Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 36/2015
PDF · 454.21 KB
No categories available
II. ÚS 36/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) vo veci sťažnosti ,
zastúpenej advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 39/2005,
za účasti Okresného súdu Košice II, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 39/2005
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 39/2005
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom
dvetisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v
sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jej právnej
zástupkyne JUDr. Marianny Lechmanovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra
2014 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20,
Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 39/2005 (ďalej
aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa spoločne
so svojou sestrou a bratom domáhajú žalobou
doručenou okresnému súdu 22. júla 2005 určenia, že dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1
písm. b) Občianskeho zákonníka neexistuje. Sťažovateľka poukazuje na to, že:
„V danom prípade nejde o takú zložitosť (právnu ani skutkovú), ktorá by
odôvodňovala skutočnosť, že za viac ako deväť a pol roka od podania žaloby súd vo veci
právoplatne nerozhodol. Podľa názoru sťažovateľky Okresný súd Košice II konal
neefektívne a množstvom súdnych pojednávaní a úkonov, ktoré považoval za potrebné
vo veci uskutočniť navyšoval trovy konania všetkých účastníkov súdneho sporu a zároveň
ich nechával počas dlhého obdobia v stave právnej neistoty. Okresný súd Košice II v danom
prípade opakovane po dobu niekoľkých mesiacov vôbec nekonal a nevykonával úkony.
V tomto prípade ide o nekomplikovanú vec, ktorú bolo nutné posúdiť a rozhodnúť v zmysle
príslušných zákonných ustanovení ako aj v zmysle dostupnej judikatúry. V konaní pod
č. k. 20 C/39/2005 súd vôbec nekonal plynulo aj keď vec právne ale ani fakticky zložitá
nebola a nebola zložitá ani povaha prejednávanej veci t. j. určenie, že dôvody vydedenia
žalobcov v 1. až 3. rade ich otcom , ktorý zomrel dňa 13. 02. 2005
uvedené v závete – listine o vydedení zo dňa 03. 7. 2000 neexistujú. Sťažovateľka má za to,
že... okresný súd je zodpovedný za celkovú neprimeranú dĺžku namietaného konania v
trvaní 9 a pol roka od podania žalobného návrhu, počas ktorej nekoná efektívne a bez
zbytočných prieťahov takým spôsobom, aby poskytol sťažovateľke v namietanom konaní
relevantnú ochranu jej práv a oprávnených nárokov v zmysle návrhu vo veci samej, ako aj
namietaných práv v zmysle ňou podanej sťažnosti ústavnému súdu. Správanie účastníka
konania t. j. sťažovateľky v žiadnom prípade neprispelo k prieťahom v súdnom konaní.
Sťažovateľka mala a má právny záujem na rýchlom prejednaní veci a rozhodnutí vo veci, v
súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice II, č. k. 20 C/39/2005. Správanie
sťažovateľky, ktorá bez zbytočných odkladov realizovala úkony, ba dokonca sťažnosťou na
prieťahy v súdnom konaní sa obrátila na súd, bolo aktívne, súčinnostné a neprispelo
žiadnym spôsobom k predĺženiu lehoty.“
Sťažovateľka poukazuje ďalej aj na skutočnosť, že v zmysle judikatúry ústavného
súdu je zrušenie rozhodnutí prvostupňového súdu odvolacím súdom a vrátenie veci
na ďalšie konanie dôkazom existencie zbytočných prieťahov, a uvádza, že „V tomto prípade
boli vynesené zrušujúce rozsudky dva. ... pričom odvolací súd prvostupňovému súdu už
pri prvom zrušujúcom rozsudku uviedol akými intenciami sa má zaoberať a čím sa má
riadiť, to však zo strany Okresného súdu Košice II rešpektované nebolo.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ... podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. č. k. 20 C/39/2005 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Košice II sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k.
20 C/39/2005 konal bez zbytočných prieťahov.
3. ... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
7.000,00 Eur...
4. Okresný súd Košice II je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške
284,08 Eur...“
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje takto:
„Sťažovateľke v priamej súvislosti s odopieraním poskytnutia spravodlivosti a včasného
prejednania jej veci v namietanom konaní vzniká teda nemajetková ujma spočívajúca najmä
v pocitoch úplnej neistoty a bezmocnosti zo stavu v namietanom konaní, ktoré trvá
neprimeranú dobu takmer 10 rokov pričom sa v namietanom konaní nejedná o skutkovo
a ani právne zložitú vec, keď príslušný súd v namietanom konaní o jej nároku od roku 2005
právoplatne nerozhodol a podľa jej názoru pokračuje v neefektívnej činnosti a nečinnosti,
čím jej nepriamo bráni reálnemu uplatneniu a vymoženiu ňou uplatnených práv.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 36/2015 20 z 15.
januára 2015 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedu okresného súdu,
aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie. Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. 1 SprV 76/2015 doručenom
ústavnému súdu 6. februára 2015 poukázal na skutočnosť, že ústavnému súdu podala
sťažnosť aj ďalšia účastníčka napadnutého konania – (žalobkyňa v 2. rade),
pripojil prehľad procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní a oznámil, že
zotrváva na argumentoch, ktoré uviedol vo vyjadrení k sťažnosti doručenej ústavnému súdu
žalobkyňou v 2. rade, pričom rovnopis tohto vyjadrenia predložil ústavnému súdu.
Vo vyjadrení predsedu okresného súdu sa predovšetkým uvádza:
„Vzhľadom na chronológiu vo veci vykonaných úkonov nemožno súhlasiť s tvrdením
sťažovateľky, že súd vo veci dlhodobo nekonal. Pojednávania boli odročované vždy
na určitý termín a v súlade s objektívnymi možnosťami a organizáciou práce zákonnej
sudkyne v jej súdnom oddelení. V konaní bolo už dvakrát meritórne rozhodnuté, rozsudky
však boli odvolacím súdom opakovane zrušené. V oboch prípadoch bol po vrátení spisu
určený termín pojednávania. Obdobia, keď sa spis nachádzal na odvolacom Krajskom súde
v Košiciach nie som oprávnený žiadnym spôsobom hodnotiť či posudzovať, som však toho
názoru, že pri rozhodovaní ústavného súdu tieto nemôžu byť pripísané na ťarchu tunajšieho
súdu, ktorý v konaní postupoval v zásade plynulo.“ Predseda okresného súdu zároveň
ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrila ku vhodnosti
ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenie predsedu okresného súdu k sťažnosti
na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní
doručenom ústavnému súdu 20. februára 2015 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní
vo veci, a k vyjadreniu predsedu okresného súdu predovšetkým uviedla:
«Konanie sťažovateľky nie je právoplatne ukončené po dobu deväť a pol roka
od podania žaloby. Súd vo veci právoplatne doteraz nerozhodol. Sťažovateľka trvá na tom,
že Okresný súd Košice II konal neefektívne a množstvom súdnych pojednávaní a úkonov,
ktoré považoval za potrebné vo veci uskutočniť navyšoval trovy konania všetkých účastníkov
súdneho sporu a zároveň ju nechával počas dlhého obdobia v stave právnej neistoty..»
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedu okresného
súdu, podľa ktorých netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd
v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 20 C 39/2005 a z písomných
vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tento priebeh napadnutého konania:
Dňa 22. júla 2005 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľky a spol.
(žalobcovia v 1. až 3. rade, pozn.) proti žalovanej podľa § 469 ods. 1 písm. b) Občianskeho
zákonníka o určenie, že dôvod vydedenia neexistuje (ďalej len „žaloba“).
Okresný súd vyzval 31. augusta 2005 žalobcov v 1. až 3. rade na zaplatenie súdneho
poplatku (poplatok bol zaplatený 10. novembra 2005).
Dňa 4. augusta 2006 okresný súd vyzval žalovanú, aby sa vyjadrila k žalobe;
žalovaná 24. augusta 2006 požiadala o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.
Dňa 10. októbra 2006 okresný súd dopytoval Geodetický a kartografický ústav
v Bratislave v súvislosti s vlastníctvom nehnuteľností žalovanej; ktorý na výzvu reagoval
23. októbra 2006.
Okresný súd požiadal 6. decembra 2006 Mestský úrad mestskej časti Košice Západ
o oznámenie týkajúce sa poskytovania opatrovateľskej služby žalovanej, ktorý na výzvu
reagoval 20. decembra 2006.
Uznesením sp. zn. 20 C 39/2005 z 20. decembra 2006 okresný súd ustanovil
žalovanej zástupcu z radov advokátov (ďalej len „uznesenie z 20. decembra 2006“).
Dňa 9. februára 2007 okresný súd nariadil pojednávanie na 23. október 2007
(žalovaná 28. septembra 2007 ospravedlnila svoju neúčasť na tomto pojednávaní);
pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na 18. marec 2008.
Dňa 8. novembra 2007 právny zástupca žalobcov v 1. až 3. rade oznámil úmrtie
žalobcu v 3. rade a navrhol vypočuť svedka; do konania vstúpila manželka žalobcu
v 3. rade.
Okresný súd uznesením sp. zn. 20 C 39/2005 zo 7. februára 2008 zrušil výrok
uznesenia okresného súdu z 20. decembra 2006, ktorým bol žalovanej ustanovený advokát
na zastupovanie v konaní, z dôvodu, že žalovaná si právneho zástupcu zvolila sama.
Dňa 17. marca 2008 právny zástupca žalobcov ospravedlnil svoju neúčasť
na pojednávaní nariadenom na 18. marec 2008.
Pojednávanie nariadené na 18. marec 2008 bolo odročené na 19. september 2008.
Dňa 14. mája 2008 okresný súd rozhodol o priznaní odmeny a o náhrade hotových
výdavkov právnemu zástupcovi žalovanej.
Pojednávanie odročené na 19. september 2008 bolo odročené na 21. október 2008
na účely predvolania svedkov.
Dňa 9. októbra 2008 žalovaná predložila okresnému súdu listinný dôkaz.
Dňa 21. októbra 2008 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 3. február
2009 (z pojednávania nariadeného na 3. február 2009 sa ospravedlnila svedkyňa).
Pojednávanie, ktoré bolo nariadené na 3. február 2009, bolo odročené na 20. marec
2009.
Dňa 20. marca 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 2. apríl
2009.
Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 2. apríla 2009, okresný súd nepripustil
rozšírenie petitu v zmysle návrhu z 21. októbra 2008 a vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu
v celom rozsahu zamietol (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 2. apríla 2009“).
Žalobkyne doručili okresnému súdu 28. mája 2009 odvolanie proti rozsudku
okresného súdu z 2. apríla 2009.
Dňa 27. augusta 2009 sťažovateľka doručila okresnému súdu žiadosť o oslobodenie
od platenia súdneho poplatku.
Spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bol predložený Krajskému súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní 4. septembra 2009.
Krajský súd uznesením sp. zn. 9 CoD 74/2009 z 10. novembra 2010 (ďalej len
„uznesenie krajského súdu z 10. novembra 2010“) zrušil rozsudok okresného súdu
z 2. apríla 2009 vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, a vo výroku o náhrade trov
konania a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Spis vzťahujúci sa na napadnuté
konanie bol okresnému súdu vrátený 16. decembra 2010.
Dňa 7. januára 2011 okresný súd vyzval právneho zástupcu žalobkýň na predloženie
návrhu na vykonanie dokazovania a následne 3. februára 2011 nariadil pojednávanie
na 5. apríl 2011.
Pojednávanie nariadené na 5. apríl 2011 bolo odročené z dôvodu žiadosti právneho
zástupcu žalovanej (kolízia s pojednávaním na Okresnom súde Spišská Nová Ves)
na 31. máj 2011.
Dňa 24. marca 2011 sťažovateľka požiadala okresný súd o pridelenie zástupcu
z radov advokátov, v nadväznosti na túto žiadosť okresný súd vyzval sťažovateľku
na predloženie vyplneného potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch;
sťažovateľka potvrdenie okresnému súdu doručila 11. apríla 2011.
Dňa 13. apríla 2011 okresný súd uznesením č. k. 20 C 39/2005 154 ustanovil
sťažovateľke zástupcu na zastupovanie v konaní (Centrum právnej pomoci).
Dňa 25. mája 2011 vedúca kancelárie Centra právnej pomoci požiadala o odročenie
pojednávania nariadeného na 31. máj 2011 z dôvodu nevyhnutnosti naštudovania spisového
materiálu. Pojednávanie nariadené na 31. máj 2011 bolo odročené na 18. október 2011.
Dňa 18. októbra 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené
na 24. január 2012 na účely predvolania svedkov.
Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 24. januára 2012, bolo odročené na 22. máj 2012
na účely predvolania ďalších svedkov.
Dňa 15. mája 2012 sťažovateľka predložila okresnému súdu návrh na vykonanie
dôkazu.
Dňa 22. mája 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 23. október
2012.
Okresný súd urobil 14. augusta 2012 dopyt na Slovenskú poštu, a. s., ktorá na výzvu
reagovala 13. septembra 2012, a zároveň na pojednávanie nariadené na 23. október 2012
predvolal svedka.
Dňa 23. októbra 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený
rozsudok, ktorým bola žaloba zamietnutá (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 23. októbra
2012“).
Dňa 14. decembra 2012 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľky proti
rozsudku okresného súdu z 23. októbra 2012 a zároveň odvolanie žalobkyne v 2. rade, ktorá
v odvolaní súčasne namietla zaujatosť vo veci konajúcej sudkyne.
Okresný súd 19. decembra 2012 doručil žalovanej odvolania žalobkýň v 1. a 2. rade.
Spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bol predložený krajskému súdu
na rozhodnutie o opravnom prostriedku 20. februára 2013.
Krajský súd uznesením č. k. 7 CoD 14/2013 278 z 28. februára 2014 zrušil rozsudok
okresného súdu z 23. októbra 2012 (spis bol okresnému súdu vrátený 1. apríla 2014).
Dňa 5. augusta 2014 okresný súd nariadil pojednávanie na 18. november 2014.
Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 18. novembra 2014, bolo odročené na 17. marec
2015.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si
pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť
pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný
súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že
predmet napadnutého konania (žalobkyne sa domáhajú určenia, že neexistujú dôvody
vydedenia) po skutkovej ani právnej stránke nie je možné hodnotiť ako taký zložitý, aby
odôvodňoval a ospravedlňoval jeho doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku (viac ako deväť
rokov).
2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zo spisovej dokumentácie nezistil žiadne zásadnejšie
okolnosti, ktorými sťažovateľka mohla prispieť ku vzniku prieťahov v napadnutom konaní.
3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný
súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy
v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho
neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej
neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.
20 C 39/2005, ktoré sa začalo 22. júla 2005, trvá viac ako deväť rokov a dosiaľ nie je
právoplatne skončené.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na obdobia opakovanej nečinnosti
okresného súdu (napr. od novembra 2005, keď bol zaplatený súdny poplatok, do augusta
2006, keď okresný súd vyzval žalovanú na vyjadrenie sa k žalobe, a od decembra 2006, keď
okresný súd ustanovil žalovanej zástupcu z radov advokátov, do októbra 2007, keď okresný
súd uskutočnil pojednávanie vo veci, ako aj od apríla 2014, keď bol spis vzťahujúci sa
na napadnuté konanie vrátený okresnému súdu, až do novembra 2014, keď sa uskutočnilo
pojednávanie vo veci).
Vzhľadom na predmet posudzovaného konania, jeho celkovú doterajšiu dĺžku
a opakované zrušenie rozsudkov okresného súdu v odvolacom konaní (z uznesenia
krajského súdu z 10. novembra 2010 vyplýva, že dôvodom zrušenia rozsudku okresného
súdu z 2. apríla 2009 bolo nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie
skutkového stavu) je namieste záver, že napadnuté konanie ako celok charakterizuje aj
neefektívny postup okresného súdu. Neefektívnosť konania sa prejavila najmä
v nesústredenom postupe okresného súdu pri zisťovaní skutkového stavu veci a jeho
právnom posúdení, keď rozsudky okresného súdu boli opätovne zrušené v odvolacom
konaní a vec bola vrátená na ďalšie konanie (obdobne I. ÚS 731/2014).
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojou nečinnosťou
a neefektívnou činnosťou v napadnutom konaní spôsobil vznik zbytočných prieťahov, čím
porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal
okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 39/2005 konal bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
7 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vychádzajúc z doterajšej dĺžky napadnutého konania, ako aj s prihliadnutím
na charakter neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu, ústavný súd dospel
k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € bude primerané
konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu). Ústavný súd
pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy tiež
skutočnosť, že ho v sume 2 000 € priznal aj ďalšej žalobkyni v napadnutom konaní (pozri
nález I. ÚS 731/2014 z 21. januára 2015).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkony
právnej služby poskytnuté v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti)
po 134 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky), čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3
vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2015