Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/212/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu V., zastúpeného JUDr. J. R.,

proti ţalovanej S., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 6C

268/2007, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 2. septembra 2009

sp. zn. takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 2. septembra 2009 sp. zn. v spojení s opravným uznesením z 30. júna 2010

sp.zn. a rozsudok Okresného súdu Bratislava IV z 29. apríla 2008

č.k. -85 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 29. apríla 2008 č.k. -85 ţalobu

ţalobcu na zaplatenie 312.318.000,- Sk (10 367 058 €) s príslušenstvom titulom náhrady

škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu

štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon) zamietol a ţalovanému

náhradu trov konania nepriznal. Dospel k záveru, ţe neboli splnené podmienky pre priznanie

náhrady škody podľa zákona. Uviedol, ţe hoci v zmluve o budúcej zmluve z 27. marca 2003

bola v článku III dohodnutá zmluvná pokuta, z jej textu vyplýva, ţe povinnosť platiť zmluvnú

pokutu má ten, kto poruší svoj záväzok uzavrieť kúpnu zmluvu. Ţalobca neporušil svoj

záväzok odpredať predmetnú nehnuteľnosť. Na výzvu k uzavretiu kúpnej zmluvy nemohol

reagovať inak ako urobil a to tak, ţe mu oznámil, ţe svoj záväzok nemôţe splniť vzhľadom

na vydané predbeţné opatrenie, ktoré mu zakazovalo nakladať s nehnuteľnosťou. O trovách

konania rozhodol podľa .

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 2. septembra 2009 sp.zn.

na odvolanie ţalobcu rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s jeho opravným uznesením

potvrdil. Konštatoval, ţe ...„Je nespornou skutočnosťou, ţe súd prvého stupňa sa

v odôvodnení napadnutého rozsudku uplatneným nárokom týkajúceho sa ušlého zisku

nezaoberal, avšak odvolací súd s poukazom na ust. v znení účinnom

od 15.10.2008 nemal za to, ţe sú dané dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku z dôvodu

nepreskúmateľnosti v tejto časti, keďţe potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu, ţe

vo výroku je vecne správny.“ Ďalej uviedol, ţe predbeţné opatrenie nebolo zrušené z dôvodu,

ţe by súd prvého stupňa rozhodol v rozpore so zákonom, ale z dôvodu, ţe ţalobca

nepreukázal naliehavosť situácie, ktorá vyţadovala dočasnú úpravu pomerov, alebo

nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy a v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu nie

je uvedené, ţe by súd prvého stupňa rozhodol v rozpore so zákonom. O trovách odvolacieho

konania rozhodol podľa v spojení s s odôvodnením, ţe „ich

náhradu by bol priznal odporcovi, ak by si bol náhradu trov odvolacieho konania uplatnil.“

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Ţiadal zmeniť

rozsudok odvolacieho súdu tak, ţe návrhu bude vyhovené, pretoţe vady napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu spočívajú výlučne v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ ), keď má za to, ţe skutkový stav v predmetnej veci nevzbudzuje ţiadne

pochybnosti, ţe bol správne a dostatočne zistený. Zároveň však dôvodnosť dovolania

odvodzoval z ustanovenia , keď k odňatiu moţnosti konať pred súdom

v prejednávanej veci došlo postupom odvolacieho súdu tým, ţe súd prvého stupňa sa

nezaoberal uplatneným nárokom týkajúcim sa ušlého zisku, napriek tomu odvolací súd nemal

za to, ţe sú dané dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku z dôvodu jeho

nepreskúmateľnosti. Odvolací súd s poukazom na ustanovenie tak obhájil

nepreskúmateľný, neúplný prvostupňový rozsudok, ktorým bol účastník ukrátený na svojich

procesných právach. Ohľadom ţalobou uplatneného nároku z titulu náhrady škody

predstavujúcej zmluvnú pokutu uviedol, ţe zatiaľ čo súd prvého stupňa posúdil vec podľa

ustanovenia , odvolací súd nepriznanie tohto nároku

odôvodnil tým, ţe uznesenie, ktorým bolo nariadené predbeţné opatrenie nebolo nezákonným

rozhodnutím podľa . Odvolací súd však s ohľadom na zmenu

právneho posúdenia veci mal vyzvať účastníkov konania, aby sa k takémuto posúdeniu veci

vyjadrili, čo neurobil a týmto postupom odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f/ . Ďalej ţalobca podrobne rozviedol dôvody, pre ktoré napadnutý rozsudok

podľa neho spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( )

a uzavrel, ţe súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia

nemôţe posudzovať nezákonnosť rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená, pretoţe o tomto

uţ právoplatne rozhodol iný súd a jeho rozhodnutie je preň záväzné.

Ţalovaná navrhla dovolanie ţalobcu odmietnuť ako neprípustné.

V priebehu dovolacieho konania podali ţalobcovia podaním doručeným dovolaciemu

súdu 12. novembra 2010 návrh na zmenu účastníkov na strane ţalobcu podľa § 92 ods. 2

z dôvodu, ţe zmluvou o postúpení pohľadávky z 2. novembra 2009 postúpili

predmetnú pohľadávku v plnom rozsahu na pôvodného ţalobcu a to spoločnosť V.. Najvyšší

súd Slovenskej republiky poţadovanú zmenu pripustil uznesením z 25. januára 2011 sp. zn.

.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( )

najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť

dovolaním ( a nasl. ) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je dôvodné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním ţalobcu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle dovolanie

je prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa dovolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie prípustné

tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu.

Ţalobca napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky niektorého

z rozsudkov uvedených v citovaných ustanoveniach. Nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle

a dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval, a teda nevyslovil svoj

právny názor ( ). Dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania (§ 238

ods. 3 ). So zreteľom na to je zrejmé, ţe dovolanie nemoţno vyvodiť z ustanovenia

.

Dovolanie ţalobcu by vzhľadom k uvedenému bolo procesne prípustné len ak by

v konaní na súdoch niţších stupňov došlo k vade konania v zmysle . Povinnosť

skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia

. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania

podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v . Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala

moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať ( ).

Pod odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť

taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho

procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe

zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom zakladá

porušenie práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len dohovor), por. napr. , ,

III.ÚS331/04.

Podľa , kaţdý sa môţe domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia

práva osoby určenej v inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným

zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu ().

Citovaný je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( aţ 50 )

normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa jeho rešpektovania (m.m. ).

Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, ţe osobám

nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je

v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS

26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto dochádza vtedy,

ak sa niekto domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná,

alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (III. ÚS

7/08).

Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“,

princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a ďalšie poţiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa

rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú

kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne

rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym

vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad (princípov)

spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové

náleţitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových

i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia,

ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné povaţovať za závaţnú vadu nenaplňujúcu

materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom

dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôleţitých

procesných práv účastníkov konania slúţiacich na ochranu ich práva a oprávnených záujmov

v občianskom súdnom konaní. Nemoţno opomenúť, ţe procesný úkon účastníka súdneho

konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je moţné povaţovať za súčasť

základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného

úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho

postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma

moţnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vyplýva, ţe

právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého

súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj

taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,

č. 303-A, s. 12, § 29;).

Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane zdôraznil (Nález Ústavného súdu SR,

sp.zn. ), ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať

v ústavnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú

predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl.

a dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva

na riadny proces ( , dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri

rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje

rozhodnutia náleţite odôvodniť ( a , m.m.l. ), pritom

starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli

účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi

závermi na strane druhej.

Všeobecný súd má vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené

v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu

právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj

spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, ţe práve tieto súdy

majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ;

obdobne napr. , , , ).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Podľa , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V preskúmavanej veci je nepochybné, ţe ţalobca proti ţalovanej uplatnil náhradu

škody spôsobenú ne o zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym postupom. I napriek

tomu, ţe ţalobca označil predmet konania takto nespochybniteľným spôsobom, súd prvého

stupňa sa vo vzťahu k uplatnenému nároku v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil len

na citáciu ustanovenia a bez akýchkoľvek skutkových a právnych

argumentov uzavrel, ţe nie súd splnené podmienky a pre priznanie náhrady škody.

V dôvodoch rozhodnutia uvádza povinnosť ţalobcu (ne)zaplatiť zmluvnú pokutu dojednanú

v zmluve o budúcej zmluve z 27. marca 2003, avšak vo vzťahu k prejednávanej veci

s nejasným a nenáleţitým zdôvodnením.

S poukazom na vyššie uvedené, s prihliadnutím na dovolacím súdom uvedenú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, judikatúru Ústavného súdu Slovenskej

republiky a v neposlednom rade na ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva

na spravodlivé konanie, s následkami odňatia moţnosti účastníkovi konania pred súdom

konať.

Odvolací súd i napriek tomu, ţe rozsudok súdu prvého stupňa bol pre nedostatok

dôvodov v celom jeho rozsahu nepreskúmateľný (za nepreskúmateľný ho odvolací súd

povaţoval len vo vzťahu k uplatnenému nároku – ušlý zisk), nevyvodil ţiadne právne

dôsledky ( ), ale konštatoval, ţe rozsudok súdu prvého stupňa

vo výroku je vecne správny. Je pravdou, ţe ustanovenie umoţňuje

odvolaciemu súdu rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť v prípade, ak je výrok vecne

správny. Pod vecnou správnosťou treba rozumieť správne zistenie skutkového stavu, správnu

aplikáciu príslušnej hnmotnoprávnej normy na zistený skutkový stav, súčasne aj vydanie

rozhodnutia v súlade s ustanoveniami procesného práva. V prejednávanej veci však súd

prvého stupňa porušil ustanovenia , konkrétne ustanovenie

, na ktorú okolnosť odvolací súd mal prihliadnuť. Za danej situácie

ustanovenie mu potom neumoţňovalo takýto rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdiť. Pokiaľ tak odvolací súd urobil, odňal účastníkovi konania (ţalobcovi) moţnosť pred

súdom konať.

So zreteľom na záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o procesnej

neprípustnosti dovolania ţalobcu a zistenej vady konania v zmysle ,

pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania dovolací súd sa nemohol zaoberať

vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na zistenú vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ rozsudky súdov oboch niţších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie ( a ), pretoţe rozhodnutia vydané v konaní

postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţu byť povaţované za správne.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. februára 2011

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová