Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
0c2/366543.84e53e.pdf
PDF · 165.07 KB
No categories available
5MCdo/8/2009
Najvyšší súd 5 M Cdo 8/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. L. K., správcu
konkurznej podstaty úpadcu H.H., proti ţalovanej Ing. K. Z., bývajúcej v P., zastúpenej
JUDr. R. D., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v B., o určenie, že právny úkon
dlžníka je voči žalobcovi neúčinný, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Bratislava III
pod sp.zn. PK 23 C 158/2003, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej
republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. júna 2008 sp.zn. 6 Co 215/06,
takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26. júna 2008 sp.zn. 6 Co 215/06 a rozsudok
Okresného súdu Bratislava III z 31. januára 2006 č.k. PK-23 C 158/2003-93 z r u š u j e
a vec vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou 16. októbra 2003 na Okresnom súde Pezinok (z ktorého súdu prešiel
výkon súdnictva k 1. januáru 2005 na Okresný súd Bratislava III) ţalobca, správca konkurznej
podstaty, sa domáhal, aby súd určil, ţe je voči nemu neúčinná zmluva o prevode obchodného
podielu medzi jeho dlţníčkou Ing. M. G. a ţalovanou. Uviedol, ţe predmetný právny úkon
ukracuje uspokojenie jeho pohľadávok, ktoré mu boli priznané právoplatnými
a vykonateľnými rozhodnutiami súdov.
Ţalovaná sa bránila tým, ţe nepoznala úmysel Ing. M. G. ukrátiť ţalobcu. Uzavretím
zmluvy o prevode obchodného podielu si v podstate zabezpečila návratnosť pôţičky peňazí
poskytnutej menovanej v sume 250 000,-- Sk.
Okresný súd Bratislava III (súd prvého stupňa) rozsudkom z 31. januára 2006
č.k. PK-23 C 158/2003-93 určil, ţe zmluva o prevode obchodného podielu z 15. júla 2002
medzi prevádzajúcou Ing. M. G. a nadobúdateľkou Ing. K. Z., ktorou bol prevedený podiel vo
výške 50 % na základnom imaní spoločnosti L., s.r.o. so sídlom v B., za kúpnu cenu
750 000,-- Sk, je voči ţalobcovi právne neúčinná. Ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť
ţalobcovi náhradu trov konania v sume 5 000,-- Sk. Súd prvého stupňa po kladnom vyriešení
predbeţnej otázky platnosti zmluvy o prevode obchodného podielu posúdil zistený skutkový
stav z hľadiska predpokladov odporovateľnosti zmluvy o prevode obchodného podielu,
pričom dospel k záveru, ţe ţalovanej, ktorá v zmluve o prevode obchodného podielu
vyhlásila, ţe sa riadne oboznámila so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami vyplývajúcimi
z účtovníctva obchodnej spoločnosti, bol dobre známy i stav pohľadávok a záväzkov
spoločnosti. Uviedol, ţe „ţalovaná teda v konaní nepreukázala, ţe nemala vedomosť o úmysle
ukrátiť veriteľa, nakoľko uţ v období uzavretia zmluvy o pôţičke dňa 3.1.2001 mala
vedomosť o tom, ţe M. G. podniká v oblasti zdravotníctva, ktorá nemala dostatok finančných
prostriedkov, preto jej poţičala 2500 000,-- Sk a peniaze jej nevrátila do 30.4.2001.“ Tým, ţe
ţalovaná uzavrela zmluvu o prevode obchodného podielu, došlo k zmenšeniu majetku
dlţníčky Ing. M. G. a došlo tak k ohrozeniu práva ţalobcu na uspokojenie jeho pohľadávky.
Podľa súdu prvého stupňa, v konaní nebolo preukázané, ţe by spoločnosti L. s.r.o. zostal
majetok, ktorý by postačoval na uspokojenie ţalobcovej vymáhateľnej pohľadávky. Uvedené
vyvodil z výpovede Ing. M. G., ktorá uviedla, ţe ţalovanej ponúkla uzavretie zmluvy
o prevode obchodného podielu, pretoţe bola v platobnej neschopnosti, nemala ţiadne
finančné prostriedky a nedalo sa predpokladať, ţe zdravotné poisťovne budú uhrádzať jej
pohľadávky. Na základe uvedeného súd prvého stupňa uzavrel, ţe „ţalovaná v konaní
neuniesla dôkazné bremeno, nakoľko bolo objektívne preukázané, ţe za daných okolností aj
pri náleţitej starostlivosti musela poznať úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa.“
Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) rozsudkom z 26. júna 2008 sp.zn. 6 Co 215/06
potvrdil odvolaním ţalovanej napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa. O trovách odvolacieho
konania rozhodol tak, ţe ţalobcovi ich náhradu nepriznal. O veci samej tak rozhodol podľa
§ 219 O.s.p. majúc za to, ţe súd prvého stupňa posúdil vec správne. Na odôvodnenie svojho
rozhodnutia uviedol, ţe „napriek dôvodnej námietke v odvolaní, ţe dôkazné bremeno
zaťaţuje ţalobcu,“ z dokazovania, ktoré sám doplnil, bolo moţné vyvodiť, ţe „ţalovaná ako
nadobúdateľka obchodného podielu v zmysle zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa
15.7.2002 od prevádzateľky Ing. K. Z. (zrejme správne má byť Ing. M. G. - poznámka
dovolacieho súdu) pri hodnotení zákonného predpokladu podľa § 42a ods. 2 Obč. zák. jej
vedomosti úmyslu ukrátiť veriteľa aj pri náleţitej starostlivosti bolo moţné tak ako
posudzoval súd prvého stupňa vyvodiť z celkovej situácie a právnych vzťahov medzi týmito
účastníkmi zmluvy.“ Odvolací súd tieţ uviedol, ţe „preukazovanie toho, či úmysel ukrátiť
veriteľa jej (rozumej ţalovanej - poznámka dovolacieho súdu) bol známy je zloţitou
skutkovou otázkou, ktorú je potrebné posudzovať z danej situácie a ustáleného zisteného
skutkového stavu na základe výsledkov vykonaného dokazovania a odvolací súd
konštatovanie, ţe ţalovaná v konaní nepreukázala, ţe nemala vedomosť o úmysle Ing. M. G.
ukrátiť veriteľa odôvodnil dostatočne pri hodnotení podnikateľskej činnosti Ing. M. G., ktorá
bola v platobnej neschopnosti, ktorú okolnosť sama nepopierala.“ Ţalovaná mala vedomosť
o nepriaznivej finančnej situácii Ing. M. G. uţ v čase poskytnutia pôţičky peňazí a bol jej
známy aj stav záväzkov obchodnej spoločnosti, obchodný podiel v ktorej kupovala.
Proti rozsudku odvolacieho podal generálny prokurátor Slovenskej republiky
(dovolateľ) mimoriadne dovolanie. Uviedol, ţe tak robí na podnet ţalovanej, pretoţe
napadnutým rozhodnutím bol porušený zákon, pričom ochranu práv a zákonom chránených
záujmov nie je moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Mimoriadne dovolanie
odôvodnil tým, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci
[dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku, zákona
č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (OSP)]. Podľa dovolateľa spočíva nesprávne
právne posúdenie veci konajúcimi súdmi v nesprávnom výklade ustanovenia § 42a ods. 2
Občianskeho zákonníka, zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (OZ) a sčasti aj
v nesprávnej aplikácii tohto ustanovenia na zistený skutkový stav. Uviedol, ţe predmetné
ustanovenie upravuje dve samostatné skutkové podstaty, ktoré sú predpokladom
odporovateľnosti právneho úkonu. Prvou z nich je právny úkon dlţníka adresovaný druhej
strane, ktorá nie je dlţníkovi osobou blízkou. V tomto prípade sa vyţaduje, aby druhá strana
mala vedomosť o úmysle dlţníka ukrátiť týmto úkonom svojho veriteľa. Druhou skutkovou
podstatou je právny úkon dlţníka adresovaný blízkej osobe alebo urobený v prospech blízkej
osoby. Vedomosť blízkej osoby o úmysle dlţníka ukrátiť veriteľa sa v tomto prípade
prezumuje. Právny úkon však nie je odporovateľný, ak osoba blízka dlţníkovi nemohla
úmysel dlţníka poznať ani pri náleţitej starostlivosti. Je nesporným zistením, ţe ţalovaná nie
je blízkou osobou dlţníčky Ing. M. G.. Súdy mali preto správne aplikovať iba tú časť
ustanovenia § 42a ods. 2 OZ (vyššie označenú ako prvá skutková podstata), ktorá určuje, ţe
úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa musel byť druhej strane známy. Súd prvého stupňa
v odôvodnení rozsudku na strane 6 v odseku 7 uvádza, ţe ţalovaná nepreukázala, ţe nemala
vedomosť o úmysle ukrátiť veriteľa. Súd prvého stupňa týmto vykladá ustanovenie § 42a
ods. 2 OZ (prvú skutkovú podstatu) ako zákonnú vyvrátiteľnú domnienku o tom, ţe adresát
odporovaného úkonu (ţalovaná) má vedomosť o úmysle dlţníka. Takýto výklad je nesprávny
a nemá oporu v texte zákona. Dôkazné bremeno zaťaţuje stranu, ktorá uvádza sporné
tvrdenie, v danom prípade ţalobcu. Odvolací súd síce správne ustálil nesprávnosť záveru súdu
prvého stupňa, ţe dôkazné bremeno zaťaţovalo ţalovanú, z ďalšieho textu odôvodnenia
rozsudku odvolacieho súdu ale vyplýva, ţe na vec aplikoval tú časť ustanovenia § 42a ods. 2
OZ, ktorá sa týka výlučne právnych úkonov vo vzťahu k osobám dlţníkovi blízkym
(vyššie označené ako druhá skutková podstata). Odvolací súd výslovne uvádza, ţe posudzuje
„vedomosť úmyslu ukrátiť veriteľa pri náleţitej starostlivosti“ (strana 4, odsek 4, veta prvá).
Objektívne právo však ţalovanej neukladalo vynaloţiť náleţitú starostlivosť pred uzavretím
právneho úkonu. Ţalovaná nebola povinná zisťovať pohnútky Ing. M. G., ktoré ju k právnemu
úkonu viedli, ani zisťovať jej majetkové pomery, či existenciu jej ďalších veriteľov. Pre
vyhovenie ţalobe bolo podľa dovolateľa potrebné, aby mal súd za preukázané, ţe ţalovaná
mala konkrétnu vedomosť o existencii veriteľov Ing. M. G. a ďalej vedomosť o tom, ţe
urobením právneho úkonu (zmluvy o prevode obchodného podielu) môţe nastať ukrátenie
uspokojenia týchto veriteľov, t.j. ţe na strane Ing. M. G. je aspoň nepriamy úmysel vo forme
uzrozumenie s moţným následkom. Takýto skutkový záver sa v odôvodnení rozsudkov
nenachádza. Súd prvého stupňa sa uspokojil s tým, ţe ţalovaná nepreukázala opak a odvolací
súd tým, ţe ţalovaná mohla pri náleţitej starostlivosti takúto vedomosť získať. Poukázal na
vedomosť ţalovanej o majetkových pomeroch spoločnosti L., s.r.o. a na neschopnosť Ing. M.
G. vrátiť pôţičku ţalovanej. Vedomosť ţalovanej o majetkových pomeroch právnickej osoby,
v ktorej má Ing. M. G. majetkovú účasť a vedomosť ţalovanej o tom, ţe Ing. M. G. nemala
dostatok prostriedkov na zaplatenie dlhu voči ţalovanej, nemohlo postačovať na naplnenie
skutkového predpokladu pre aplikáciu právnej normy uvedenej v § 42a ods. 2 OZ. Uvedené
zistené skutkové okolnosti nie je moţné zamieňať s vedomosťou ţalovanej o existencii
veriteľov Ing. M. G. a o úmysle Ing. M. G. ukrátiť týchto veriteľov. Dovolateľ v závere
odôvodnenia svojho opravného prostriedku zdôraznil, ţe dôvody mimoriadneho dovolania
spočívajú výlučne v nesprávnom právnom posúdení veci; nejde o námietky spočívajúce
v hodnotení vykonaných dôkazov. Tým, ţe konajúce súdy nemali ujasnené, ţe predpokladom
vyhovenia ţalobe je splnenie podmienok uvedených v § 42a ods. 2 OZ (v časti prvej
skutkovej podstaty), neuviedli v odôvodnení rozsudkov také skutočnosti, ktoré mali byť
dokazovaním zistené ako predpoklad vyhovenia ţalobe. Skutkové závery zistené súdom mali
jasne obsahovať: a) označenie veriteľov Ing. M. G., o ktorých ţalovaná vedela a b)
skutočnosti spôsobujúce moţné ukrátenie týchto veriteľov, o ktorých ţalovaná vedela
(napríklad vedomosť ţalovanej o tom, ţe výška pohľadávok veriteľov prevyšuje hodnotu
50 % podielu Ing. M. G. v spoločnosti L., s.r.o., t.j. hodnotu majetku, ktorý zostal Ing. M. G.
po uzavretí zmluvy o prevode podielu 50 %). Takéto skutkové hodnotenia v odôvodnení
rozsudkov úplne absentujú. Súdy sa totiţ uspokojili so skutkovými hodnoteniami
o „nepreukázaní nevedomosti“ a o „nevykonaní náleţitej starostlivosti,“ čo sú však skutkové
závery bez právneho významu, uzavrel dôvody svojho mimoriadneho opravného prostriedku
generálny prokurátor.
Účastníci konania sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 OSP), po zistení, ţe
mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok
(§ 243g OSP), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 OSP
v spojení s § 243i ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je dôvodné, hoci
z iných dôvodov neţ v ňom uvedených.
V zmysle § 243f ods. 1 OSP mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237 OSP, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými
dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv.
inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho,
ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť podľa § 242 ods. 1 druhá veta OSP skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 OSP, zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či
konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/
OSP (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie súdov
niţších stupňov má vadu uvedenú v ustanovení § 237 písm. f/ OSP.
Odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým
účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu, ktorá je
z hľadiska § 237 písm. f/ OSP významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojím procesným
postupom v rozpore so zákonom, spravidla vţdy účastníkovi konania odnímajú moţnosť
konať pred súdom, pretoţe mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré Občiansky
súdny poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane
v spore. Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie,
a preto je vţdy nevyhnuté takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou garantovaného
práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Vady spôsobujúce zmätočnosť konania
môţu nastať uţ v priebehu procesného postupu súdu pri skúmaní otázok právomoci i vecnej
príslušnosti. Právomoc vo všeobecnosti predstavuje súhrn oprávnení daných zákonom tomu
orgánu, do ktorého pôsobnosti prejednanie veci patrí. Príslušnosťou je potom okruh
pôsobnosti medzi jednotlivými orgánmi. Miestna príslušnosť vymedzuje okruh pôsobnosti
medzi orgánmi toho istého stupňa, vecná príslušnosť stanovuje orgán ktorého druhu a stupňa
má oprávnenie na prejednanie konkrétnej veci.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) - porovnaj napr. III. ÚS
156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho
záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť
kaţdému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať
a rozhodnúť (I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom
návrhu (ţalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98). Z judikatúry tieţ
vyplýva, ţe ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako
v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu
ochranu (I. ÚS 4/94).
Citovaný čl. 46 ods.1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou
bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať
sa jeho rešpektovania (I. ÚS 22/03).
To, ktorý zo súdnych orgánov je príslušný na poskytnutie súdnej ochrany je základom
k tomu, akým spôsobom i obsahom (akou kvalitou) dôjde k naplneniu práva na súdnu
ochranu. Konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného
práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94, III. ÚS 7/08).
Konaním súdu sa rozumie najmä jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade
so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo
na súdnu ochranu. Materiálnu (kvalitatívnu) stránku procesného postupu súdu určuje
Občiansky súdny poriadok na začiatku konania vymedzením vecnej príslušnosti súdu
(§ 9 OSP). Vecná príslušnosť určuje okruh pôsobnosti medzi jednotlivými súdmi tak, ţe
určuje ktorý druh súdu má rozhodovať určitú vec na prvom stupni. Konanie na prvom stupni
zákon v zásade zveruje okresným súdom s výnimkou tých vecí, ktoré na prvom stupni
prejednávajú krajské súdy (§ 9 ods. 2 OSP). Zákonne zaloţená vecná a príslušnosť sa počas
trvania konania nemení, hoci by sa zmenili okolnosti, ktoré boli pôvodne rozhodujúce pri ich
určení (zásada perpetuatio fori). Zistený nedostatok vecnej príslušnosti je súd povinný riešiť
Uznesením Krajského súdu v Bratislave z 27. marca 1997 č.k. 38 K 177/96-92 bol
na majetok dlţníka H. spol. s r.o. vyhlásený konkurz. a za správcu konkurznej podstaty bol
ustanovený JUDr. L. K., advokát so sídlom v B..
Dňa 16. októbra 2003 bola okresnému súdu doručená ţaloba o určenie
odporovateľnosti právnych úkonov, ktorú podal JUDr. L. K., správca konkurznej podstaty
úpadcu H., spol. s r.o. Z označenia ţalobcu a z rozhodujúcich skutočností uvedených v
ţalobe, z ktorých sa právo vyvodzuje, vyplýva, ţe ide o odporovaciu ţalobu podľa § 15 a nasl.
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, účinného do 31. decembra 2006 a nie
o ţalobu podľa § 42a a nasl. OZ.
Podľa § 372n OSP, ak sa konkurzné alebo vyrovnacie konanie začalo do 31. decembra
2005 na súde, ktorý je príslušný podľa právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2005, je tento
súd príslušný aj na konanie v sporoch vyvolaných a súvisiacich s konkurzným a vyrovnacím
konaním s výnimkou vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manţelov aj
po 31. decembri 2005.
Spory z odporovateľných právnych úkonov podľa § 15 a nasl. zákona č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní, účinného do 31. decembra 2006, ktoré podal správca konkurznej
podstaty za trvania konkurzu, sú spory vyvolané konkurzom (incidenčné spory).
K prejednaniu týchto sporov je podľa § 372n OSP v spojení s § 9 ods. 3 písm. a/ OSP (v čase
podania ţaloby § 9 ods. 4 písm. a/ OSP) v znení účinnom do 31. decembra 2005 OSP
príslušný krajský súd.
V danej veci v prvom stupni rozhodoval Okresný súd Pezinok (Okresný súd Bratislava
III), hoci na konanie o nej bol v prvom stupni vecne príslušný krajský súd. Túto vadu
neodstránil ani odvolací súd, ktorý vo veci konal ako súd odvolací. Konanie súdov na oboch
stupňoch je tak postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ OSP (tak i rozhodnutia dovolacieho
súdu sp.zn. 2 Cdo 18/2001, 2 Cdo 114/2000, 3 Cdo 255/2008 a pod.).
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe súdy v prejednávanej veci
zaťaţili konanie procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ OSP, ktorá je dôvodom, pre ktorý
musí dovolací súd rozhodnutia vydané v takomto konaní vţdy zrušiť - rozhodnutia vydané
v konaní postihnutom touto procesnou vadou nemôţu byť povaţované za správne. Vzhľadom
na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozsudky súdov, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími
námietkami uvedenými v dovolaniach.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
i rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 243b ods. 1, 3 veta druhá OSP zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom súd prvého stupňa vzhľadom na zaujatý právny
názor dovolacím súdom, ktorým je viazaný (§ 243d OSP), zachová postup podľa § 104a OSP.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách odvolacieho i dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. júla 2010
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová