Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 284/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

(sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , a

, zastúpených Jurek, advokátska kancelária,

s. r. o., Mostová 2, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavel Jurek,

vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 a čl. 46

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s a 2 rozsudkom

Okresného súdu Bratislava V sp. zn. z 11. júna 2015, rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 25. októbra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

, a

(ďalej spolu len „sťažovatelia“), zastúpených Jurek, advokátska kancelária, s. r. o.,

Mostová 2, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavel Jurek, vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa , 2, 3, 4 a 5 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s a 2

rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 11. júna 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. októbra 2017

(ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. marca 2019 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v procesnom postavení

žalovaných boli stranou v konaní vedenom pod sp. zn. pred okresným súdom

o určenie dedičského práva. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 11. júna 2015

žalobe vyhovel a určil, že žalobkyňa je dedičkou po poručiteľovi

, zomrelom . Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali

sťažovatelia odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného

súdu a žalobkyni priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania.

3. Podľa názoru sťažovateľov je napadnutý rozsudok krajského „zmätočný,

nepreskúmateľný a arbitrárny“. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti podrobne opísali

skutkové okolnosti a poukázali na to, že v predmetnej právnej veci nedošlo zo strany

okresného súdu ani krajského súdu k ústavne súladnému výkladu právnej normy

a napadnutý rozsudok krajského súdu patrí medzi tzv. prekvapivé rozhodnutia, keďže

je založený „na iných právnych záveroch ako tých, ktoré bolo možné od neho očakávať

za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom

odvolacieho súdu po vyjadrení odlišného právneho názoru v potvrdzujúcom rozsudku,

sťažovateľ nemal možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové

dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa, nejavili

ako významné“.

4. Sťažovatelia vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu okresnému súdu uviedli, že

„sa nevysporiadal s dokazovaním, vec nesprávne právne posúdil“ a následne krajský súd

pochybil v tom, že „nepreskúmal prvostupňové rozhodnutie v rozsahu odvolania“.

5. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovatelia podali dovolanie,

ktoré odôvodnili tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od posúdenia právnej

otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Najvyšší súd

dovolanie odmietol a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Dovolací súd v napadnutom uznesení uviedol, že nesprávne zhodnotenie skutkového stavu,

resp. posúdenie otázky, či žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno v tom zmysle, že bola

spolužijúcou osobou zomrelého, nezakladá dovolací dôvod. Podľa názoru sťažovateľov

najvyšší súd porušil ich základné práva podľa a právo podľa dohovoru označené

v bode 1 tým, že zotrval na ústavne neudržateľnom výklade relevantných právnych noriem

a odmietol napraviť nesprávny záver súdov nižšej inštancie.

6. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby

ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 20, ods. 1, 2, 3, 4, 5 a podľa

a právo na účinné prostriedky nápravy podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd:

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn.: zo dňa 11. 06. 2015

Rozsudkom Krajského súdu Bratislava, sp. zn.: zo dňa

25. 10. 2017,

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. -602 zo dňa

26. 03. 2013 bolo porušené.“

Sťažovatelia tiež žiadajú, aby ústavný súd napadnuté rozsudky okresného súdu

a krajského súdu, ako i uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vrátil ich na ďalšie konanie

a tiež aby vyslovil svoj právny názor, že žalobkyňa nie je dedičkou po poručiteľovi

.

Sťažovatelia žiadajú o priznanie náhrady trov konania.

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 20

ods. 1, 2, 3, 4 a 5 a a práva podľa dohovoru v spojení s

a 2 rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 11. júna 2015

11. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

12. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv

alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

13. V danom prípade mali sťažovatelia k dispozícii opravný prostriedok, ktorý im

zákon na ochranu ich základných práv účinne poskytuje. Proti napadnutému rozsudku

okresného súdu z 11. júna 2015 mohli podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že proti

napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovatelia podali odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 25. októbra 2017. Právomoc krajského súdu

rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu

z 11. júna 2015 odmietol podľa pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 20

ods. 1, 2, 3, 4 a 5 a a práva podľa dohovoru v spojení s

a 2 rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. októbra 2017

14. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

15. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť

predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

16. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

17. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

18. Podľa názoru sťažovateľov k porušeniu ich označených základných práv

podľa ako aj práva podľa dohovoru malo dôjsť tým, že v napadnutom rozsudku sa

krajský súd „... nevysporiadal s dokazovaním, vec nesprávne právne posúdil“ a uviedli,

že po jeho vyhlásení nemali možnosť „vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne

predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého

stupňa, nejavili ako významné“.

19. V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľov ústavný súd poukazuje

na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej uvádza:

„V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými

okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci

a rozhodnutie podstatné. Podrobne sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil,

ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery

riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko

v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť,

naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne

vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol

koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver

o dôvodnosti nároku žalobkyne. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené

v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís

dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé.

S odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje a konštatuje jeho správnosť ( ). Keďže v takomto prípade nie

je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadruje sa len k

odvolacím námietkam žalovanej.“

20. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva že krajský súd sa podrobne

zaoberal odvolacími námietkami sťažovateľov, pričom vysvetlil, prečo považuje žalobkyňu

za dedičku zo zákona, prečo považuje za preukázané, že žila s poručiteľom v spoločnej

domácnosti, o ktorú sa s ním starala, poskytol výklad pojmov spoločná domácnosť, trvalé

spolužitie, zaujal stanovisko k ich spoločnému uhrádzaniu nákladov domácnosti,

prihliadnuc na skutkový stav veci.

21. Vo vzťahu k dokazovaniu vykonanému okresným súdom a hodnoteniu jeho

záverov krajský súd uvádza:

„... súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami

účastníkov konania - je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu

ukončiť (, , ). Rovnako aj hodnotenie

dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov

vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených

skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného

sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami,

ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od

začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje

a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie

jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto,

že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové,

jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov,

ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd

za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav.“

22. V súvislosti s námietkou sťažovateľov, že krajský súd „nepreskúmal

prvostupňové rozhodnutie v rozsahu odvolania“, poukazuje ústavný súd na body 9 až 24

napadnutého rozsudku krajského súdu a následne na tú jeho relevantnú časť, v ktorej

uvádza: „Ďalšie odvolacie argumenty žalovanej odvolací súd považoval pre rozhodnutie

vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už

konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na

každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však

nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania.“

23. K ďalšej námietke sťažovateľov, ktorí argumentujú, že po vyhlásení napadnutého

rozsudku krajského súdu už nemali možnosť „vyjadrovať sa, právne argumentovať,

prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu

prvého stupňa, nejavili ako významné“, ústavný súd uvádza, že krajský súd nebol povinný

uskutočniť vo veci pojednávanie, keďže podľa jeho názoru nebolo potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem. Z napadnutého

rozsudku krajského súdu tiež vyplýva, že sťažovatelia boli riadne poučení o možnosti podať

proti nemu dovolanie, preto ústavný súd ani túto námietku sťažovateľov nepovažoval

za dôvodnú.

24. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako celku, s prihliadnutím

na citovanú časť jeho odôvodnenia ústavný súd konštatuje, že odvolací súd citoval zákonné

ustanovenia, ktoré adekvátne aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery; vysvetlil

tiež dôvody, so zreteľom na ktoré nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky

sťažovateľov a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Podľa názoru ústavného súdu

odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli

k rozhodnutiu. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal v súvislosti

s námietkou sťažovateľov, ktorá sa týkala dokazovania na koncepciu dokazovania a zásady

dokazovania v sporovom konaní, vysvetlil zásadu voľného hodnotenia dôkazov

a posudzovanie vierohodnosti získaných poznatkov.

25. Ústavný súd pripomína, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

).

26. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je možné hodnotiť ako arbitrárne

a je nutné ho považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný

súd nemá dôvod v tomto prípade zasahovať.

27. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a označenými základnými právami a právami podľa a právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovatelia namietajú neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 20

ods. 1, 2, 3, 4 a 5 a a práva podľa dohovoru v spojení s

a 2 uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26. marca 2019

28. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.

29. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju

doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,

že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd

(m. m. , ).

30. Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľov.

31. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že

sťažovatelia vyvodzovali prípustnosť svojho dovolania z § 421 ods. 1 písm. b) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“),

pretože podľa ich názoru odvolací súd pri právnom posúdení veci postupoval nesprávne

a rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej

praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Sťažovatelia v dovolaní podrobne opísali

skutkový a právny stav veci a vyjadrili názor, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno,

že žila s poručiteľom v spoločnej domácnosti po dobu dlhšiu ako jeden rok pred jeho

smrťou, argumenty ňou prezentované považujú za „špekulatívne, účelové a ničím

nepodložené, pričom súdy nižších inštancií sa s tými argumentmi stotožnili“.

32. Dovolací súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uvádza:

„... dovolatelia v dovolaní uviedli všeobecnú charakteristiku nesprávnosti, ku ktorej

podľa ich názoru pred odvolacím súdom došlo, avšak nešpecifikovali právnu otázku, ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/

).

Žalovaní v dovolaní síce formálne označili za dovolací dôvod ustanovenie § 421

ods. 1 písm. b/ , vychádzajúc z kontextu obsahu dovolania v skutočnosti v dovolaní

namietali porušenie práva na spravodlivý proces a nesprávne zhodnotenie skutkového

stavu. Ak je v dovolaní namietané nesprávne právne posúdenie veci odôvodnené porušením

práva na spravodlivý proces, či nesprávnym zhodnotením skutkového stavu, nie je

z obsahového hľadiska splnená zákonná náležitosť dovolania vyplývajúca z ,

a to jeho odôvodnenie dovolacími dôvodmi. Nesprávne zhodnotenie skutkového stavu

(v tomto prípade posúdenie či žalobkyňa (ne)uniesla dôkazné bremeno o tom, že bola

spolužijúcou osobou nebohého ) ako dovolací dôvod

nepozná.

S poukazom na uvedené dovolací súd uzatvára, že žalovaní podali dovolanie, ktoré

má náležitosti v zmysle , avšak dovolacie dôvody v ňom nie sú vymedzené

spôsobom uvedeným v až Dovolací súd preto dovolanie žalovaných

odmietol podľa bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou

napadnutého rozhodnutia.“

33. Po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou a jej prílohami a predbežnom

prerokovaní veci sa ústavný súd prikláňa k názoru najvyššieho súdu, že sťažovatelia, ktorí

mali v úmysle podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie podľa § 421

ods. 1 písm. b) , nešpecifikovali náležite právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená a ich výhrady, uvedené v dovolaní, sa týkajú najmä

nesprávneho hodnotenia skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci

krajským súdom, z čoho má podľa názoru sťažovateľov vyplývať porušenie práva

na spravodlivý proces. Podľa názoru ústavného súdu právne úvahy a závery, ktoré viedli

najvyšší súd v konečnom dôsledku k odmietnutiu dovolania, majú oporu v aplikovaných

ustanoveniach , napadnuté uznesenie je riadne odôvodnené

a ako celok ústavne akceptovateľné.

34. Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani

nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom

prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo

neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

35. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a základnými právami sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1, 2, 3, 4

a 5 a , ako aj právom podľa dohovoru v spojení s a 2 ,

ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol rozhodnúť o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol

ústavnú sťažnosť sťažovateľov i v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

36. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo

už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu