Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
0af/361807.c93c65.pdf
PDF · 124.17 KB
No categories available
4Cdo/212/2010
Najvyšší súd 4 Cdo 212/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu V., zastúpeného JUDr. J. R.,
proti ţalovanej S., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 6C
268/2007, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 2. septembra 2009
sp. zn. 15Co 446/2008 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 2. septembra 2009 sp. zn. 15 Co 446/2008 v spojení s opravným uznesením z 30. júna 2010
sp.zn. 15 Co 446/2008 a rozsudok Okresného súdu Bratislava IV z 29. apríla 2008
č.k. 6 C 268/2007-85 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 29. apríla 2008 č.k. 6C 268/2007-85 ţalobu
ţalobcu na zaplatenie 312.318.000,- Sk (10 367 058 €) s príslušenstvom titulom náhrady
škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon) zamietol a ţalovanému
náhradu trov konania nepriznal. Dospel k záveru, ţe neboli splnené podmienky pre priznanie
náhrady škody podľa zákona. Uviedol, ţe hoci v zmluve o budúcej zmluve z 27. marca 2003
bola v článku III dohodnutá zmluvná pokuta, z jej textu vyplýva, ţe povinnosť platiť zmluvnú
pokutu má ten, kto poruší svoj záväzok uzavrieť kúpnu zmluvu. Ţalobca neporušil svoj
záväzok odpredať predmetnú nehnuteľnosť. Na výzvu k uzavretiu kúpnej zmluvy nemohol
reagovať inak ako urobil a to tak, ţe mu oznámil, ţe svoj záväzok nemôţe splniť vzhľadom
na vydané predbeţné opatrenie, ktoré mu zakazovalo nakladať s nehnuteľnosťou. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 2. septembra 2009 sp.zn. 15Co 446/2008
na odvolanie ţalobcu rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s jeho opravným uznesením
potvrdil. Konštatoval, ţe ...„Je nespornou skutočnosťou, ţe súd prvého stupňa sa
v odôvodnení napadnutého rozsudku uplatneným nárokom týkajúceho sa ušlého zisku
nezaoberal, avšak odvolací súd s poukazom na ust. § 219 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom
od 15.10.2008 nemal za to, ţe sú dané dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku z dôvodu
nepreskúmateľnosti v tejto časti, keďţe potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu, ţe
vo výroku je vecne správny.“ Ďalej uviedol, ţe predbeţné opatrenie nebolo zrušené z dôvodu,
ţe by súd prvého stupňa rozhodol v rozpore so zákonom, ale z dôvodu, ţe ţalobca
nepreukázal naliehavosť situácie, ktorá vyţadovala dočasnú úpravu pomerov, alebo
nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy a v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu nie
je uvedené, ţe by súd prvého stupňa rozhodol v rozpore so zákonom. O trovách odvolacieho
konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. s odôvodnením, ţe „ich
náhradu by bol priznal odporcovi, ak by si bol náhradu trov odvolacieho konania uplatnil.“
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Ţiadal zmeniť
rozsudok odvolacieho súdu tak, ţe návrhu bude vyhovené, pretoţe vady napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu spočívajú výlučne v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.), keď má za to, ţe skutkový stav v predmetnej veci nevzbudzuje ţiadne
pochybnosti, ţe bol správne a dostatočne zistený. Zároveň však dôvodnosť dovolania
odvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., keď k odňatiu moţnosti konať pred súdom
v prejednávanej veci došlo postupom odvolacieho súdu tým, ţe súd prvého stupňa sa
nezaoberal uplatneným nárokom týkajúcim sa ušlého zisku, napriek tomu odvolací súd nemal
za to, ţe sú dané dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku z dôvodu jeho
nepreskúmateľnosti. Odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. tak obhájil
nepreskúmateľný, neúplný prvostupňový rozsudok, ktorým bol účastník ukrátený na svojich
procesných právach. Ohľadom ţalobou uplatneného nároku z titulu náhrady škody
predstavujúcej zmluvnú pokutu uviedol, ţe zatiaľ čo súd prvého stupňa posúdil vec podľa
ustanovenia § 545 ods. 3 Občianskeho zákonníka, odvolací súd nepriznanie tohto nároku
odôvodnil tým, ţe uznesenie, ktorým bolo nariadené predbeţné opatrenie nebolo nezákonným
rozhodnutím podľa § 1 zákona č. 58/1969 Zb.. Odvolací súd však s ohľadom na zmenu
právneho posúdenia veci mal vyzvať účastníkov konania, aby sa k takémuto posúdeniu veci
vyjadrili, čo neurobil a týmto postupom odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.. Ďalej ţalobca podrobne rozviedol dôvody, pre ktoré napadnutý rozsudok
podľa neho spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
a uzavrel, ţe súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia
nemôţe posudzovať nezákonnosť rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená, pretoţe o tomto
uţ právoplatne rozhodol iný súd a jeho rozhodnutie je preň záväzné.
Ţalovaná navrhla dovolanie ţalobcu odmietnuť ako neprípustné.
V priebehu dovolacieho konania podali ţalobcovia podaním doručeným dovolaciemu
súdu 12. novembra 2010 návrh na zmenu účastníkov na strane ţalobcu podľa § 92 ods. 2
O.s.p. z dôvodu, ţe zmluvou o postúpení pohľadávky z 2. novembra 2009 postúpili
predmetnú pohľadávku v plnom rozsahu na pôvodného ţalobcu a to spoločnosť V.. Najvyšší
súd Slovenskej republiky poţadovanú zmenu pripustil uznesením z 25. januára 2011 sp. zn.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť
dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním ţalobcu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. dovolanie
je prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa dovolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné
tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu.
Ţalobca napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky niektorého
z rozsudkov uvedených v citovaných ustanoveniach. Nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle
§ 238 ods. 1 O.s.p. a dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval, a teda nevyslovil svoj
právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania (§ 238
ods. 3 O.s.p.). So zreteľom na to je zrejmé, ţe dovolanie nemoţno vyvodiť z ustanovenia
Dovolanie ţalobcu by vzhľadom k uvedenému bolo procesne prípustné len ak by
v konaní na súdoch niţších stupňov došlo k vade konania v zmysle § 237 O.s.p.. Povinnosť
skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia
§ 242 ods. 1 O.s.p.. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p.. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho
procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom zakladá
porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len dohovor), por. napr. II. ÚS174/04, III.ÚS 156/06,
III.ÚS331/04.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, kaţdý sa môţe domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia
práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným
zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy)
normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa jeho rešpektovania (m.m. I. ÚS 22/03).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám
nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS
26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza vtedy,
ak sa niekto domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná,
alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (III. ÚS
7/08).
Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“,
princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a ďalšie poţiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa
rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú
kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne
rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym
vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad (princípov)
spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové
náleţitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových
i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia,
ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné povaţovať za závaţnú vadu nenaplňujúcu
materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom
dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôleţitých
procesných práv účastníkov konania slúţiacich na ochranu ich práva a oprávnených záujmov
v občianskom súdnom konaní. Nemoţno opomenúť, ţe procesný úkon účastníka súdneho
konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je moţné povaţovať za súčasť
základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného
úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho
postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma
moţnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vyplýva, ţe
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj
taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303-A, s. 12, § 29;).
Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane zdôraznil (Nález Ústavného súdu SR,
sp.zn. III. ÚS 36/2010), ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať
v ústavnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú
predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl.
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva
na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri
rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje
rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m.m.l. ÚS 243/07), pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli
účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej.
Všeobecný súd má vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj
spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, ţe práve tieto súdy
majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.;
obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
V preskúmavanej veci je nepochybné, ţe ţalobca proti ţalovanej uplatnil náhradu
škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym postupom. I napriek
tomu, ţe ţalobca označil predmet konania takto nespochybniteľným spôsobom, súd prvého
stupňa sa vo vzťahu k uplatnenému nároku v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil len
na citáciu ustanovenia § 1 zákona č. 58/1969 Zb. a bez akýchkoľvek skutkových a právnych
argumentov uzavrel, ţe nie súd splnené podmienky a pre priznanie náhrady škody.
V dôvodoch rozhodnutia uvádza povinnosť ţalobcu (ne)zaplatiť zmluvnú pokutu dojednanú
v zmluve o budúcej zmluve z 27. marca 2003, avšak vo vzťahu k prejednávanej veci
s nejasným a nenáleţitým zdôvodnením.
S poukazom na vyššie uvedené, s prihliadnutím na dovolacím súdom uvedenú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, judikatúru Ústavného súdu Slovenskej
republiky a v neposlednom rade na ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé konanie, s následkami odňatia moţnosti účastníkovi konania pred súdom
konať.
Odvolací súd i napriek tomu, ţe rozsudok súdu prvého stupňa bol pre nedostatok
dôvodov v celom jeho rozsahu nepreskúmateľný (za nepreskúmateľný ho odvolací súd
povaţoval len vo vzťahu k uplatnenému nároku – ušlý zisk), nevyvodil ţiadne právne
dôsledky (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), ale konštatoval, ţe rozsudok súdu prvého stupňa
vo výroku je vecne správny. Je pravdou, ţe ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. umoţňuje
odvolaciemu súdu rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť v prípade, ak je výrok vecne
správny. Pod vecnou správnosťou treba rozumieť správne zistenie skutkového stavu, správnu
aplikáciu príslušnej hnmotnoprávnej normy na zistený skutkový stav, súčasne aj vydanie
rozhodnutia v súlade s ustanoveniami procesného práva. V prejednávanej veci však súd
prvého stupňa porušil ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, konkrétne ustanovenie
§ 157 ods. 2 O.s.p., na ktorú okolnosť odvolací súd mal prihliadnuť. Za danej situácie
ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. mu potom neumoţňovalo takýto rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdiť. Pokiaľ tak odvolací súd urobil, odňal účastníkovi konania (ţalobcovi) moţnosť pred
súdom konať.
So zreteľom na záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o procesnej
neprípustnosti dovolania ţalobcu a zistenej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,
pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania dovolací súd sa nemohol zaoberať
vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na zistenú vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ o.s.p. rozsudky súdov oboch niţších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 3 O.s.p.), pretoţe rozhodnutia vydané v konaní
postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţu byť povaţované za správne.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. februára 2011
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová