Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/189/2010

1

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne E.K., bývajúcej v B.,

zastúpenej JUDr. R.O., PhD., advokátom sídlom v B., proti ţalovaným 1/ Slovenskej

republike - Ministerstvu spravodlivosti SR, sídlom v Bratislave, Ţupné námestie 13, 2/

Slovenskej republike - Ministerstvu vnútra SR, sídlom v Bratislave, Pribinova 2, 3/

Slovenskej republike - Generálnej prokuratúre SR, sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o

264 598,69 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 21 C

209/2008, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 2. júna 2010,

sp.zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z

2. júna 2010, sp.zn. -205 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 10. novembra 2009, č.k. -168

konanie v časti o zaplatenie istiny 30 083,65 € zastavil; ţalovanej 1/ uloţil povinnosť zaplatiť

ţalobkyni 234 515,04 € s 8,5% úrokom z omeškania od 4. novembra 2008 do zaplatenia

a nahradiť trovy konania 6 707,71 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku; ţalobu proti

ţalovanej 2/ a 3/ zamietol. Dospel k záveru o vzniku nároku na náhradu škody proti

ţalovanej 1/, ktorá bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom (nevydaním zlatých

mincí) pri výkone verejnej moci, za ktorú zodpovedá štát podľa o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Vychádzal pritom zo zistení, ţe 9. augusta 1958 Krajská správa MV B.B.prevzala v rámci

trestného konania od K.M.(matky ţalobkyne) 143 ks zlatých mincí, ktoré boli následne 11.

decembra 1958 odovzdané Okresnej prokuratúre v B.B., čo vyplýva zo zápisnice spísanej na

2

Okresnej prokuratúre z 11. decembra 1958 za prítomnosti obvinenej, ktorá obsahovala počet

kusov jednotlivých mincí, ich popis a rok výroby. Podľa názoru súdu podaním obţaloby

15.decembra 1958 v trestnej veci vedenej pod sp.zn. T 467/58 došlo aj k odovzdaniu

súvisiacich vecných dôkazov (vrátane zlatých mincí) vtedy Ľudovému súdu v Banskej

Bystrici, ktorý rozsudkom z 2. januára 1959 rozhodol (o.i.) o treste prepadnutia 87 ks zlatých

mincí v prospech štátu. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. novembra 2007

sp.zn. bol rozsudok bývalého Ľudového súdu v Banskej Bystrici sp.zn. T

467/58 z 9. januára 1959 zrušený a trestné stíhanie zastavené. Ţalobkyňa ako jediná dedička

po poručiteľke K.M. poţiadala podaním z 13. augusta 2008 v zmysle § 80 ods. 1 vety prvej

( ) Okresný súd v B.B. o vrátenie 143 ks zlatých

mincí, jej ţiadosti súd formou listu z 5. septembra 2008 nevyhovel s odôvodnením, ţe nimi

nedisponuje a nemá vedomosť, kde sa mince nachádzajú. Ţalobkyňa v konaní preukázala, ţe

veci jej neboli príslušným súdom vrátené, čo moţno povaţovať za nesprávny úradný postup,

preto jej vznikol nárok na náhradu škody. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1

Na odvolanie ţalobkyne (v zamietajúcej časti proti ţalovaným 2/ a 3/) a ţalovanej 1/

(vo vyhovujúcej časti proti ţalovanej 1/) Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 2. júna 2010

sp.zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti (t.j. vo

výroku o povinnosti ţalovanej 1/ zaplatiť ţalobkyni 234 515,04 € s príslušenstvom) tak, ţe

ţalobu proti ţalovanej 1/ zamietol; potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bola ţaloba

voči ţalovaným 2/ a 3/ zamietnutá; ţalovaným 1/ aţ 3/ náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil záverom, ţe pokiaľ okresný súd nevydal zlaté mince, ktorými

nedisponoval, nedopustil sa nesprávneho úradného postupu, ktorým by ţalobkyni spôsobil

škodu. Ţalobkyňa neprodukovala ţiadne tvrdenia, kedy sa ţalovaní 2/ a 3/ mali dopustiť

nesprávneho úradného postupu, z ktorého bol odvodzovaný jej nárok na náhradu škody,

odvolací súd preto podľa potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho

zamietajúcej časti (proti ţalovaným, 2/ a 3/). O náhrade trov konania rozhodol podľa § 151

ods. 1

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalobkyňa dovolanie, navrhla, aby

dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu,

ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/

3

v spojení s ), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) a dovolaním

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ ). Dovolateľka (vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej

republiky i Európskeho súdu pre ľudské práva) namietala

nepreskúmateľnosť, nepresvedčivosť i neodôvodnenosť (t.j. arbitrárnosť i svojvoľnosť)

rozhodnutia odvolaciemu súdu v zmysle poţiadaviek vyplývajúcich z ustanovenia § 157 ods.

2 v spojení s Odvolací súdu pri vydaní rozsudku vychádzal z odlišného

hodnotenia dôkazov ako súd prvého stupňa, pre ktorý si nezadováţil rovnocenný podklad,

keď dokazovanie nevykonal ani ho nedoplnil, čím došlo k odňatiu procesných práv

ţalobkyne, najmä práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom i k právnemu posúdeniu veci

zaujatým odvolacím súdom ( ). V konaní (podľa jej názoru) bolo nesporné,

ţe zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vznikla. Sporným

bolo len to, ktorý orgán má v zmysle , v mene štátu konať. Za

nesprávny úradný postup podľa dovolateľky treba povaţovať postup orgánov činných

v trestnom konaní, ktorým vznikla povinnosť vrátiť zaistené veci oprávnenej osobe, ak k ich

vráteniu nedôjde z dôvodu straty, zničenia alebo odovzdania inému orgánu. Dovolateľka

nesúhlasila so záverom odvolacieho súdu, ţe „neprodukovala“ ţiadne tvrdenie o tom, kedy sa

mali ţalovaní dopustiť nesprávneho úradného postupu, ktorý jej zakladá nárok na náhradu

škody. V tejto súvislosti poukázala na ţalobu a prednesy jej právneho zástupcu na

pojednávaní súdu prvého stupňa z 13. októbra 2009 a 10. novembra 2009, kde bolo

prezentované, ţe od zaistenia mincí výlučne orgány činné v trestnom konaní (Krajská správa

Ministerstva vnútra v B.B., Obvodné oddelenie Ministerstva vnútra v B.B., Okresná

prokuratúra v B.B., Ľudový súd v B.B.) mali mince k dispozícii a nesprávny úradný postup

spočíva v ich zašantročení, strate a nevrátení; nesprávneho úradného postupu sa dopustili

všetky ţalované orgány. Nepovaţovala za správny záver odvolacieho súdu, ţe pokiaľ okresný

súd mincami nedisponuje nedopustil sa nesprávneho úradného postupu, ak ich nevydal.

Z ustanovenia a vyplýva, ţe po podaní obţaloby je

rozhodovanie i dispozícia so zaistenými vecami výlučne v právomoci súdu, pritom nie je

rozhodujúce kto má zaistené veci (súd, prokuratúra, alebo iný štátny orgán). Záver

odvolacieho súdu o tom, ţe Okresný súd v B.B. nedisponoval mincami, nemá oporu vo

vykonanom dokazovaní. Z vyjadrení ţalovaných 2/ a 3/ vyplýva, ţe štandardný postup

v trestnom konaní je taký, ţe zaistené veci (ako vecné dôkazy) sa pripoja k trestnému spisu,

4

doručujú sa prokurátorovi a následne podaním obţaloby sú súčasťou súdneho spisu.

Ţalovaní 2/ a 3/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe rozhodnutia odvolacieho súdu i súdu

prvého stupňa, ktorým bola ţaloba voči ním zamietnutá, sú vecne správne, v tejto časti povaţovali dovolanie ţalobkyne za neprípustné a preto navrhli, aby ho dovolací súd zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), zastúpená advokátom (§

241 ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), skúmal

najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa ( a nasl. ). Dospel pritom k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci je

prípustné a dôvodné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodol rozsudkom

alebo uznesením, pripúšťa dovolanie proti jeho rozhodnutiu vtedy, ak konanie,

v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád, vymenovaných

v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide o nedostatky v právomoci súdu, v spôsobilosti

byť účastníkom konania, v riadnom zastúpení procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku

veci právoplatne rozhodnutej /res judikata/ alebo uţ prv začatého konania /litispendencia/,

prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Pokiaľ odvolací súd rozhodol rozsudkom, je

dovolanie proti nemu prípustné, ak je napadnutý zmeňujúci rozsudok ( )

alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ) alebo potvrdzujúci rozsudok,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku vyslovil, ţe je

dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo

ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3).

Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/

netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo; prípustnosť

jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

5

So zreteľom na obsah dovolania ţalobkyne, ktorá uviedla, ţe v konaní pred odvolacím

súdom jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom ( ), ďalej ţe v konaní

došlo k inej vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie ( )

a ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ O.s.p), je treba zdôrazniť, ţe ak je dovolanie neprípustné podľa ustanovenia

, dovolací súd sa nemôţe zaoberať dôvodmi dovolania vychádzajúcimi

z ustanovenia a Zároveň treba uviesť, ţe ustanovenie

spája prípustnosť (i dôvodnosť) dovolania výlučne len so závaţnými procesnými

vadami, a s výhradne tými, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť konania.

Dovolanie ţalobkyne smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu ako celku, teda proti

výrokom, ktorými bol 1/potvrdený, ale i 2/ zmenený rozsudok súdu prvého stupňa.

I. Pre dovolanie smerujúce proti rozsudku odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej

časti (t.j. o zamietnutí ţaloby proti ţalovaným 2/ a 3/) nie sú splnené podmienky jeho

prípustnosti podľa ustanovení aţ 3 , lebo dovolanie nesmeruje proti

zmeňujúcemu rozsudku, odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

(ktorý v tejto veci doposiaľ nerozhodoval, a preto ani nevyslovil právny názor) a dovolanie

smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd

nevyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu a nejedná sa ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého

stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Vzhľadom na ustanovenie , veta druhá , ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v (či uţ to

účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na

skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal predovšetkým otázkou, či dovolanie nie je dôvodné podľa § 237 O.s.p, pričom

dospel k záveru, ţe prípustnosť dovolania podaného ţalobkyňou vyplýva z ustanovenia § 237

písm. f/

Podľa dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred

6

súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým

účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Predmetnému

dôvodu dovolania v zmysle sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie

moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom na skutočnosť, ţe

zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký

postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré

zavinil súd svojím procesným postupom v rozpore so zákonom, spravidla vţdy účastníkovi

konania odnímajú moţnosť konať pred súdom, pretoţe mu bránia v realizácii tých

procesných práv, ktoré priznáva na účelné uplatnenie alebo

bránenie práva proti druhej strane v spore.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len dohovor), porovnaj napr. sp. zn. , sp. zn. III. ÚS

331/04, sp.zn. .

Podľa (ďalej len ), kaţdý sa môţe

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a

v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch (...).

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný

súd) zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(aj dohovoru) je zaručiť kaţdému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá

povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m. , ).

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola

7

odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr.

).

Z judikatúry tieţ vyplýva, ţe ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl.

46 ods.1 inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje

zaručené právo na súdnu ochranu ().

Citovaný (podobne aj dohovoru) je primárnou ústavnou

bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele

druhej hlavy ( aţ 50 ) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa

jeho rešpektovania (m. m. ).

Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, ţe osobám

nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je

v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu

(). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto

dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana

tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je

v rozpore so zákonom (porovnaj ).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom

musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu

ochranu. Súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť

logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní

musia byť zachované formálne a obsahové náleţitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti,

určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný

postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone,

je preto potrebné povaţovať za závaţnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na

súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni

riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôleţitých procesných práv účastníkov

8

konania slúţiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom

konaní. Nemoţno opomenúť, ţe procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má

podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je moţné povaţovať za súčasť základného práva na

súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo

v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku nesprávneho postupu súdu,

dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na súdnu ochranu

a spravodlivý proces.

Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné poukázať na to, ţe konanie

pred súdom musí zabezpečiť pre účastníkov konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov

(tzv. fair process). Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva

účastníkovi viaceré procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným

skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom

z nich vyplývajúcich. Medzi základné práva účastníka konania patrí aj právo účastníka

konania napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje

( ).

stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Úmyslom

zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k bolo

v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, ţe účastník tak

bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej aplikácii doposiaľ nepouţitého ustanovenia, resp.

inštitútu na zistený skutkový stav. S účinnosťou od 15. októbra 2008 Občiansky súdny

poriadok () v ustanovení posilňuje právo na

spravodlivý proces tým, ţe účastník bude môcť aţ po samotné rozhodnutie argumentovať

a predvídať moţné rozhodnutie súdu. Predvídateľnosť postupu súdu zaručuje tieţ ustanovenie

, ktoré sudcovi (súdu) umoţňuje uviesť, ktoré významné skutkové tvrdenia

účastníkov povaţuje za zhodné a ktoré zo sporných tvrdení budú predmetom dokazovania.

Predvídateľnosť postupu súdu vyplýva aj v prípadoch, ak návrh na začatie konania (§ 79

) nemá všetky zákonom poţadované náleţitosti, t.j. je neúplný (či neurčitý), pretoţe

v ňom chýba opis rozhodujúcich skutočností (resp. je nejasný), je povinnosťou súdu

uznesením v zmysle vyzvať účastníka na odstránenie vád podania a

súčasne ho poučiť ako je potrebné podanie doplniť vrátane poučenia o právnych následkoch

nerešpektovania takejto výzvy. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza

predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť

9

zaskočení moţným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené

tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich

preukázaniu dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá

oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý je v súlade s procesným právom a jeho

pravidlami. Sudca (súd) svoj právny názor (rovnako i procesný postup) môţe účastníkom

v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbeţným

právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa

vyslovený predbeţný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil.

Potvrdzujúcu časť rozsudku odvolací súd odôvodnil tým, ţe ţalobkyňa neprodukovala

tvrdenia, kedy sa mali ţalovaní 2/ a 3/ dopustiť nesprávneho úradného postupu; rozsudok

odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti teda vychádza z právneho záveru o nedostatku

tvrdenia o čase, kedy malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, čo odvolací súd

povaţoval za rozhodujúce. Odvolací súd vyvodil svoj právny záver zo skutočnosti, ktorú súd

prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil v neprospech ţalobkyne, ani

nepovaţoval za potrebné pre takéto právne posúdenie vykonať dokazovanie, pretoţe ju

nepovaţoval za spornú, keď vychádzal z toho, ţe jedinou spornou otázkou v konaní, bolo to,

ktorý z orgánov zastupujúci štát je zodpovedný za vzniknutú škodu, resp. či ide

o zodpovednosť spoločnú a nerozdielnu (str. 5 odsek 2 rozsudku súdu prvého stupňa);

ţalobkyňa nemala moţnosť namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie

veci súdom prvého stupňa ohľadne uvedenej právnej otázky, tak ako ju vyhodnotil a právne

uzavrel odvolací súd; ţalobkyňa sa v dôsledku toho k samotným (iným, novým) právnym

záverom odvolacieho súdu nemala moţnosť vyjadriť a predloţiť prípadne aj také dôkazy,

ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými

(pretoţe ich súd prvého stupňa nepovaţoval za sporné), avšak z hľadiska právnych záverov

odvolacieho súdu boli rozhodujúce. Tým, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“

zaloţil na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa, bolo ţalobkyni odňaté právo

namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. Pokiaľ bol

odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, iného názoru ohľadne otázky (ne)spornosti

rozhodných skutkových tvrdení, mal účastníčku konania (ţalobkyňu) oboznámiť so svojím

predbeţným právnym záverom a umoţniť jej vyjadriť sa k veci a prípadne predloţiť dôkazy

na preukázanie jej tvrdení. Z obsahu spisu však takýto postup odvolacieho súdu nevyplýva.

Dovolací súd poznamenáva, ţe pokiaľ by odvolací súd z návrhu na začatie konania, ďalších

podaní a vyjadrení ţalobkyne nemal za to, ţe návrh na začatie konania obsahuje všetky

10

rozhodujúce skutočnosti (rozhodné okolnosti prípadu absentujú, prípadne nie sú uvedené

jednoznačne), v takom prípade do úvahy prichádzal postup súdu podľa ustanovenia § 43 ods.

1 , ktorý predchádza meritórnemu prerokovaniu veci. Právnym následkom v prípade

neodstránenia vad podania (návrhu na začatie konania, ţaloby) pre neurčitosť, či

nezrozumiteľnosť účastníkom konania je odmietnutie podania ( ), nie však

zamietnutie ţaloby z vecných dôvodov. Odvolací súd svojím postupom znemoţnil ţalobkyni

realizáciu jej procesných práv a zaťaţil konanie procesnou vadou v zmysle §237 písm.

f/

II. V prípade dovolania smerujúceho proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu

(v časti, ktorým bola ţaloba proti ţalovanej 1/ zamietnutá), prípustnosť dovolania vyplýva

z ustanovenia

Dovolateľka v podanom dovolaní namietala nepreskúmateľnosť (resp. arbitrárnosť)

rozhodnutia odvolacieho súdu pre chýbajúce odôvodnenie, tak ako to vyplýva z ustanovenia

v spojení s

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (, ) vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa (

ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu.

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Súčasťou obsahu základného práva podľa SR a práva podľa

11

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS

95/06, ). Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne

konanie ( SR) totiţ vyţaduje, aby súdy zaloţili svoje rozhodnutie na

dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam

prerokúvanej veci (). Právo účastníka súdneho konania na riadne odôvodnenie

rozhodnutia je jednoznačne takým procesným právom, ktoré mu je v občianskom súdnom konaní

priznané za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Zákonné poţiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z Jeho

účelom je predovšetkým doloţiť správnosť rozsudku; zároveň je aj prostriedkom kontroly

správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie dáva

súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti

odôvodnenia rozsudku sa ţiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstiţné

prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia,

úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočností, ktoré mal preukázané, a

právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Ak

súd svoj právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok zostáva

nepreskúmateľný.

Keďţe odvolací súd pri zmene rozhodnutia ( ) nahradzuje rozhodnutie

súdu prvého stupňa, musí jeho rozhodnutie aj v tomto smere obsahovať úplné a výstiţné

odôvodnenie zahrňujúce výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti

výroku rozhodnutia. Len takéto rozhodnutie moţno označiť za preskúmateľné (§ 157 ods. 2

v spojení s ).

V preskúmavanej veci sa ţalobkyňa voči ţalovaným 1/ aţ 3/ domáhala náhrady škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu pri výkone verejnej moci podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o

zmene niektorých zákonov. Súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe ţaloba je dôvodná voči

ţalovanej 1/; voči ţalovaným 2/ a 3/ ţalobu zamietol. Krajský súd, konajúci o odvolaniach

ţalobkyne i ţalovanej 1/, rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu voči ţalovanej

1/ zamietol a v jeho zamietajúcej časti (proti ţalovaným 2/ a 3/) rozsudok súdu prvého stupňa

12

potvrdil; v dôvodoch zmeňujúceho rozhodnutia sa obmedzil iba na strohé konštatovanie, ţe

pokiaľ okresný súd nevydal zlaté mince, ktorými nedisponuje, nedopustil sa nesprávneho

úradného postupu, ktorým by ţalobkyni bola spôsobená škoda. Z takéhoto odôvodnenia

rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, ţe nespĺňa náleţitosti odôvodnenia rozsudku v zmysle

citovaného ustanovenia rovnako poţiadavky, ktoré vyplývajú z práva na

súdnu ochranu podľa SR a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. Predovšetkým nie je zrejmé aké právne normy vo veci súd

aplikoval, ako ich prípadne vyloţil, keď dospel k záveru o neopodstatnenosti ţaloby voči

ţalovanej 1/. Len samotné skutkové zistenie, ţe súd so zlatými mincami nedisponuje samo

o sebe neindikuje ţiadnu konkrétnu hmotnoprávnu úpravu, ktorou malo byť rozhodnutie

zdôvodnené a nevysvetľuje ani jej právnu interpretáciu odvolacím súdom. Pokiaľ odvolací

súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, zaujal názor, ţe nevydanie mincí súdom nezakladá

nesprávnosť úradného postupu, bol povinný svoj odlišný právny názor v kontexte konkrétne

aplikovanej právnej úpravy vysvetliť vo vzťahu k všetkým relevantným skutkovým zisteniam

prípadu. (Ne)správnosť úradného postupu orgánu verejnej moci je totiţ vţdy determinovaná

všeobecne záväznou právnou úpravou, podľa ktorej má verejný orgán postupovať (konať

i rozhodovať) a ktorá je pre jeho postup záväzná; preto len skutkové okolnosti (zistenia) samé

o sebe nemôţu byť postačujúce pre riadne (zrozumiteľné, rozumné a presvedčivé)

zdôvodnenie tejto právnej otázky. Obsah rozhodnutia odvolacieho súdu neumoţňuje

verifikáciu správnosti ním prijatých právnych záverov v dôsledku úplnej absencie

hmotnoprávnej úpravy, ktorú mal (mienil) vo veci aplikovať. Z odôvodnenia rozhodnutia

napokon nie je zrejmé ani to, či a ako sa odvolací súd vysporiadal s odvolacou námietkou

ţalobkyne o spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti ţalovaných za škodu. Pre nedostatok

odôvodnenia sa stal napadnutý rozsudok v tejto časti nepreskúmateľným, v dôsledku čoho

konanie pred odvolacím súdom je postihnuté inou vadou konania v zmysle ustanovenia § 241

ods. 2 písm. b/ (viď napr. R 111/1998, vychádzajúc z judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktorá povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu za prejav

a dôsledok tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci).

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe procesný postup odvolacieho

súdu zavŕšený dovolaním napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu, je zaťaţený vadou podľa

, existencia ktorej je vţdy dôvodom pre zrušenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia ale i vadou konania v zmysle . písm. b/ , Najvyšší súd

13

Slovenskej republiky preto zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátil Krajskému súd

v Bratislave na ďalšie konanie ( ). Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe

zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu, dovolaciemu súdu nebola daná moţnosť zaoberať sa

vecnou správnosťou rozhodnutia ani ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 24. mája 2011

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta