Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Nc/68/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. P. P., bývajúceho v

Ţ., zastúpeného JUDr. K. M. P., advokátkou so sídlom v Ţ., proti ţalovanému Krajskému

súdu v Žiline, so sídlom v Ţiline, Orolská 3, o doplatenie funkčného platu, vedenej na

Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. a na Krajskom súde v Ţiline pod sp. zn.

, v konaní o vylúčenie sudcov Krajského súdu v Ţiline z prejednávania a

rozhodovania veci, takto

rozhodol:

1. Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. O. B., Mgr. K. B., JUDr. E. Č., Mgr. F.

D., JUDr. Z. J., JUDr. E. M., JUDr. J. M., JUDr. L. M., JUDr. I. N., JUDr. A. P., JUDr. T. R.,

Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., Mgr. Z. Š., Mgr. N. T. a JUDr. G. V. n i e s ú v y l ú č e n í

z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. (vec

Okresného súdu Ţilina sp. zn. ).

2. Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. M. B., JUDr. J. B., JUDr. D. C., JUDr. M.

D., JUDr. Y. D., JUDr. M. J., JUDr. J. K., J. K., JUDr. E. K., JUDr. M. N., JUDr. V. P.,

JUDr. P. P., JUDr. K. P., JUDr. F. P., JUDr. M. R., JUDr. V. S., JUDr. R. U., JUDr. J. U.,

JUDr. M. U. a JUDr. D. W. s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci

vedenej na tomto súde pod sp. zn. (vec Okresného súdu Ţilina sp. zn. 7C

55/2011).

O d ô v o d n e n i e :

V konaní vedenom na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. oznámili

sudcovia tohto súdu, ţe sú u nich dané dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci. Následne bol spis podľa predloţený na rozhodnutie

Krajskému súdu v Ţiline ako nadriadenému súdu, kde vec je vedená pod sp. zn. 10NcC

20/2011. Pretoţe podľa oznámenia sudcov Krajského súdu v Ţiline sú aj u nich dané dôvody

vylučujúce sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, bol spis krajským súdom postúpený

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie podľa , teda

posúdenie, či sudcovia Krajského súdu v Ţiline sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci, ktorá je na tomto súde vedená pod sp. zn. .

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Ţiline (§

16 ods. 1 tretia veta ) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej moţnosti vzniku pochybnosti

o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca

vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1

, v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so

zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti

o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu

veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti

neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj

právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právne

relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :

l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom

spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo

osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo

3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere

vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na

prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich

zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho

objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného

rozhodnutia.

Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania ( ), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (

). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu

vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a

31

rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným

súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh oprávnenej osoby na

vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom

(, , ). Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu

podľa predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie

byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá

je uvedená ústavným Zb,

uverejnenej pod č. ), treba trvať na tom, ţe sudcu vylúčiť z prejednávania a

rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba výnimočne a z naozaj závaţných dôvodov,

ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri

posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj

na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a

Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) k danej problematike.

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti

sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.

Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti

Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu

ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné

z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa

vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie

nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti

(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko

sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať

pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa

subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje

tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť

poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must

also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj

objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na

vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k

prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti

sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť

zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť.

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného

sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom

jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava

z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa

zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na

nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ

na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného

pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závaţnosť, ktorá by zaloţila

pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z

prerokúvania a rozhodovania veci), môţe aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v

judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k danej veci,

účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom

ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda nezávisle

a nestranne (porovnaj napr. ).

Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava

povaţovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť,

ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje.

Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. O. B., Mgr. K. B., JUDr. E. Č., Mgr. F. D.,

JUDr. Z. J., JUDr. E. M., JUDr. J. M., JUDr. L. M., JUDr. I. N., JUDr. A. P., JUDr. T. R.,

51

Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., Mgr. Z. Š., Mgr. N. T. a JUDr. G. V. vo svojich vyjadreniach

uviedli, ţe k ţalobcovi majú kolegiálny vzťah.

Najvyšší súd Slovenskej republike v tejto súvislosti opätovne pripomína, ţe u takéhoto

vzťahu chýba objektívny základ na konštatovanie zaujatosti, pretoţe vzájomné vzťahy medzi

sudcami sú zaloţené na profesionalite a kolegiálnosti. Ak by z takéhoto základu bol

vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takýto sudcovia budú schopní

nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by takéto posudzovanie vlastne, ţe výlučne

pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie

sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov

neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, nemoţno mať bez ďalšieho pochybnosti

o ich nezaujatosti. Aţ v prípade, ţe by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny

rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bliţšieho osobného vzťahu, pôjde o

okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre

vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však

beţný pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom,

ţe sa sudcovia navzájom poznajú, pretoţe na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne

vyšší alebo niţší) súd, v tom istom oddelení alebo senáte], nemajú teda samé osobe povahu

dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Iba tá skutočnosť, ţe určitá

vec sa týka sudcu, ku ktorému má ďalší sudca či sudcovia len profesionálny, resp. kolegiálny

vzťah, nemôţe zaloţiť pomer predpokladaný ustanovením

Nielen judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porovnaj napr. uznesenia z

25. marca 2011 sp. zn. , z 15. apríla 2011 sp. zn. , zo 14. júla 2011

sp. zn. ) nepovaţuje samotné kolegiálne vzťahy za objektívny základ na

konštatovanie zaujatosti; rovnako tomu je aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu.

Napríklad v náleze z 24. februára 2011, sp. zn. vyslovil ústavný súd názor, ţe

samotné kolegiálne vzťahy medzi sudcami nemôţu byť dôvodom na spochybnenie ich

nestrannosti a na ich vylúčenie z prerokúvania veci z toho dôvodu. V inom náleze

(z 26. augusta 2010, č. k. -41) ústavný súd uviedol, ţe kolegiálne vzťahy, ak

nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce moţnú nestrannosť sudcu, v zásade nie sú dôvodom na

spochybnenie jeho nestrannosti, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho vylúčenie z

prerokúvania veci z tohto dôvodu. V uznesení z 20. októbra 2010, č. k. -6

ústavný súd pripomenul, ţe pracovný, resp. kolegiálny vzťah sudcu nemôţe dostatočne

objektívne spochybniť jeho nepredpojatosť v takej miere, aby musel byť vylúčený z výkonu

sudcovskej funkcie. Zhodný prístup k uvedenej problematike vzťahu kolegiality vo svojej

rozhodovacej činnosti zastáva aj Nejvyšší soud České republiky (porovnaj napr. uznesenie sp.

zn. zo 14. januára 2011 a tam označenú ďalšiu judikatúru) a Ústavní soud

České republiky (porovnaj napr. , , ).

Prevaţná časť sudcov Krajského súdu v Ţiline vyvodzovala svoju zaujatosť

v prejednávanej veci aj z toho, ţe u ţalovaného vykonávajú funkciu sudcu, resp. ţe ţalovaný

je ich „zamestnávateľom“.

V tejto spojitosti nadriadený súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe len samotná

skutočnosť, ţe účastník konania z dôvodov, ktoré povaţuje za závaţné, podal návrh na začatie

konania proti súdu, na ktorom sudca vykonáva súdnictvo, sama o sebe nezakladá dôvod na

pochybnosti o nezaujatosti tohto sudcu. Je totiţ nutné dôsledne rozlišovať medzi súdom (proti

ktorému návrh smeruje) a sudcom (ktorý na tomto súde vykonáva súdnictvo) a mať pri tom na

zreteli, ţe ich vzájomný vzťah nie je vzťahom zamestnaneckým alebo sluţobným.

Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu,

z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu; za štát v týchto vzťahoch

nekoná súd, na ktorom sudca vykonáva súdnictvo (k tomu porovnaj § 25 ods. 1 zákona č.

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Taktieţ

treba dodať, ţe v zmysle § 2 ods. 2 tohto zákona sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý

a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia

a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe

skutočností zistených v súlade so zákonom. Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako

nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na

ktorom sudca pôsobí); iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu,

ktorú nesmie nikto ohroziť.

Niektorí sudcovia konajúceho súdu vo svojich vyjadreniach uviedli aj to, ţe zvaţujú

podanie obdobnej ţaloby ako ţalobca v prejednávanej veci – svoju zaujatosť teda

vyvodzovali aj z pomeru k veci. Uvedenú skutočnosť však nemoţno povaţovať za dôvod pre

vylúčenie sudcov.

Judikatúra sa ustálila v názore, ţe sudcov pomer k veci môţe vyplývať predovšetkým

z priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci. Nepochybne je tomu tak v prípade,

ak je sudca sám účastníkom konania, bez ohľadu na ktorej procesnej strane, alebo v prípade,

ak by mohol byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý na svojich právach (ako vedľajší

účastník). Pod pojmom pomer k veci sa rozumie aj situácia, keď sudca získal poznatky o veci

iným spôsobom ako dokazovaním na pojednávaní (napr. ako svedok), v dôsledku čoho je jeho

pohľad na zistené skutkové okolnosti prípadu deformovaný ďalšími poznatkami zistenými

neprocesným spôsobom. Za pomer k veci sa povaţuje aj vzťah ekonomickej závislosti,

napríklad v spojitosti s vedeckou alebo publikačnou činnosťou sudcu, v súvislosti so správou

vlastného majetku a podobne. Osobitným dôvodom vylúčenia sudcov pre ich pomer k veci je

ich účasť na rozhodovaní o tej istej veci v inom štádiu (stupni) súdneho konania podľa

: na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na

súde niţšieho stupňa, a naopak; to isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní. Okolnosť, ţe

sudca rozhodol vo veci, v ktorej vydané rozhodnutie je napadnuté návrhom na obnovu

konania, nie je však dôvodom na jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania vo veci

obnovy konania (porovnaj R 115/2003) .

Pomer sudcu k veci zakladajúci dôvod na jeho vylúčenie môţe spočívať aj v tom, ţe

sudca sa o prejednávanej veci verejne vyjadrí, či uţ v negatívnom alebo v pozitívnom zmysle

predtým, neţ takáto vec má ním byť prejednávaná a rozhodnutá. Nemoţno preto pripustiť

predbeţné hodnotenie vykonaných dôkazov sudcom prostredníctvom masovokomunikačných

prostriedkov, rovnako ako jeho vyjadrenie o tom, ako bude o veci pravdepodobne rozhodnuté.

Naproti tomu namieste nie sú pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ktorý svoj právny

názor vyjadril v rozhodnutí o veci samej, príp. v rozhodnutí, ktorým účastníkovi nepriznal

oslobodenie od súdnych poplatkov pre zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva

( prvá veta ). Medzi prirodzené atribúty justície v demokratickom a

právnom štáte (na rozdiel od tajnej justície vymykajúcej sa kontrole verejnosti, porovnaj napr.

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ,

, ) patrí oboznamovanie verejnosti (a to nielen právnickej) so

súdnymi rozhodnutiami zásadného významu a tak aj s právnymi názormi v nich zaujatými.

Súvisí to nepochybne predovšetkým s právom na informácie ako základným právom, bez

ktorého napĺňania riadne fungovanie demokratického štátneho zriadenia nie je moţné si ani

predstaviť (porovnaj najmä listiny, , o

súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 31 ods. 1 Spravovacieho a rokovacieho

poriadku Ústavného súdu Slovenskej republiky č. ). Umoţňuje sa tak verejnosti

vytvoriť si názor o činnosti súdov a zároveň sa posilňuje dôvera v tieto orgány štátu.

Verejnosť tak spozná judikatúru súdov, predovšetkým vyšších stupňov, právne postoje a

spôsoby riešenia pertraktovaných problémov (káuz).

Sudca tieţ prezentuje svoj právny názor na právne posúdenie veci na zasadnutiach

grémia, resp. kolégia (, , ). Svoj názor

na konkrétnu vec vyjadruje hlasovaním, výsledkom ktorého je stanovisko k zjednocovaniu

výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak došlo k výkladovým

rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia, resp. v

právoplatných rozhodnutiach súdov niţšieho stupňa. Tieto stanoviská sa uverejňujú spolu

s vybranými rozhodnutiami v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky.

Z uvedeného tieţ vyplýva veľmi dôleţitý záver (zistenie) a to, ţe sudcov právny názor

zaujatý v ním rozhodnutých veciach ( či uţ ide o zverejnené rozhodnutia alebo dokonca iba o

verejne vyhlásené rozhodnutia, porovnaj , ), teda takto

na verejnosť sa dostávajúci jeho právny názor vôbec sa nespája s obavou o stratu jeho

nezaujatosti a nestrannosti pri rozhodovaní v skutkovo a právne obdobných veciach [hoci je tu

daná moţnosť či predpoklad, ţe ak následne bude tento sudca prejednávať a rozhodovať

skutkovo a právne obdobné veci, tento jeho názor sa presadí (uplatní)]. Opačné chápanie tejto

otázky by bolo v rozpore s charakterom a účelom činnosti (poslania) sudcov. Vedomý si

týchto skutočnosti zákonodarca v platnom znení výslovne uvádza, ţe

„dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o

prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach“. Súdna prax napokon uţ

v minulosti poukázala na to, ţe „dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania

vo veci nie je skutočnosť, ţe sudca v inej obdobnej veci rozhodol spôsobom, s ktorým

účastník nesúhlasí, ani samotná skutočnosť, ţe jeho rozhodnutia boli podrobené kritike v

hromadných oznamovacích prostriedkoch“ (porovnaj R 47/1998).

Je priam ţiaduce, aby sudca mal utvorený právny názor (hoci pôjde spočiatku

spravidla len o koncepčný – východiskový – prístup) na riešenie rozmanitých právnych vecí,

s ktorými sa pri svojej práci stretáva. Tento právny názor sudcu sa formuje, dotvára a patrí

91

k jeho profesionálnej výbave; nie je nijako neobvyklé, ak sa zmení a to aj pri rovnakej právnej

úprave. U sudcu, ktorý zároveň rešpektuje nutné obmedzenie, aby nevstúpil do priestoru

konkrétnych či prejednávaných prípadov (porovnaj o

sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý ako jednu zo

základných povinnosti sudcu uvádza, ţe „sudca je povinný zdržať sa verejného vyslovovania

svojho názoru o veciach prejednávaných súdmi“), nie je dôvod obávať sa, ţe by mohol len

pre svoj právny názor stratiť svoju nestrannosť a nezaujatosť.

Nestrannosť sudcu nemôţe ohroziť to, ţe ako súkromná osoba vedie občianskoprávne

konanie s osobným úradom, resp. ministerstvom spravodlivosti, ţe je v spore so štátom ako

účastníkom konania (súdne konanie, v ktorom si uplatnil právo, o ktorom sa má rozhodovať

ako o iných občianskych právach a záväzkoch). V takomto konaní (spore) je postavenie

účastníkov rovné; sudca aj štát, osobný úrad, ministerstvo majú úplne rovnocenné postavenie.

Podanie ţaloby a vedenie sporu o uplatnené právo (rovnako ako prípad, keď sudca v konaní o

občianskych právach a záväzkoch má postavenie ţalovaného, a štát, resp. osobný úrad,

ministerstvo vystupuje ako ţalobca) nemoţno bez ďalšieho povaţovať za skutočnosť, ktorá

by ohrozovala nestrannosť sudcu v inom konaní, v ktorom štát, resp. osobný úrad,

ministerstvo vystupuje ako účastník konania.

Sudca je predstaviteľom súdnej moci. Mimo rámca výkonu súdnictva a funkčného

plnenia úloh sudcu zostáva – ako fyzická (súkromná) osoba – subjektom práv a povinností.

Tak, ako mu nemoţno uprieť právo domáhať sa v súdnom konaní ochrany svojich práv, do

ktorých mu (podľa jeho názoru) bolo neoprávnene zasiahnuté, nemoţno ani iným subjektom

upierať právo domáhať sa ochrany voči subjektu zasahujúcemu do ich práv (i keď je

zasahujúcim subjektom sudca). Sudca takto ako súkromná osoba vstupuje do rozmanitých

právnych vzťahov, z ktorých mu vyplývajú rôzne práva a povinnosti tvoriace obsah daných

právnych vzťahov. Sudca v tomto postavení nie je osobou odtrhnutou od reálneho ţivota,

preto nie je vôbec vylúčené, ţe sa stane účastníkom súdneho konania. Do úvahy medziiným

prichádza aj moţnosť, ţe bude účastníkom občianskeho súdneho konania, v ktorom prípadne

bude (ako ţalobca) uplatňovať svoje práva patriace mu ako účastníkovi súkromnoprávneho

vzťahu a domáhať sa ich ochrany, alebo (ako ţalovaný) bude popierať existenciu povinnosti

vyplývajúcej zo súkromnoprávneho vzťahu tvrdenej ţalobcom. V občianskom súdnom konaní

sú účastníci (a teda aj sudca v uţ uvedenom procesnom postavení ţalobcu alebo ţalovaného)

povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, ţe pravdivo a úplne opíšu

všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a ţe dbajú na pokyny súdu (§ 101

ods. 1 ). Sudca, ktorý ako účastník občianskeho súdneho konania (či uţ v procesnom

postavení ţalobcu alebo ţalovaného) opíše skutkové okolnosti rozhodujúce pre posúdenie

prejednávanej veci, plní zákonom uloţenú povinnosť. Plnenie tejto povinnosti samo osebe

a bez ďalšieho v ničom neprekračuje rámec prejednávanej veci a nemôţe byť povaţované za

zverejnenie názoru sudcu s dopadom na iné právne veci prejednávané súdmi.

Za vyjadrenie názoru sudcom (alebo dokonca za verejné vyslovenie názoru sudcom)

vonkoncom preto nemoţno označiť (stotoţniť) stav uplatnenia práva na súdnu ochranu

sudcom ako účastníkom konania (podanie ţaloby) a to aj v prípade, ţe ide o uplatnenie

obdobného nároku, aký poţaduje ţalobca.

Okolnosť povahy uplatneného nároku ako nároku súvisiaceho s výkonom zastávanej

funkcie nič nemôţe zmeniť na tom, ţe sa jedná o ţalobu, ktorá spadá do zaručeného

ústavného práva kaţdej osoby na súdnu ochranu. V uvedenej okolnosti (podanie ţaloby)

nemoţno vidieť vyslovenie právneho názoru z pozície sudcu (v takejto pozícii totiţ nie je, ale

je v pozícii účastníka konania) a tento jeho súkromný akt preto nemoţno stotoţniť či spájať s

nejakým prejudikovaním (čo je napokon aj pojmovo vylúčené) či s potenciálnou

rozhodovacou činnosťou v prípadnom následnom súdnom spore (s pozíciou sudcu v obdobnej

veci).

Moţno teda uzavrieť, ţe sama skutočnosť, ţe sudca v určitej občianskoprávnej veci

dopadajúcej na jeho osobu a jeho osobné pomery uplatnil podaním ţaloby na súde konkrétny

nárok, nevylučuje bez ďalšieho z prejednávania a rozhodovania veci sudcu určeného

rozvrhom práce súdu, ktorý sám (rovnako ako súkromná osoba) podal obdobnú ţalobu.

Pokiaľ tento záver platí v prípade podania ţaloby, musí platiť i v situácii, keď sudca podanie

takejto ţaloby len zvaţuje, ako je tomu v prejednávanej veci (argumentum a maiore ad

minus). Ani táto skutočnosť nie je preto spôsobilá vzbudiť (objektívne) pochybnosť

o nestrannosti sudcu, tak v očiach sporových strán ako aj verejnosti; nie je tu teda dôvod pre

pochybnosť o strate nezaujatosti a nestrannosti sudcu tak, ako ho upravuje

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na všetky doposiaľ uvedené

skutočnosti znamenajúce absenciu dôvodu, pre ktorý by mohli vznikať pochybnosti, ţe

sudcovia uvedení vo výroku 1. tohto uznesenia nebudú v predmetnej veci postupovať

nezaujato, neutrálne, rozhodol tak, ţe ich nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Sudca JUDr. P. P. je ako účastník konania (ţalobca) pre tento svoj pomer k veci bez

ďalšieho vylúčený z jej prejednávania a rozhodovania. Sudca JUDr. R. U. vo svojom

vyjadrení poukázal na súdne konania, trestné oznámenia, sťaţnosti a podnety iniciované

ţalobcom voči jeho osobe. Sudkyňa JUDr. J. U. uviedla, ţe bola so ţalobcom v spore

o ochranu osobnosti. Tieto skutočnosti – priamy vzťah JUDr. P. P. ako ţalobcu k veci, jeho

predošlý súdny spor s JUDr. J. U., súdne konania, trestné oznámenia, sťaţnosti a podnety

iniciované ţalobcom voči JUDr. R. U. a to, ţe sudcovia JUDr. M. B., JUDr. J. B., JUDr. D.

C., JUDr. M. D., JUDr. Y. D., JUDr. M. J., JUDr. J. K., J. K., JUDr. E. K., JUDr. M. N.,

JUDr. V. P., JUDr. K. P., JUDr. F. P., JUDr. M. R., JUDr. V. S., JUDr. M. U. a JUDr. D. W.

majú priateľský vzťah k JUDr. P. P., znamenajú, ţe sú dané objektívne pochybnosti o

nezaujatosti sudcov uvedených vo výroku 2. tohto uznesenia pri prejednávaní a rozhodovaní

tejto veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto sudcov Krajského súdu v Ţiline

vymenovaných vo výroku 2. tohto uznesenia vylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto

veci.

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. novembra 2011

JUDr. Milan D e á k, v.r.

predseda senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta