Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
50f/386951.dee11f.pdf
PDF · 166.95 KB
No categories available
5Cdo/169/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 169/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., so sídlom v B.,
proti povinnému R. H., o vymoženie 33,19 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Trenčín pod sp.zn.
61 Er 3281/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
zo 14. marca 2012 sp.zn. 3 CoE 38/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdnemu exekútorovi bol dňa 26. októbra 2011 doručený návrh oprávnenej
na vykonanie exekúcie na základe „Bloku na pokutu nezaplatenú na mieste“ zo dňa
19. októbra 2008, evid.č.bloku: AA 2544809, vydaného Obvodným oddelením PZ
Trenčianske Teplice (ďalej len „exekučný titul“), ktorým bola povinnému uložená pokuta
33,19 €. Exekučný titul nadobudol právoplatnosť dňa 19. októbra 2008 a vykonateľnosť dňa
4. novembra 2008.
Okresný súd Trenčín uznesením z 2. decembra 2011 č.k. 61 Er 3281/2011-10 žiadosť
súdneho exekútora JUDr. R. M. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Svoje
rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(Exekučný poriadok), § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (účinného do 31.
augusta 2008) a § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Preskúmaním žiadosti
o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu súd zistil, že
exekučný titul nespĺňa požiadavky materiálnej vykonateľnosti, a teda nie je spôsobilým
exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku. Uviedol, že
predpokladom pre vedenie exekúcie voči dlžníkovi je vykonateľný exekučný titul, ktorým sa
ukladá určitá povinnosť, pričom môže ísť o rozhodnutie súdu alebo iných orgánov alebo inú
verejnú listinu. Konštatoval, že pokiaľ prechodné ustanovenia nového predpisu neustanovujú
inak, v zásade platí, že pokiaľ k uplynutiu lehôt dôjde za účinnosti predchádzajúcej (resp.
novej) právnej úpravy, zánik právnych vzťahov sa posudzuje podľa práva platného v čase
predchádzajúcej (resp. novej) právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené, výkon rozhodnutia bolo
možné nariadiť najneskôr 4. novembra 2011. Súd na preklúziu prihliada z úradnej povinnosti.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením zo 14. marca 2012 sp.zn.
3 CoE 38/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučný titul – Blok na pokutu
nezaplatenú na mieste zo dňa 19. októbra 2008 evid. č. bloku: AA 2544809, vydaný
Obvodným oddelením PZ Trenčianske Teplice, nadobudol právoplatnosť dňa 19. októbra
2008 a vykonateľnosť dňa 4. novembra 2008. Výkon rozhodnutia bolo možné nariadiť
v lehote 3 rokov po uplynutí lehoty na plnenie, t.j. len do 4. novembra 2011. Odvolací súd
konštatoval, že s účinnosťou od 1. januára 2004 už neplatí, že ak sa v trojročnej lehote
konanie o výkon rozhodnutia začalo, musí sa v tejto lehote i skončiť. Pre určenie toho, či táto
lehota je v konkrétnom prípade zachovaná, nie je právne významné začatie konania podľa
§ 77 ods. 1 zákona č. 71/1967 Z.z. o správnom konaní, ale jeho nariadenie orgánom
uskutočňujúcim výkon rozhodnutia v zmysle § 77 ods. 2 zákona č. 71/1967 Z.z. o správnom
konaní. Mal za to, že v danom prípade je s poukazom na ustanovenie § 71 ods. 3 zákona
č. 71/1967 Z.z. o správnom konaní dôležité rozlišovať začatie konania o výkon rozhodnutia
a nariadenie výkonu rozhodnutia. Samotné konanie o výkon rozhodnutia sa začína buď
na návrh účastníka, alebo na podnet správneho orgánu. Predmetné konanie pozostáva
z reťazca procesných úkonov príslušného správneho orgánu, cieľom ktorých je dosiahnuť
splnenie povinnosti povinného účastníka konania. Jedným z takýchto dôležitých procesných
úkonov je vydanie exekučného príkazu. Exekučný príkaz autoritatívne prikazuje uskutočniť
výkon rozhodnutia niektorým zo zákonom ustanovených spôsobov. Až vydaním exekučného
príkazu dochádza teda k vlastnému nútenému uskutočňovaniu výkonu rozhodnutia, ktoré trvá
až do skončenia výkonu rozhodnutia. Odvolací súd dospel z uvedených dôvodov k záveru, že
bol správny postup súdu prvého stupňa, ktorý nevydal poverenie na vykonanie exekúcie
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko výkon rozhodnutia na základe
exekučného titulu - bloku na pokutu nezaplatenú na mieste zo dňa 19. októbra 2008
evid.č.bloku: AA 2544809, vydaného Obvodným oddelením PZ Trenčianske Teplice, bolo
možné nariadiť najneskôr 4. novembra 2011.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá navrhla
uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením
§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že nesprávnym rozhodnutím súdov
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jej bolo
odopreté právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, v dôsledku čoho jej bola odňatá
možnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces v zmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa názoru oprávnenej súdy mali na daný
skutkový stav aplikovať výlučne ustanovenia Exekučného poriadku a nie ustanovenia piatej
časti zákona o správnom konaní, čím došlo zo strany súdov k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Oprávnená svoj názor vyvodzovala
z ustanovenia § 72 ods. 2 zákona o správnom konaní, ktorý má odkazujúci charakter na § 36
ods. 1 a 2 Exekučného poriadku a z ustanovenia § 41 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku.
Mala za to, že pre posúdenie toho, či lehota v § 71 ods. 3 zákona o správnom konaní uplynula
alebo nie, je rozhodujúcim okamihom deň doručenia návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi. Oprávnená v dovolaní tiež namietala, že odôvodnenie uznesenia prvostupňového
a odvolacieho súdu nespĺňa základné štandardy kladené na odôvodnenie rozhodnutia uvedené
v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. V dôvodoch
dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala
včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom konaní
účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací
súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu výlučne iba vtedy,
ak to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti rozhodnutiam výslovne
uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239
O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], alebo len v prípade výskytu zákonom
osobitne vymenovaných procesných vád (viď § 237 O.s.p.). Dovolací súd pri posudzovaní
prípustnosti dovolania nesmie prehliadať základnú ideu všetkých mimoriadnych opravných
prostriedkov (vrátane dovolania) vychádzajúcu z toho, že právna istota a stabilita nastolené
právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne.
To je podstata dôvodu, so zreteľom na ktorý má dovolací súd posudzovať otázku prípustnosti
dovolania v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne.
Úspech každého dovolania je vždy podmienený primárnym záverom dovolacieho
súdu, že tento mimoriadny opravný prostriedok je procesne prípustný a až následným
záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je aj opodstatnené. Pokiaľ dovolací súd nedospeje
k uvedenému primárnemu záveru, platná právna úprava mu nedovoľuje posúdiť vecnú
správnosť napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané. Ak by dovolací súd
predsa len vecne preskúmal rozhodnutie, ktoré bolo napadnuté procesne neprípustným
dovolaním, porušil by zákon. V prípade, že dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je
procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal
správnosťou napadnutého rozhodnutia. Pre opačný prístup dovolacieho súdu – prvotné
posúdenie rozhodnutia z hľadiska úplnosti skutkových a správnosti právnych záverov
a výstižnosti ich vyjadrenia či opísania alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto
posúdenia vyplývajúce následné vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania – nedáva
Občiansky súdny poriadok v platnom znení podklad v žiadnom z jeho ustanovení.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa § 239
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon pripúšťa
dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na to by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesne prípustné, len ak
v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.
O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho,
že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto
procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má
za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho
konania.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. a o porušení práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nezakladá
na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce postup
súdu v občianskom súdnom konaní (t.j. že nezachovali zákonom stanovenú procedúru
prejednania veci) napríklad tým, že jej znemožnili urobiť niektorý procesný úkon, vyjadriť sa
k veci po skutkovej alebo právnej stránke, podať opravný prostriedok a pod. Podstatou jej
dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii
ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) teda z jej
strany nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú
dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Jadro dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy mali na daný
skutkový stav aplikovať výlučne ustanovenia Exekučného poriadku a nie ustanovenia piatej
časti zákona o správnom konaní. Dovolateľka tiež namieta, že súdy nepostupovali správne,
keď z hľadiska plynutia lehoty uvedenej v § 71 ods. 3 zákona o správnom konaní
nepovažovali za rozhodujúci deň doručenia návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi.
Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti
súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu
normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne
posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237
písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou
procesnou činnosťou súdu (s postupom pri prejednaní veci), a nie s jeho právnym hodnotením
veci v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce
relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie
je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Nesprávne právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tiež
R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej
o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť by
mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale
prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či
odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či
zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy
až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci nešlo).
Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť
k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá
možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia
prvostupňového a odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Je nepochybné, že jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď
na všetky právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. US 353/06, II. US 220/08,
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou predložené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi
rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa
uviedol ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie dovolaním
napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené
žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešnú oprávnenú
neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia
v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či
požiadaviek oprávnenej.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.
Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch
nižšieho stupňa nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej
dovolania nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., ani § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd
vzhľadom na to dovolanie oprávnenej ako procesne neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho
konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. januára 2013
JUDr. Vladimír Magura, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová