Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
978/381925.461c47.pdf
PDF · 182.15 KB
No categories available
1Nc/68/2011
Najvyšší súd 1 Nc 68/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. P. P., bývajúceho v
Ţ., zastúpeného JUDr. K. M. P., advokátkou so sídlom v Ţ., proti ţalovanému Krajskému
súdu v Žiline, so sídlom v Ţiline, Orolská 3, o doplatenie funkčného platu, vedenej na
Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 7C 55/2011 a na Krajskom súde v Ţiline pod sp. zn.
10NcC 20/2011, v konaní o vylúčenie sudcov Krajského súdu v Ţiline z prejednávania a
rozhodovania veci, takto
rozhodol:
1. Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. O. B., Mgr. K. B., JUDr. E. Č., Mgr. F.
D., JUDr. Z. J., JUDr. E. M., JUDr. J. M., JUDr. L. M., JUDr. I. N., JUDr. A. P., JUDr. T. R.,
Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., Mgr. Z. Š., Mgr. N. T. a JUDr. G. V. n i e s ú v y l ú č e n í
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 10NcC 20/2011 (vec
Okresného súdu Ţilina sp. zn. 7C 55/2011).
2. Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. M. B., JUDr. J. B., JUDr. D. C., JUDr. M.
D., JUDr. Y. D., JUDr. M. J., JUDr. J. K., J. K., JUDr. E. K., JUDr. M. N., JUDr. V. P.,
JUDr. P. P., JUDr. K. P., JUDr. F. P., JUDr. M. R., JUDr. V. S., JUDr. R. U., JUDr. J. U.,
JUDr. M. U. a JUDr. D. W. s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej na tomto súde pod sp. zn. 10NcC 20/2011 (vec Okresného súdu Ţilina sp. zn. 7C
55/2011).
O d ô v o d n e n i e :
V konaní vedenom na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 7C 55/2011 oznámili
sudcovia tohto súdu, ţe sú u nich dané dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci. Následne bol spis podľa § 16 ods. 1 O.s.p. predloţený na rozhodnutie
Krajskému súdu v Ţiline ako nadriadenému súdu, kde vec je vedená pod sp. zn. 10NcC
20/2011. Pretoţe podľa oznámenia sudcov Krajského súdu v Ţiline sú aj u nich dané dôvody
vylučujúce sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, bol spis krajským súdom postúpený
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 O.s.p., teda
posúdenie, či sudcovia Krajského súdu v Ţiline sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci, ktorá je na tomto súde vedená pod sp. zn. 10NcC 20/2011.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Ţiline (§
16 ods. 1 tretia veta O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej moţnosti vzniku pochybnosti
o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1
O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so
zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti
o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu
veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti
neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj
právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právne
relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere
vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na
prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a
31 Nc 68/2011
rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným
súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh oprávnenej osoby na
vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom
(I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu
podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie
byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá
je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb, čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uverejnenej pod č. 460/1992 Zb.), treba trvať na tom, ţe sudcu vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba výnimočne a z naozaj závaţných dôvodov,
ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri
posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj
na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti
Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť
poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must
also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na
vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k
prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti
sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť
zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť.
Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na
nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ
na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného
pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závaţnosť, ktorá by zaloţila
pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z
prerokúvania a rozhodovania veci), môţe aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v
judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k danej veci,
účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom
ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda nezávisle
a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava
povaţovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť,
ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. O. B., Mgr. K. B., JUDr. E. Č., Mgr. F. D.,
JUDr. Z. J., JUDr. E. M., JUDr. J. M., JUDr. L. M., JUDr. I. N., JUDr. A. P., JUDr. T. R.,
51 Nc 68/2011
Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., Mgr. Z. Š., Mgr. N. T. a JUDr. G. V. vo svojich vyjadreniach
uviedli, ţe k ţalobcovi majú kolegiálny vzťah.
Najvyšší súd Slovenskej republike v tejto súvislosti opätovne pripomína, ţe u takéhoto
vzťahu chýba objektívny základ na konštatovanie zaujatosti, pretoţe vzájomné vzťahy medzi
sudcami sú zaloţené na profesionalite a kolegiálnosti. Ak by z takéhoto základu bol
vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takýto sudcovia budú schopní
nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by takéto posudzovanie vlastne, ţe výlučne
pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie
sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov
neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, nemoţno mať bez ďalšieho pochybnosti
o ich nezaujatosti. Aţ v prípade, ţe by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny
rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bliţšieho osobného vzťahu, pôjde o
okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre
vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však
beţný pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom,
ţe sa sudcovia navzájom poznajú, pretoţe na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne
vyšší alebo niţší) súd, v tom istom oddelení alebo senáte], nemajú teda samé osobe povahu
dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Iba tá skutočnosť, ţe určitá
vec sa týka sudcu, ku ktorému má ďalší sudca či sudcovia len profesionálny, resp. kolegiálny
vzťah, nemôţe zaloţiť pomer predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p.
Nielen judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porovnaj napr. uznesenia z
25. marca 2011 sp. zn. 1 Nc 18/2011, z 15. apríla 2011 sp. zn. 1 Nc 26/2011, zo 14. júla 2011
sp. zn. 1 Nc 39/2011) nepovaţuje samotné kolegiálne vzťahy za objektívny základ na
konštatovanie zaujatosti; rovnako tomu je aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu.
Napríklad v náleze z 24. februára 2011, sp. zn. IV.ÚS 345/09 vyslovil ústavný súd názor, ţe
samotné kolegiálne vzťahy medzi sudcami nemôţu byť dôvodom na spochybnenie ich
nestrannosti a na ich vylúčenie z prerokúvania veci z toho dôvodu. V inom náleze
(z 26. augusta 2010, č. k. IV. ÚS 124/2010-41) ústavný súd uviedol, ţe kolegiálne vzťahy, ak
nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce moţnú nestrannosť sudcu, v zásade nie sú dôvodom na
spochybnenie jeho nestrannosti, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho vylúčenie z
prerokúvania veci z tohto dôvodu. V uznesení z 20. októbra 2010, č. k. I. ÚS 352/2010-6
ústavný súd pripomenul, ţe pracovný, resp. kolegiálny vzťah sudcu nemôţe dostatočne
objektívne spochybniť jeho nepredpojatosť v takej miere, aby musel byť vylúčený z výkonu
sudcovskej funkcie. Zhodný prístup k uvedenej problematike vzťahu kolegiality vo svojej
rozhodovacej činnosti zastáva aj Nejvyšší soud České republiky (porovnaj napr. uznesenie sp.
zn. 11 Nd 456/2010 zo 14. januára 2011 a tam označenú ďalšiu judikatúru) a Ústavní soud
České republiky (porovnaj napr. IV.ÚS 469/10, I.ÚS 274/09, III. ÚS 229/02).
Prevaţná časť sudcov Krajského súdu v Ţiline vyvodzovala svoju zaujatosť
v prejednávanej veci aj z toho, ţe u ţalovaného vykonávajú funkciu sudcu, resp. ţe ţalovaný
je ich „zamestnávateľom“.
V tejto spojitosti nadriadený súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe len samotná
skutočnosť, ţe účastník konania z dôvodov, ktoré povaţuje za závaţné, podal návrh na začatie
konania proti súdu, na ktorom sudca vykonáva súdnictvo, sama o sebe nezakladá dôvod na
pochybnosti o nezaujatosti tohto sudcu. Je totiţ nutné dôsledne rozlišovať medzi súdom (proti
ktorému návrh smeruje) a sudcom (ktorý na tomto súde vykonáva súdnictvo) a mať pri tom na
zreteli, ţe ich vzájomný vzťah nie je vzťahom zamestnaneckým alebo sluţobným.
Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu,
z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu; za štát v týchto vzťahoch
nekoná súd, na ktorom sudca vykonáva súdnictvo (k tomu porovnaj § 25 ods. 1 zákona č.
385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Taktieţ
treba dodať, ţe v zmysle § 2 ods. 2 tohto zákona sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý
a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia
a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe
skutočností zistených v súlade so zákonom. Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako
nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na
ktorom sudca pôsobí); iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu,
ktorú nesmie nikto ohroziť.
Niektorí sudcovia konajúceho súdu vo svojich vyjadreniach uviedli aj to, ţe zvaţujú
podanie obdobnej ţaloby ako ţalobca v prejednávanej veci – svoju zaujatosť teda
vyvodzovali aj z pomeru k veci. Uvedenú skutočnosť však nemoţno povaţovať za dôvod pre
vylúčenie sudcov.
Judikatúra sa ustálila v názore, ţe sudcov pomer k veci môţe vyplývať predovšetkým
z priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci. Nepochybne je tomu tak v prípade,
ak je sudca sám účastníkom konania, bez ohľadu na ktorej procesnej strane, alebo v prípade,
ak by mohol byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý na svojich právach (ako vedľajší
účastník). Pod pojmom pomer k veci sa rozumie aj situácia, keď sudca získal poznatky o veci
iným spôsobom ako dokazovaním na pojednávaní (napr. ako svedok), v dôsledku čoho je jeho
pohľad na zistené skutkové okolnosti prípadu deformovaný ďalšími poznatkami zistenými
neprocesným spôsobom. Za pomer k veci sa povaţuje aj vzťah ekonomickej závislosti,
napríklad v spojitosti s vedeckou alebo publikačnou činnosťou sudcu, v súvislosti so správou
vlastného majetku a podobne. Osobitným dôvodom vylúčenia sudcov pre ich pomer k veci je
ich účasť na rozhodovaní o tej istej veci v inom štádiu (stupni) súdneho konania podľa
§ 14 ods. 2 O.s.p.: na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na
súde niţšieho stupňa, a naopak; to isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní. Okolnosť, ţe
sudca rozhodol vo veci, v ktorej vydané rozhodnutie je napadnuté návrhom na obnovu
konania, nie je však dôvodom na jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania vo veci
obnovy konania (porovnaj R 115/2003) .
Pomer sudcu k veci zakladajúci dôvod na jeho vylúčenie môţe spočívať aj v tom, ţe
sudca sa o prejednávanej veci verejne vyjadrí, či uţ v negatívnom alebo v pozitívnom zmysle
predtým, neţ takáto vec má ním byť prejednávaná a rozhodnutá. Nemoţno preto pripustiť
predbeţné hodnotenie vykonaných dôkazov sudcom prostredníctvom masovokomunikačných
prostriedkov, rovnako ako jeho vyjadrenie o tom, ako bude o veci pravdepodobne rozhodnuté.
Naproti tomu namieste nie sú pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ktorý svoj právny
názor vyjadril v rozhodnutí o veci samej, príp. v rozhodnutí, ktorým účastníkovi nepriznal
oslobodenie od súdnych poplatkov pre zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva
(§ 138 ods. 1 prvá veta O.s.p.). Medzi prirodzené atribúty justície v demokratickom a
právnom štáte (na rozdiel od tajnej justície vymykajúcej sa kontrole verejnosti, porovnaj napr.
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 121/2006, 1 Cdo 12/2009,
1 Cdo 120/2009, 5 Cdo 120/2009) patrí oboznamovanie verejnosti (a to nielen právnickej) so
súdnymi rozhodnutiami zásadného významu a tak aj s právnymi názormi v nich zaujatými.
Súvisí to nepochybne predovšetkým s právom na informácie ako základným právom, bez
ktorého napĺňania riadne fungovanie demokratického štátneho zriadenia nie je moţné si ani
predstaviť (porovnaj najmä čl. 17 listiny, čl. 26 ústavy, § 23 ods. 2 zák. č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 31 ods. 1 Spravovacieho a rokovacieho
poriadku Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 114/1993 Z. z.). Umoţňuje sa tak verejnosti
vytvoriť si názor o činnosti súdov a zároveň sa posilňuje dôvera v tieto orgány štátu.
Verejnosť tak spozná judikatúru súdov, predovšetkým vyšších stupňov, právne postoje a
spôsoby riešenia pertraktovaných problémov (káuz).
Sudca tieţ prezentuje svoj právny názor na právne posúdenie veci na zasadnutiach
grémia, resp. kolégia (§ 15 ods. 3, § 17 ods.3, § 21 ods.3 zákona č. 757/2004 Z.z.). Svoj názor
na konkrétnu vec vyjadruje hlasovaním, výsledkom ktorého je stanovisko k zjednocovaniu
výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak došlo k výkladovým
rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia, resp. v
právoplatných rozhodnutiach súdov niţšieho stupňa. Tieto stanoviská sa uverejňujú spolu
s vybranými rozhodnutiami v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky.
Z uvedeného tieţ vyplýva veľmi dôleţitý záver (zistenie) a to, ţe sudcov právny názor
zaujatý v ním rozhodnutých veciach ( či uţ ide o zverejnené rozhodnutia alebo dokonca iba o
verejne vyhlásené rozhodnutia, porovnaj čl. 142 ods. 3 ústavy, § 156 ods. 1 O.s.p.), teda takto
na verejnosť sa dostávajúci jeho právny názor vôbec sa nespája s obavou o stratu jeho
nezaujatosti a nestrannosti pri rozhodovaní v skutkovo a právne obdobných veciach [hoci je tu
daná moţnosť či predpoklad, ţe ak následne bude tento sudca prejednávať a rozhodovať
skutkovo a právne obdobné veci, tento jeho názor sa presadí (uplatní)]. Opačné chápanie tejto
otázky by bolo v rozpore s charakterom a účelom činnosti (poslania) sudcov. Vedomý si
týchto skutočnosti zákonodarca v platnom znení § 14 ods. 3 O.s.p. výslovne uvádza, ţe
„dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o
prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach“. Súdna prax napokon uţ
v minulosti poukázala na to, ţe „dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania
vo veci nie je skutočnosť, ţe sudca v inej obdobnej veci rozhodol spôsobom, s ktorým
účastník nesúhlasí, ani samotná skutočnosť, ţe jeho rozhodnutia boli podrobené kritike v
hromadných oznamovacích prostriedkoch“ (porovnaj R 47/1998).
Je priam ţiaduce, aby sudca mal utvorený právny názor (hoci pôjde spočiatku
spravidla len o koncepčný – východiskový – prístup) na riešenie rozmanitých právnych vecí,
s ktorými sa pri svojej práci stretáva. Tento právny názor sudcu sa formuje, dotvára a patrí
91 Nc 68/2011
k jeho profesionálnej výbave; nie je nijako neobvyklé, ak sa zmení a to aj pri rovnakej právnej
úprave. U sudcu, ktorý zároveň rešpektuje nutné obmedzenie, aby nevstúpil do priestoru
konkrétnych či prejednávaných prípadov (porovnaj § 30 ods. 11 zák. č. 385/2000 Z. z. o
sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý ako jednu zo
základných povinnosti sudcu uvádza, ţe „sudca je povinný zdržať sa verejného vyslovovania
svojho názoru o veciach prejednávaných súdmi“), nie je dôvod obávať sa, ţe by mohol len
pre svoj právny názor stratiť svoju nestrannosť a nezaujatosť.
Nestrannosť sudcu nemôţe ohroziť to, ţe ako súkromná osoba vedie občianskoprávne
konanie s osobným úradom, resp. ministerstvom spravodlivosti, ţe je v spore so štátom ako
účastníkom konania (súdne konanie, v ktorom si uplatnil právo, o ktorom sa má rozhodovať
ako o iných občianskych právach a záväzkoch). V takomto konaní (spore) je postavenie
účastníkov rovné; sudca aj štát, osobný úrad, ministerstvo majú úplne rovnocenné postavenie.
Podanie ţaloby a vedenie sporu o uplatnené právo (rovnako ako prípad, keď sudca v konaní o
občianskych právach a záväzkoch má postavenie ţalovaného, a štát, resp. osobný úrad,
ministerstvo vystupuje ako ţalobca) nemoţno bez ďalšieho povaţovať za skutočnosť, ktorá
by ohrozovala nestrannosť sudcu v inom konaní, v ktorom štát, resp. osobný úrad,
ministerstvo vystupuje ako účastník konania.
Sudca je predstaviteľom súdnej moci. Mimo rámca výkonu súdnictva a funkčného
plnenia úloh sudcu zostáva – ako fyzická (súkromná) osoba – subjektom práv a povinností.
Tak, ako mu nemoţno uprieť právo domáhať sa v súdnom konaní ochrany svojich práv, do
ktorých mu (podľa jeho názoru) bolo neoprávnene zasiahnuté, nemoţno ani iným subjektom
upierať právo domáhať sa ochrany voči subjektu zasahujúcemu do ich práv (i keď je
zasahujúcim subjektom sudca). Sudca takto ako súkromná osoba vstupuje do rozmanitých
právnych vzťahov, z ktorých mu vyplývajú rôzne práva a povinnosti tvoriace obsah daných
právnych vzťahov. Sudca v tomto postavení nie je osobou odtrhnutou od reálneho ţivota,
preto nie je vôbec vylúčené, ţe sa stane účastníkom súdneho konania. Do úvahy medziiným
prichádza aj moţnosť, ţe bude účastníkom občianskeho súdneho konania, v ktorom prípadne
bude (ako ţalobca) uplatňovať svoje práva patriace mu ako účastníkovi súkromnoprávneho
vzťahu a domáhať sa ich ochrany, alebo (ako ţalovaný) bude popierať existenciu povinnosti
vyplývajúcej zo súkromnoprávneho vzťahu tvrdenej ţalobcom. V občianskom súdnom konaní
sú účastníci (a teda aj sudca v uţ uvedenom procesnom postavení ţalobcu alebo ţalovaného)
povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, ţe pravdivo a úplne opíšu
všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a ţe dbajú na pokyny súdu (§ 101
ods. 1 O.s.p.). Sudca, ktorý ako účastník občianskeho súdneho konania (či uţ v procesnom
postavení ţalobcu alebo ţalovaného) opíše skutkové okolnosti rozhodujúce pre posúdenie
prejednávanej veci, plní zákonom uloţenú povinnosť. Plnenie tejto povinnosti samo osebe
a bez ďalšieho v ničom neprekračuje rámec prejednávanej veci a nemôţe byť povaţované za
zverejnenie názoru sudcu s dopadom na iné právne veci prejednávané súdmi.
Za vyjadrenie názoru sudcom (alebo dokonca za verejné vyslovenie názoru sudcom)
vonkoncom preto nemoţno označiť (stotoţniť) stav uplatnenia práva na súdnu ochranu
sudcom ako účastníkom konania (podanie ţaloby) a to aj v prípade, ţe ide o uplatnenie
obdobného nároku, aký poţaduje ţalobca.
Okolnosť povahy uplatneného nároku ako nároku súvisiaceho s výkonom zastávanej
funkcie nič nemôţe zmeniť na tom, ţe sa jedná o ţalobu, ktorá spadá do zaručeného
ústavného práva kaţdej osoby na súdnu ochranu. V uvedenej okolnosti (podanie ţaloby)
nemoţno vidieť vyslovenie právneho názoru z pozície sudcu (v takejto pozícii totiţ nie je, ale
je v pozícii účastníka konania) a tento jeho súkromný akt preto nemoţno stotoţniť či spájať s
nejakým prejudikovaním (čo je napokon aj pojmovo vylúčené) či s potenciálnou
rozhodovacou činnosťou v prípadnom následnom súdnom spore (s pozíciou sudcu v obdobnej
veci).
Moţno teda uzavrieť, ţe sama skutočnosť, ţe sudca v určitej občianskoprávnej veci
dopadajúcej na jeho osobu a jeho osobné pomery uplatnil podaním ţaloby na súde konkrétny
nárok, nevylučuje bez ďalšieho z prejednávania a rozhodovania veci sudcu určeného
rozvrhom práce súdu, ktorý sám (rovnako ako súkromná osoba) podal obdobnú ţalobu.
Pokiaľ tento záver platí v prípade podania ţaloby, musí platiť i v situácii, keď sudca podanie
takejto ţaloby len zvaţuje, ako je tomu v prejednávanej veci (argumentum a maiore ad
minus). Ani táto skutočnosť nie je preto spôsobilá vzbudiť (objektívne) pochybnosť
o nestrannosti sudcu, tak v očiach sporových strán ako aj verejnosti; nie je tu teda dôvod pre
pochybnosť o strate nezaujatosti a nestrannosti sudcu tak, ako ho upravuje § 14 ods.1 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na všetky doposiaľ uvedené
skutočnosti znamenajúce absenciu dôvodu, pre ktorý by mohli vznikať pochybnosti, ţe
sudcovia uvedení vo výroku 1. tohto uznesenia nebudú v predmetnej veci postupovať
nezaujato, neutrálne, rozhodol tak, ţe ich nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
Sudca JUDr. P. P. je ako účastník konania (ţalobca) pre tento svoj pomer k veci bez
ďalšieho vylúčený z jej prejednávania a rozhodovania. Sudca JUDr. R. U. vo svojom
vyjadrení poukázal na súdne konania, trestné oznámenia, sťaţnosti a podnety iniciované
ţalobcom voči jeho osobe. Sudkyňa JUDr. J. U. uviedla, ţe bola so ţalobcom v spore
o ochranu osobnosti. Tieto skutočnosti – priamy vzťah JUDr. P. P. ako ţalobcu k veci, jeho
predošlý súdny spor s JUDr. J. U., súdne konania, trestné oznámenia, sťaţnosti a podnety
iniciované ţalobcom voči JUDr. R. U. a to, ţe sudcovia JUDr. M. B., JUDr. J. B., JUDr. D.
C., JUDr. M. D., JUDr. Y. D., JUDr. M. J., JUDr. J. K., J. K., JUDr. E. K., JUDr. M. N.,
JUDr. V. P., JUDr. K. P., JUDr. F. P., JUDr. M. R., JUDr. V. S., JUDr. M. U. a JUDr. D. W.
majú priateľský vzťah k JUDr. P. P., znamenajú, ţe sú dané objektívne pochybnosti o
nezaujatosti sudcov uvedených vo výroku 2. tohto uznesenia pri prejednávaní a rozhodovaní
tejto veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto sudcov Krajského súdu v Ţiline
vymenovaných vo výroku 2. tohto uznesenia vylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto
veci.
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. novembra 2011
JUDr. Milan D e á k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta