Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžf/46/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a Mgr. Petra Melichera

v právnej veci ţalobcu JUDr. Ing. K. M., súdneho exekútora, so sídlom v K., M., IČO : X.,

zastúpeného JUDr. I. R., advokátkou, so sídlom v K., Š., proti ţalovanému Finančnému

riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, v konaní

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/223/20205-365/2011/991545-r zo dňa

4. januára 2011, o odvolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.

-75 zo dňa 29. júna 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. -75 zo dňa 29. júna 2011 m e n í tak, ţe ţalobu z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) zrušil podľa

(ďalej len „OSP“) rozhodnutie

ţalovaného č. I/223/20205-365/2011/991545-r zo dňa 4. januára 2011 ako aj platobný výmer

2

Daňového úradu Košice V (ďalej len „správca dane“) č. /ZIM

z 3. novembra 2006 a ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi trovy konania v sume

380,18 €.

Ţalovaný druhostupňovým správnym rozhodnutím podľa § 48 ods. 4 zákona

Slovenskej národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní

a poplatkov“) účinného v čase vydania rozhodnutia [

o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „daňový poriadok“)] zamietol pre neodôvodnenosť odvolanie ţalobcu

proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane, ktorým bol ţalobcovi podľa § 44 ods. 4

zákona o správe daní a poplatkov postupom v súlade s ustanovením § 29 ods. 6 zákona

o správe daní a poplatkov určený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za

zdaňovacie obdobie november 2001 vo výške 1933,67 €.

Krajský súd v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí

vychádzajúc z medzí ţaloby určil podstatu sporu ţalobcovým tvrdením, ţe ţalovaný konal

v rozpore s ustanovením (v znení účinnom do 30. júna 2011), keď sa pri

vydaní napadnutého rozhodnutia neriadil záväzným právnym názorom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vysloveným v rozsudku sp. zn. z 26. októbra 2010, ktorý

vychádzal z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-61 z 10. decembra 2009. Sporný názor sa týka posúdenia zákonnosti výkonu

daňovej kontroly DPH za mesiac november 2001 zamestnancami Daňového úradu Prešov

I poverených na výkon uvedenej daňovej kontroly riaditeľom miestne príslušného Daňového

úradu Košice V na základe predchádzajúceho súhlasu Daňového riaditeľstva Slovenskej

republiky.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na obsah nálezu ústavného

súdu, č. k. -61 z 10. decembra 2009, z ktorého vyplýva, ţe v rámci predmetnej

daňovej kontroly formálne konal miestne príslušný daňový úrad, avšak fakticky daňovú

kontrolu vykonávali zamestnanci iného daňového úradu, hoci všetci zamestnanci miestne

príslušného daňového úradu neboli z daňového konania vylúčení. Uvedený postup ústavný

súd hodnotil ako arbitrárny, nakoľko bol v priamom rozpore s § 3 a § 24 zákona o správe daní

a poplatkov. V prípade, keď bola spochybnená nezaujatosť zamestnancov správcu dane, bolo

potrebné rozhodnutím podľa § 24 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov vylúčiť takýchto

zamestnancov. Ústavný súd konštatoval, ţe jedným z dôvodov zmeny miestnej príslušnosti

je prípad, keď sú všetci zamestnanci správcu dane vylúčení.

3

Ohľadne argumentácie ţalovaného o neexistencii skutkových predpokladov,

na ktorých ústavný súd zaloţil právny názor v náleze č. k. -61

z 10. decembra 2009, teda ţe u ţalobcu bola vykonaná daňová kontrola, ako i skutočnosť,

ţe ţalobca podal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom miestne príslušného

správcu dane, krajský súd s poukazom na nálezy ústavného súdu č. k. -39

zo 16. decembra 2008 a sp. zn. z 29. júna 2010 dal do pozornosti procesný

charakter daňovej kontroly smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu), ktorý

nie je súčasťou daňového konania, a jeho výsledkom nie je meritórne rozhodnutie.

Ďalej sa krajský súd zaoberal porovnaním zmeny miestnej príslušnosti delegovaním

podľa § 4 zákona o správe daní a poplatkov a atrahovaním podľa § 30a ods. 5 citovaného

zákona ako jednou z foriem opatrení proti nečinnosti správcu dane, kedy daňový orgán

najbliţšie nadriadený správcovi dane stiahne na seba za splnenia zákonom stanovených

podmienok príslušnosť správcu dane niţšieho stupňa. V nadväznosti na uvedené krajský súd

vychádzajúc z obsahu administratívnych spisov konštatoval, ţe riaditeľ miestne príslušného

Daňového úradu Košice V ţiadosťou zo dňa 4. februára 2005 poţiadal Daňové riaditeľstvo

SR, pracovisko Košice, o vyslanie zamestnancov iného daňového úradu na vykonanie daňovej

kontroly u ţalobcu na DPH za zdaňovacie obdobia február aţ december 2001 a január 2002.

Riaditeľ daňového úradu túto ţiadosť odôvodnil potrebou preventívneho opatrenia,

aby sa správca dane vyhol komplikáciám tejto daňovej kontroly vzhľadom na postoj ţalobcu

k výkonu daňových kontrol za predchádzajúce zdaňovacie obdobia, kedy ţalobca, ako uviedol

riaditeľ daňového úradu, robil obštrukcie, podával námietky, sťaţnosti, podania na orgány

prokuratúry a pod. Tejto ţiadosti bolo zo strany nadriadeného orgánu miestne príslušnému

správcovi dane listom zo dňa 11. marca 2005 vyhovené a výkonom predmetnej daňovej

kontroly boli poverení zamestnanci Daňového úradu Prešov I. V týchto súvislostiach krajský

súd, zhodne s názorom obsiahnutým v náleze Ústavného súdu SR sp. zn.

z 10. decembra 2009 uviedol, ţe týmto postupom nedošlo k delegovaniu miestnej príslušnosti

správcu dane na výkon daňovej kontroly v súlade s § 4 zákona o správe daní a poplatkov,

pričom poukázal na skutočnosť, ţe k delegácii miestnej príslušnosti došlo aţ s účinnosťou

od 20. marca 2007 rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky.

Krajský súd odvolávajúc sa na právne vyššie uvedené závery Ústavného súdu

Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako i na obsah rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. októbra 2010 uzavrel, ţe

daňová kontrola DPH za február aţ december 2001 bola začatá, ale neukončená

zamestnancami iného neţ miestne príslušného správcu dane, čím bola realizovaná v rozpore

4

s ustanovením § 3 a § 24 zákona o správe daní a poplatkov, a to vo svojich dôsledkoch

znamená porušenie základného práva ţalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne

Slovenskej republiky podľa a ods. 2 .

Podľa krajského súdu rozhodnutia ţalovaného ako i prvostupňového správneho orgánu

boli vydané v rozpore so zákonom, pretoţe neboli splnené zákonné podmienky na určenie

dane podľa pomôcok, nakoľko predmetná daňová kontrola bola realizovaná v rozpore

so zásadou zákonnosti vyplývajúcej z § 2 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov,

a to bez ohľadu na to, ţe po jej začatí nedošlo k jej obsahovému naplneniu a ani

jej ukončeniu.

V závere krajský súd s poukazom na konštatoval porušenie

povinnosti ţalovaným pred vydaním ţalobou napadnutého rozhodnutia v plnom rozsahu

rešpektovať právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený v rozsudku,

č. k. z 26. októbra 2010, čo taktieţ označil za dôvod, pre ktorý sa v rámci

súdneho prieskumu zákonnosti ţalobou napadnutého rozhodnutia nezaoberal argumentáciou

ţalovaného obsiahnutou v jeho zrušenom rozhodnutí ako aj vo vyjadrení ţalovaného

vo vzťahu k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -124

z 24. marca 2010.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol tak, ţe podľa

úspešnému ţalobcovi priznal náhradu trov konania v sume 380,18 €.

Proti rozsudku krajského súdu podal ţalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie

domáhajúc sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak,

ţe ţalobu zamietne. Ţalovaný krajskému súdu vytýkal nesprávne právne a skutkové

posúdenie prejednávanej veci.

Ţalovaný videl predmet sporu v posúdení otázky, či bolo moţné u ţalobcu vykonať

daňovú kontrolu zamestnancami iného daňového úradu, neţ ktorý je jeho správcom dane.

Podľa ţalovaného pri posudzovaní tejto otázky prvostupňový súd vychádzal z právneho

názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. -61

z 10. decembra 2009. Ţalovaný v odvolaní ako i vo vyjadrení k ţalobe poukázal na to, ţe oba

súdy (Ústavný súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Košiciach, ktorý prevzal

argumentáciu ústavného súdu) pri formulovaní právneho názoru ohľadne zákonnosti postupu

správcu dane pri výkone spornej daňovej kontroly vychádzali z predpokladu, ţe u ţalobcu

bola vykonaná daňová kontrola a taktieţ z predpokladu, ţe nebolo rozhodnuté o ţalobcovej

5

námietke zaujatosti, ktorú mal tento podať voči všetkým zamestnancom miestne príslušného

Daňového úradu Košice V.

Poukázal na to, ţe v predmetnom prípade námietka zaujatosti proti všetkým

zamestnancom Daňového úradu Košice V nebola podaná, nebol daný formálny dôvod na

zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor ústavného súdu. Postup

riaditeľa daňového úradu, ktorý namiesto delegovania miestnej príslušnosti poţiadal Daňové

riaditeľstvo SR, aby vykonaním kontrol u ţalobcu boli poverení zamestnanci organizačne

začlenení na iný daňový úrad, nevyhodnotil ako nezákonný ani Najvyšší súd Slovenskej

republiky, ako to vyplýva z jeho rozsudku sp. zn. zo dňa 26. októbra 2010,

a preto mal za to, ţe vykonaním daňových kontrol u ţalobcu mohli byť poverení zamestnanci

iného daňového úradu.

Za chybný povaţoval záver krajského súdu, ţe postupom riaditeľa daňového úradu

došlo k obídeniu § 3 a § 24 zákona o správe daní, keď formálne naďalej konal miestne

príslušný daňový úrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného

daňového úradu, a to s ohľadom na skutočnosť, ţe daňová kontrola nebola fakticky

vykonávaná.

Za rozporné povaţoval ţalovaný konštatovanie krajského súdu, ţe predpokladom

určenia dane podľa pomôcok je zmarenie, znemoţnenie výkonu daňovej kontroly zo strany

daňového subjektu, pričom musí ísť o výkon daňovej kontroly v súlade so zákonom. Poukázal

na to, ţe začatá daňová kontrola, ktorá nebola realizovaná, bola vyhodnotená ako vykonaná

v rozpore so zákonom aţ nálezom ústavného súdu v roku 2009, teda po tom, čo platobné

výmery o určení dane podľa pomôcok boli právoplatné; dovtedy bol postup správcu dane

hodnotený ako zákonný, ako to vyplýva z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , , , , .

Uviedol, ţe v konečnom dôsledku o daňovej povinnosti ţalobcu bolo rozhodnuté vo

vyrubovacom konaní miestne príslušným správcom dane a jeho zamestnancami, v ktorom

nebola podaná námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov. Daňová povinnosť

bola určená na základe pomôcok a v pri takomto určení dane odvolací orgán postupuje podľa

§ 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov, teda skúma len, či boli splnené zákonné

podmienky na pouţitie tohto spôsobu určenia dane.

Ţalovaný sa nestotoţnil s názorom krajského súdu, ţe nerešpektoval právny názor

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. zo dňa

26. októbra 2010, keďţe v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe súd nesprávne

6

vychádzal z predpokladu, ţe u ţalobcu boli vykonané daňové kontroly a ţe procesom určenia

dane podľa pomôcok sa nezaoberal.

K námietke podanej podľa § 50 zákona o správe daní a poplatkov uviedol, ţe ju

ţalobca nemohol uplatniť v daňovej kontrole, ktorá nie je daňovým konaním. Konštatoval, ţe

zákonné podmienky na jej podanie neboli splnené. Zdôraznil, ţe keďţe išlo o proces určenia

dane podľa pomôcok, ako odvolací orgán skúmal len to, či boli splnené podmienky pre

pouţitie tohto spôsobu určenia dane.

Ţalobca sa k odvolaniu ţalovaného písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ) preskúmal v medziach podaného odvolania napadnutý

rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo ( v spojení s

veta prvá ), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (

), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156

ods. 1 a 3 v spojení s veta prvá a ) a dospel k záveru,

ţe odvolanie ţalovaného je dôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, ţe v konaní vedenom pod sp. zn.

bola na tomto súde prejednaná a dňa 23. februára 2012 rozhodnutá obdobná

vec, týkajúca sa tých istých účastníkov konania ako v prejednávanej veci, predmetom ktorej

bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/223/20205-126051/2010/991545-r

z 13. decembra 2010, ktorým zamietol pre neodôvodnenosť odvolanie ţalobcu proti

platobnému výmeru Daňového úradu Košice V č. /ZIM z 3. novembra

2006, ktorým bol vyrubený ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

február 2001.

Podľa ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako

odvolací súd v obdobnej veci, aká uţ bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môţe

v odôvodnení poukázať uţ len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení

uvedie.

7

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia najvyšší súd

odôvodňuje predmetnú vec poukazom na odôvodnenie rozsudku sp. zn. 5Sţf/68/2011zo dňa

23. februára 2012 (ústavná sťaţnosť ţalobcu proti tomuto rozsudku Najvyššieho Slovenskej

republiky bola medzičasom odmietnutá uznesením ÚS SR č. k. dňa 19. júna

2012).

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Podľa veta prvá (ďalej len „“)

Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa štátne orgány môţu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa veta prvá pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Podľa na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len

ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa , ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje

v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov v daňovom konaní sa postupuje

v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá

sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov

a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

8

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov správca dane hodnotí dôkazy podľa

svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní a poplatkov daňovou kontrolou

zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti

rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového

subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyţaduje. Daňová kontrola sa vykonáva

v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo

osobitného predpisu.

Podľa § 15 ods. 2 in fine zákona o správe daní a poplatkov, ak daňový subjekt

neumoţní vykonať daňovú kontrolu, správca dane je oprávnený zistiť základ dane a určiť daň

podľa § 29 ods. 6; o takomto postupe je správca dane povinný vyhotoviť protokol o určení

dane podľa pomôcok, pričom sa postupuje podľa odsekov 10 aţ 13 s výnimkou odseku 11

písm. g/ a h/; v takom prípade správca dane uvedie pomôcky, ktoré pouţil.

Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov daňový subjekt, u ktorého

sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu

k zamestnancovi správcu dane právo:

a/ na predloţenie sluţobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia

zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,

b/ byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,

c/ predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr

v lehote podľa odseku 10 druhej vety,

d/ nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu

v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,

e/ klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,

f/ vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia,

prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,

g/ nahliadnuť do zapoţičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov kontrolovaný daňový subjekt

má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:

9

a/ umoţniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,

b/ zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,

c/ poskytovať poţadované informácie sám alebo ním určenou osobou,

d/ predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné

prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých

vedenie bolo správcom dane uloţené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,

e/ predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho

tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,

f/ umoţňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových

priestorov a umoţňovať rokovanie s jeho zamestnancom,

g) zapoţičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného

daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov daňový subjekt preukazuje všetky

skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých

preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť,

správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov (účinnom ku dňu určenia dane

podľa pomôcok), ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností

niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemoţno daňovú povinnosť

správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku 5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony,

ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali

a ktorých dôsledkom je zníţenie základu dane, alebo v prípadoch podľa § 15 ods. 2,

je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený pouţiť pomôcky, ktoré

má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýmito

pomôckami môţu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných

daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy

a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových zdruţení a vlastné

poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, ako aj jemu podobných

daňových subjektov.

Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní a poplatkov

rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie,

10

ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov

a pouţitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

Podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov správca dane ukončí daňovú

kontrolu (§ 15) do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbliţšie nadriadený

správcovi dane môţe lehotu uvedenú v prvej vete v zloţitých prípadoch pred jej uplynutím

primerane predĺţiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných

závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona najviac

o dvanásť mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa § 15 ods. 16, príslušným

orgánom na predĺţenie lehoty je ministerstvo.

Podľa § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov účinnom ku dňu vydania ţalobou

napadnutého druhostupňového správneho rozhodnutia, ak odvolanie smeruje proti

rozhodnutiu o dani určenej podľa pomôcok, skúma odvolací orgán dodrţanie zákonných

podmienok na pouţite tohto spôsobu určenia dane a dodrţanie postupu podľa § 44 ods. 3.

Ak odvolací orgán zistí, ţe tieto zákonné podmienky a postup podľa § 44 ods. 3 bol dodrţaný,

odvolanie pre jeho neodôvodnenosť zamietne.

Podľa o orgánoch štátnej správy v oblasti

daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov

je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky.

Podľa s účinnosťou

od 01. januára 2012 sa zrušuje o daňových orgánoch a ktorým

sa mení a dopĺňa o správach finančnej kontroly v znení zákona

č. a , t. j. ruší sa Daňové riaditeľstvo Slovenskej

republiky ( a o daňových orgánoch).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) preskúmajúc napadnutý

rozsudok prvostupňového súdu ako i obsah súdneho a administratívneho spisu v rozsahu

odvolania, ktorým ţalovaný namieta nesprávne právne a vecné posúdenie splnenie podmienok

na určenie dane podľa pomôcok, konštatuje, ţe sa nemoţno stotoţniť s právnym názorom

krajského súdu premietnutým do enunciátu a odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku.

11

Z obsahu ţaloby a vyjadrenia ţalobcu k podanému odvolaniu v tejto veci pre odvolací

súd ako sporná medzi účastníkmi vyvstáva otázka posúdenia absolútnej povinnosti

ţalovaného zohľadniť v rámci odvolacieho konania o určení dane podľa pomôcok právny

názor vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 10. decembra 2009, a to konkrétne pri posudzovaní splnenia podmienok na určenie

predmetnej dane podľa pomôcok vo vzťahu k zákonnosti priebehu daňovej kontroly.

Ţalobca odvolávajúc sa na obsah vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu vidí

porušenie zákona v nezákonnom obídení ustanovenia § 3 a § 24 zákona o správe daní

a poplatkov pri kreovaní kontrolnej skupiny zameranej na preverenie alebo zistenie daňovej

povinnosti ţalobcu na DPH za zdaňovacie obdobia február aţ december 2001, čo v konečnom

dôsledku spôsobuje nezákonnosť začatej daňovej kontroly a absenciu podmienok na určenie

predmetnej dane podľa pomôcok. Ţalobca taktieţ poukazuje na skutočnosť, ţe po uplynutí

zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly nebol povinný zamestnancom správcu dane

poskytovať súčinnosť a predkladať doklady potrebné k zisteniu daňovej povinnosti na DPH.

Naopak, ţalovaný nevidí povinnosť bezvýhradného aplikovania právneho záveru

obsiahnutého v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. -61

z 10. decembra 2009 z dôvodu neexistencie skutkových predpokladov, z ktorých uvedený

právny záver vychádza, t. j. neuskutočnenie spornej daňovej kontroly z dôvodu nespolupráce

ţalobcu so správcom dane a nesplnenia si dôkaznej povinnosti v daňovom konaní

ako i z dôvodu absencie námietky zaujatosti ţalobcu voči všetkým zamestnancom miestne

príslušného správcu dane pred začatím daňovej kontroly, prípadne v jej priebehu.

Na margo ţalobcom namietaného nezákonného zloţenia kontrolnej skupiny, najvyšší

súd dáva do pozornosti neskoršie uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. II. ÚS

159/2011-19 z 13. apríla 2011, ktorým odmietol ústavnú sťaţnosť ţalobcu proti rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. októbra 2010 ako zjavne

neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 22. februára 2006 tak, ţe zrušil rozhodnutie

ţalovaného Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/6132-40962/2005/991545-r

z 27. júna 2005 a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zrušeným

rozhodnutím ţalovaný nevyhovel námietke ţalobcu zo dňa 30. mája 2005 proti postupu

12

zamestnanca správcu dane (predstaveného – riaditeľa Daňového úradu Košice V) vo veci

určenia kontrolnej skupiny.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom uznesení citoval právny názor

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v preskúmavanom rozsudku

sp. zn. z 26. októbra 2010: „V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz

o priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane - Daňového úradu Košice V,

podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov. Preto v ďalšom

konaní treba dôkladne objasniť, či sťažovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa daní

a zdaňovacích období, ktoré daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti

podľa zákona o správe daní a poplatkov, a to v čase predchádzajúcom povereniu

zamestnancov Daňového úradu Prešov I výkonom kontroly.

Ak sa preukáže, že námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov

sťažovateľom proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V (vrátane riaditeľa)

nebola podaná, potom v predmetnom prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu miestnej

príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor ústavného súdu.

Aj v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom

Daňového úradu Košice V, nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa

§ 4 zákona o správe daní a poplatkov. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie

mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec bol realizovaný, a ktorý spočíval v menej formálnych

úkonoch, ktorých opodstatnenie, a tým aj ich právny základ plynie práve zo vzájomných

vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa o daňových orgánoch

v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda subjektom

s plnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové úrady takouto plnou právnou subjektivitou

nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov

pracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu,

že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom

Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet riaditeľa Daňového úradu K. využitím

oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej službe a z Organizačného poriadku daňových

orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového úradu K. nič vyčítať, a to predovšetkým

v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného vecne príslušného správcu

dane.

13

V ďalšom konaní bude teda úlohou žalovaného vysporiadať sa s námietkami žalobcu

proti postupu zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu Košice V v rozhodnom

čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností, ktoré boli dôvodom pre námietky

žalobcu, najmä so zreteľom na to, v akom štádiu konania resp. voči akým úkonom správcu

dane boli námietky žalobcu podané. Úlohou žalovaného je tiež vysporiadanie sa s otázkou,

v akých súvislostiach požiadal správca dane o súhlas s vykonaním kontroly zamestnancami

iného správcu dane, najmä ak ústavný súd vychádzal z takého skutkového východiska,

že „postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu § 3 a § 24 zákona o správe daní

týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov správcu dane

z daňového konania. Formálne síce naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak

v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného, daňového úradu, hoci miestne

príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení“. Odvolací súd považuje

za dôvodné poukázať na to, že v rozhodnutí z 27. septembra 2006 vychádzal o. i. zo zistenia,

že k povereniu výkonu daňovej kontroly (zamestnancov DÚ Prešov I) došlo pred začatím

vyrubovacieho (daňového) konania, len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým

konaním. Vychádzal tak zo skutkového záveru, že k určeniu osôb na vykonanie daňovej

kontroly nedošlo z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom sa rozhoduje

o právach a povinnostiach daňového subjektu - v znení

platnom v rozhodnom období). Bude teda úlohou žalovaného opätovne, na základe spisového

materiálu, zistiť a posúdiť obsah úkonov riaditeľa daňového úradu a príslušného orgánu

žalovaného o vydaní súhlasu na výkon kontroly zamestnancami DÚ Prešov I a ich súlad

so zákonom ( ), ako aj opätovne posúdiť obsah námietok žalobcu proti

postupu riaditeľa DÚ Košice V o poverení zamestnancov výkonom daňovej kontroly.“

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku

sp. zn. z 26. októbra 2010 ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych

orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny, Ústavný súd Slovenskej republiky

vo svojom rozhodnutí č. k. -19 z 13. apríla 2011 nespochybnil, ba naopak

vyjadril, ţe predmetný názor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce

účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vo vzťahu

k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení daňových

kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených

14

pre výkon štátnej sluţby na úseku správy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom

súhlase Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky ako spoločne nadriadeného orgánu

a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti, bol Ústavným

súdom Slovenskej republiky v jeho uzneseniach č. k. -27 zo 4. júna 2008,

č. k. -24 z 25. novembra 2008, č. k. -28 z 24. marca 2010

a č. k. -19 z 13. apríla 2011 povaţovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci

znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súd nevyslovil

namietané porušenie základného práva ţalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne

Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

Slovenskej republiky podľa a ods. 2 .

V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu moţno

povaţovať judikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. k. -61 z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevaţujúcej

ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky.

V predchádzajúcom súdnom prieskume ţalobou napádaného prvostupňového

rozhodnutia Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn.

z 26. októbra 2010 konajúc o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach,

č. k. -120 z 30. júla 2009 zmenil tento rozsudok tak, ţe zrušil rozhodnutie

ţalovaného č. I/223/12658-77387/2007/992517-r z 12. októbra 2007, ktorým ţalovaný

zamietol pre neodôvodnenosť odvolanie ţalobcu proti platobnému výmeru Daňového úradu

Košice V č. /ZIM z 3. novembra 2006, ktorým bol ţalobcovi určený rozdiel

DPH za zdaňovacie obdobie november 2001.

V tomto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazujúc na záver Ústavného

súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v náleze č. k. -61 z 10. decembra 2009

okrem iného konštatoval, ţe „správca dane v tomto prípade mal rozhodnúť o námietke

zaujatosti podanej voči všetkým zamestnancom v zmysle ,

pričom postup, ktorý zvoli nekorešponduje so znením zákona, takýto postup nie je možné obísť

oznámením, ktoré bolo vo veci vydané, že daňovú kontrolu vykonajú pracovníci iného

15

daňového úradu“, pričom vyjadril názor, ţe v ďalšom konaní bude úlohou ţalovaného vadu

konania odstrániť a vysporiadať sa s ďalšími námietkami ţalobcu.

Ako vyplýva z obsahu ţalobou napadnutého druhostupňového správneho rozhodnutia

a z obsahu vyjadrenia ţalovaného k ţalobe, ţalovaný sa v rozsahu vyplývajúcom

z ustanovenia § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov a v nadväznosti na záver

vyplývajúci zo zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. októbra 2010, dostatočne vysporiadal s otázkou dodrţania

zákonných podmienok na určenie dane podľa pomôcok postupom podľa § 29 ods. 6 zákona

o správe daní a poplatkov.

Avšak ţalovanému v odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení dane podľa

pomôcok neprislúcha podrobnejšie preverovanie zákonnosti priebehu namietanej daňovej

kontroly, preverovanie existencie námietok podaných ţalobcom voči všetkým zamestnancom

Daňového úradu Košice V a vysporadúvať sa s námietkami ţalobcu proti postupu

zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu Košice V v rozhodnom čase na základe

posúdenia všetkých skutkových okolností tak, ako to vyplýva z intencií rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. októbra 2010 (ústavná sťaţnosť

ţalobcu proti tomuto rozsudku Najvyššieho Slovenskej republiky bola odmietnutá uznesením

ÚS SR č. k. -19 z 13. apríla 2011).

Preskúmanie postupu správcu dane v naznačenom smere je predmetom konania

ţalovaného o námietke ţalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane – Daňového úradu

Košice V.

V súvislosti s poukazom ţalobcu na právny názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. apríla 2007 ohľadom trvania zákonnej

lehoty na vykonanie spornej daňovej kontroly u ţalobcu odvolací súd poznamenáva,

ţe najvyšší súd vyloţil ustanovenie lehôt na výkon daňovej kontroly podľa § 30a ods. 7

zákona o správe daní a poplatkov ako prejav zásady proporcionality medzi právami štátu

a právami kontrolovaného daňového subjektu, ktorú je potrebné dodrţiavať.

Z argumentácie ţalobcu vyplýva, ţe tento konštatovaný právny názor najvyššieho

súdu pouţíva na obhajobu svojho tvrdenia, ţe neboli splnené podmienky na určenie

16

neúspešne kontrolovanej dane z pridanej hodnoty podľa pomôcok (neúspešne z pohľadu

spolupráce ţalobcu s daňovými kontrolórmi), nakoľko, podľa tvrdenia ţalobcu, po márnom

uplynutí lehoty na vykonanie daňovej kontroly, tento uţ nebol povinný predkladať daňové

doklady a spolupracovať so správcom dane.

Avšak v kontexte

so zásadou úzkej súčinnosti daňového subjektu so správcom dane vyplývajúcou

z ustanovenia § 2 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov,

s povinnosťami kontrolovaného daňového subjektu v priebehu daňovej kontroly

vyplývajúcimi z ust. § 15 ods. 6 citovaného zákona,

ako i s dôkazným bremenom vyplývajúcim daňovému subjektu z ustanovenia § 29 ods. 8

citovaného zákona,

nemoţno bezvýhradne súhlasiť s vyššie uvedenou argumentáciou ţalobcu, a to predovšetkým

s prihliadnutím na osobité okolnosti priebehu daňovej kontroly a úrovne súčinnosti ţalobcu

s orgánmi daňovej správy ako i s prihliadnutím na následne sa vyvíjajúcu judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach súdneho prieskumu rozhodnutí ţalovaného

zamietajúcich pre neodôvodnenosť odvolania ţalobcu proti prvostupňovým rozhodnutiam

správcu dane o určení DPH podľa pomôcok za zdaňovacie obdobia júl, apríl, august, máj

2001 a december 2000.

Podľa uvedeného poradia zdaňovacích období pomôckami určenej DPH odvolací súd

dáva do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 4. decembra 2008, sp. zn. a oba z 29. januára 2009,

sp. zn. z 29. septembra 2009 a sp. zn. z 3. novembra 2009,

v ktorých najvyšší súd konštatoval, ţe na proces určenia dane podľa pomôcok sa lehoty podľa

§ 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov nevzťahujú, pričom pre prípad, kedy daňový

subjekt v rámci výkonu daňovej kontroly neposkytne správcovi dane potrebnú súčinnosť,

vyplývajú preňho dôsledky podľa § 15 ods. 2 v spojení s § 29 ods. 6 zákona o správe daní

a poplatkov. Vzhľadom na vyššie uvedené povinnosti daňového subjektu tento môţe mať

právny záujem na vykonávaní daňovej kontroly i po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.

Najvyšší súd na margo uvedeného dopĺňa, ţe ţalobcovi nič nebránilo,

aby pred určením dane podľa pomôcok správcovi dane predloţil daňové doklady a dôkazy

preukazujúce jeho tvrdenia, keďţe daňový subjekt znáša dôkazné bremeno počas celého

17

daňového konania, v rámci ktorého, v záujme riadneho zistenia skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie daňovej povinnosti, taktieţ moţno dopĺňať a vykonávať dokazovanie.

bolo s účinnosťou od 1. januára 2012 zrušené Daňové

riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť

a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo

Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých Finančným

riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov

pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, preto Najvyšší súd Slovenskej

republiky podľa v spojení s na strane ţalovaného koná

s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného ţalovaného.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na vyššie uvedené, zmenil rozsudok

krajského súdu postupom podľa ustanovenia 250ja ods. 3 vety druhej a

a ţalobu ako nedôvodnú zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

ustanovenia v spojení s vety prvej a ,

keď ţalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci náhradu trov konania nepriznal a ţalovanému

v takomto konaní nárok na náhradu trov zo zákona neprináleţí.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 ( veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 28. júna 2012

JUDr. Jaroslava Fúrová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská