Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 20/2015
PDF · 404.48 KB
No categories available
III. ÚS 20/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra
Dobríka prerokoval sťažnosť , ,
, , zastúpeného advokátom JUDr. Petrom
Peružekom, Advokátska kancelária, Radlinského 1, Hlohovec, pre namietané porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 55/2007 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 55/2007
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 55/2007
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jeho
právneho zástupcu advokáta JUDr. Petra Peružeka, Radlinského 1, Hlohovec, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 20/2015 8 z 20. januára 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 55/2007.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ešte v roku 2007 podal okresnému súdu žalobu,
ktorou sa domáha ochrany osobnosti a zaplatenia nemajetkovej ujmy.
Sťažovateľ uvádza, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie
v jeho právnej veci právoplatne skončené, a preto navrhuje, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 55/2007 porušil jeho základné
právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby mu prikázal
vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie
v sume 10 000 €, ako aj úhradu trov konania.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom sp. zn.
Spr 3107/2015 doručeným ústavnému súdu 4. marca 2015, v ktorom sa okrem iného
uvádza:
„Šetrením som zistila, že dlhšie časové odstupy úkonov súdu boli spôsobené najmä
nadmernou zaťaženosťou súdneho oddelenia zákonnej sudkyne, ktorej bola vec pridelená.
K samotnému postupu súdu, pokiaľ ide o jeho zákonnosť, ako aj k efektívnosti využívania
procesných nástrojov, mi ako predsedníčke neprináleží sa vyjadrovať. Z rozsahu spisového
materiálu veci a doterajšieho priebehu konania je však zrejmé, že k samotnému predĺženiu
súdneho konania prispela rovnako potreba vykonania viacerých procesných úkonov vo
vzťahu ku správaniu sa navrhovateľa, ktorému bolo v konaní potrebné ustanoviť viacero ex
offo právnych zástupcov, ktorých ustanovenie navrhovateľ opakovane namietal. Rovnako
bolo potrebné vykonanie výsluchu navrhovateľa dožiadaným súdom, pričom samotný
navrhovateľ odmietol výsluch k dožiadaným otázkam, nakoľko trval na vypočutí zákonným
sudcom. Z uvedeného je možné konštatovať, že ku prieťahom v konaní prispel svojím
správaním aj samotný navrhovateľ ako sťažovateľ.“
K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko podaním doručeným
ústavnému súdu 17. marca 2015, v ktorom uviedol, že
„K písomnému vyjadreniu Okresného súdu Bratislava I. uvádzam len toľko, že už
z 2 podaných sťažností vyplynulo, že dvakrát predseda súdu uviedol, že sťažnosti boli
dôvodné a teda vyjadrenia zákonnej sudkyne o prieťahoch zo strany klienta sú ničím
nepodložené.“.
Z obsahu sťažnosti a zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu
sp. zn. 12 C 55/2007 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:
9. august 2007 – okresnému súdu bol doručený návrh sťažovateľa na ochranu
osobnosti a zaplatenie nemajetkovej ujmy, ktorého súčasťou bola aj
žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie advokáta;
5. marec 2008 – okresný súd uznesením sťažovateľovi oslobodenie od súdnych
poplatkov nepriznal a právneho zástupcu z radov advokátov
neustanovil, pričom sťažovateľ sa proti uvedenému uzneseniu
odvolal a Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
uznesením sp. zn. 14 Co 255/2008 z 19. marca 2009 napadnuté
uznesenie okresného súdu zrušil;
21. január 2010 – okresný súd sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov priznal
a advokáta ustanovil;
1. marec 2010 – okresný súd uznesením svoje uznesenie z 21. januára 2010 zmenil
a sťažovateľovi za právneho zástupcu ustanovil Centrum právnej
pomoci kancelária Bratislava;
6. máj 2010 – okresný súd uznesením vyzval odporcu (Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky), aby sa v lehote 15 dní od doručenia uznesenia
vyjadril k návrhu;
1. marec 2011 – sťažovateľ požiadal okresný súd o zmenu ustanoveného právneho
zástupcu s odôvodnením, že „nemá dôveru v Centrum...“, a súčasne
navrhol, aby na strane odporcu do konania vstúpilo Generálne
riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže Bratislava.
V ďalšom období od 20. mája 2011 do 12. októbra 2012 okresný súd 4 krát
uzneseniami ustanovil advokáta sťažovateľovi a následne ich zrušil. V dvoch prípadoch boli
uznesenia zrušené na podnet ustanovených advokátov a v ďalších dvoch prípadoch došlo
k zrušeniu zastupovania po vyjadrení nespokojnosti sťažovateľom.
12. október 2012 – okresný súd uznesením pripustil, aby do konania na strane odporcu
vstúpili Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže
Bratislava a Ústav na výkon väzby;
22. január 2013 – krajský súd odmietol odvolanie zboru väzenskej stráže a potvrdil
jeho účasť v konaní;
29. máj 2013 – okresný súd podaním doručeným 29. mája 2013 požiadal Okresný
súd Trenčín o vypočutie sťažovateľa, pričom sťažovateľ takéto
vypočutie odmietol s odôvodnením, že bude vypovedať iba pred
zákonným sudcom;
13. august 2013 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 11. október 2013, ktoré
sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito pre účely vypracovania
procesného rozhodnutia o pripustenej zmene žalobného návrhu
a uznesenia o čiastočnom späťvzatí návrhu;
11. október 2013 – okresný súd uznesením konanie v časti o zaplatenie nemajetkovej
ujmy zastavil a pripustil zmenu žalobného petitu;
8. január 2014 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 26. február 2014, ktorý
bol následne zrušený z dôvodu podania trestného oznámenia na
zákonnú sudkyňu, ktorá uviedla, že v dôsledku uvedeného sa cíti byť
vo veci zaujatá;
11. marec 2014 – krajský súd uznesením rozhodol, že zákonná sudkyňa je vylúčená
z prejednávania a rozhodovania vo veci;
23. september 2014 – súdny spis bol pridelený novej zákonnej sudkyni, ktorá nariadila
termín pojednávania na 14. máj 2015.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov..., ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno
za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom
posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu
vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K
vytvoreniu právnej istoty preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo
iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.
1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory
o ochranu osobnosti tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov
a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Doterajší zdĺhavý
priebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub prípadnej faktickej
náročnosti prerokovávanej veci. Ústavný súd súčasne nezistil, že by išlo o právne zložitú
vec.
2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov
v konaní, ústavný súd dospel k záveru, že k dĺžke posudzovaného konania zásadným
spôsobom prispeli okolnosti na strane sťažovateľa. Sťažovateľ inicioval zmeny týkajúce sa
ním podaného návrhu, na ktoré musel okresný súd procesne reagovať (zmena žalobného
petitu, rozšírenie okruhu účastníkov konania). Sťažovateľ sa odmietal podrobiť výsluchu
pred dožiadaným súdom s odôvodnením, že bude vypovedať iba pred zákonným sudcom,
podal trestné oznámenie na konajúcu zákonnú sudkyňu, a predovšetkým opakovane sa
dožadoval v priebehu napadnutého konania zmeny právneho zastúpenia, pričom vyjadroval
nespokojnosť s dovtedy ustanovenými právnymi zástupcami vrátane ustanoveného Centra
právnej pomoci, kancelárie Bratislava.
Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľa bral do úvahy aj to, že ako účastník
konania má nesporne právo na procesné úkony, ktoré urobil. Za prieťahy vzniknuté
v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť
oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub
štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03). V súlade s touto judikatúrou preto
dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľom uplatnených procesných právach ústavný súd
nezapočítal do doby zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu (obdobne
III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04), avšak ako už bolo uvedené, práve v ich dôsledku došlo
k výraznému predĺženiu napadnutého konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania v dĺžke takmer 8 rokov je už samo osebe
neprimerané.
Na základe analýzy napadnutého konania je možné konštatovať, že v jeho doterajšom
priebehu nebolo rozhodnuté v merite veci, a preto nie je potrebné osobitne vymedzovať
úseky nečinnosti, alebo konkrétnejšie hodnotiť jednotlivé procesné úkony. Napadnuté
konanie podľa názoru ústavného súdu je ako také postihnuté neefektívnosťou.
Uvedený postup okresného súdu teda nesvedčí o tom, že by svoju činnosť
organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie
efektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa
sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom
práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02) a jeho neefektívna
činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania.
Pokiaľ predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti argumentuje
„nadmernou zaťaženosťou súdneho oddelenia zákonnej sudkyne“, ústavný súd poukazuje na
svoju ustálenú judikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06), podľa ktorej nadmerné
množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská
republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo
ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej
neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé
konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším
postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 12 C 55/2007, došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľa podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom
pod sp. zn. 12 C 55/2007, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov,
a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa
rozhodnutia súdu vo svojej veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume
10 000 € z dôvodov v nej uvedených.
Ústavný súd považoval v tomto prípade výrok o porušení základného práva
sťažovateľa a výrok, ktorým prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať bez
zbytočných prieťahov, za dostatočnú ochranu jeho práv.
Priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej
nemajetkovej ujmy, podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade neprichádza do úvahy,
pretože sťažovateľ zásadným spôsobom prispel k predĺženiu priebehu napadnutého konania,
a preto ústavný súd v okolnostiach danej veci návrhu sťažovateľa na priznanie finančného
zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli
v dôsledku právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátom JUDr. Petrom
Peružekom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá
bola 804 €.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 268 €, čo spolu s režijným paušálom
2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2015