Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
62d/385229.801363.pdf
PDF · 205.2 KB
No categories available
8Sžf/46/2011
Najvyšší súd 8Sžf/46/2011
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a Mgr. Petra Melichera
v právnej veci ţalobcu JUDr. Ing. K. M., súdneho exekútora, so sídlom v K., M., IČO : X.,
zastúpeného JUDr. I. R., advokátkou, so sídlom v K., Š., proti ţalovanému Finančnému
riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/223/20205-365/2011/991545-r zo dňa
4. januára 2011, o odvolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.
7S/25/2011-75 zo dňa 29. júna 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 7S/25/2011-75 zo dňa 29. júna 2011 m e n í tak, ţe ţalobu z a m i e t a .
Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) zrušil podľa
§ 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) rozhodnutie
ţalovaného č. I/223/20205-365/2011/991545-r zo dňa 4. januára 2011 ako aj platobný výmer
Daňového úradu Košice V (ďalej len „správca dane“) č. 709/230/36931/06/ZIM
z 3. novembra 2006 a ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi trovy konania v sume
380,18 €.
Ţalovaný druhostupňovým správnym rozhodnutím podľa § 48 ods. 4 zákona
Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní
a poplatkov“) účinného v čase vydania rozhodnutia [§ 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z.
o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „daňový poriadok“)] zamietol pre neodôvodnenosť odvolanie ţalobcu
proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane, ktorým bol ţalobcovi podľa § 44 ods. 4
zákona o správe daní a poplatkov postupom v súlade s ustanovením § 29 ods. 6 zákona
o správe daní a poplatkov určený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za
zdaňovacie obdobie november 2001 vo výške 1933,67 €.
Krajský súd v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí
vychádzajúc z medzí ţaloby určil podstatu sporu ţalobcovým tvrdením, ţe ţalovaný konal
v rozpore s ustanovením § 250j ods. 6 OSP (v znení účinnom do 30. júna 2011), keď sa pri
vydaní napadnutého rozhodnutia neriadil záväzným právnym názorom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vysloveným v rozsudku sp. zn. 5Sţf/118/2009 z 26. októbra 2010, ktorý
vychádzal z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009. Sporný názor sa týka posúdenia zákonnosti výkonu
daňovej kontroly DPH za mesiac november 2001 zamestnancami Daňového úradu Prešov
I poverených na výkon uvedenej daňovej kontroly riaditeľom miestne príslušného Daňového
úradu Košice V na základe predchádzajúceho súhlasu Daňového riaditeľstva Slovenskej
republiky.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na obsah nálezu ústavného
súdu, č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009, z ktorého vyplýva, ţe v rámci predmetnej
daňovej kontroly formálne konal miestne príslušný daňový úrad, avšak fakticky daňovú
kontrolu vykonávali zamestnanci iného daňového úradu, hoci všetci zamestnanci miestne
príslušného daňového úradu neboli z daňového konania vylúčení. Uvedený postup ústavný
súd hodnotil ako arbitrárny, nakoľko bol v priamom rozpore s § 3 a § 24 zákona o správe daní
a poplatkov. V prípade, keď bola spochybnená nezaujatosť zamestnancov správcu dane, bolo
potrebné rozhodnutím podľa § 24 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov vylúčiť takýchto
zamestnancov. Ústavný súd konštatoval, ţe jedným z dôvodov zmeny miestnej príslušnosti
je prípad, keď sú všetci zamestnanci správcu dane vylúčení.
Ohľadne argumentácie ţalovaného o neexistencii skutkových predpokladov,
na ktorých ústavný súd zaloţil právny názor v náleze č. k. II. ÚS 118/08-61
z 10. decembra 2009, teda ţe u ţalobcu bola vykonaná daňová kontrola, ako i skutočnosť,
ţe ţalobca podal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom miestne príslušného
správcu dane, krajský súd s poukazom na nálezy ústavného súdu č. k. I. ÚS 238/06-39
zo 16. decembra 2008 a sp. zn. III. ÚS 23/2010 z 29. júna 2010 dal do pozornosti procesný
charakter daňovej kontroly smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu), ktorý
nie je súčasťou daňového konania, a jeho výsledkom nie je meritórne rozhodnutie.
Ďalej sa krajský súd zaoberal porovnaním zmeny miestnej príslušnosti delegovaním
podľa § 4 zákona o správe daní a poplatkov a atrahovaním podľa § 30a ods. 5 citovaného
zákona ako jednou z foriem opatrení proti nečinnosti správcu dane, kedy daňový orgán
najbliţšie nadriadený správcovi dane stiahne na seba za splnenia zákonom stanovených
podmienok príslušnosť správcu dane niţšieho stupňa. V nadväznosti na uvedené krajský súd
vychádzajúc z obsahu administratívnych spisov konštatoval, ţe riaditeľ miestne príslušného
Daňového úradu Košice V ţiadosťou zo dňa 4. februára 2005 poţiadal Daňové riaditeľstvo
SR, pracovisko Košice, o vyslanie zamestnancov iného daňového úradu na vykonanie daňovej
kontroly u ţalobcu na DPH za zdaňovacie obdobia február aţ december 2001 a január 2002.
Riaditeľ daňového úradu túto ţiadosť odôvodnil potrebou preventívneho opatrenia,
aby sa správca dane vyhol komplikáciám tejto daňovej kontroly vzhľadom na postoj ţalobcu
k výkonu daňových kontrol za predchádzajúce zdaňovacie obdobia, kedy ţalobca, ako uviedol
riaditeľ daňového úradu, robil obštrukcie, podával námietky, sťaţnosti, podania na orgány
prokuratúry a pod. Tejto ţiadosti bolo zo strany nadriadeného orgánu miestne príslušnému
správcovi dane listom zo dňa 11. marca 2005 vyhovené a výkonom predmetnej daňovej
kontroly boli poverení zamestnanci Daňového úradu Prešov I. V týchto súvislostiach krajský
súd, zhodne s názorom obsiahnutým v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/2008
z 10. decembra 2009 uviedol, ţe týmto postupom nedošlo k delegovaniu miestnej príslušnosti
správcu dane na výkon daňovej kontroly v súlade s § 4 zákona o správe daní a poplatkov,
pričom poukázal na skutočnosť, ţe k delegácii miestnej príslušnosti došlo aţ s účinnosťou
od 20. marca 2007 rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky.
Krajský súd odvolávajúc sa na právne vyššie uvedené závery Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako i na obsah rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sţf/118/2009 z 26. októbra 2010 uzavrel, ţe
daňová kontrola DPH za február aţ december 2001 bola začatá, ale neukončená
zamestnancami iného neţ miestne príslušného správcu dane, čím bola realizovaná v rozpore
s ustanovením § 3 a § 24 zákona o správe daní a poplatkov, a to vo svojich dôsledkoch
znamená porušenie základného práva ţalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne
Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa krajského súdu rozhodnutia ţalovaného ako i prvostupňového správneho orgánu
boli vydané v rozpore so zákonom, pretoţe neboli splnené zákonné podmienky na určenie
dane podľa pomôcok, nakoľko predmetná daňová kontrola bola realizovaná v rozpore
so zásadou zákonnosti vyplývajúcej z § 2 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov,
a to bez ohľadu na to, ţe po jej začatí nedošlo k jej obsahovému naplneniu a ani
jej ukončeniu.
V závere krajský súd s poukazom na § 250ja ods. 5 OSP konštatoval porušenie
povinnosti ţalovaným pred vydaním ţalobou napadnutého rozhodnutia v plnom rozsahu
rešpektovať právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený v rozsudku,
č. k. 5Sţf/118/2009 z 26. októbra 2010, čo taktieţ označil za dôvod, pre ktorý sa v rámci
súdneho prieskumu zákonnosti ţalobou napadnutého rozhodnutia nezaoberal argumentáciou
ţalovaného obsiahnutou v jeho zrušenom rozhodnutí ako aj vo vyjadrení ţalovaného
vo vzťahu k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 137/2007-124
z 24. marca 2010.
O náhrade trov konania krajský súd rozhodol tak, ţe podľa § 250k ods. 1 OSP
úspešnému ţalobcovi priznal náhradu trov konania v sume 380,18 €.
Proti rozsudku krajského súdu podal ţalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie
domáhajúc sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak,
ţe ţalobu zamietne. Ţalovaný krajskému súdu vytýkal nesprávne právne a skutkové
posúdenie prejednávanej veci.
Ţalovaný videl predmet sporu v posúdení otázky, či bolo moţné u ţalobcu vykonať
daňovú kontrolu zamestnancami iného daňového úradu, neţ ktorý je jeho správcom dane.
Podľa ţalovaného pri posudzovaní tejto otázky prvostupňový súd vychádzal z právneho
názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. II. ÚS 118/08-61
z 10. decembra 2009. Ţalovaný v odvolaní ako i vo vyjadrení k ţalobe poukázal na to, ţe oba
súdy (Ústavný súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Košiciach, ktorý prevzal
argumentáciu ústavného súdu) pri formulovaní právneho názoru ohľadne zákonnosti postupu
správcu dane pri výkone spornej daňovej kontroly vychádzali z predpokladu, ţe u ţalobcu
bola vykonaná daňová kontrola a taktieţ z predpokladu, ţe nebolo rozhodnuté o ţalobcovej
námietke zaujatosti, ktorú mal tento podať voči všetkým zamestnancom miestne príslušného
Daňového úradu Košice V.
Poukázal na to, ţe v predmetnom prípade námietka zaujatosti proti všetkým
zamestnancom Daňového úradu Košice V nebola podaná, nebol daný formálny dôvod na
zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor ústavného súdu. Postup
riaditeľa daňového úradu, ktorý namiesto delegovania miestnej príslušnosti poţiadal Daňové
riaditeľstvo SR, aby vykonaním kontrol u ţalobcu boli poverení zamestnanci organizačne
začlenení na iný daňový úrad, nevyhodnotil ako nezákonný ani Najvyšší súd Slovenskej
republiky, ako to vyplýva z jeho rozsudku sp. zn. 5Sţo/101/2010 zo dňa 26. októbra 2010,
a preto mal za to, ţe vykonaním daňových kontrol u ţalobcu mohli byť poverení zamestnanci
iného daňového úradu.
Za chybný povaţoval záver krajského súdu, ţe postupom riaditeľa daňového úradu
došlo k obídeniu § 3 a § 24 zákona o správe daní, keď formálne naďalej konal miestne
príslušný daňový úrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného
daňového úradu, a to s ohľadom na skutočnosť, ţe daňová kontrola nebola fakticky
vykonávaná.
Za rozporné povaţoval ţalovaný konštatovanie krajského súdu, ţe predpokladom
určenia dane podľa pomôcok je zmarenie, znemoţnenie výkonu daňovej kontroly zo strany
daňového subjektu, pričom musí ísť o výkon daňovej kontroly v súlade so zákonom. Poukázal
na to, ţe začatá daňová kontrola, ktorá nebola realizovaná, bola vyhodnotená ako vykonaná
v rozpore so zákonom aţ nálezom ústavného súdu v roku 2009, teda po tom, čo platobné
výmery o určení dane podľa pomôcok boli právoplatné; dovtedy bol postup správcu dane
hodnotený ako zákonný, ako to vyplýva z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3Sţf/1/2009, 5Sţf 68/2009, 3Sţf/74/2008, 3 Sţf/2/2009, 5Sţf/3/2009.
Uviedol, ţe v konečnom dôsledku o daňovej povinnosti ţalobcu bolo rozhodnuté vo
vyrubovacom konaní miestne príslušným správcom dane a jeho zamestnancami, v ktorom
nebola podaná námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov. Daňová povinnosť
bola určená na základe pomôcok a v pri takomto určení dane odvolací orgán postupuje podľa
§ 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov, teda skúma len, či boli splnené zákonné
podmienky na pouţitie tohto spôsobu určenia dane.
Ţalovaný sa nestotoţnil s názorom krajského súdu, ţe nerešpektoval právny názor
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 5Sţf/118/2009 zo dňa
26. októbra 2010, keďţe v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe súd nesprávne
vychádzal z predpokladu, ţe u ţalobcu boli vykonané daňové kontroly a ţe procesom určenia
dane podľa pomôcok sa nezaoberal.
K námietke podanej podľa § 50 zákona o správe daní a poplatkov uviedol, ţe ju
ţalobca nemohol uplatniť v daňovej kontrole, ktorá nie je daňovým konaním. Konštatoval, ţe
zákonné podmienky na jej podanie neboli splnené. Zdôraznil, ţe keďţe išlo o proces určenia
dane podľa pomôcok, ako odvolací orgán skúmal len to, či boli splnené podmienky pre
pouţitie tohto spôsobu určenia dane.
Ţalobca sa k odvolaniu ţalovaného písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal v medziach podaného odvolania napadnutý
rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2
OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156
ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,
ţe odvolanie ţalovaného je dôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, ţe v konaní vedenom pod sp. zn.
5Sţf/68/2011 bola na tomto súde prejednaná a dňa 23. februára 2012 rozhodnutá obdobná
vec, týkajúca sa tých istých účastníkov konania ako v prejednávanej veci, predmetom ktorej
bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/223/20205-126051/2010/991545-r
z 13. decembra 2010, ktorým zamietol pre neodôvodnenosť odvolanie ţalobcu proti
platobnému výmeru Daňového úradu Košice V č. 709/230/36922/06/ZIM z 3. novembra
2006, ktorým bol vyrubený ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
február 2001.
Podľa § 250ja ods. 7 OSP ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako
odvolací súd v obdobnej veci, aká uţ bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môţe
v odôvodnení poukázať uţ len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení
uvedie.
Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia § 250ja ods. 7 OSP najvyšší súd
odôvodňuje predmetnú vec poukazom na odôvodnenie rozsudku sp. zn. 5Sţf/68/2011zo dňa
23. februára 2012 (ústavná sťaţnosť ţalobcu proti tomuto rozsudku Najvyššieho Slovenskej
republiky bola medzičasom odmietnutá uznesením ÚS SR č. k. III. ÚS 266/2012 dňa 19. júna
2012).
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa § 250i ods. 1 veta prvá OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len
ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 107 ods. 4 OSP, ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje
v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.
Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov v daňovom konaní sa postupuje
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá
sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.
Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov správca dane hodnotí dôkazy podľa
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní a poplatkov daňovou kontrolou
zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového
subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyţaduje. Daňová kontrola sa vykonáva
v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu.
Podľa § 15 ods. 2 in fine zákona o správe daní a poplatkov, ak daňový subjekt
neumoţní vykonať daňovú kontrolu, správca dane je oprávnený zistiť základ dane a určiť daň
podľa § 29 ods. 6; o takomto postupe je správca dane povinný vyhotoviť protokol o určení
dane podľa pomôcok, pričom sa postupuje podľa odsekov 10 aţ 13 s výnimkou odseku 11
písm. g/ a h/; v takom prípade správca dane uvedie pomôcky, ktoré pouţil.
Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov daňový subjekt, u ktorého
sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu
k zamestnancovi správcu dane právo:
a/ na predloţenie sluţobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia
zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,
b/ byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,
c/ predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr
v lehote podľa odseku 10 druhej vety,
d/ nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu
v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,
e/ klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,
f/ vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia,
prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,
g/ nahliadnuť do zapoţičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.
Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov kontrolovaný daňový subjekt
má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:
a/ umoţniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,
b/ zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,
c/ poskytovať poţadované informácie sám alebo ním určenou osobou,
d/ predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné
prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých
vedenie bolo správcom dane uloţené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,
e/ predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho
tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,
f/ umoţňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových
priestorov a umoţňovať rokovanie s jeho zamestnancom,
g) zapoţičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného
daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).
Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov daňový subjekt preukazuje všetky
skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov (účinnom ku dňu určenia dane
podľa pomôcok), ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností
niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemoţno daňovú povinnosť
správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku 5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony,
ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali
a ktorých dôsledkom je zníţenie základu dane, alebo v prípadoch podľa § 15 ods. 2,
je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený pouţiť pomôcky, ktoré
má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýmito
pomôckami môţu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných
daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy
a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových zdruţení a vlastné
poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, ako aj jemu podobných
daňových subjektov.
Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní a poplatkov
rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie,
10 8Sžf/46/2011
ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a pouţitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.
Podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov správca dane ukončí daňovú
kontrolu (§ 15) do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbliţšie nadriadený
správcovi dane môţe lehotu uvedenú v prvej vete v zloţitých prípadoch pred jej uplynutím
primerane predĺţiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných
závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona najviac
o dvanásť mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa § 15 ods. 16, príslušným
orgánom na predĺţenie lehoty je ministerstvo.
Podľa § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov účinnom ku dňu vydania ţalobou
napadnutého druhostupňového správneho rozhodnutia, ak odvolanie smeruje proti
rozhodnutiu o dani určenej podľa pomôcok, skúma odvolací orgán dodrţanie zákonných
podmienok na pouţite tohto spôsobu určenia dane a dodrţanie postupu podľa § 44 ods. 3.
Ak odvolací orgán zistí, ţe tieto zákonné podmienky a postup podľa § 44 ods. 3 bol dodrţaný,
odvolanie pre jeho neodôvodnenosť zamietne.
Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti
daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 479/2009 Z. z.“) orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov
je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky.
Podľa § 11 zákona v spojení s čl. IV. veta prvá č. 479/2009 Z. z. s účinnosťou
od 01. januára 2012 sa zrušuje zákon č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení zákona
č. 182/2002 Z. z. a zákona č. 534/2005 Z. z., t. j. ruší sa Daňové riaditeľstvo Slovenskej
republiky (§ 2 a § 3 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch).
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) preskúmajúc napadnutý
rozsudok prvostupňového súdu ako i obsah súdneho a administratívneho spisu v rozsahu
odvolania, ktorým ţalovaný namieta nesprávne právne a vecné posúdenie splnenie podmienok
na určenie dane podľa pomôcok, konštatuje, ţe sa nemoţno stotoţniť s právnym názorom
krajského súdu premietnutým do enunciátu a odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku.
11 8Sžf/46/2011
Z obsahu ţaloby a vyjadrenia ţalobcu k podanému odvolaniu v tejto veci pre odvolací
súd ako sporná medzi účastníkmi vyvstáva otázka posúdenia absolútnej povinnosti
ţalovaného zohľadniť v rámci odvolacieho konania o určení dane podľa pomôcok právny
názor vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 118/2008
z 10. decembra 2009, a to konkrétne pri posudzovaní splnenia podmienok na určenie
predmetnej dane podľa pomôcok vo vzťahu k zákonnosti priebehu daňovej kontroly.
Ţalobca odvolávajúc sa na obsah vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu vidí
porušenie zákona v nezákonnom obídení ustanovenia § 3 a § 24 zákona o správe daní
a poplatkov pri kreovaní kontrolnej skupiny zameranej na preverenie alebo zistenie daňovej
povinnosti ţalobcu na DPH za zdaňovacie obdobia február aţ december 2001, čo v konečnom
dôsledku spôsobuje nezákonnosť začatej daňovej kontroly a absenciu podmienok na určenie
predmetnej dane podľa pomôcok. Ţalobca taktieţ poukazuje na skutočnosť, ţe po uplynutí
zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly nebol povinný zamestnancom správcu dane
poskytovať súčinnosť a predkladať doklady potrebné k zisteniu daňovej povinnosti na DPH.
Naopak, ţalovaný nevidí povinnosť bezvýhradného aplikovania právneho záveru
obsiahnutého v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. II. ÚS 118/08-61
z 10. decembra 2009 z dôvodu neexistencie skutkových predpokladov, z ktorých uvedený
právny záver vychádza, t. j. neuskutočnenie spornej daňovej kontroly z dôvodu nespolupráce
ţalobcu so správcom dane a nesplnenia si dôkaznej povinnosti v daňovom konaní
ako i z dôvodu absencie námietky zaujatosti ţalobcu voči všetkým zamestnancom miestne
príslušného správcu dane pred začatím daňovej kontroly, prípadne v jej priebehu.
Na margo ţalobcom namietaného nezákonného zloţenia kontrolnej skupiny, najvyšší
súd dáva do pozornosti neskoršie uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. II. ÚS
159/2011-19 z 13. apríla 2011, ktorým odmietol ústavnú sťaţnosť ţalobcu proti rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sţo/101/2010 z 26. októbra 2010 ako zjavne
neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5S/54/2005 z 22. februára 2006 tak, ţe zrušil rozhodnutie
ţalovaného Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/6132-40962/2005/991545-r
z 27. júna 2005 a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zrušeným
rozhodnutím ţalovaný nevyhovel námietke ţalobcu zo dňa 30. mája 2005 proti postupu
12 8Sžf/46/2011
zamestnanca správcu dane (predstaveného – riaditeľa Daňového úradu Košice V) vo veci
určenia kontrolnej skupiny.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom uznesení citoval právny názor
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v preskúmavanom rozsudku
sp. zn. 5Sţo/101/2010 z 26. októbra 2010: „V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz
o priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane - Daňového úradu Košice V,
podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov. Preto v ďalšom
konaní treba dôkladne objasniť, či sťažovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa daní
a zdaňovacích období, ktoré daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti
podľa zákona o správe daní a poplatkov, a to v čase predchádzajúcom povereniu
zamestnancov Daňového úradu Prešov I výkonom kontroly.
Ak sa preukáže, že námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov
sťažovateľom proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V (vrátane riaditeľa)
nebola podaná, potom v predmetnom prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu miestnej
príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor ústavného súdu.
Aj v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom
Daňového úradu Košice V, nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa
§ 4 zákona o správe daní a poplatkov. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie
mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec bol realizovaný, a ktorý spočíval v menej formálnych
úkonoch, ktorých opodstatnenie, a tým aj ich právny základ plynie práve zo vzájomných
vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch
v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda subjektom
s plnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové úrady takouto plnou právnou subjektivitou
nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov
pracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu,
že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom
Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet riaditeľa Daňového úradu K. využitím
oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej službe a z Organizačného poriadku daňových
orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového úradu K. nič vyčítať, a to predovšetkým
v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného vecne príslušného správcu
dane.
13 8Sžf/46/2011
V ďalšom konaní bude teda úlohou žalovaného vysporiadať sa s námietkami žalobcu
proti postupu zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu Košice V v rozhodnom
čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností, ktoré boli dôvodom pre námietky
žalobcu, najmä so zreteľom na to, v akom štádiu konania resp. voči akým úkonom správcu
dane boli námietky žalobcu podané. Úlohou žalovaného je tiež vysporiadanie sa s otázkou,
v akých súvislostiach požiadal správca dane o súhlas s vykonaním kontroly zamestnancami
iného správcu dane, najmä ak ústavný súd vychádzal z takého skutkového východiska,
že „postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu § 3 a § 24 zákona o správe daní
týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov správcu dane
z daňového konania. Formálne síce naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak
v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného, daňového úradu, hoci miestne
príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení“. Odvolací súd považuje
za dôvodné poukázať na to, že v rozhodnutí z 27. septembra 2006 vychádzal o. i. zo zistenia,
že k povereniu výkonu daňovej kontroly (zamestnancov DÚ Prešov I) došlo pred začatím
vyrubovacieho (daňového) konania, len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým
konaním. Vychádzal tak zo skutkového záveru, že k určeniu osôb na vykonanie daňovej
kontroly nedošlo z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom sa rozhoduje
o právach a povinnostiach daňového subjektu - § 1a písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. v znení
platnom v rozhodnom období). Bude teda úlohou žalovaného opätovne, na základe spisového
materiálu, zistiť a posúdiť obsah úkonov riaditeľa daňového úradu a príslušného orgánu
žalovaného o vydaní súhlasu na výkon kontroly zamestnancami DÚ Prešov I a ich súlad
so zákonom (§ 245 ods. 1 OSP), ako aj opätovne posúdiť obsah námietok žalobcu proti
postupu riaditeľa DÚ Košice V o poverení zamestnancov výkonom daňovej kontroly.“
Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku
sp. zn. 5Sţo/101/2010 z 26. októbra 2010 ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych
orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny, Ústavný súd Slovenskej republiky
vo svojom rozhodnutí č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 nespochybnil, ba naopak
vyjadril, ţe predmetný názor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce
účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.
Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vo vzťahu
k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení daňových
kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených
14 8Sžf/46/2011
pre výkon štátnej sluţby na úseku správy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom
súhlase Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky ako spoločne nadriadeného orgánu
a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti, bol Ústavným
súdom Slovenskej republiky v jeho uzneseniach č. k. I. ÚS 192/08-27 zo 4. júna 2008,
č. k. III. ÚS 386/08-24 z 25. novembra 2008, č. k. II. ÚS 137/2010-28 z 24. marca 2010
a č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 povaţovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci
znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.
V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súd nevyslovil
namietané porušenie základného práva ţalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne
Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu moţno
povaţovať judikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevaţujúcej
ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky.
V predchádzajúcom súdnom prieskume ţalobou napádaného prvostupňového
rozhodnutia Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5Sţf/118/2009
z 26. októbra 2010 konajúc o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach,
č. k. 6S/128/2007-120 z 30. júla 2009 zmenil tento rozsudok tak, ţe zrušil rozhodnutie
ţalovaného č. I/223/12658-77387/2007/992517-r z 12. októbra 2007, ktorým ţalovaný
zamietol pre neodôvodnenosť odvolanie ţalobcu proti platobnému výmeru Daňového úradu
Košice V č. 709/230/36931/06/ZIM z 3. novembra 2006, ktorým bol ţalobcovi určený rozdiel
DPH za zdaňovacie obdobie november 2001.
V tomto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazujúc na záver Ústavného
súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v náleze č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009
okrem iného konštatoval, ţe „správca dane v tomto prípade mal rozhodnúť o námietke
zaujatosti podanej voči všetkým zamestnancom v zmysle § 24 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.,
pričom postup, ktorý zvoli nekorešponduje so znením zákona, takýto postup nie je možné obísť
oznámením, ktoré bolo vo veci vydané, že daňovú kontrolu vykonajú pracovníci iného
15 8Sžf/46/2011
daňového úradu“, pričom vyjadril názor, ţe v ďalšom konaní bude úlohou ţalovaného vadu
konania odstrániť a vysporiadať sa s ďalšími námietkami ţalobcu.
Ako vyplýva z obsahu ţalobou napadnutého druhostupňového správneho rozhodnutia
a z obsahu vyjadrenia ţalovaného k ţalobe, ţalovaný sa v rozsahu vyplývajúcom
z ustanovenia § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov a v nadväznosti na záver
vyplývajúci zo zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Sţf/118/2009 z 26. októbra 2010, dostatočne vysporiadal s otázkou dodrţania
zákonných podmienok na určenie dane podľa pomôcok postupom podľa § 29 ods. 6 zákona
o správe daní a poplatkov.
Avšak ţalovanému v odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení dane podľa
pomôcok neprislúcha podrobnejšie preverovanie zákonnosti priebehu namietanej daňovej
kontroly, preverovanie existencie námietok podaných ţalobcom voči všetkým zamestnancom
Daňového úradu Košice V a vysporadúvať sa s námietkami ţalobcu proti postupu
zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu Košice V v rozhodnom čase na základe
posúdenia všetkých skutkových okolností tak, ako to vyplýva z intencií rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sţo/101/2010 z 26. októbra 2010 (ústavná sťaţnosť
ţalobcu proti tomuto rozsudku Najvyššieho Slovenskej republiky bola odmietnutá uznesením
ÚS SR č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011).
Preskúmanie postupu správcu dane v naznačenom smere je predmetom konania
ţalovaného o námietke ţalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane – Daňového úradu
Košice V.
V súvislosti s poukazom ţalobcu na právny názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sţf/9/2007 z 19. apríla 2007 ohľadom trvania zákonnej
lehoty na vykonanie spornej daňovej kontroly u ţalobcu odvolací súd poznamenáva,
ţe najvyšší súd vyloţil ustanovenie lehôt na výkon daňovej kontroly podľa § 30a ods. 7
zákona o správe daní a poplatkov ako prejav zásady proporcionality medzi právami štátu
a právami kontrolovaného daňového subjektu, ktorú je potrebné dodrţiavať.
Z argumentácie ţalobcu vyplýva, ţe tento konštatovaný právny názor najvyššieho
súdu pouţíva na obhajobu svojho tvrdenia, ţe neboli splnené podmienky na určenie
16 8Sžf/46/2011
neúspešne kontrolovanej dane z pridanej hodnoty podľa pomôcok (neúspešne z pohľadu
spolupráce ţalobcu s daňovými kontrolórmi), nakoľko, podľa tvrdenia ţalobcu, po márnom
uplynutí lehoty na vykonanie daňovej kontroly, tento uţ nebol povinný predkladať daňové
doklady a spolupracovať so správcom dane.
Avšak v kontexte
so zásadou úzkej súčinnosti daňového subjektu so správcom dane vyplývajúcou
z ustanovenia § 2 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov,
s povinnosťami kontrolovaného daňového subjektu v priebehu daňovej kontroly
vyplývajúcimi z ust. § 15 ods. 6 citovaného zákona,
ako i s dôkazným bremenom vyplývajúcim daňovému subjektu z ustanovenia § 29 ods. 8
citovaného zákona,
nemoţno bezvýhradne súhlasiť s vyššie uvedenou argumentáciou ţalobcu, a to predovšetkým
s prihliadnutím na osobité okolnosti priebehu daňovej kontroly a úrovne súčinnosti ţalobcu
s orgánmi daňovej správy ako i s prihliadnutím na následne sa vyvíjajúcu judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach súdneho prieskumu rozhodnutí ţalovaného
zamietajúcich pre neodôvodnenosť odvolania ţalobcu proti prvostupňovým rozhodnutiam
správcu dane o určení DPH podľa pomôcok za zdaňovacie obdobia júl, apríl, august, máj
2001 a december 2000.
Podľa uvedeného poradia zdaňovacích období pomôckami určenej DPH odvolací súd
dáva do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sţf/74/2008
zo 4. decembra 2008, sp. zn. 3Sţf/1/2009 a 3Sţf/2/2009 oba z 29. januára 2009,
sp. zn. 5Sţf/68/2008 z 29. septembra 2009 a sp. zn. 5Sţf/3/2009 z 3. novembra 2009,
v ktorých najvyšší súd konštatoval, ţe na proces určenia dane podľa pomôcok sa lehoty podľa
§ 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov nevzťahujú, pričom pre prípad, kedy daňový
subjekt v rámci výkonu daňovej kontroly neposkytne správcovi dane potrebnú súčinnosť,
vyplývajú preňho dôsledky podľa § 15 ods. 2 v spojení s § 29 ods. 6 zákona o správe daní
a poplatkov. Vzhľadom na vyššie uvedené povinnosti daňového subjektu tento môţe mať
právny záujem na vykonávaní daňovej kontroly i po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.
Najvyšší súd na margo uvedeného dopĺňa, ţe ţalobcovi nič nebránilo,
aby pred určením dane podľa pomôcok správcovi dane predloţil daňové doklady a dôkazy
preukazujúce jeho tvrdenia, keďţe daňový subjekt znáša dôkazné bremeno počas celého
17 8Sžf/46/2011
daňového konania, v rámci ktorého, v záujme riadneho zistenia skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie daňovej povinnosti, taktieţ moţno dopĺňať a vykonávať dokazovanie.
Zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 1. januára 2012 zrušené Daňové
riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť
a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých Finančným
riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov
pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, preto Najvyšší súd Slovenskej
republiky podľa § 107 ods. 4 OSP v spojení s § 250 ods. 4 OSP na strane ţalovaného koná
s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného ţalovaného.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na vyššie uvedené, zmenil rozsudok
krajského súdu postupom podľa ustanovenia 250ja ods. 3 vety druhej OSP a § 220 OSP
a ţalobu ako nedôvodnú zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
ustanovenia § 224 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP a § 250k ods. 1 OSP,
keď ţalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci náhradu trov konania nepriznal a ţalovanému
v takomto konaní nárok na náhradu trov zo zákona neprináleţí.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 28. júna 2012
JUDr. Jaroslava Fúrová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská