Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžr/72/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu

senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: V., bytom B.X., proti odporcovi : Obvodný

pozemkový úrad Košice – okolie so sídlom Popradská č. 78, 040 11 Košice, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v reštitučnom konaní, na odvolanie navrhovateľa

proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18. februára 2011 č. k. -52,

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 18. februára 2011 č. k. -52 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu

č.: A/2010/00333/3-Sp zo dňa 03.03.2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím č.: A/2010/00333/3-Sp zo dňa 03.03.2010 odporca podľa § 5 zákona

č. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o niektorých opatreniach na usporiadanie

2

vlastníctva k pozemkom (ďalej na účely tohto rozsudku tiež „“)

a v súlade s o správnom konaní (ďalej len „“)

vyslovil, že navrhovateľovi ako oprávnenej osobe priznáva

1. vlastnícke právo, nakoľko podľa ust. písmeno c) spĺňa

podmienky uvedené v ust. písmena o) , a ďalej

2. právo na náhradu vo forme prevodu náhradného pozemku do vlastníctva alebo

poskytnutia finančnej náhrady podľa ust. za pozemok

parc. č. X.X. pôvodne zapísaný v PKV č. X. ako lúka pre k. ú. B. v pôvodnej výmere 624

2 2

mz prevzatej výmery 171 m.

Podľa písmena o) oprávneným osobám sa navráti

vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku

prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že pozemok sa nachádza vo vlastníctve

právnickej osoby - Obce Baška, ktorá nie je povinnou osobou, nakoľko nie sú splnené

podmienky podľa ust. , a teda podľa ust.

k pozemku nie je možné navrátiť vlastníctvo.

3. Ďalej odporca v odôvodnení uviedol, že navrhovateľ prostredníctvom svojej

žiadosti doručenej dňa 27.12.2004 požiadal o navrátenie vlastníckeho práva po právnom

predchodcovi a pôvodnom vlastníkovi J., zomrelom X. k parc. č. X.X. pôvodne zapísanej v

2

PKV č. X. ako lúka pre k. ú. B. v pôvodnej výmere 624 m.

4. Na základe uvedenej žiadosti bolo zistené, že v PKV č. X. pre k.ú. B. je ako vlastník

pozemku parc. č. X.X. je pod B 1 uvedený J. v celosti. Podľa vyjadrenia MNV Baška mala

byť uvedená parcela začlenená do parcely č. X. v roku 1982 ako stavebný pozemok na

investičnú bytovú výstavbu, pričom podľa listu MNV Baška zo dňa 26.04.1984 pozemok ako

parc. č. X. mal byť vyvlastnený podľa identifikácie 520/84, čo však v reštitučnom konaní

nebolo preukázané.

5. Na základe týchto skutočností je zrejmé, že došlo k odňatiu pozemku parc. č. X.X.

bez právneho dôvodu, a tým bola splnená podmienka stanovená v ust. § 3 ods. 1 písmena o)

3

6. S odkazom na písomnú identifikáciu č. K 1-696/2010 zo dňa 12.02.2010

vypracovanej Správou katastra Košice – okolie odporca zistil skutkový stav, že pozemok

parc.č. X.X. je v súčasnosti vedený na LV č. X. ako parc. č. X.X. trvalé trávne porasty

2 2

o výmere 83 ma parc.č. X.X. trvalé trávne porasty o výmere 370 mvo vlastníctve

navrhovateľa ako reštituenta v celosti v k.ú. B. a zvyšok výmery uvedeného pozemku

2

o rozlohe 171 mje vedený pre k. ú. B. na LV č. X. ako časť parc. č. X., zastavaná plocha vo

vlastníctve Obce Baška.

7. Napriek uvedeným skutočnostiam odporca s poukazom na ustanovenia § 6 ods. 2, 5

a 8 , ktorých text citoval, vyslovil záver, že z vyššie uvedených

skutočností vyplýva, že zvyšujúca výmera pozemku parc. č. X.X. pôvodne zapísaného v PKV

2

č. X. pre k.ú. B. o výmere 171 mje v súčasnosti vo vlastníctve Obce Baška, a teda podľa ust.

pozemok je vo vlastníctve právnickej osoby, ktorá

nie je povinnou osobou.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

8. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ na Krajský súd v Košiciach opravný

prostriedok zo dňa 29.03.2010.

9. Krajský súd ako súd prvého stupňa v konaní podľa Tretej hlavy, Piatej časti

preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, oboznámil sa

s obsahom administratívneho spisu odporcu a dospel k záveru, že opravný prostriedok

navrhovateľa nie je dôvodný. Na základe ďalej uvedeného skutkového a právneho stavu veci

krajský súd podľa potvrdil preskúmavané rozhodnutie odporcu ako vecne

správne.

10. Vo svojom odôvodnení krajský súd najmä zdôraznil tú časť argumentácie

2

navrhovateľa, že namiesto pridelenia náhradného pozemku o výmere 171 mmu má byť

prinavrátené vlastnícke právo k pôvodnému pozemku o rovnakej výmere, ktorý v súčasnej

dobe podľa údajov správy katastra tvorí súčasť parc. č. X. vedenej na LV č. X.

na k.ú. B. vo vlastníctve Obce Baška.

4

11. Po zrekapitulovaní skutkových zistení odporcu krajský súd poukázal

aj na vyjadrenie Katastrálneho úradu v Košiciach, Správy katastra Košice – okolie, č. 1425/08

z 19.09.2008. Okrem iného krajský súd citoval z tohto vyjadrenia Správy katastra Košice –

okolie to, že „vlastnícke právo k nehnuteľnosti označenej ako parcela registra C č. X. je

v katastri nehnuteľností evidované v súlade s verejnou listinou uloženou v zbierke listín, preto

nie je daný zákonný dôvod na opravu chyby v katastrálnom operáte v zmysle § 59 ods. 1

katastrálneho zákona“.

12. Krajský súd ďalej konštatoval, že konanie o obnove katastrálneho operátu bolo

v obci Baška ukončené v roku 2000 a jeho výsledkom bolo v danej konkrétnej veci

prečíslovanie parcely č. X. (vlastníctvo, ku ktorej vzniklo obci Baška v zmysle § 14

o majetku obcí v znení neskorších predpisov) na parcelu č. X. vedenú na

LV č. X. pre k.ú. B. ako vlastníctvo uvedenej obce.

13. S prihliadnutím na tú skutočnosť, že správny orgán nemohol obísť ustanovenie § 6

ods. 1 písm. a) v nadväznosti na ustanovenie uvedeného

zákona, ktoré neumožňovali iný právny spôsob riešenia preskúmavanej právnej veci ako

prevedenie náhradného pozemku do vlastníctva oprávnenej osoby, krajský súd rozhodol tak,

ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

14. Záverom krajský súd poučil navrhovateľa o jeho práve sa domáhať v občianskom

súdnom konaní podľa určenia vlastníckeho práva k hore uvedenej

výmere, argumentujúc zisteným skutkovým a právnym stavom veci v danom reštitučnom

konaní.

III.

Odvolanie navrhovateľa/stanoviská

A)

15. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 31.03.2011 (č. l. 63 – pôv. zaslané na Najvyšší

súd Slovenskej republiky) proti rozsudku krajského súdu navrhovateľ vyjadril nesúhlas

s vydaným rozsudkom.

16. Skonštatoval, že v priebehu 80-tych rokov minulého storočia malo dôjsť

k vyvlastneniu pozemku parc. č. X.X. v k.ú. B.. Po zvážení skutočností, ktoré sa nachádzajú

5

v odôvodnení rozsudku krajského súdu, ďalej vo vyjadreniach Katastrálneho úradu Košice –

okolie, či Pozemkového úradu Košice - okolie ako aj vyjadreniach samotného navrhovateľa,

2

má tento za preukázané, že k prevodu časti parcely o výmere 171 mz celkovej výmery 624

2

mdošlo bez právneho dôvodu. Podľa navrhovateľa mu bol tento pozemok doslova ukradnutý

a následne sa dostal na LV č. X. v prospech obce Baška.

17. Podľa navrhovateľa uvedeným konaním mu mala byť spôsobená veľká krivda,

o ktorej napravenie bezúspešne požaduje nielen starostu obce (bezodplatné prinavrátenie

pozemku), resp. Pozemkový úrad Košice - okolie, poprípade Katastrálny úrad Košice. Navyše

Krajský súd v Košiciach podľa navrhovateľa namiesto toho, aby túto krivdu napravil

spravodlivým rozhodnutím, tak konal opačne.

18. Z argumentov uvedených v odvolaní navrhovateľa z 31.03.2011 ďalej pre Najvyšší

súd vyplýva, že zotrváva na svojich argumentoch uvedených v opravnom prostriedku

z 29.03.2010, z ktorých ešte vyplýva nasledovný skutkový stav. Na pozemku X.X.

navrhovateľa, ako aj na vedľajších pozemkoch (predtým č. X.), teraz č. X./1, X./2 a X. vo

vlastníctve rodiny M., a tiež (pôvodne č. X.), teraz č. X./1 a X./2, vo vlastníctve Ľ. mal

vzniknúť v 80-tych rokoch minulého storočia stavebný pozemok. Pod vplyvom nových

podmienok po r. 1989 sa záujemca o tento pozemok vzdal.

19. Na základe uvedených skutočností ako aj argumentácie navrhovateľa tento

požaduje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky s okamžitou platnosťou zrušil vlastníctvo

obce Baška k pozemku parc. č. X. na LV č. X. pre k.ú. B., okres Košice – okolie.

B)

20. Vo svojom vyjadrení (č. l. 73) zo dňa 05.05.2011 odporca v úvode zopakoval

odvolaciu argumentáciu navrhovateľa ako aj obsah jeho reštitučnej žiadosti.

21. Ďalej odporca citoval ustanovenie , pričom

zdôraznil, že Obec Baška, ktorá je v súčasnosti vlastníkom prevzatej časti pozemku, však

uvedené ustanovenie nespĺňa. Nemá k pozemku vo vlastníctve Slovenskej republiky právo

hospodárenia alebo právo správy, a nie je poľnohospodárske družstvo, a teda podľa odporcu

podľa ustanovení k pozemku nie je možné navrátiť

vlastníctvo. Preto odporca ako správny orgán v uvedenom prípade nemôže rozhodnúť inak,

6

nakoľko by to bolo v rozpore s platnou právnou úpravou, podľa ktorej si odvolateľ uplatnil

reštitučný nárok.

22. Záverom odporca požiadal o potvrdenie napadnutého rozsudku krajského súdu

v plnom rozsahu.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

23. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd

( ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených

v odvolaní podľa (ďalej v texte

rozsudku len „“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej

lehote ( ) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia

v spoj. s ust. odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania (

ods. 2 záver vety ) jednomyseľne ( ) dospel k záveru,

že odvolanie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo

z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ), a preto postupom

podľa v spoj. s a rozsudok krajského súdu

zmenil tak, že podľa napadnuté rozhodnutie iba odporcu,

nakoľko ide o prvostupňový správny orgán, rozhodnutím podľa zrušil

a vrátil mu späť na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov.

24. Najvyšší súd sa nestotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom

rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených konajúcim správnym orgánom. Na druhej

strane podstatou odvolania ako aj podaného opravného prostriedku, ktorou sa navrhovateľ

domáha preskúmania rozhodnutia odporcu, je právna otázka výkladu reštitučného titulu, ktorý

si navrhovateľ uplatnil, tzn. či obec mohla nadobudnúť do svojho vlastníctva vec, ktorá prešla

na štát bez právneho dôvodu. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze

skutkového zistenia.

Podľa písmena o) oprávneným osobám sa navráti

vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku

prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu.

7

25. Vo všeobecnosti súkromné právo v demokratických spoločnostiach (napr. str. 173

a nasl. in: Lazar, J. a kol., Základy Občianskeho hmotného práva, alebo str. 289 in: Vojčík,

P.: , stručný komentár) umožňuje nadobudnúť vlastnícke právo

derivatívnym (zmluvným alebo núteným) spôsobom, tzn. že nový vlastník nielenže odvodzuje

legitímnosť svojho vlastnícke práva ale aj rozsah jeho predmetu od vlastníckeho predchodcu

(succesio), alebo na základe originárnej okupácie, či už voľného, opusteného alebo

strateného, poprípade skrytého predmetu vlastníctva, pod kautelou starorímskej zásady,

že nikto nemôže na druhého preniesť viac práva, ako sám má (nemo plus iuris ad alium

transfere potest quam ipse habet).

Pokiaľ by ale správny súd takúto situáciu akceptoval, poprel by demokratickou

spoločnosťou akceptovaný princíp, že z nepráva (krivdy) právo nevznikne “ex iniuria ius non

oritur“. Citované právne princípy, ktoré vznikli v starom Ríme tvoria nepochybne spoločný

priestor spravodlivosti, ktorý je pre podmienky Európskej únie vymedzený nielen

prostredníctvom článku 6 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii ale aj článku 67 a nasl. Zmluvy

o fungovaní Európskej únie.

26. Pomeriavajúc týmito zásadami proces odňatia uvedeného pozemku po formálnej

ako aj po materiálnej stránke (bod č. 32), je pre Najvyšší súd nepochybné, že štát,

tzn. Československá socialistická republika v období pred alebo po 01. januáru 1990,

tzn. počas platnosti vtedajšej (najmä ústavného

o československej federácii a v ňom zakomponovaný odkaz: „zaručovať im [občanom] rovné,

demokratické práva a slobody bez rozdielu národnosti“ v spojení s § 131 vtedy platného

), resp. odo dňa 08. februára 1991, tzn. od účinnosti ústavného zákona

č. , ktorým sa uvádza Listina Základných Práv a Slobôd ako ústavný zákon

Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, nakoľko rešpektoval,

čo iba aj v slovnej rovine, minimálne demokratické práva jednotlivcov, štát nemohol týmto

svojim úkonom nadobudnúť vlastníctvo k predmetnému pozemku ani derivatívnym spôsobom

a ani spôsobom originárnym, a preto sa k nemu nemohol správať ako k svojmu majetku.

Podľa v znení platnom do marca 1990 osobné

vlastníctvo je nedotknuteľné. Len ak ide o dôležitý záujem spoločnosti, ktorý nemôže byť

uspokojený inak, môže sa vec použiť aj bez privolenia vlastníka, avšak len dočasne,

v nevyhnutnej miere a za náhradu. To platí aj vtedy, ak je krajne ohrozený život alebo zdravie

občana alebo jeho naliehavý záujem.

8

Podľa v hore uvedenom znení vyvlastniť vec,

ktorá je v osobnom vlastníctve, možno len v dôležitom záujme spoločnosti, a to na základe

zákona a za náhradu. To isté platí, ak sa má osobné vlastníctvo k veci trvale obmedziť.

Podľa článku 1 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ústavné zákony, iné zákony

a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných

práv a slobôd.

Podľa článku 11 ods. 1 veta prvá a druhá Listiny základných práv a slobôd Každý má

právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah

a ochranu.

27. Nakoniec ani zákonodarca prostredníctvom ustanovenia § 3 ods. 1 písm. o)

nemal ambíciu vysloviť, že na štát mal v dôsledku prevzatia

nehnuteľnosti bez právneho dôvodu prejsť aj vlastnícke právo a takýto výkladový záver

ustanovenia je nutné principiálne odmietnuť

vzhľadom k zásade logického výkladu „reductio ad absurdum“. Naopak, je jednoznačné

a v súlade s demokratickými princípmi, že v prípade pozemku takto získaného štátom

bez právneho titulu prešlo na štát nelegálne panstvo nad nehnuteľnosťou, pričom nezákonnosť

uvedenej držby sa počas celého alebo časti obdobia prejavovala v tom, že skutočnému

vlastníkovi pozemku štát reálne alebo právne odňal možnosť nehnuteľnosť držať, užívať ju

a požívať jej plody a úžitky.

28. V súvislosti s hore vyslovenými závermi o nenadobudnutí vlastníckeho práva

k vzťahu k zisteným skutočnostiam musí Najvyšší súd najmä poukázať na tie dve základné

skutočnosti, ktoré vyplývajú z listu Správy katastra Košice – okolie č.: 1425/08 z 19.09.2008

(č. l. 6).

Po prvé, že podľa rozhodnutia Štátneho notárstva Košice – vidiek č. D 1229/90

vo veci prejednania dedičstva po poručiteľovi J., nadobudol žalobca vlastnícke právo okrem

iného aj k nehnuteľnostiam z PKV č. X., v k.ú. B., v celosti. Hoci na jednej strane žalobca

pripustil svoju vedomosť (viď jeho opravný prostriedok na krajský súd pod č. l. 1) o možnosti

vyvlastnenia uvedeného pozemku v roku 1984 za účelom vytvorenia stavebného pozemku, o

čom však svojim tvrdením vyslovil, že k tomuto nedošlo („Pod vplyvom nových podmienok

po r. 1989 sa záujemca o tento pozemok vzdal svojho záujmu “), a následne (viď Vyjadrenie

9

sa žalobcu z 28.02.2010 k podkladom pred vydaním rozhodnutia správneho orgánu) potvrdil

neriešené užívanie predmetného pozemku („Z tohto dôvodu nebol pozemok nikdy zastavaný

a všetci traja majitelia užívame až do dnešného dňa svoje pásiky /sadíme tam rôzne

hospodárske plodiny/“). Takto žalobca potvrdil, že hore uvedené nezákonné panstvo jemu,

resp. jeho právnym predchodcom čiastočne bránilo v reálnom využívaní predmetného

pozemku a po právnej stránke sa nemožnosť dovolávať vlastníctva pretrváva až do dnešných

dní.

29. Po druhé, že v roku 1994 bola parcela č. X. na základe protokolu o delimitácii

nehnuteľného majetku v zmysle o o majetku obcí zapísaná do

LV č. X. v prospech obce Baška. Následne v roku 2000 bolo v katastrálnom území B.

dokončené konanie o obnove katastrálneho operátu novým mapovaním, pri ktorom boli

zamerané všetky nehnuteľnosti, prečíslované parcely a vypočítané nové výmery všetkých

parciel. Parcela č. X. bola v LV č. X. prečíslovaná na parc. č. X..

Podľa o majetku obcí účelom tohto zákona je

ustanoviť, ktoré veci z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva obcí,

a upraviť majetkové postavenie a hospodárenie obcí s ich majetkom.

Podľa do vlastníctva obcí prechádzajú [zákonodarca

tu zvolil derivatívny, tzn. spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva odvodený z vlastníckeho

práva predchodcu] z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich

orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu

právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú.

30. Najvyšší súd už hore konštatoval (bod č. 26), že predmetný pozemok nemohol byť

zaradený do majetku štátu. Je nepochybné, že je založený na zriedkavo

(vo význame nezvyčajne) využívanom mechanizme nadobudnutia vlastníckeho práva

spôsobom „ex lege“, tzn. bez požadovania existencie ďalšej právnej skutočnosti. Práve takýto

postup s absenciou vydania individuálneho správneho aktu, ktorý by si vyžadoval oslovenie

aj skutočného vlastníka (najmä z titulu zápisu vlastníckeho práva do PKV č. X.), si vyžaduje

od štátu (resp. jeho orgánov poverených správou katastra) ako aj od nadobúdajúceho subjektu

(obce) veľmi starostlivé preverovanie procesu „ex lege“ spojenú s vypracovaním

delimitačných listín (protokolov) a mimoriadny dôraz na dodržiavanie zásady legality

v zmysle v spojení s veta prvá .

10

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa veta prvá Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát.

31. Za takto zistených skutočností ako aj na ich základe vykonaných záverov musí

Najvyšší súd vysloviť záver, že nakoľko štát nemohol nikdy nadobudnúť do svojho majetku

pozemok, ktorý získal do svojej sféry bez právneho dôvodu, vlastnícke právo, ktoré žalobca

nadobudol na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Košice – vidiek č. D 1229/90 vo veci

prejednania dedičstva po poručiteľovi J., žalobca, vzhľadom na garantovanú

nepremlčateľnosť vlastníckeho práva ( ) ako základného práva, žalobca ani

nestratil.

Samotné pripustenie výskytu chyby štátnym orgánom ako základne príčiny vedúcej

k vzniku súčasného stavu, tzn. chybného geometrického plánu vyhotoveného počas procesu

rozdelenia parcely mpč. X. na parcelu mpč. X./1, zapísanú v PKV č. X., a parcelu

mpč. X.X., zapísanú v PKV č. X. (viď list Správy katastra Košice – Okolie z 19.09.2008), je

pre toto konanie irelevantné, a čo sa týka právnych následkov uvedenej chyby zaťažuje iba

príslušné štátne orgány; nie však samotného žalobcu.

Podľa základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné,

nepremlčateľné a nezrušiteľné.

32. Je nepochybné, a to najmä z listín a vyjadrení správy katastra, že proces prechodu

vlastníckeho práva k pozemku žalobcu zo štátu na obec bol zrealizovaný. Avšak Najvyšší súd

musí zdôrazniť, že tento proces prebehol iba po stránke formálnej, tzn. že pôvodná parcela

č. X. bola na základe protokolu o delimitácii nehnuteľného majetku v zmysle § 14

správou katastra zapísaná do LV č. X. v prospech obce Baška a následne

v konaní o obnove katastrálneho operátu novým mapovaním bola v roku 2000 parcela č. X.

v LV č. X. prečíslovaná na parc. č. X.. Avšak uvedený proces prechodu vlastníckeho práva zo

štátu na obec nebol riadne vykonaný po stránke materiálnej, tzn. že nebol „a priori“

preukázaný zákonný dôvod (titul) na uskutočnenie tohto procesu, a preto ani v zmysle čl. 20

ods. 1 a ani Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nie je možné právne následky tohto procesu uznať.

11

Podľa veta tretia majetok nadobudnutý v rozpore s právnym

poriadkom ochranu nepožíva.

Podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať

svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu

a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

33. Aj z judikatúry iných štátov vyplývajú životné situácie, ktorých riešenia sa

v zmysle bežného pozitivistického výkladu javili ako zákonné, ale v konečnom dôsledku ich

spoločnosť vnímala (prístup ako by právo malo byť, tzn. náhľad de lege ferendae) ako

nespravodlivé. Na tomto mieste musí Najvyšší súd spomenúť už takmer klasický súdny spor

severoamerického súdnictva Riggs v. Palmer (115 N.Y. 506, 22 N.E. 188/1889/), kedy

vtedajšie pozitívne právo štátu New York neumožňovalo aby testamentárny dedič (vnuk

Elmer), ktorý otrávil svojho poručiteľa (starý otec, ktorý chcel na poslednú chvíľu zmeniť

svoj závet zriadený v prospech vnuka Elmera), bol z dedičstva vylúčený. Za tejto situácie súd,

ktorý napriek takto naznačenému zákonnému stavu nepripustil, aby vnuk dedil po svojom

zavraždenom starom otcovi, aplikoval v prejednávanej veci právny princíp, že nikto nemôže

mať prospech z vlastného protiprávneho konania (nemo turpitudinem suam allegare potest).

Tento princíp síce nebol zákonodarcom štátu New York výslovne v právnom poriadku

zakotvený (je možné hovoriť o jeho implicitnom vplyve), avšak jednoznačne sa jedná

o demokratickou spoločnosťou uznávané pravidlo, ktoré najlepšie zodpovedá spravodlivému

usporiadaniu vzťahov v naznačenom prípade, tzn. bez pocitu nespravodlivosti a krivdy.

34. Ako je vidieť z ustanovení citovaných v bode č. 32 ako aj z príkladu uvedeného

v bode 33., je logickým očakávaním kohokoľvek (prístup ako by právo malo byť, tzn. náhľad

de lege ferendae)), že demokratický a právny štát prostredníctvom svojich orgánov mu

zabezpečí pokojné užívanie vlastníckeho práva v celom jeho rozsahu a prípadné zásahy

do tohto pokojného stavu, čo možno najrýchlejšie odstráni. Preto aj v prípade, kedy správne

orgány rozhodujú (či už formou reštitučného konania alebo konania o odstránení chýb

v katastrálnom operáte) o nároku na prinavrátenie vlastníctva k pozemku, ktorý na štát prešiel

bez právneho dôvodu, tzn. riešia problém, ktorý zvyšná spoločnosť chápe ako krivdu, musia

okrem iného aj prihliadnuť na právne dôsledky vyplývajúce z uvedenej zásady nemo

turpitudinem suam allegare potest.

12

35. Ako vyplýva z už viackrát citovaného listu Správy katastra Košice – okolie

z 19.09.2008, žalobca sa o takúto nápravu usiloval s negatívnym výsledkom. Príslušný orgán

správy katastra v rámci vybavovania „reklamácie“ adresoval žalobcovi právny názor,

že z ustanovenia mu vyplýva, že opravu chyby

v liste vlastníctva správa katastra vykoná iba vtedy, ak je v rozpore s verejnou listinou, alebo

inou listinou, ktorá bola podkladom pre zápis. Vlastnícke právo je podľa správy katastra

k nehnuteľnosti parc. registra C č. X. v katastri nehnuteľností evidované v súlade s verejnou

listinou uloženou v zbierke listín, preto nie je daný zákonný dôvod na opravu chyby

v katastrálnom operáte v zmysle citovaného

36. S uvedeným názorom, nakoľko tento názor je vlastne riešením predbežnej otázky

vysloveným príslušným správnym orgánom s následkami podľa § 40 Správneho poriadku,

musí Najvyšší súd vysloviť vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru zásadný nesúhlas.

Napríklad prostredníctvom svojho rozsudku sp. zn. bod č. 35 (dostupné

na internetovej stránke Najvyššieho súdu) Najvyšší súd svoj právny názor na konanie

o oprave chýb doplnil takto: Naopak, ak počas interného prenosu dôjde k vneseniu chybných

údajov do katastrálnej evidencie, tzn. ak by vznikol rozpor medzi vadnými údajmi v katastri

a správnymi údajmi v listine ................, a tieto by na základe podnetu nespĺňali svoju

základnú vlastnosť údajov katastra, tzn. hodnovernosť prezumovanú v zmysle § 70

, je celkom očakávané, že orgány správy katastra takýto rozpor postupom

podľa odstránia neodkladne, a to aj postupom ex offo.“

Preto musel Najvyšší súd vysloviť svoj nesúhlas, lebo naopak bolo, resp. bude

povinnosťou príslušného orgánu verejnej správy toto pochybenie napraviť, a to bez ohľadu

na plynutie času, lebo vlastnícke právo je nepremlčateľné (§ 100 ods. 2 Občianskeho

zákonníka v spojení s ); pokiaľ takémuto postupu samozrejme nebránili .

37. Nie je prehliadnuteľná Najvyšším súdom ani tá skutočnosť, že štát nad uvedeným

pozemkom vykonával svoje neobmedzené panstvo v čase, ktorý prevažujúca (historická)

právna doktrína označuje ako obdobie neslobody. Už v svojom skoršom rozsudku

sp. zn. zo 14.02.2011 (dostupné na internetovej stránke Najvyššieho súdu)

Najvyšší súd konštatoval (citovaný bod č. 35) :

„Je celkom jednoznačné nielen vzhľadom k historickému ale aj k právnemu

hodnoteniu minulosti (najmä vzhľadom k a zákonu

13

č. ), že v období od 25. februára 1948 až do konca roku 1989

dochádzalo k vedomému alebo hrubému porušovaniu základných princípov

demokratického právneho štátu, medzinárodných zmlúv ako aj zákonnosti

na viacerých úsekoch aplikácie práva, k výskytu neprimeranej tvrdosti

v používaní represie proti nositeľom iných názorov, k cieľavedomému ničeniu

tradičných hodnôt európskej civilizácie, národných a náboženských práv,

k zničeniu tradičných princípov vlastníckeho práva, a to prostredníctvom

prenasledovania alebo hrozbou perzekúcie voči nim samotným i rodinám

a blízkym. Uvedená charakteristika obdobia od 25. februára 1948 až do konca

roku 1989 je súhrne označované ako obdobie neslobody“ .

38. Do takto nastaveného právno-hodnotového rámca nepochybne zapadá aj úvaha

Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovená v jeho náleze sp. zn.

z 22. júna 2010 (obdobne aj sp. zn. z 05. októbra 2010) nasledovným

spôsobom

„Ústavný súd však popri už citovaných požiadavkách na citlivý prístup

k uplatňovaným reštitučným nárokom dáva do pozornosti aj

Zb. o dobe neslobody, ktorý je súčasťou nášho právneho poriadku a ktorý v § 1

ustanovil, že v rokoch 1948 až 1989 komunistický režim porušoval ľudské práva

i svoje vlastné zákony.

Z uvedeného pohľadu je podľa názoru ústavného súdu prirodzenou

požiadavkou kladenou na všeobecné súdy a iné orgány verejnej moci, ktoré

rozhodujú o reštitučných nárokoch oprávnených osôb, aby riadiac sa zásadami

materiálneho právneho štátu pristupovali k interpretácii reštitučných zákonov

s určitou veľkorysosťou, a naopak, brali do úvahy pre minulý režim príznačné

nedostatky vtedajšej legislatívy, najmä však často sa vyskytujúcu svojvôľu

vtedajších štátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci. Rozhodne

však pri dôslednej individualizácii každého prípadu nemožno uvedené

nedostatky pričítať na vrub oprávnenej osoby.“

39. Záverom nezostáva Najvyššiemu súdu nič iné, iba zopakovať, že z ustanovenia § 1

vyplýva základný účel uvedeného zákona. Podľa tohto ustanovenia

citovaný zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré neboli vydané podľa

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku, poprípade neboli vydané podľa až 39 o pozemkových

14

úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde

a o pozemkových spoločenstvách, pričom v procese navrátenia musí byť preukázané, že ide

o pozemky, ktoré tvoria alebo poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria v zmysle

o ochrane poľnohospodárskeho

pôdneho fondu, alebo tvoria lesný pôdny fond v zmysle o lesoch.

40. Najvyšší súd hore uvedené ustanovenie a samotný účel

dlhodobo interpretuje (napríklad rozhodnutie sp. zn. 5Sž-o-KS 1/2005) v tom duchu, že má

umožniť oprávneným osobám, ktoré si z rôznych dôvodov svoj nárok na kompetentnom

verejnom orgáne neuplatnili postupom podľa o pôde

v lehote určenej v ust. § 13 ods. 1 a 2 cit. zákona, uplatniť si nárok na vydanie nehnuteľnosti,

vlastníctvo ku ktorým prešlo na štát niektorým zo spôsobov taxatívne vymedzeným v § 3

, a to v novo ustanovenej prekluzívnej lehote, ktorá začala plynúť

od 01.01.2004 a skončí dňa 31.12.2004. Dôvod, prečo si navrhovateľ uplatnil svoj nárok

až prostredníctvom má Najvyšší súd spoľahlivo objasnené

z jednotlivých podaní navrhovateľa.

41. Na tomto mieste Najvyšší súd všeobecne zdôrazňuje, že v rámci reštitučných

konaní nie je dôležitý druh vydávaného majetku, ale reštitučný titul, ktorá mal spôsobiť

jednotlivcovi v predchádzajúcom režime krivdu vo forme majetkovej alebo nemajetkovej

ujmy. Preto zákonodarca prijal také množstvo rôznorodých právnych predpisov týkajúcich sa

zmiernenia uvedených krívd, ktoré sa odlišovali druhom majetku alebo činnosti, okruhom

oprávnených osôb, oprávneného orgánu ako aj konkrétneho spôsobu zmiernenia krivdy.

42. Preto sa Najvyšší súd stotožnil s odvolacou argumentáciou navrhovateľa,

že ani odporca ani krajský súd neodstránili krivdu tak, ako to požaduje účel

zák.

43. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení námietok navrhovateľa ako aj argumentácie odporcu, a tiež s prihliadnutím

na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovaných

rozhodnutiach sp. zn. a , pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden

relevantný dôvod, aby sa od nich odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia,

zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho

stanoviska), rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

15

44. Bude preto úlohou odporcu, aby v ďalšom konaní v zmysle hore vysloveného

záväzného právneho názoru ( ), že štát nemohol nadobudnúť do vlastníctva

pozemok a následne ani tento pozemok nemohol „ex lege“ prejsť do vlastníctva obce, ktorý

na neho prešiel bez právneho dôvodu (najmä bod č. 26.), aby v ďalšom konaní rozhodol

o reštitučnom nároku navrhovateľa, a ak nezistí žiadnu relevantnú prekážku, aby o tejto

žiadosti rozhodol v zmysle zákona.

45. Najvyšší súd Slovenskej republiky neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku

zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j

ods. 4 prvá veta v spojení s ), nakoľko dôvodom podania tejto informácie

súdom je v zmysle veta druhá poskytnúť podklady pre posúdenie

prípustnosti možného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam

Najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú nielen generálne ( )

ale aj špeciálne ( ) prípustné opravné prostriedky, potom nie je možné

ust. na výroky rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.

46. O práve na náhradu trov súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224

ods. 1 v spojitosti s a , podľa ktorého úspešnému

navrhovateľovi právo na úplnú náhradu trov tohto konania vzniklo. Nakoľko navrhovateľ

nemal právneho zástupcu, odvolací súd rozhodoval iba náhrade iných trov konania. V prípade

iných trov konania úspešného odporcu sa mu prizná náhrada trov konania vyplývajúcich

zo spisu ku dňu vyhlásenia rozsudku.

Podľa o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh

spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada

trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní

od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa platí, že ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli,

súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia

s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia

iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd

nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi

v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

16

Nakoľko zo zoznamu trov mu žiadne vynaložené trovy nesvedčia, Najvyšší súd

rozhodol, ako uviedol v druhej časti svojho výroku.

47. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 v spoj. s § 250l

ods. 2 rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený

verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom

bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (úprava

vzťahov týkajúcich sa reštitučných nárokov vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní

nebolo potrebné v súlade s ust. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov

nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 ).

V Bratislave 14. februára 2012

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová