Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 36/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) vo veci sťažnosti ,

zastúpenej advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. ,

za účasti Okresného súdu Košice II, takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom

dvetisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v

sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jej právnej

zástupkyne JUDr. Marianny Lechmanovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra

2014 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20,

Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa spoločne

so svojou sestrou a bratom domáhajú žalobou

doručenou okresnému súdu 22. júla 2005 určenia, že dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1

písm. b) neexistuje. Sťažovateľka poukazuje na to, že:

„V danom prípade nejde o takú zložitosť (právnu ani skutkovú), ktorá by

odôvodňovala skutočnosť, že za viac ako deväť a pol roka od podania žaloby súd vo veci

právoplatne nerozhodol. Podľa názoru sťažovateľky Okresný súd Košice II konal

neefektívne a množstvom súdnych pojednávaní a úkonov, ktoré považoval za potrebné

vo veci uskutočniť navyšoval trovy konania všetkých účastníkov súdneho sporu a zároveň

ich nechával počas dlhého obdobia v stave právnej neistoty. Okresný súd Košice II v danom

prípade opakovane po dobu niekoľkých mesiacov vôbec nekonal a nevykonával úkony.

V tomto prípade ide o nekomplikovanú vec, ktorú bolo nutné posúdiť a rozhodnúť v zmysle

príslušných zákonných ustanovení ako aj v zmysle dostupnej judikatúry. V konaní pod

č. k. súd vôbec nekonal plynulo aj keď vec právne ale ani fakticky zložitá

nebola a nebola zložitá ani povaha prejednávanej veci t. j. určenie, že dôvody vydedenia

žalobcov v 1. až 3. rade ich otcom , ktorý zomrel dňa 13. 02. 2005

uvedené v závete – listine o vydedení zo dňa 03. 7. 2000 neexistujú. Sťažovateľka má za to,

že... okresný súd je zodpovedný za celkovú neprimeranú dĺžku namietaného konania v

trvaní 9 a pol roka od podania žalobného návrhu, počas ktorej nekoná efektívne a bez

zbytočných prieťahov takým spôsobom, aby poskytol sťažovateľke v namietanom konaní

relevantnú ochranu jej práv a oprávnených nárokov v zmysle návrhu vo veci samej, ako aj

namietaných práv v zmysle ňou podanej sťažnosti ústavnému súdu. Správanie účastníka

konania t. j. sťažovateľky v žiadnom prípade neprispelo k prieťahom v súdnom konaní.

Sťažovateľka mala a má právny záujem na rýchlom prejednaní veci a rozhodnutí vo veci, v

súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice II, č. k. . Správanie

sťažovateľky, ktorá bez zbytočných odkladov realizovala úkony, ba dokonca sťažnosťou na

prieťahy v súdnom konaní sa obrátila na súd, bolo aktívne, súčinnostné a neprispelo

žiadnym spôsobom k predĺženiu lehoty.“

Sťažovateľka poukazuje ďalej aj na skutočnosť, že v zmysle judikatúry ústavného

súdu je zrušenie rozhodnutí prvostupňového súdu odvolacím súdom a vrátenie veci

na ďalšie konanie dôkazom existencie zbytočných prieťahov, a uvádza, že „V tomto prípade

boli vynesené zrušujúce rozsudky dva. ... pričom odvolací súd prvostupňovému súdu už

pri prvom zrušujúcom rozsudku uviedol akými intenciami sa má zaoberať a čím sa má

riadiť, to však zo strany Okresného súdu Košice II rešpektované nebolo.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ... podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. č. k. porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice II sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. ... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

7.000,00 Eur...

4. Okresný súd Košice II je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške

284,08 Eur...“

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje takto:

„Sťažovateľke v priamej súvislosti s odopieraním poskytnutia spravodlivosti a včasného

prejednania jej veci v namietanom konaní vzniká teda nemajetková ujma spočívajúca najmä

v pocitoch úplnej neistoty a bezmocnosti zo stavu v namietanom konaní, ktoré trvá

neprimeranú dobu takmer 10 rokov pričom sa v namietanom konaní nejedná o skutkovo

a ani právne zložitú vec, keď príslušný súd v namietanom konaní o jej nároku od roku 2005

právoplatne nerozhodol a podľa jej názoru pokračuje v neefektívnej činnosti a nečinnosti,

čím jej nepriamo bráni reálnemu uplatneniu a vymoženiu ňou uplatnených práv.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. 20 z 15.

januára 2015 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedu okresného súdu,

aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie. Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. doručenom

ústavnému súdu 6. februára 2015 poukázal na skutočnosť, že ústavnému súdu podala

sťažnosť aj ďalšia účastníčka napadnutého konania – (žalobkyňa v 2. rade),

pripojil prehľad procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní a oznámil, že

zotrváva na argumentoch, ktoré uviedol vo vyjadrení k sťažnosti doručenej ústavnému súdu

žalobkyňou v 2. rade, pričom rovnopis tohto vyjadrenia predložil ústavnému súdu.

Vo vyjadrení predsedu okresného súdu sa predovšetkým uvádza:

„Vzhľadom na chronológiu vo veci vykonaných úkonov nemožno súhlasiť s tvrdením

sťažovateľky, že súd vo veci dlhodobo nekonal. Pojednávania boli odročované vždy

na určitý termín a v súlade s objektívnymi možnosťami a organizáciou práce zákonnej

sudkyne v jej súdnom oddelení. V konaní bolo už dvakrát meritórne rozhodnuté, rozsudky

však boli odvolacím súdom opakovane zrušené. V oboch prípadoch bol po vrátení spisu

určený termín pojednávania. Obdobia, keď sa spis nachádzal na odvolacom Krajskom súde

v Košiciach nie som oprávnený žiadnym spôsobom hodnotiť či posudzovať, som však toho

názoru, že pri rozhodovaní ústavného súdu tieto nemôžu byť pripísané na ťarchu tunajšieho

súdu, ktorý v konaní postupoval v zásade plynulo.“ Predseda okresného súdu zároveň

ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrila ku vhodnosti

ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenie predsedu okresného súdu k sťažnosti

na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní

doručenom ústavnému súdu 20. februára 2015 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní

vo veci, a k vyjadreniu predsedu okresného súdu predovšetkým uviedla:

«Konanie sťažovateľky nie je právoplatne ukončené po dobu deväť a pol roka

od podania žaloby. Súd vo veci právoplatne doteraz nerozhodol. Sťažovateľka trvá na tom,

že Okresný súd Košice II konal neefektívne a množstvom súdnych pojednávaní a úkonov,

ktoré považoval za potrebné vo veci uskutočniť navyšoval trovy konania všetkých účastníkov

súdneho sporu a zároveň ju nechával počas dlhého obdobia v stave právnej neistoty..»

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedu okresného

súdu, podľa ktorých netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd

v súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil

od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. a z písomných

vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tento priebeh napadnutého konania:

Dňa 22. júla 2005 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľky a spol.

(žalobcovia v 1. až 3. rade, pozn.) proti žalovanej podľa § 469 ods. 1 písm. b) Občianskeho

zákonníka o určenie, že dôvod vydedenia neexistuje (ďalej len „žaloba“).

Okresný súd vyzval 31. augusta 2005 žalobcov v 1. až 3. rade na zaplatenie súdneho

poplatku (poplatok bol zaplatený 10. novembra 2005).

Dňa 4. augusta 2006 okresný súd vyzval žalovanú, aby sa vyjadrila k žalobe;

žalovaná 24. augusta 2006 požiadala o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.

Dňa 10. októbra 2006 okresný súd dopytoval Geodetický a kartografický ústav

v Bratislave v súvislosti s vlastníctvom nehnuteľností žalovanej; ktorý na výzvu reagoval

23. októbra 2006.

Okresný súd požiadal 6. decembra 2006 Mestský úrad mestskej časti Košice Západ

o oznámenie týkajúce sa poskytovania opatrovateľskej služby žalovanej, ktorý na výzvu

reagoval 20. decembra 2006.

Uznesením sp. zn. z 20. decembra 2006 okresný súd ustanovil

žalovanej zástupcu z radov advokátov (ďalej len „uznesenie z 20. decembra 2006“).

Dňa 9. februára 2007 okresný súd nariadil pojednávanie na 23. október 2007

(žalovaná 28. septembra 2007 ospravedlnila svoju neúčasť na tomto pojednávaní);

pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na 18. marec 2008.

Dňa 8. novembra 2007 právny zástupca žalobcov v 1. až 3. rade oznámil úmrtie

žalobcu v 3. rade a navrhol vypočuť svedka; do konania vstúpila manželka žalobcu

v 3. rade.

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 7. februára 2008 zrušil výrok

uznesenia okresného súdu z 20. decembra 2006, ktorým bol žalovanej ustanovený advokát

na zastupovanie v konaní, z dôvodu, že žalovaná si právneho zástupcu zvolila sama.

Dňa 17. marca 2008 právny zástupca žalobcov ospravedlnil svoju neúčasť

na pojednávaní nariadenom na 18. marec 2008.

Pojednávanie nariadené na 18. marec 2008 bolo odročené na 19. september 2008.

Dňa 14. mája 2008 okresný súd rozhodol o priznaní odmeny a o náhrade hotových

výdavkov právnemu zástupcovi žalovanej.

Pojednávanie odročené na 19. september 2008 bolo odročené na 21. október 2008

na účely predvolania svedkov.

Dňa 9. októbra 2008 žalovaná predložila okresnému súdu listinný dôkaz.

Dňa 21. októbra 2008 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 3. február

2009 (z pojednávania nariadeného na 3. február 2009 sa ospravedlnila svedkyňa).

Pojednávanie, ktoré bolo nariadené na 3. február 2009, bolo odročené na 20. marec

2009.

Dňa 20. marca 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 2. apríl

2009.

Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 2. apríla 2009, okresný súd nepripustil

rozšírenie petitu v zmysle návrhu z 21. októbra 2008 a vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu

v celom rozsahu zamietol (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 2. apríla 2009“).

Žalobkyne doručili okresnému súdu 28. mája 2009 odvolanie proti rozsudku

okresného súdu z 2. apríla 2009.

Dňa 27. augusta 2009 sťažovateľka doručila okresnému súdu žiadosť o oslobodenie

od platenia súdneho poplatku.

Spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bol predložený Krajskému súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní 4. septembra 2009.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 10. novembra 2010 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu z 10. novembra 2010“) zrušil rozsudok okresného súdu

z 2. apríla 2009 vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, a vo výroku o náhrade trov

konania a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Spis vzťahujúci sa na napadnuté

konanie bol okresnému súdu vrátený 16. decembra 2010.

Dňa 7. januára 2011 okresný súd vyzval právneho zástupcu žalobkýň na predloženie

návrhu na vykonanie dokazovania a následne 3. februára 2011 nariadil pojednávanie

na 5. apríl 2011.

Pojednávanie nariadené na 5. apríl 2011 bolo odročené z dôvodu žiadosti právneho

zástupcu žalovanej (kolízia s pojednávaním na Okresnom súde Spišská Nová Ves)

na 31. máj 2011.

Dňa 24. marca 2011 sťažovateľka požiadala okresný súd o pridelenie zástupcu

z radov advokátov, v nadväznosti na túto žiadosť okresný súd vyzval sťažovateľku

na predloženie vyplneného potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch;

sťažovateľka potvrdenie okresnému súdu doručila 11. apríla 2011.

Dňa 13. apríla 2011 okresný súd uznesením č. k. 154 ustanovil

sťažovateľke zástupcu na zastupovanie v konaní (Centrum právnej pomoci).

Dňa 25. mája 2011 vedúca kancelárie Centra právnej pomoci požiadala o odročenie

pojednávania nariadeného na 31. máj 2011 z dôvodu nevyhnutnosti naštudovania spisového

materiálu. Pojednávanie nariadené na 31. máj 2011 bolo odročené na 18. október 2011.

Dňa 18. októbra 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 24. január 2012 na účely predvolania svedkov.

Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 24. januára 2012, bolo odročené na 22. máj 2012

na účely predvolania ďalších svedkov.

Dňa 15. mája 2012 sťažovateľka predložila okresnému súdu návrh na vykonanie

dôkazu.

Dňa 22. mája 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 23. október

2012.

Okresný súd urobil 14. augusta 2012 dopyt na Slovenskú poštu, a. s., ktorá na výzvu

reagovala 13. septembra 2012, a zároveň na pojednávanie nariadené na 23. október 2012

predvolal svedka.

Dňa 23. októbra 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený

rozsudok, ktorým bola žaloba zamietnutá (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 23. októbra

2012“).

Dňa 14. decembra 2012 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľky proti

rozsudku okresného súdu z 23. októbra 2012 a zároveň odvolanie žalobkyne v 2. rade, ktorá

v odvolaní súčasne namietla zaujatosť vo veci konajúcej sudkyne.

Okresný súd 19. decembra 2012 doručil žalovanej odvolania žalobkýň v 1. a 2. rade.

Spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bol predložený krajskému súdu

na rozhodnutie o opravnom prostriedku 20. februára 2013.

Krajský súd uznesením č. k. z 28. februára 2014 zrušil rozsudok

okresného súdu z 23. októbra 2012 (spis bol okresnému súdu vrátený 1. apríla 2014).

Dňa 5. augusta 2014 okresný súd nariadil pojednávanie na 18. november 2014.

Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 18. novembra 2014, bolo odročené na 17. marec

2015.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si

pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu

týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť

pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam

pre sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný

súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že

predmet napadnutého konania (žalobkyne sa domáhajú určenia, že neexistujú dôvody

vydedenia) po skutkovej ani právnej stránke nie je možné hodnotiť ako taký zložitý, aby

odôvodňoval a ospravedlňoval jeho doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku (viac ako deväť

rokov).

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či

v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zo spisovej dokumentácie nezistil žiadne zásadnejšie

okolnosti, ktorými sťažovateľka mohla prispieť ku vzniku prieťahov v napadnutom konaní.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný

súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy

v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho

neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej

neistoty (, , ).

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.

, ktoré sa začalo 22. júla 2005, trvá viac ako deväť rokov a dosiaľ nie je

právoplatne skončené.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na obdobia opakovanej nečinnosti

okresného súdu (napr. od novembra 2005, keď bol zaplatený súdny poplatok, do augusta

2006, keď okresný súd vyzval žalovanú na vyjadrenie sa k žalobe, a od decembra 2006, keď

okresný súd ustanovil žalovanej zástupcu z radov advokátov, do októbra 2007, keď okresný

súd uskutočnil pojednávanie vo veci, ako aj od apríla 2014, keď bol spis vzťahujúci sa

na napadnuté konanie vrátený okresnému súdu, až do novembra 2014, keď sa uskutočnilo

pojednávanie vo veci).

Vzhľadom na predmet posudzovaného konania, jeho celkovú doterajšiu dĺžku

a opakované zrušenie rozsudkov okresného súdu v odvolacom konaní (z uznesenia

krajského súdu z 10. novembra 2010 vyplýva, že dôvodom zrušenia rozsudku okresného

súdu z 2. apríla 2009 bolo nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie

skutkového stavu) je namieste záver, že napadnuté konanie ako celok charakterizuje aj

neefektívny postup okresného súdu. Neefektívnosť konania sa prejavila najmä

v nesústredenom postupe okresného súdu pri zisťovaní skutkového stavu veci a jeho

právnom posúdení, keď rozsudky okresného súdu boli opätovne zrušené v odvolacom

konaní a vec bola vrátená na ďalšie konanie (obdobne ).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojou nečinnosťou

a neefektívnou činnosťou v napadnutom konaní spôsobil vznik zbytočných prieťahov, čím

porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, ako aj jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania

ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa prikázal

okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných

prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

7 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z doterajšej dĺžky napadnutého konania, ako aj s prihliadnutím

na charakter neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu, ústavný súd dospel

k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € bude primerané

konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu). Ústavný súd

pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy tiež

skutočnosť, že ho v sume 2 000 € priznal aj ďalšej žalobkyni v napadnutom konaní (pozri

nález z 21. januára 2015).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkony

právnej služby poskytnuté v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti)

po 134 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky), čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3

vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €.

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľky ( v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015