Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
63d/381118.216f81.pdf
PDF · 146.34 KB
No categories available
1Nc/61/2011
Najvyšší súd 1 Nc 61/2011
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobu L. M., bývajúceho v B.,
zastúpeného JUDr. J. R., advokátom v M., proti ţalovanému W., so sídlom M, IČO:
X, o zaplatenie 450 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 5C
82/2011 a na Krajskom súde v Ţiline pod sp. zn. 1NcC 44/2011, v konaní o vylúčenie sudcov
Krajského súdu v Ţiline z prejednávania a rozhodovania veci, takto
rozhodol:
1. Sudcovia Krajského súdu v Ţiline Mgr. K. B., JUDr. E. Č., JUDr. M. D., JUDr. M.
J., JUDr. Z. J., JUDr. J. K., JUDr. E. M., JUDr. V. P., JUDr. P. P., JUDr. T. R., JUDr. V. S.,
JUDr. E. Š., Mgr. N. T., JUDr. R. U., JUDr. J. U. a JUDr. M. U. n i e s ú v y l ú č e n í
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 1NcC 44/2011 (veci
Okresného súdu Martin sp. zn. 5C 82/2011).
2. Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. O. B., JUDr. M. B., JUDr. J. B., JUDr. D.
C., Mgr. F. D., JUDr. Y. D., J. K., JUDr. E. K., JUDr. J. M., JUDr. L. M., JUDr. I. N., JUDr.
M. N., JUDr. A. P., JUDr. K. P., JUDr. F. P., JUDr. M. R., Mgr. M. Š., Mgr. Z. Š., JUDr. G.
V. a JUDr. D. W. s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na
tomto súde pod sp. zn. 1NcC 44/2011 (veci Okresného súdu Martin sp. zn. 5C 82/2011).
O d ô v o d n e n i e :
V konaní o zaplatenie 450 € s príslušenstvom, ktorá je vedená na Okresnom súde
Martin pod sp. zn. 5C 82/2011 (na Krajskom súde v Ţiline pod sp. zn. 1NcC 44/2011)
uplatnil ţalovaný okrem námietky zaujatosti voči sudcom okresného súdu aj námietku
zaujatosti voči všetkým sudcom Krajského súdu v Ţiline a to z dôvodu, ţe JUDr. L. M. je
otcom ţalobcu a pracuje na tomto súde ako sudca. S poukazom na túto skutočnosť ţalovaný
2
mal za to, ţe je tu dôvodná pochybnosť o nezaujatosti namietaných sudcov a preto ţiadal o
vylúčenie z prejednávania a rozhodovania tejto veci všetkých sudcov Krajského súdu v Ţiline.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Ţiline
(§ 16 ods. 1 O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej moţnosti vzniku pochybnosti
o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1
O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so
zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti
o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu
veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti
neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj
právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právnu
relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere
vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na
prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu
(§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť
súdu vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho
prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie
veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh
3
oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, ţe
rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej
zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb, čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb.), treba trvať na tom, ţe
sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba výnimočne
a z naozaj závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so
zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej
situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný
súd“) k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti
Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť
poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must
also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na
vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k
prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti
sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť
zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť.
Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
4
sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na
nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ
na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného
pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závaţnosť, ktorá by zaloţila
pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z
prerokúvania a rozhodovania veci), môţe aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v
judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k danej veci,
účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom
ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda nezávisle
a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava
povaţovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť,
ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
Pokiaľ ţalovaný videl okolnosť zakladajúcu moţnosť vzniku pochybností
o nezaujatosti namietaných sudcov v tom, ţe otec účastníka konania - ţalobcu pracuje na
Krajskom súde v Ţiline ako sudca, nadriadený súd povaţuje za potrebné najprv uviesť, ţe táto
5
skutočnosť bez ďalšieho vylučuje pre uvedený vzťah k účastníkovi sudcu JUDr. L. M.
z prejednávania a rozhodovania veci. Len samotná uvedená skutočnosť nemôţe byť však bez
ďalšieho (a priori) dôvodom na vylúčenie ostatných sudcov uvedeného súdu z prejednávania
a rozhodovania tejto veci.
Vzťahy medzi sudcami navzájom sú zaloţené na profesionalite. Chýbal by tu preto
objektívny základ zaujatosti namietaných sudcov v prípade, ţe by samotný spomenutý sudca
JUDr. L. M. bol účastníkom v konaní, kde by títo ostatní sudcovia rozhodovali, ak ich
vzájomný vzťah by bol výlučne len kolegiálnym (ak ich vzťah uvedený rámec neprekročil).
Ak by z takéhoto základu bol totiţ vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či títo
ostatní sudcovia budú schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by takéto
posudzovanie vlastne, ţe výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami súdu vo
všeobecnosti prezumuje porušovanie sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak
rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti,
nemoţno mať bez ďalšieho pochybnosti o ich nezaujatosti. Až v prípade, že by uvedený
vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec a nadobudol charakter bliţšieho
osobného (napr. priateľského) vzťahu, išlo by o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené
pochybnosti o nezaujatosti a teda o dôvod pre vylúčenie sudcu či sudcov z prejednávania
a rozhodovania veci (k tomu porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Nc 8/2010).
Uvedené závery neplatia len na prípad, keď je sudca príslušného súdu účastníkom
konania (priamy vzťah), ale aj pri existencii odvodeného (sprostredkovaného) vzťahu, keď
účastník konania je blízkym príbuzným sudcu tohto súdu, ku ktorému sudcovi rozhodovať
majúci sudca či sudcovia majú blízky osobný vzťah. V tejto spojitosti Najvyšší súd
Slovenskej republiky dáva do pozornosti nález zo 14. júna 2011, č. k. III. ÚS 105/2011-74,
kde ústavný súd o. i. vysvetlil svoj názor na bliţšie neţ len kolegiálne vzťahy medzi sudcami
vo vzťahu k nezaujatosti sudcov. Jeho podstata je podaná na strane 17 nálezu. Podľa
ústavného súdu je „nevyhnutné pri hodnotení prípadných pochybností o nezaujatosti sudcov
konajúcich v tej - ktorej veci vziať zreteľ aj na vzťahy medzi sudcami pôsobiacimi na jednom
súde, kde majú spoločné pracovisko. Pokiaľ sudcovia určitého súdu majú rozhodovať právne
veci, v ktorých ako účastníci konania vystupujú osoby im blízke alebo osoby blízke ich
kolegom - sudcom pôsobiacim na tom istom súde, je potrebné s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti prípadu venovať zvýšenú pozornosť významu týchto okolností a skúmať aj
6
intenzitu z toho vyplývajúcich pochybností týkajúcich sa nezaujatosti konajúcich sudcov.
Súčasne je nevyhnutné dbať na podstatu a význam práva na nestrannosť a nezaujatosť sudcu.
V tejto súvislosti sa ţiada poznamenať, ţe medzi sudcami ako kolegami na jednom
pracovisku často vznikajú aj bliţšie neţ len kolegiálne vzťahy, čo môţe viesť k oprávneným
pochybnostiam o ich nestrannosti v prípadoch, v ktorých majú rozhodovať o veciach, na
ktorých výsledku môţu mať ich blízki kolegovia osobný, ekonomický či iný záujem“.
Pokiaľ ide však len o samotné kolegiálne vzťahy, tak tieto nielen judikatúra
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porovnaj napr. uznesenia z 25. marca 2011 sp. zn. 1
Nc 18/2011, z 15. apríla 2011 sp. zn. 1 Nc 26/2011, zo 14. júla 2011 sp. zn. 1 Nc 39/2011)
nepovaţuje za objektívny základ na konštatovanie zaujatosti; rovnako tomu je aj
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Napríklad v náleze z 24. februára 2011, sp. zn.
IV.ÚS 345/09 vyslovil ústavný súd názor, ţe samotné kolegiálne vzťahy medzi sudcami
nemôţu byť dôvodom na spochybnenie ich nestrannosti a na ich vylúčenie z prerokúvania
veci z toho dôvodu. V inom náleze (z 26. augusta 2010, č. k. IV. ÚS 124/2010-41) ústavný
súd uviedol, ţe kolegiálne vzťahy, ak nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce moţnú nestrannosť
sudcu, v zásade nie sú dôvodom na spochybnenie jeho nestrannosti, a to takej intenzity, aby
boli dôvodom na jeho vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu. V uznesení z 20. októbra
2010, č. k. I. ÚS 352/2010-6 ústavný súd pripomenul, ţe pracovný, resp. kolegiálny vzťah
sudcu nemôţe dostatočne objektívne spochybniť jeho nepredpojatosť v takej miere, aby musel
byť vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. Zhodný prístup k uvedenej problematike vzťahu
kolegiality vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva aj Nejvyšší soud České republiky
(porovnaj napr. uznesenie sp. zn. 11 Nd 456/2010 zo 14. januára 2011 a tam označenú ďalšiu
judikatúru) a Ústavní soud České republiky (porovnaj napr. IV.ÚS 469/10, I.ÚS 274/09, III.
ÚS 229/02).
Z vyjadrení namietaných sudcov Krajského súdu v Ţiline a ani z obsahu spisu
nadriadený súd nezistil, ţe by okrem JUDr. L. M. niektorý z ostatných sudcov mal pomer
k prejednávanej veci či priamy vzťah k účastníkovi, resp. k zástupcovi. Vzhľadom na uţ
uvedené závery však nadriadený súd venoval pozornosť i tomu, či vzťah týchto ostatných
sudcov Krajského súdu v Ţiline k sudcovi tohto súdu JUDr. L. M. – otcovi ţalobcu
nepresiahol rámec kolegiálneho vzťahu.
7
Po posúdení jednotlivých vyjadrení sudcov vrátane ich doplňujúcich vyjadrení
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe z vyjadrení sudcov Krajského súdu
v Ţiline uvedených vo výroku 1. tohto uznesenia nemoţno vyvodiť záver o tom, ţe by vzťah
týchto sudcov k otcovi ţalobcu – sudcovi JUDr. L. M. presiahol profesionálny (kolegiálny)
rámec. Vzhľadom na absenciu dôvodu, pre ktorý by mohli vzniknúť pochybnosti o tom, ţe
títo sudcovia v predmetnej veci nebudú postupovať nezaujato a neutrálne, Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhodol tak, ţe sudcov uvedených vo výroku 1. tohto uznesenia
z prejednávania a rozhodovania tejto veci nevylúčil.
JUDr. L. M., ktorý je otcom ţalobcu, je pre tento svoj príbuzenský vzťah
z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený. Ostatní sudcovia Krajského súdu v Ţiline, t. j.
JUDr. O. B., JUDr. M. B., JUDr. J. B., JUDr. D. C., Mgr. F. D., JUDr. Y. D., J. K., JUDr. E.
K., JUDr. J. M., JUDr. I. N., JUDr. M. N., JUDr. A. P., JUDr. K. P., JUDr. F. P., JUDr. M.
R., Mgr. M. Š., Mgr. Z. Š., JUDr. G. V. a JUDr. D. W. uviedli či zopakovali vo svojich
vyjadreniach skutočnosti, ktoré svedčia o ich priateľskom vzťahu k JUDr. L. M. – otcovi
účastníka konania. Aj keď JUDr. L. M. nie je účastníkom konania v predmetnej veci,
vzhľadom na jeho blízky príbuzenský vzťah k ţalobcovi a priateľský vzťah spomínaných
sudcov k nemu vznikajú objektívne pochybnosti o nezaujatosti uvedených sudcov pri
prejednávaní a rozhodovaní tejto veci. Existencia vzťahu relevantného v zmysle § 14 ods. 1
O.s.p. k ţalobcovi je u týchto sudcov odvodená od ich blízkeho osobného vzťahu k otcovi
tohto účastníka. So zreteľom na tieto skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky sudcov
Krajského súdu v Ţiline vymenovaných vo výroku 2. tohto uznesenia vylúčil z prejednávania
a rozhodovania tejto veci.
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 8. novembra 2011
JUDr. Milan D e á k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta
8
1 Nc 61/2011