná zaplatiť žalobcom náhradu trov konania.

Dňa 22.07.2005 bola právna vec pridelená Mgr. R. P. ako sudcovi Okresného súdu

Košice II. ...

V danom prípade nejde o takú zložitosť (právnu ani skutkovú), ktorá by

odôvodňovala skutočnosť, že za viac ako deväť a pol roka od podania žaloby súd vo veci

právoplatne nerozhodol. Podľa názoru sťažovateľky Okresný súd Košice II konal

neefektívne a množstvom súdnych pojednávaní a úkonov, ktoré považoval za potrebné

vo veci uskutočniť navyšoval trovy konania všetkých účastníkov súdneho sporu a zároveň

ich nechával počas dlhého obdobia v stave právnej neistoty.“

Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby takto rozhodol:

„1. Základné právo M. M... podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Košice II v konaní vedenom pod. sp. zn. č. k. porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice II sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. č. k.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. M... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7.000,00 Eur...,

ktoré je Okresný súd Košice II povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške

284,08 Eur... na bankový účet právnej zástupkyne JUDr. Marianny Lechmanovej,

advokátky... do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd uznesením č. k. -15 z 3. decembra 2014 prijal podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn.

z 19. decembra 2014 opísal priebeh namietaného konania a uviedol:

„Vzhľadom na chronológiu vo veci vykonaných úkonov nemožno súhlasiť s tvrdením

sťažovateľky, že súd vo veci dlhodobo nekonal. Pojednávania boli odročované vždy

na určitý termín a v súlade s objektívnymi možnosťami a organizáciou práce zákonnej

sudkyne v jej súdnom oddelení.

V konaní bolo už dvakrát meritórne rozhodnuté, rozsudky však boli odvolacím súdom

opakovane zrušené. V oboch prípadoch bol po vrátení spisu určený termín pojednávania.

Obdobia, keď sa spis nachádzal na odvolacom Krajskom súde v Košiciach nie som

oprávnený žiadnym spôsobom hodnotiť či posudzovať, som však toho názoru, že pri

rozhodovaní ústavného súdu tieto nemôžu byť pripísané na ťarchu tunajšieho súdu, ktorý

v konaní postupoval v zásade plynulo.

Je tiež potrebné poukázať na skutočnosť, že sťažnosť predsedovi súdu, ale

i ústavnému súdu bola sťažovateľkou podaná po tom, čo prevzala predvolanie na vytýčené

pojednávanie, teda bolo zrejmé, že súd vo veci koná.“

Sťažovateľka v podaní z 8. januára 2015 reagujúc na obsah vyjadrenia okresného

súdu v celom rozsahu zotrvala na dôvodnosti svojej sťažnosti.

Keďže predseda okresného súdu, ako aj právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojich

vyjadreniach ústavnému súdu zároveň oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo

ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s upustil

od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri

výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu

týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre

sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj

sťažnosť sťažovateľov.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že

predmet posudzovaného konania (určenie, že neexistujú dôvody vydedenia) po skutkovej

ani právnej stránke nie je možné hodnotiť ako tak zložitý, aby odôvodňoval doterajšiu dĺžku

posudzovaného konania v trvaní deviatich rokov.

Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či

v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil také okolnosti, ktorými by sťažovateľka mohla

prispieť ku vzniku prieťahov.

Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo

k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. v spojení

s postupom okresného súdu opísaným sťažovateľkou v sťažnosti a okresným súdom v jeho

vyjadrení k sťažnosti zistil tento priebeh namietaného konania:

Posudzované konanie sa začalo 22. júla 2005 podaním žaloby žalobcov

(sťažovateľky, jej sestry E. M. a brata P. Z., pozn.) okresnému súdu.

Žalobcovia sa svojou žalobou domáhali proti žalovanej určenia neexistencie dôvodov

vydedenia žalobcov ich otcom T. Z., zomrelom..., uvedených v závete – listine o vydedení z

3. júla 2000.

Okresný súd vyzval žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku, vyzval žalovanú

na vyjadrenie sa k žalobe, rozhodoval o žiadosti žalovanej o oslobodenie od súdnych

poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu v konaní, nariadil vo veci sedem pojednávaní,

z ktorých na štyroch meritórne prerokovával vec, a rozsudkom z 2. apríla 2009 zamietol

žalobu.

Rozsudok okresného súdu z 2. apríla 2009 bol na odvolanie žalobcov zrušený

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 10. novembra 2010 a vec

bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie. Spis sa nachádzal na krajskom súde

od 4. septembra 2009 do 16. decembra 2010.

Okresný súd po vrátení veci vyzval žalobcov na predloženie návrhov na vykonanie

dokazovania, vo veci nariadil päť pojednávaní, z ktorých na štyroch meritórne prerokovával

vec, a druhým rozsudkom z 23. októbra 2012 zamietol žalobu.

Rozsudok okresného súdu z 23. októbra 2012 bol na odvolanie žalobcov zrušený

uznesením krajského súdu z 28. februára 2014 a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie

konanie. Spis sa nachádzal na krajskom súde od 20. februára 2013 do 1. apríla 2014.

Okresný súd po druhom vrátení veci na ďalšie konanie 6. mája 2014 nariadil vo veci

pojednávanie na 18. november 2014, ktoré bolo po prerokovaní veci odročené na 17. marec

2015.

Ústavný súd konštatuje, že namietané konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.

, ktoré sa začalo 28. augusta 2005, trvá viac ako 9 rokov a dosiaľ nie je

právoplatne skončené. Vzhľadom na predmet posudzovaného konania, jeho celkovú dĺžku

a opakované zrušenie rozsudkov okresného súdu v odvolacom konaní je namieste záver, že

posudzované konanie ako celok charakterizuje neefektívny postup okresného súdu.

Neefektívnosť konania sa prejavila najmä v nesústredenom postupe okresného súdu pri

zisťovaní skutkového stavu veci a jeho právnom posúdení, keď rozsudky okresného súdu

boli opätovne zrušené v odvolacom konaní a vec vrátená na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto uzatvára, že postupom okresného súdu v posudzovanom konaní

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd v zmysle ustanovenia

prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha finančného

zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

7 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu

neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41

dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € sťažovateľke za primerané finančné

zadosťučinenie podľa . Pri ustálení sumy finančného

zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania

a jeho priebeh a na mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých prieťahoch

v posudzovanom konaní. Priznanie finančného zadosťučinenia v sťažovateľkou

navrhovanej výške ústavný súd nevyhodnotil ako odôvodnené, a preto sťažnosti v

prevyšujúcej časti nevyhovel.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci úspešná,

a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkony

právnej služby poskytnuté v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti)

po 134 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky), čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3

vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €.

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľky ( v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2015