Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (45)cff/387506.57ca34.pdf
PDF · 245.32 KB
No categories available
2Cdo/345/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 345/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:
X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: M. P., nar. X., A., o vymoženie
645,29 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn.: 16Er
260/2005, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 13. augusta
2012, č. k.: 16CoE 81/2012-37, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a.
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.
Povinnej sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e:
Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Prievidza 18. marca 2005
poţiadal o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na vymoţenie 19 440,- Sk
s príslušenstvom v zmysle s ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Uviedol, ţe
exekučným titulom je notárska zápisnica č. N 4275/2004, NZ 80335/2004 zo 06. novembra
2004 spísaná notárom JUDr. J. K. so sídlom G. (ďalej len „notárska zápisnica“). Okresný súd
Prievidza poverením z 13. júna 2005 poveril súdneho exekútora Bc. I. B. vykonaním exekúcie
na základe notárskej zápisnici.
Okresný súd Prievidza uznesením z 02. apríla 2012, č. k.: 16Er 260/2005-21 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe vzhľadom k tomu, ţe v predmetnej
exekúcii sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, je potrebné pre posúdenie
vymáhaného plnenia skúmať povahu vymáhaného plnenia. Poukázal na judikatúru Súdneho
dvora EÚ na rozhodnutie O. G. E. a S. E. C 240/98 aţ C 244/98, rozhodnutie C-40/08 A. T. S.
proti C. R.. Uviedol, ţe notárska zápisnica ako exekučný titul zaväzovala povinnú na
zaplatenie 19 440,-Sk s úrokom z omeškania 0,25% denne od 16. júla 2004. Vyhlásenie
v notárskej zápisnici vykonal za povinnú Mgr. T. K.. V Zmluve o úvere č. 3460039 uzavretej
27. apríla 2004 (ďalej len „Zmluva“ alebo „Zmluva o úvere“) sa nachádza zapracované
splnomocnenie, podľa ktorého dlţník splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, t. j., aby v jeho mene uznal záväzok z úveru tak, aby sa
notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Dlţník toto splnomocnenie
podpísal 24. apríla 2004 spolu so Zmluvou o úvere. Zmluva o úvere je formulárovou
zmluvou, ktorej súčasťou sú i Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Súd poukázal na § 52
ods. 1, 53 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka. Uviedol, ţe právny vzťah medzi účastníkmi
konania zaloţený Zmluvou povaţoval za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Je nepochybné, ţe povinná bola v čase uzavretia zmluvy
spotrebiteľom. Súd sa ďalej zaoberal aj tým, ţe všeobecnú spotrebiteľskú zmluvu moţno
podriadiť aj reţimu Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd dospel
k záveru, ţe Zmluvu uzavretú medzi účastníkmi moţno povaţovať za zmluvu
o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej
uviedol, ţe súčasťou Zmluvy bola predtlač, ktorá obsahovala splnomocnenie povinnej, ktorá
splnomocnila Mgr. T. K. i na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Osobu
splnomocnenca Mgr. T. K. vybral oprávnený, pretoţe jeho meno bolo v Zmluve uvedené bez
akejkoľvek účasti povinnej. Súd prvého stupňa je toho názoru, ţe takáto dohoda o plnej moci
je neplatná v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pre kolíziu záujmov zástupcu
a zastúpeného, nakoľko oprávnený sám vybral osobu, ktorá za povinného prejavila vôľu
a uznal dlh vo výške, ktorý určil zástupca. Zástupca povinnej bol vo vzťahu k oprávnenému
osobou, ktorá mala záujem na vyhlásení formou notárskej zápisnice, a následne odmeny za
takýto úkon, ktorý vyplácal zástupcovi oprávnený. Okrem toho celé splnomocnenie obsahuje
dojednania, ktoré sú výrazne v neprospech povinnej ako spotrebiteľa, jednak, ţe zástupca bez
akejkoľvek účasti povinnej uznáva za ňu dlh, ďalej má oprávnenie uzavrieť záloţnú zmluvu
a zmluvu o zabezpečovacom prevode práva a pod. Celé splnomocnenie, preto súd vyhodnotil
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktoré je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
neplatné v spojitosti s § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dlţník teda nevyjadril súhlas
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu, preto sa exekúcia viedla na
podklade nespôsobilého exekučného titulu.
Súd ďalej povaţoval dojednanie úrokov z omeškania v prípade splatnosti celého dlhu
vo výške 0,25 % denne (91,25 % ročne) za dojednanie v rozpore s § 39 Občianskeho
zákonníka za absolútne neplatné. Rovnako dohodnutý poplatok vo výške 9 600,- Sk ako
náklady za vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy povaţuje súd za nezrozumiteľný, neurčitý
a zmätočný. Okrem toho akákoľvek odplata za poskytnutie peňaţných prostriedok vo výške
80% pri 10 splátkach v spotrebiteľských veciach je neprimerane vysoká a spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd preto
uzavrel, ţe dohoda o poplatku v sume 9 600,- Sk je neplatná a ide o neprijateľnú zmluvnú
podmienku.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe Exekučný súd má v zmysle ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku povinnosť pred vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie
preskúmať ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a exekučný titul a v prípade
ak zistí rozpor týchto listín so zákonom má ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietnuť. Ak však súd poveril exekútora vykonaním exekúcie napriek
tomu, ţe exekučný titul má nedostatky, zastaví exekúciu dodatočne. Pre zastavenie exekúcie
podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku preto vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
nemôţe predstavovať prekáţku veci rozsúdenej.
Notárska zápisnica je vykonateľná za splnenia predpokladov uvedených v zákone.
Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodrţaní formy notárskej
zápisnice v zmysle § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodrţaní
obsahových náleţitostí v zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Za najdôleţitejšiu
náleţitosť exekučnej notárskej zápisnice treba povaţovať súhlas povinného
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, pretoţe aţ tento prejav vôle povinného robí
z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom. Notárska
zápisnica, ktorá má byť exekučným titulom musí obsahovať uznanie určitého právneho
záväzku. Takýmto právnym záväzkom je uznanie peňaţného dlhu. Z obsahu exekučného
spisu odvolací súd vyvodil, ţe nie sú ţiadne pochybnosti o tom, ţe v predtlači Zmluve o úvere
je zakotvený súhlas povinnej s exekúciou tak, ţe povinná nemala moţnosť túto skutočnosť
zmeniť ani ovplyvniť a podpisom Zmluvy sa vopred vzdala svojich práv namietať akúkoľvek
skutočnosť týkajúcu sa predmetnej Zmluvy a svojho záväzku. Uvedené dojednanie preto treba
povaţovať za odporujúce dobrým mravom. Súd ďalej vyslovil pochybnosť o spôsobe, akým
sa splnomocnenec dozvedel o tom, ţe dlţník je v omeškaní a aká je výška omeškania, pretoţe
tento mechanizmus zo splnomocnenia nevyplýva. Vzhľadom na mnoţstvo splnomocnení
udelených tomu istému splnomocnencovi, o čom má súd poznatky zo svojej úradnej činnosti,
existuje dôvodné podozrenie, ţe splnomocnenec pri určení výšky dlhu spolupracoval
s oprávneným. Záujmy splnomocnenca Mgr. T. K. boli nepochybne v rozpore so záujmami
povinnej, a preto je plnomocenstvo v rozpore s § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Celé
plnomocenstvo a spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán na škodu dlţníka, ktorý bol
prinútený pod hrozbou zmluvnej pokuty nechať sa zastupovať zástupcom, ktorého vopred
určil veriteľ. Preto je plnomocenstvo pre rozpor so zákonom i dobrými mravmi neplatným
právnym úkonom a na jeho podklade nebolo moţné za povinnú spísať vyhlásenie do notárskej
zápisnice.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, ţe notárska zápisnica neobsahuje
súhlas povinnej s jej vykonateľnosťou, a teda aj z toho dôvodu nemôţe byť povaţovaná za
spôsobilý exekučný titul.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje
dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a) a § 237 písm. a) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), ţe súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ust. §
237 písm. d) O. s. p., ţe v tej veci sa uţ právoplatne rozhodlo, ust. § 237 písm. f) O. s. p., ţe
súd svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom, ust. § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., ţe
konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie, ust. §
241 ods. 2 písm. c) O. s. p., ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.
V súvislosti s argumentáciou oprávneného týkajúcej sa porušenia povinnosti súdu
prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva oprávnený poukázal na
uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn.: I. ÚS 120/2012-12. Z odôvodnenia
uvedeného uznesenia vyplýva, ţe v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu
poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu exekučným súdom ako aj ţiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto
preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného
titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodrţaní formy notárskej
zápisnice, tak ako je upravená v ust. § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo
predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej a povinnej
osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.
V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, ţe notárska zápisnica obsahovala všetky
náleţitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu povinnej
osoby s vykonateľnosťou. Ţiadne ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti
notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemoţno vyvodiť. Ďalej z toho uznesenia
vyplýva, ţe exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného
práva, pretoţe je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti
exekučného titulu. Poukázal na Zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým bol novelizovaný Exekučný
poriadok, ktorý bol doplnený o nové ust. § 41 ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred
15. októbrom 2008 sa tento zákon, resp. novelizované ustanovenie nevzťahuje. Ďalej uviedol,
ţe ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým dlţník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej
zápisnice, aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva,
nemôţe byť neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka ani ust. §
23a ods. 2 Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinná na seba neprevzala ţiadne
nové povinnosti, či záväzky, oprávnenému nevznikli ţiadne nové práva či výhody. Udelením
plnomocenstva povinná dobrovoľne preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto toto
plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu. Navyše povinná
mohla plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek
odvolať. Podľa dovolateľa, exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe
čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú
neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a) aţ r) Občianskeho
zákonníka. Ďalej má dovolateľ za to, ţe odvolací súd vec nesprávne právne posúdil
s ohľadom jeho právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, ustanovení právnych
predpisov EÚ a rozhodnutí súdneho dvora EÚ. Predovšetkým sa nevysporiadal
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil prečo
povaţuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým
dlţník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu. Podľa dovolateľa exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie
sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady
93/13/EHS výslovne nenachádza.
Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné poţiadať Súdny dvor Európskej
únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Poukázal na nález Ústavného súdu SR
z 12. apríla 2012, sp. zn.: IV. ÚS 95/2012-80. Uviedol, ţe Súdnemu dvoru Európskej únie by
mala byť daná príleţitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových
vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi
súdmi Slovenskej republiky.
Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odloţení
vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Taktieţ navrhol, aby súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predloţil prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikoval.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, ţe v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 2 písm. a) O. s. p., dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, ţe je dovolanie
prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b) a c) O. s. p. Rovnako na danú vec nemoţno
aplikovať ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť
dovolania v zmysle § 239 ods. 1, 2 a 3 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vţdy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, ţe by rozhodnutia
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust. §
237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a) aţ g) O. s.
p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku
alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a
rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (R
117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je
významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. §
237 písm. a), d) a f) O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
Dovolací súd nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších stupňov bolo postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád.
Dovolateľ namietal, ţe v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a) O. s. p.
Právomoc súdu je upravená v ust § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto
ustanovenia vyplýva, ţe v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a
iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a
hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány (7 ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy.... (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú
súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a) O. s. p.
nevyvodzoval z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, ţe súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleţí. Bol toho názoru, ţe exekučný súd nedisponuje právomocou
rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom.
Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad
Exekučného poriadku, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Z obsahu tejto
námietky sa javí, ţe nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov, ale napáda
vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade zaloţili svoje
rozhodnutia (právne posúdenie veci).
Dovolací súd má za to, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1, §
57 ods. 2 Exekučného poriadku.
Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a) O. s. p. nie je dôvodná.
Dovolateľ ďalej namietal, ţe konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d)
O. s. p., t.j. ţe sa v tej istej veci uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa
prejednávať znova.
Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia
vedie v kaţdom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekáţka je daná vtedy, ak
v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom
konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom
uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Pokiaľ ide o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní
rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie.
Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený
ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak
vyplýva z rovnakého skutkových okolností.
Dovolateľ namietal, ţe súdy rozhodovali o formálnych a materiálnych podmienkach
vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď uţ bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
P., s.r.o., P., IČO: X., proti povinnej: M. P., nar. X., A., o vymoţenie 645,29 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn.: 16Er 260/2005, na
základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica č. N 4275/2004, NZ 80335/2004
zo 6. novembra 2004 spísaná notárom JUDr. J. K. so sídlom G., nepredchádzalo ţiadne iné
konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec
rozsúdenú v zmysle ustanovenia namietaného oprávneným.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekáţku veci rozsúdenej v zmysle
§ 159 ods. 3 O. s. p. Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt,
ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon
exekučného súdu adresovanému súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor
môţe začať vykonávať exekúciu, a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
vykonávať exekúciu (viď uznesenie NSSR sp. zn.: 5Cdo 205/2011).
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťaţené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. d) O. s. p.
Dovolateľ v dovolaní tieţ namietal, ţe odvolací súd svojím postupom oprávnenému
ako účastníkovi konania odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.
Naplnenie tejto vady dovolateľ vyvodzuje z toho, ţe súdy oboch stupňov nevyzvali
a ani inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch (námietky
proti prejednaniu veci, konanie bez nariadenia pojednávania, dokazovania). Oprávnený
namietal, ţe exekučný súd pri preskúmavaní notárskej zápisnice išiel nad rámec formálnej
a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, ďalej namietal nesprávne právne posúdenie
veci.
Podľa § 237 písm. f) O. s. p., dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemoţní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II.
ÚS 251/03).
Na námietku oprávneného, ţe exekučný súd nie je oprávnený ex offo skúmať notársku
zápisnicu ako exekučný titul v takom rozsahu, ako ju skúmal v danom prípade, dovolací súd
prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k vade
uvedenej v ust. § 237 písm. f) O. s. p, resp. či v konaní pred súdmi niţších stupňov nebola
oprávnenému ako účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom. O procesnú vadu
konania uvedenú v tomto ustanovení ide tieţ v prípade zastavenia exekúcie, ak preto neboli
splnené zákonom stanovené podmienky. Takým rozhodnutím sa totiţ oprávnenému odopiera
právo na výkon vykonateľného rozhodnutia.
V danom prípade exekučný súd na základe ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe notárskej zápisnice č. N 4275/2004, NZ 80335/2004 zo 06. novembra
2004 spísaná notárom JUDr. J. K. poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie
a vymoţenie uloţenej povinnosti z uvedenej notárskej zápisnice. Následne exekučný súd
opätovne preskúmal exekučný titul a dospel k záveru, ţe ide o nespôsobilý exekučný titul na
výkon exekúcie, nakoľko predmetné splnomocnenie, ktorým dlţník splnomocnil Mgr. T. K.
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
a v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatnou. Z týchto dôvodov exekučný súd
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.
Podľa názoru dovolacieho súdu exekučný súd, a následne aj odvolací súd podmienky na
vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, a následne na zastavenie exekúcie posúdili správne. Je
potrebné uviesť, ţe v danom prípade nemalo byť vydané ani poverenie súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie.
Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu uţ začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné uţ začaté exekučné konanie zastaviť (I. ÚS 456/2011).
Súdy danom prípade v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť
predmetnej notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Skúmali či bol exekučný titul -
notárska zápisnica vydaný v súlade so zákonom, realizovali len svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Vydaním poverenia na vykonanie exekúcie
táto povinnosť pre exekučný súd nezaniká, naopak aj počas exekučného konania (po vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie) je povinný skúmať či exekučný titul bol vydaný v súlade
so zákonom. Je potrebné uviesť, ţe exekučný súd nevykonáva dokazovanie, tak ako je to
v konaní pred súdom prvého stupňa. Ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom nie
povinný účastníkov konania vyzývať, aby sa vyjadrili k ďalšiemu postupu exekučného
konania. Exekučný súd v danom prípade preskúmal exekučný titul – notársku zápisnicu
a Zmluvu o úvere uzavretú medzi oprávneným a povinným, pod zistený skutkový stav
podriadil príslušnú právnu a vo veci rozhodol. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia vysporiadal so všetkými pre vec podstatnými otázkami a závery vychádzajú
z dostatočne zisteného skutkového stavu. Rovnako aj odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia reagoval na podstatné otázky odvolacieho konania. Dovolací súd povaţuje za
potrebné uviesť, ţe v tomto štádiu konania (vykonávacie) súd nevykonáva dokazovanie (ako
procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 aţ § 124 O. s. p.) –
postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom na to, oboznamovanie
sa obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí
vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali skutočnosť, ţe
notárska zápisnica nemôţe byť spôsobilým exekučným titulom. Podstatnou a z hľadiska
posúdenia správnosti úvahy odvolacieho súdu je, ţe splnomocnenie, ktoré udelil povinný
v Zmluve o úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinná splnomocnila tretiu osobu,
aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo moţné predpokladať. Tým
sa povinná vzdala svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či
nevznikne v budúcnosti. Povinnej bolo uţ v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého
a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase
uznania, pretoţe neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše
nemoţno ani predpokladať, či určité právne významné okolnosti (omeškanie dlţníka a v akom
rozsahu) vôbec v budúcnosti nastanú. Pretoţe splnomocnenie koncipované tak, ako je
obsiahnuté v Zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony
splnomocnenca, správne ho odvolací súd povaţoval za neplatné. Odvolací súd poukázal aj na
rozpor záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22
Občianskeho zákonníka, s čím sa dovolací taktieţ v plnom rozsahu stotoţnil. Ďalej je
potrebné uviesť, ţe zmluvná voľnosť povinnej pri zvolení si splnomocneného zástupcu bola
zjavne obmedzená natoľko, ţe pri moţnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu
vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače uţ vopred pripravenej Zmluvy o úvere,
nemoţno hovoriť o jeho slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu. Tým je spochybnený základný
predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, ţe splnomocnenec bude hájiť záujem povinnej ako
aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca. Pokiaľ teda plnomocenstvo nebolo
udelené platne nebolo, nemohli z neskorších právnych úkonov uskutočnených
splnomocneným zástupcom nadobudnúť právne účinky pre osobu v mene ktorej konal.
Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného
právneho úkonu v mene povinnej, ani predloţená notárska zápisnica nemôţe byť exekučným
titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoţenia
by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a
odvolacieho súdu.
Skutočnosť, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (R. T. c. Š. z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, H. B. c. Š. z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto
ustanovenie sa primerane poţije aj na uznesenie (§ 167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným
predloţené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver
o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne
a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených
zákonných ustanovení, nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako
celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 a § 211 O. s. p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v ţiadnom prípade nemoţno
povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Oprávnený podaním doručeným na Okresný súd Prievidza 10. augusta 2012 navrhol
prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne ak sa
týmto návrhom oprávneného nezoberali. Aj keď odvolací súd rozhodol o odvolaní
oprávneného uznesením z 13. augusta 2012, návrh na prerušenie konania oprávnený doručil
na exekučný súd a aţ následne exekučný súd doručil návrh na prerušenie konania
odvolaciemu súdu 17. augusta 2012. Preto uţ nebol dôvod o tomto návrhu oprávneného
rozhodovať, nakoľko tento návrh sa dostal do sféry odvolacieho súdu aţ 17. augusta 2012,
kedy uţ bolo o odvolaní oprávneného rozhodnuté. Uvedený záver potvrdzuje aj skutočnosť,
ţe oprávnený uvedeným postupom navrhol prerušiť aj dovolacie konanie a dovolací súd
o tomto návrhu rozhodol.
Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil
podľa § 109 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243c O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie a predloţil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, ktorých znenie
v podanom dovolaní bliţšie špecifikoval.
K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, ţe ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. ukladá
povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, ţe poţiada Súdy dvor EÚ
o rozhodnutie o predbeţnej otázke, pretoţe je potrebné podať výklad komunitárneho práva,
ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť
kaţdému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej
otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor,
ktorý nemá ţiadnu komunitárni relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny.
Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu
komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá
v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je
oprávnený skúmať platnosť notárskej zápisnice a posúdenie predmetného splnomocnenia, na
základe ktorého bola notárska zápisnica spísaná, ako neprijateľnej podmienky. Posúdenie
predmetnej námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci
vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z
obsahu spisu vyplýva, ţe súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďţe
na danú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol
prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva
nebola pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej
veci v Slovenskej republike.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie
dovolacieho konania zamietol
Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust §
241 ods. 2 písm. c) O. s. p. dovolací súd dodáva, ţe nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali
by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo
do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci
nejde.
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5, §
224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však ţiadne trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal
z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 10. apríla 2013
JUDr. Anna Marková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková