Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 20 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)08a/363602.7ee542.pdf
PDF · 171.97 KB
No categories available
5Cdo/189/2010
1
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne E.K., bývajúcej v B.,
zastúpenej JUDr. R.O., PhD., advokátom sídlom v B., proti ţalovaným 1/ Slovenskej
republike - Ministerstvu spravodlivosti SR, sídlom v Bratislave, Ţupné námestie 13, 2/
Slovenskej republike - Ministerstvu vnútra SR, sídlom v Bratislave, Pribinova 2, 3/
Slovenskej republike - Generálnej prokuratúre SR, sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o
264 598,69 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 21 C
209/2008, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 2. júna 2010,
sp.zn. 2 Co 12/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
2. júna 2010, sp.zn. 2 Co 12/2010-205 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 10. novembra 2009, č.k. 21 C 209/2008-168
konanie v časti o zaplatenie istiny 30 083,65 € zastavil; ţalovanej 1/ uloţil povinnosť zaplatiť
ţalobkyni 234 515,04 € s 8,5% úrokom z omeškania od 4. novembra 2008 do zaplatenia
a nahradiť trovy konania 6 707,71 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku; ţalobu proti
ţalovanej 2/ a 3/ zamietol. Dospel k záveru o vzniku nároku na náhradu škody proti
ţalovanej 1/, ktorá bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom (nevydaním zlatých
mincí) pri výkone verejnej moci, za ktorú zodpovedá štát podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Vychádzal pritom zo zistení, ţe 9. augusta 1958 Krajská správa MV B.B.prevzala v rámci
trestného konania od K.M.(matky ţalobkyne) 143 ks zlatých mincí, ktoré boli následne 11.
decembra 1958 odovzdané Okresnej prokuratúre v B.B., čo vyplýva zo zápisnice spísanej na
2
Okresnej prokuratúre z 11. decembra 1958 za prítomnosti obvinenej, ktorá obsahovala počet
kusov jednotlivých mincí, ich popis a rok výroby. Podľa názoru súdu podaním obţaloby
15.decembra 1958 v trestnej veci vedenej pod sp.zn. T 467/58 došlo aj k odovzdaniu
súvisiacich vecných dôkazov (vrátane zlatých mincí) vtedy Ľudovému súdu v Banskej
Bystrici, ktorý rozsudkom z 2. januára 1959 rozhodol (o.i.) o treste prepadnutia 87 ks zlatých
mincí v prospech štátu. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. novembra 2007
sp.zn. 2 To 73/06 bol rozsudok bývalého Ľudového súdu v Banskej Bystrici sp.zn. T
467/58 z 9. januára 1959 zrušený a trestné stíhanie zastavené. Ţalobkyňa ako jediná dedička
po poručiteľke K.M. poţiadala podaním z 13. augusta 2008 v zmysle § 80 ods. 1 vety prvej
Trestného poriadku (zákona č. 141/1961 Zb. ) Okresný súd v B.B. o vrátenie 143 ks zlatých
mincí, jej ţiadosti súd formou listu z 5. septembra 2008 nevyhovel s odôvodnením, ţe nimi
nedisponuje a nemá vedomosť, kde sa mince nachádzajú. Ţalobkyňa v konaní preukázala, ţe
veci jej neboli príslušným súdom vrátené, čo moţno povaţovať za nesprávny úradný postup,
preto jej vznikol nárok na náhradu škody. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
Na odvolanie ţalobkyne (v zamietajúcej časti proti ţalovaným 2/ a 3/) a ţalovanej 1/
(vo vyhovujúcej časti proti ţalovanej 1/) Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 2. júna 2010
sp.zn. 2 Co 12/2010 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti (t.j. vo
výroku o povinnosti ţalovanej 1/ zaplatiť ţalobkyni 234 515,04 € s príslušenstvom) tak, ţe
ţalobu proti ţalovanej 1/ zamietol; potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bola ţaloba
voči ţalovaným 2/ a 3/ zamietnutá; ţalovaným 1/ aţ 3/ náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil záverom, ţe pokiaľ okresný súd nevydal zlaté mince, ktorými
nedisponoval, nedopustil sa nesprávneho úradného postupu, ktorým by ţalobkyni spôsobil
škodu. Ţalobkyňa neprodukovala ţiadne tvrdenia, kedy sa ţalovaní 2/ a 3/ mali dopustiť
nesprávneho úradného postupu, z ktorého bol odvodzovaný jej nárok na náhradu škody,
odvolací súd preto podľa § 219 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho
zamietajúcej časti (proti ţalovaným, 2/ a 3/). O náhrade trov konania rozhodol podľa § 151
ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalobkyňa dovolanie, navrhla, aby
dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu,
ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
3
O.s.p. v spojení s § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a dovolaním
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolateľka (vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky i Európskeho súdu pre ľudské práva) namietala
nepreskúmateľnosť, nepresvedčivosť i neodôvodnenosť (t.j. arbitrárnosť i svojvoľnosť)
rozhodnutia odvolaciemu súdu v zmysle poţiadaviek vyplývajúcich z ustanovenia § 157 ods.
2 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p. Odvolací súdu pri vydaní rozsudku vychádzal z odlišného
hodnotenia dôkazov ako súd prvého stupňa, pre ktorý si nezadováţil rovnocenný podklad,
keď dokazovanie nevykonal ani ho nedoplnil, čím došlo k odňatiu procesných práv
ţalobkyne, najmä práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom i k právnemu posúdeniu veci
zaujatým odvolacím súdom (§ 213 ods. 2 O.s.p.). V konaní (podľa jej názoru) bolo nesporné,
ţe zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vznikla. Sporným
bolo len to, ktorý orgán má v zmysle § 4 zákona č. 514/2003 Z.z., v mene štátu konať. Za
nesprávny úradný postup podľa dovolateľky treba povaţovať postup orgánov činných
v trestnom konaní, ktorým vznikla povinnosť vrátiť zaistené veci oprávnenej osobe, ak k ich
vráteniu nedôjde z dôvodu straty, zničenia alebo odovzdania inému orgánu. Dovolateľka
nesúhlasila so záverom odvolacieho súdu, ţe „neprodukovala“ ţiadne tvrdenie o tom, kedy sa
mali ţalovaní dopustiť nesprávneho úradného postupu, ktorý jej zakladá nárok na náhradu
škody. V tejto súvislosti poukázala na ţalobu a prednesy jej právneho zástupcu na
pojednávaní súdu prvého stupňa z 13. októbra 2009 a 10. novembra 2009, kde bolo
prezentované, ţe od zaistenia mincí výlučne orgány činné v trestnom konaní (Krajská správa
Ministerstva vnútra v B.B., Obvodné oddelenie Ministerstva vnútra v B.B., Okresná
prokuratúra v B.B., Ľudový súd v B.B.) mali mince k dispozícii a nesprávny úradný postup
spočíva v ich zašantročení, strate a nevrátení; nesprávneho úradného postupu sa dopustili
všetky ţalované orgány. Nepovaţovala za správny záver odvolacieho súdu, ţe pokiaľ okresný
súd mincami nedisponuje nedopustil sa nesprávneho úradného postupu, ak ich nevydal.
Z ustanovenia § 80 ods. 1 a 3 Trestného poriadku vyplýva, ţe po podaní obţaloby je
rozhodovanie i dispozícia so zaistenými vecami výlučne v právomoci súdu, pritom nie je
rozhodujúce kto má zaistené veci (súd, prokuratúra, alebo iný štátny orgán). Záver
odvolacieho súdu o tom, ţe Okresný súd v B.B. nedisponoval mincami, nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní. Z vyjadrení ţalovaných 2/ a 3/ vyplýva, ţe štandardný postup
v trestnom konaní je taký, ţe zaistené veci (ako vecné dôkazy) sa pripoja k trestnému spisu,
4
doručujú sa prokurátorovi a následne podaním obţaloby sú súčasťou súdneho spisu.
Ţalovaní 2/ a 3/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe rozhodnutia odvolacieho súdu i súdu
prvého stupňa, ktorým bola ţaloba voči ním zamietnutá, sú vecne správne, v tejto časti povaţovali dovolanie ţalobkyne za neprípustné a preto navrhli, aby ho dovolací súd zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§
241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal
najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dospel pritom k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci je
prípustné a dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodol rozsudkom
alebo uznesením, pripúšťa § 237 O.s.p. dovolanie proti jeho rozhodnutiu vtedy, ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád, vymenovaných
v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide o nedostatky v právomoci súdu, v spôsobilosti
byť účastníkom konania, v riadnom zastúpení procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku
veci právoplatne rozhodnutej /res judikata/ alebo uţ prv začatého konania /litispendencia/,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Pokiaľ odvolací súd rozhodol rozsudkom, je
dovolanie proti nemu prípustné, ak je napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.)
alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.) alebo potvrdzujúci rozsudok,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku vyslovil, ţe je
dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo
ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3).
Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/
O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo; prípustnosť
jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
5
So zreteľom na obsah dovolania ţalobkyne, ktorá uviedla, ţe v konaní pred odvolacím
súdom jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ďalej ţe v konaní
došlo k inej vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
a ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p), je treba zdôrazniť, ţe ak je dovolanie neprípustné podľa ustanovenia
§ 238 O.s.p., dovolací súd sa nemôţe zaoberať dôvodmi dovolania vychádzajúcimi
z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Zároveň treba uviesť, ţe ustanovenie § 237
O.s.p. spája prípustnosť (i dôvodnosť) dovolania výlučne len so závaţnými procesnými
vadami, a s výhradne tými, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť konania.
Dovolanie ţalobkyne smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu ako celku, teda proti
výrokom, ktorými bol 1/potvrdený, ale i 2/ zmenený rozsudok súdu prvého stupňa.
I. Pre dovolanie smerujúce proti rozsudku odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej
časti (t.j. o zamietnutí ţaloby proti ţalovaným 2/ a 3/) nie sú splnené podmienky jeho
prípustnosti podľa ustanovení § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., lebo dovolanie nesmeruje proti
zmeňujúcemu rozsudku, odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
(ktorý v tejto veci doposiaľ nerozhodoval, a preto ani nevyslovil právny názor) a dovolanie
smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd
nevyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu a nejedná sa ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého
stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Vzhľadom na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to
účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na
skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal predovšetkým otázkou, či dovolanie nie je dôvodné podľa § 237 O.s.p, pričom
dospel k záveru, ţe prípustnosť dovolania podaného ţalobkyňou vyplýva z ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
6
súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým
účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Predmetnému
dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie
moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom na skutočnosť, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký
postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré
zavinil súd svojím procesným postupom v rozpore so zákonom, spravidla vţdy účastníkovi
konania odnímajú moţnosť konať pred súdom, pretoţe mu bránia v realizácii tých
procesných práv, ktoré občiansky súdny poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo
bránenie práva proti druhej strane v spore.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len dohovor), porovnaj napr. sp. zn. III. ÚS 156/06, sp. zn. III. ÚS
331/04, sp.zn. II. ÚS 174/04.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), kaţdý sa môţe
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a
v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch (...).
Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný
súd) zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť kaţdému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá
povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96).
K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola
7
odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr.
Z judikatúry tieţ vyplýva, ţe ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl.
46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
Citovaný čl. 46 ods.1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou
bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa
jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám
nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu
(I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto
dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana
tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom
musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu
ochranu. Súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť
logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní
musia byť zachované formálne a obsahové náleţitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti,
určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný
postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone,
je preto potrebné povaţovať za závaţnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni
riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôleţitých procesných práv účastníkov
8
konania slúţiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom
konaní. Nemoţno opomenúť, ţe procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má
podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je moţné povaţovať za súčasť základného práva na
súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo
v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku nesprávneho postupu súdu,
dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na súdnu ochranu
a spravodlivý proces.
Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné poukázať na to, ţe konanie
pred súdom musí zabezpečiť pre účastníkov konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov
(tzv. fair process). Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok
účastníkovi viaceré procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným
skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom
z nich vyplývajúcich. Medzi základné práva účastníka konania patrí aj právo účastníka
konania napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje
Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Úmyslom
zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z. bolo
v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, ţe účastník tak
bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej aplikácii doposiaľ nepouţitého ustanovenia, resp.
inštitútu na zistený skutkový stav. S účinnosťou od 15. októbra 2008 Občiansky súdny
poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.) v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. posilňuje právo na
spravodlivý proces tým, ţe účastník bude môcť aţ po samotné rozhodnutie argumentovať
a predvídať moţné rozhodnutie súdu. Predvídateľnosť postupu súdu zaručuje tieţ ustanovenie
§ 118 ods. 2 O.s.p., ktoré sudcovi (súdu) umoţňuje uviesť, ktoré významné skutkové tvrdenia
účastníkov povaţuje za zhodné a ktoré zo sporných tvrdení budú predmetom dokazovania.
Predvídateľnosť postupu súdu vyplýva aj v prípadoch, ak návrh na začatie konania (§ 79
O.s.p.) nemá všetky zákonom poţadované náleţitosti, t.j. je neúplný (či neurčitý), pretoţe
v ňom chýba opis rozhodujúcich skutočností (resp. je nejasný), je povinnosťou súdu
uznesením v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. vyzvať účastníka na odstránenie vád podania a
súčasne ho poučiť ako je potrebné podanie doplniť vrátane poučenia o právnych následkoch
nerešpektovania takejto výzvy. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza
predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť
9
zaskočení moţným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené
tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich
preukázaniu dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá
oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý je v súlade s procesným právom a jeho
pravidlami. Sudca (súd) svoj právny názor (rovnako i procesný postup) môţe účastníkom
v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbeţným
právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa
vyslovený predbeţný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil.
Potvrdzujúcu časť rozsudku odvolací súd odôvodnil tým, ţe ţalobkyňa neprodukovala
tvrdenia, kedy sa mali ţalovaní 2/ a 3/ dopustiť nesprávneho úradného postupu; rozsudok
odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti teda vychádza z právneho záveru o nedostatku
tvrdenia o čase, kedy malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, čo odvolací súd
povaţoval za rozhodujúce. Odvolací súd vyvodil svoj právny záver zo skutočnosti, ktorú súd
prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil v neprospech ţalobkyne, ani
nepovaţoval za potrebné pre takéto právne posúdenie vykonať dokazovanie, pretoţe ju
nepovaţoval za spornú, keď vychádzal z toho, ţe jedinou spornou otázkou v konaní, bolo to,
ktorý z orgánov zastupujúci štát je zodpovedný za vzniknutú škodu, resp. či ide
o zodpovednosť spoločnú a nerozdielnu (str. 5 odsek 2 rozsudku súdu prvého stupňa);
ţalobkyňa nemala moţnosť namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie
veci súdom prvého stupňa ohľadne uvedenej právnej otázky, tak ako ju vyhodnotil a právne
uzavrel odvolací súd; ţalobkyňa sa v dôsledku toho k samotným (iným, novým) právnym
záverom odvolacieho súdu nemala moţnosť vyjadriť a predloţiť prípadne aj také dôkazy,
ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými
(pretoţe ich súd prvého stupňa nepovaţoval za sporné), avšak z hľadiska právnych záverov
odvolacieho súdu boli rozhodujúce. Tým, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“
zaloţil na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa, bolo ţalobkyni odňaté právo
namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. Pokiaľ bol
odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, iného názoru ohľadne otázky (ne)spornosti
rozhodných skutkových tvrdení, mal účastníčku konania (ţalobkyňu) oboznámiť so svojím
predbeţným právnym záverom a umoţniť jej vyjadriť sa k veci a prípadne predloţiť dôkazy
na preukázanie jej tvrdení. Z obsahu spisu však takýto postup odvolacieho súdu nevyplýva.
Dovolací súd poznamenáva, ţe pokiaľ by odvolací súd z návrhu na začatie konania, ďalších
podaní a vyjadrení ţalobkyne nemal za to, ţe návrh na začatie konania obsahuje všetky
10
rozhodujúce skutočnosti (rozhodné okolnosti prípadu absentujú, prípadne nie sú uvedené
jednoznačne), v takom prípade do úvahy prichádzal postup súdu podľa ustanovenia § 43 ods.
1 O.s.p., ktorý predchádza meritórnemu prerokovaniu veci. Právnym následkom v prípade
neodstránenia vad podania (návrhu na začatie konania, ţaloby) pre neurčitosť, či
nezrozumiteľnosť účastníkom konania je odmietnutie podania (§ 43 ods. 2 O.s.p.), nie však
zamietnutie ţaloby z vecných dôvodov. Odvolací súd svojím postupom znemoţnil ţalobkyni
realizáciu jej procesných práv a zaťaţil konanie procesnou vadou v zmysle §237 písm.
f/ O.s.p.
II. V prípade dovolania smerujúceho proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu
(v časti, ktorým bola ţaloba proti ţalovanej 1/ zamietnutá), prípustnosť dovolania vyplýva
z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p.
Dovolateľka v podanom dovolaní namietala nepreskúmateľnosť (resp. arbitrárnosť)
rozhodnutia odvolacieho súdu pre chýbajúce odôvodnenie, tak ako to vyplýva z ustanovenia
§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods.1 ústavy (čl. 6
ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu.
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6
11
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS
95/06, III. ÚS 260/06). Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne
konanie (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) totiţ vyţaduje, aby súdy zaloţili svoje rozhodnutie na
dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam
prerokúvanej veci (III. ÚS 305/08). Právo účastníka súdneho konania na riadne odôvodnenie
rozhodnutia je jednoznačne takým procesným právom, ktoré mu je v občianskom súdnom konaní
priznané za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Zákonné poţiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p. Jeho
účelom je predovšetkým doloţiť správnosť rozsudku; zároveň je aj prostriedkom kontroly
správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva
súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti
odôvodnenia rozsudku sa ţiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstiţné
prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia,
úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočností, ktoré mal preukázané, a
právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Ak
súd svoj právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok zostáva
nepreskúmateľný.
Keďţe odvolací súd pri zmene rozhodnutia (§ 220 O.s.p.) nahradzuje rozhodnutie
súdu prvého stupňa, musí jeho rozhodnutie aj v tomto smere obsahovať úplné a výstiţné
odôvodnenie zahrňujúce výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti
výroku rozhodnutia. Len takéto rozhodnutie moţno označiť za preskúmateľné (§ 157 ods. 2
O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.).
V preskúmavanej veci sa ţalobkyňa voči ţalovaným 1/ aţ 3/ domáhala náhrady škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu pri výkone verejnej moci podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov. Súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe ţaloba je dôvodná voči
ţalovanej 1/; voči ţalovaným 2/ a 3/ ţalobu zamietol. Krajský súd, konajúci o odvolaniach
ţalobkyne i ţalovanej 1/, rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu voči ţalovanej
1/ zamietol a v jeho zamietajúcej časti (proti ţalovaným 2/ a 3/) rozsudok súdu prvého stupňa
12
potvrdil; v dôvodoch zmeňujúceho rozhodnutia sa obmedzil iba na strohé konštatovanie, ţe
pokiaľ okresný súd nevydal zlaté mince, ktorými nedisponuje, nedopustil sa nesprávneho
úradného postupu, ktorým by ţalobkyni bola spôsobená škoda. Z takéhoto odôvodnenia
rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, ţe nespĺňa náleţitosti odôvodnenia rozsudku v zmysle
citovaného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p a rovnako poţiadavky, ktoré vyplývajú z práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Predovšetkým nie je zrejmé aké právne normy vo veci súd
aplikoval, ako ich prípadne vyloţil, keď dospel k záveru o neopodstatnenosti ţaloby voči
ţalovanej 1/. Len samotné skutkové zistenie, ţe súd so zlatými mincami nedisponuje samo
o sebe neindikuje ţiadnu konkrétnu hmotnoprávnu úpravu, ktorou malo byť rozhodnutie
zdôvodnené a nevysvetľuje ani jej právnu interpretáciu odvolacím súdom. Pokiaľ odvolací
súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, zaujal názor, ţe nevydanie mincí súdom nezakladá
nesprávnosť úradného postupu, bol povinný svoj odlišný právny názor v kontexte konkrétne
aplikovanej právnej úpravy vysvetliť vo vzťahu k všetkým relevantným skutkovým zisteniam
prípadu. (Ne)správnosť úradného postupu orgánu verejnej moci je totiţ vţdy determinovaná
všeobecne záväznou právnou úpravou, podľa ktorej má verejný orgán postupovať (konať
i rozhodovať) a ktorá je pre jeho postup záväzná; preto len skutkové okolnosti (zistenia) samé
o sebe nemôţu byť postačujúce pre riadne (zrozumiteľné, rozumné a presvedčivé)
zdôvodnenie tejto právnej otázky. Obsah rozhodnutia odvolacieho súdu neumoţňuje
verifikáciu správnosti ním prijatých právnych záverov v dôsledku úplnej absencie
hmotnoprávnej úpravy, ktorú mal (mienil) vo veci aplikovať. Z odôvodnenia rozhodnutia
napokon nie je zrejmé ani to, či a ako sa odvolací súd vysporiadal s odvolacou námietkou
ţalobkyne o spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti ţalovaných za škodu. Pre nedostatok
odôvodnenia sa stal napadnutý rozsudok v tejto časti nepreskúmateľným, v dôsledku čoho
konanie pred odvolacím súdom je postihnuté inou vadou konania v zmysle ustanovenia § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p. (viď napr. R 111/1998, vychádzajúc z judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorá povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu za prejav
a dôsledok tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci).
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe procesný postup odvolacieho
súdu zavŕšený dovolaním napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu, je zaťaţený vadou podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., existencia ktorej je vţdy dôvodom pre zrušenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia ale i vadou konania v zmysle § 241 ods. 2. písm. b/ O.s.p., Najvyšší súd
13
Slovenskej republiky preto zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátil Krajskému súd
v Bratislave na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe
zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu, dovolaciemu súdu nebola daná moţnosť zaoberať sa
vecnou správnosťou rozhodnutia ani ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 24. mája 2011
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta