Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)fd0/370021.a21ef4.pdf
PDF · 122.98 KB
No categories available
1Cdo/12/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1 Cdo 12/2009
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky E., bývajúcej vo Z.,
zastúpenej JUDr. E., advokátom v B., proti odporcovi Z., spol. s r.o., so sídlom vo V.,
zastúpenému JUDr. M., advokátom v N., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 6 C 67/2008, o dovolaní
odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 30. októbra 2008 sp. zn. 4 Co 47/2008,
4 Co 48/2008, 4 Co 49/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 30. októbra
2008 sp. zn. 4 Co 47/2008, 4 Co 48/2008, 4 Co 49/2008 až na časť, ktorou rozhodol
o uznesení Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom z 29. januára 2008 č.k. 6 C 67/2008-389,
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 30. októbra 2008 sp. zn.
4 Co 47/2008, 4 Co 48/2008, 4 Co 49/2008 v časti, ktorou zmenil uznesenie Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom z 29. januára 2008 č.k. 6 C 67/2008-389, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín rozsudkom z 28. novembra 2007 č.k. NM - 14 C 15/2001-371
určil navrhovateľku výlučnou vlastníčkou nehnuteľností vedených v Katastri nehnuteľností
Správy katastra Nové Mesto nad Váhom v k.ú. Č. parcely č. X. o výmere X. m² zastavané
plochy a nádvoria, parcely č. X. o výmere X. m² zastavané plochy a nádvoria a nehnuteľnosti
budovy súp. č. X. postavenej na parcele č. X.. Zároveň zamietol návrh navrhovateľky v časti
o určenie, že odstúpenie listom z 31. januára 2002 od kúpnej zmluvy je právne účinné a v
časti o určenie, že kúpna zmluva z 13. novembra 2000 je neplatná od počiatku.
Uznesením z 28. novembra 2007 č.k. NM - 14 C 15/2001-377 Okresný súd Trenčín
nepriznal odporcovi náhradu trov konania a uložil mu povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého
stupňa súdny poplatok vo výške 180 000 Sk do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia
(§ 2 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.).
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením z 29. januára 2008 č.k.
6 C 67/2008-389 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny
poplatok za odvolanie v sume 180 000 Sk do 15 dní od doručenia tohto uznesenia.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie odporcu rozsudkom z 30. októbra 2008 sp. zn.
4 Co 47/2008, 4 Co 48/2008, 4 Co 49/2008 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti vo výroku, ktorým určil, že navrhovateľka je výlučnou vlastníčkou
označených nehnuteľností. Uznesenie súdu prvého stupňa z 28. novembra 2007 č.k.
NM - 14 C 15/2001-377 potvrdil vo výroku o trovách konania a zmenil vo výroku
o povinnosti odporcu zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok z návrhu tak, že
odporca je povinný zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok vo výške 149 000 Sk
do 15 dní. Zároveň zmenil aj uznesenie súdu prvého stupňa z 29. januára 2008 č.k.
6 C 67/2008-389, a to tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa
súdny poplatok za odvolanie vo výške 3 000 Sk v lehote 15 dní.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca, ktorý navrhol
rozsudok v plnom rozsahu zrušiť, a to z dôvodov uvedených v § 237 písm. f/ O.s.p. a podľa
§ 243b ods. 2 O.s.p. vrátiť vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dovolanie odôvodnil tým, že
odvolací súd nevzal do úvahy odporcom navrhnuté odvolacie dôvody a bez toho, aby ho
o termíne odvolacieho konania upovedomil, a takisto bez toho, aby upovedomil jeho
splnomocneného právneho zástupcu, ktorý prevzal právne zastúpenie 28. októbra 2008,
meritórne rozhodol. Vyslovil názor, že uvedeným postupom došlo k odňatiu možnosti
odporcu konať pred súdom.
Navrhovateľka vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že dovolateľ opomenul novelizáciu
§ 214 O.s.p. (zákon č. 384/2008 Z.z.) účinnú od 15. októbra 2008 a že tvrdený dôvod
prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. preto nie je daný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1. O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr
to, či dovolanie odporcu smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanovení § 237, § 238 a § 239
O.s.p. V ustanovení § 237 O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie
§ 238 O.s.p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu
vydaným vo forme rozsudku a v ustanovení § 239 O.s.p. sú uvedené dôvody prípustnosti
dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia.
Dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné, ak smeruje proti rozsudku,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmanej veci odporca napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu, ktorým odvolací
súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Rozhodnutiu odvolacieho súdu
nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor v tejto veci a nejedná
sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože
by šlo o rozhodnutie po právnej stránke zásadného právneho významu (§ 238 ods. 2, 3 O.s.p.).
Neboli teda splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 1, 2, 3 O.s.p.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
podľa § 238 O.s.p., ale komplexne sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté
niektorou z vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (ide o prípad nedostatku právomoci
súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad
nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o prípad odňatia
možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo
súdom nesprávne obsadeným).
V rámci toho prieskumu dovolací súd ustálil, že až na rozhodnutie odvolacieho súdu
o uznesení súdu prvého stupňa z 29. januára 2008 č.k. 6 C 67/2008-389 došlo k vade v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. zakladajúcej prípustnosť a dôvodnosť dovolania, t.j. že odvolací súd
svojim postupom odňal odporcovi možnosť konať pred súdom.
Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) je treba rozumieť taký
chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Podľa § 156 ods. 3 O.s.p. vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez
nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na
úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom
súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vždy, ak
a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania
Z obsahu spisu nie je sporným, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania
(§ 214 ods. 2 O.s.p.) a že došlo k verejnému vyhláseniu napadnutého rozsudku, ako to
dokladá zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku, ktorá je na č.l. 408 spisu. Obsahom spisu
v tejto právnej veci a ani obsahom zberného spisu Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
4 Co 47/2008, 4 Co 48/2008, 4 Co 49/2008, ktorý si dovolací súd vyžiadal, nie je však
doložené, že odvolací súd dodržal postup stanovený v cit. ust. § 156 ods. 3 O.s.p o oznámení
miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu, ktoré ustanovenie sa
v plnom rozsahu vzťahuje aj na odvolací súd (§ 211 ods. 2 O.s.p.). V spise sa nachádza iba
oznámenie pre kanceláriu zo 16. októbra 2008 o termíne vyhlásenia rozsudku stanovenom na
30. októbra 2008 o 12,00 hod. v miestnosti č. 109 – bez účastníkov, pri ktorom je v rubrike
„Došlo:“ odtlačok pečiatky s dátumom 16.10.2008 (porovnaj č.l. 405 p.v. spisu). Spis
neobsahuje žiadnu úpravu ohľadom zachovania postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p., t.j. pokyn,
aby sa oznámilo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote
najmenej päť dní pred jeho vyhlásením, resp. záznam, že by sa tak stalo. Ani v spise súdu
prvého stupňa a ani v zbernom spise odvolacieho súdu sa teda nenachádza doklad (úprava,
záznam alebo oznámenie), ktorý by osvedčil, že uvedený zákonom stanovený postup
o oznámení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu na úradnej tabuli
súdu bol dodržaný. Za tohto stavu veci dospel dovolací súd k záveru, že došlo k neoznámeniu
miesta a času verejného vyhlásenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Keď napriek
skutočnosti, že nebol zachovaný postup podľa § 156 ods. 3 O.s.p., odvolací súd vyhlásil
predmetný rozsudok, zaťažil ho vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (až na časť, ktorou
rozhodol o uznesení Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom z 29. januára 2008 č.k.
6 C 67/2008-389).
Požiadavka na verejné vyhlásenie rozsudku v zmysle článku 142 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky vychádza z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných
slobodách, preto jej podstata a účel sa nemôže zásadne odlišovať od definície podanej
v kontexte týchto zmlúv, napr. Európskym súdom pre ľudské práva.
Ústava zaručuje nie teoretické a iluzórne práva, ale konkrétne a účinné, preto
požiadavku verejného vyhlásenia rozsudku možno považovať za splnenú len vtedy, ak má
verejnosť možnosť získať informácie o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby pri
takomto zverejnení mohol byť prítomný ktokoľvek, kto má o to záujem, pričom vo vzťahu
k účastníkom konania sa musí vychádzať z prezumpcie tohto záujmu (porovnaj Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 5/02).
Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Princíp verejnosti však nie je absolútnym (verejnosť možno výnimočne vylúčiť
v prípadoch ustanovených zákonom – porovnaj čl. 48 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej
republiky); výnimky z tohto princípu sa ale vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovanie),
nie však na vyhlásenie rozsudku. Povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná.
Vyplýva to z doslovného znenia čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj zo zákonov, ktoré v súlade s ústavou upravujú podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane, o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi. Verejné vyhlásenie rozsudku súvisí
s povinnosťou všeobecného súdu upovedomiť o tom účastníkov konania (v danom prípade
dodržaním postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p.). Účastník konania má právo byť prítomný na
vyhlásení rozsudku súdu a len on sám môže rozhodnúť, či sa tohto zasadnutia zúčastní alebo
nezúčastní. Jeho rozhodnutie nemôže ovplyvniť postup súdu pri realizácii konania
v intenciách článku 142 ods. 3 ústavy. Iný postup všeobecného súdu znamená porušenie
ústavnosti v konaní pred ním, ktoré spočíva v porušení základného práva účastníka konania
zakotveného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „Dohovor“) v spojení s článkom 142 ods. 3 ústavy.
Dovolací súd v tejto spojitosti poukazuje, že už spomenuté ustanovenie čl. 142 ods. 3
ústavy, ktoré obsahuje princíp verejného vyhlásenia rozsudku, má povahu ústavného príkazu
pre všeobecné súdy, podľa ktorého v prípade, že rozhodujú vo forme rozsudku, sú povinné
tieto rozsudky vyhlasovať vždy verejne. Ide tu o ústavnú záruku, že všeobecné súdy ako
štátne orgány nemôžu obmedziť právne postavenie účastníkov v konaní pred nimi, ktoré
postavenie im má poskytnúť možnosť verejne sa oboznámiť s obsahom rozsudku a s jeho
odôvodnením (právo na aktívne, faktické, pozitívne konanie štátu, ktoré má základ v ústave
a jej princípoch). Je zrejmé, že sa týmto ústavným príkazom sleduje ochrana účastníkov
konania pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti. Zabezpečuje sa tým aj
transparentný výkon spravodlivosti a tým sa prispieva k dosiahnutiu cieľa sledovaného
článkom 6 ods. 1 Dohovoru.
Predpokladom prítomnosti odporcu na verejnom vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu
v tejto právnej veci bolo oznámenie súdu o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku na
úradnej tabuli súdu v zmysle § 156 ods. 3 O.s.p. (v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.).
Povinnosťou odvolacieho súdu bolo preto zachovať zákonom stanovený postup oznámenia
miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku, k čomu však podľa obsahu základného spisu
a zberného spisu nedošlo. To malo za následok predovšetkým znemožnenie samotnej účasti
odporcu na verejnom vyhlásení rozsudku – verejnom oboznamovaní súdu o tom, ako
rozhodol (aké konkrétne výroky vyslovil) a z akých dôvodov. Tento nesprávny procesný
postup odvolacieho súdu mal pre odporcu ďalší negatívny procesný dôsledok v tom zmysle,
že odvolací súd mu nevytvoril procesnú možnosť kontroly, či jednotlivé výroky rozsudku,
ktorý mu bol doručený v písomnom vyhotovení, sú v plnom rozsahu totožné s verejne
vyhlásenými výrokmi rozsudku, a či snáď neboli prípadne dodatočne zmenené (podľa § 156
ods. 4 O.s.p. je totiž súd viazaný vyhláseným rozsudkom a vyhlásený rozsudok nemôže
zmeniť, i keby si neskôr uvedomil, že rozhodol nesprávne). Odvolací súd teda uvedeným
chybným procesným postupom (nedošlo k oznámeniu miesta a času vyhlásenia rozsudku
v zmysle cit. § 156 ods. 3 O.s.p.) nevytvoril odporcovi zákonom predpokladanú procesnú
možnosť účasti na verejnom vyhlásení napadnutého rozsudku.
Verejné vyhlásenie rozsudku nie je len formálny a samoúčelný úkon. Jeho podstata má
zásadný význam a spája sa s viacerými procesnoprávnymi dôsledkami. Vyhlásením rozsudku
konanie nekončí a ešte aj pri verejnom vyhlasovaní majú účastníci konania procesné práva
a povinnosti. Ide tu o úkon súdu, ktorý je z hľadiska vecného, časového, miestneho
a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu. Z hľadiska vecného
ide o to, že pri verejnom vyhlásení rozsudku má účastník, ak boli dodržané podmienky
oznámenia vyhlásenia tohto rozsudku, možnosť uplatniť procesné práva smerujúce k ochrane
pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti a tiež práva zabezpečujúce
účastníkovi možnosť kontroly súdu. Obsahom procesného oprávnenia účastníka pri kontrole
súdu vyhlasujúceho rozsudok je predovšetkým jeho oprávnenie preveriť, či bol rozsudok
v jeho veci vôbec vyhlásený (to má význam z hľadiska účastníkovej vedomosti, či je súd
rozsudkom viazaný, a ak áno, akým rozsudkom – akými konkrétnymi výrokmi – je viazaný).
Nezanedbateľným je tiež procesné oprávnenie účastníka preveriť, či súd vyhlásil rozsudok na
oznámenom mieste a v oznámenom čase (hľadisko miestne a časové). Neprehliadnuteľným
oprávnením účastníka je aj jeho právo preveriť (zistiť), v akom zložení (hľadisko personálne)
súd vyhlásil rozsudok (porovnaj v tejto spojitosti najmä § 237 písm. g/ O.s.p.) a s akým
odôvodnením (hľadisko vecné). Procesný nedostatok odvolacieho súdu vo vzťahu k tomuto
úkonu (nenaplnenie ustanovenia § 156 ods. 3 O.s.p.), v dôsledku ktorého sa poprie samotná
podstata verejného vyhlásenia rozsudku (keďže sa neoznámi čas a miesto jeho vyhlásenia), je
z procesného hľadiska nenapraviteľný (nedá sa nijako konvalidovať). Nedodržanie postupu
oznámenia času a miesta vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu znamená z pohľadu
spomenutých kontrolných a ochranných oprávnení účastníka toľko, že korekciu porušených
procesných práv účastníka možno v dovolacom konaní docieliť len zrušením takéhoto
rozsudku ako rozsudku zaťaženého vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že odvolací súd konal v danej
právnej veci inak, ako mu to stanovil Občiansky súdny poriadok v § 156 ods. 3 v spojení
s § 211 ods. 2, a tým znemožnil odporcovi realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu pri
vyhlasovaní rozsudku patria. Takéto konanie odvolacieho súdu je porušením práva na súdnu
ochranu a predstavuje vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd preto
uznesením zrušil rozsudok odvolacieho súdu až na časť, ktorou rozhodol o uznesení
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom z 29. januára 2008 č.k. 6 C 67/2008-389, a vec mu
v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 4 O.s.p.).
Dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu nielen v časti, ktorou potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, ale aj v časti, ktorou rozhodol o uznesení súdu
prvého stupňa z 28. novembra 2007 č.k. NM – 14 C 15/2001-377, keďže v prípade tohto
rozhodnutia (výroku o trovách konania a výroku o povinnosti odporcu zaplatiť súdny
poplatok z návrhu - § 2 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.), ktoré je svojou povahou
uznesením (§ 167 ods. 1 O.s.p.), jedná sa o rozhodnutie s povahou výroku závislého (porovnaj
§ 242 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) na prvom výroku (výroku o veci samej - výsledku konania).
Pokiaľ ale rozhodoval odvolací súd napadnutým rozsudkom aj o odvolaní odporcu
proti uzneseniu súdu prvého stupňa z 29. januára 2008 č.k. 6 C 67/2008-389, tak u tohto jeho
rozhodnutia (v tejto časti) nemožno vidieť závislosť na rozhodnutí o odvolaní proti rozsudku
súdu prvého stupňa (výroku o veci samej). Výrok o povinnosti odporcu zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie - na rozdiel od rozhodnutia podľa § 2 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992
Zb. - závislosť (priamu spojitosť) na výroku o veci samej nemá. Túto chýbajúcu závislosť
(priamu spojitosť medzi výrokmi) nemožno zamieňať za procesný vzťah vyplývajúci z úpravy
náhrady trov konania (teda že trovy odporcu na základe takéhoto rozhodnutia by sa mohli - ak
by bol procesne úspešný - premietnuť do výroku o náhrade trov konania). Bolo preto potrebné
posúdiť v uvedenej časti dovolanie odporcu osobitne. Dovolanie tu smeruje proti výroku
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zmenil uznesenie súdu prvého stupňa o súdnom poplatku
vyrubenom odporcovi za odvolanie. Tento výrok, hoci je obsiahnutý v rozsudku, je podľa
§ 167 ods. 1 O.s.p. svojou povahou uznesením, preto prípustnosť dovolania proti tomuto
výroku sa posudzuje podľa zákonných ustanovení, ktoré vyvodzujú prípustnosť dovolania
proti uzneseniu.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Podľa § 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p. daná nie je, keďže iba podľa
názvu ide o zmeňujúce rozhodnutie: z porovnania rozhodnutí vyplýva, že odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa z 29. januára 2008 č.k. 6 C 67/2008-389 o povinnosti odporcu
zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 180 000 Sk tak, že odporcovi uložil povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 3 000 Sk (inými slovami povedané to
znamená, že odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo vyrubení súdneho
poplatku za odvolanie do sumy 3 000 Sk a zvyšok pôvodnej sumy ako neopodstatnený,
pravdaže, nevyrubil).
Pretože tu nejde ani o rozhodnutie, ktoré je uvedené v § 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.,
a ani o niektoré z potvrdzujúcich uznesení vymenovaných v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.,
prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z týchto ustanovení.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal iba vadu uvedenú v § 237 O.s.p., konkrétne
odňatie možnosti odporcovi konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolací súd v danom prípade nezistil pri svojom prieskume v zmysle § 242 ods. 1
O.s.p., že by napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti bolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p.
Vo vzťahu k uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu ohľadom vyrubenia súdneho
poplatku odporcovi za odvolanie, ktoré – ako už bolo spomenuté – má povahu uznesenia,
nemožno uplatniť vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. tak, ako sa argumentuje
v predošlej časti tohto odôvodnenia; táto argumentácia sa totiž týka iba rozhodnutia o veci
samej. Na skúmané rozhodnutie (uznesenie) sa však nevzťahuje povinnosť súdu oznámiť čas
a miesto jeho vyhlásenia, ktorá sa výlučne vzťahuje na vyhlásenie rozsudku ako rozhodnutia
o veci samej. Okolnosť, že uvedené rozhodnutie (uznesenie) sa stalo súčasťou (obsahom)
rozsudku, neznamená, že by stratilo svoju povahu uznesenia; k tejto skutočnosti musel
dovolací súd prihliadať. Na túto časť dovolaním napadnutého rozsudku (s povahou uznesenia)
závery, ktoré sa vzťahujú iba na rozsudok ako rozhodnutie o veci samej, teda neplatia a - ako
už bolo objasnené - nejde tu ani o rozhodnutie s povahou výroku závislého od rozhodnutia vo
veci samej (porovnaj § 242 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu proti
rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 30. októbra 2008 sp. zn. 4 Co 47/2008, 4 Co 48/2008,
4 Co 49/2008 v časti, ktorou zmenil uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
z 29. januára 2008 č.k. 6 C 67/2008-389, odmietol podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok neprípustný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 tretia veta O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. júna 2009
JUDr. Jana Bajánková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková