Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/246/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., a členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Olivera Kolenčíka, v právnej veci žalobcu: K. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. U., N. XXXX/X, zastúpený: Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s.r.o., so sídlom Nové Zámky, Pribinova 9, IČO: 36 813 401, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska ul. 71, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. -217 zo dňa 9. septembra 2019 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi sumu 108 000 eur p o t v r d z u j e a v časti, v ktorej bol zaviazaný zaplatiť 5,25% úrok z omeškania ročne od 09.08.2014 do zaplatenia m e n í tak, že žalovaný povinný zaplatiť úrok z omeškania zo sumy 108 000 eur vo výške 5,15% od 27.08.2020 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia a vo zvyšku požadovaného úroku z omeškania žalobu z a m i e ta.

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie v záhlaví označeným rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 108.000 eur s 5,25% úrokom z omeškania od 09. 08. 2014 do 3 dní od právoplatnosti rozhrnutia a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi priznal poľa / nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. / písm. a) bod 1, / a / , , tretia veta, Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zmene niektorých zákonov, , , / , prvá veta o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31.10.201, /, / písm. a) o konkurze a reštrukturalizácii.

1.2. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. , EX 30/2012, bola súdnym exekútorom JUDr. Emilom Vančíkom na deň 31.12.2012 vyhlásená dražba nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. C. J., vedených na LV č. XXXX ako parcela registra C č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 914 m2 spolu s domom súp. č. XX a parcela registra C č. XXX/X - záhrada o výmere 117 m2. Žalobca zložil na účet súdneho exekútora JUDr. Vančíka dražobnú zábezpeku v sume 54.000 eur. Súdny exekútor vykonal dražbu a udelil príklep ako vydražiteľovi žalobcovi, preto žalobca dňa 31.01.2013 zložil na účet súdneho exekútora sumu 54.000 eur ako doplatok najvyššieho podania. JUDr. Vančíkovi bol ku dňu 28. 01. 2013 pozastavený výkon funkcie, za jeho zástupcu bola ustanovená JUDr. Paula Peláneková, ktorá podala dňa 09.07.2013

návrh na schválenie príklepu udeleného pri dražbe nehnuteľností. Okresný súd Nové Zámky v konaní sp. zn. uznesením z 02.10.2013 rozhodol tak, že príklep neschválil z toho dôvodu, že súdny exekútor pri vykonávaní úkonov v exekučnom konaní pochybil, keď nedoručil upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie záložnému veriteľovi, nedoručil mu ani dražobnú vyhlášku, okrem toho sa dopustil viacerých iných pochybení, ktoré mali za následok neschválenie príklepu udeleného pri dražbe nehnuteľností. Žalobca, keď získal vedomosť o týchto skutočnostiach, požiadal o vrátenie finančných prostriedkov, druhý zastupujúci súdny exekútor JUDr. Kapronczai mu oznámil, že na žiadnom z účtov súdneho exekútora JUDr. Vančíka sa nenachádza taká suma finančných prostriedkov, z ktorých by bolo možné nárok žalobcu uspokojiť. Z toho dôvodu podal žalobca trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu sprenevery súdnym exekútorom JUDr. Vančíkom. Následne požiadal podaním zo 04.03.2014 žalovaného o predbežné prerokovanie nároku o náhradu škody v zmysle , čomu žalovaný nevyhovel.

1.3. Právny zástupca žalobcu oznámil súdu, že dňa 15. 11. 2018 bol na majetok JUDr. E. Vančíka uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. vyhlásený konkurz, JUDr. Vančík bol oddlžený tak, že bol zbavený všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze. Z oznámenia správcu dlžníka zo dňa 02.04.2019 bolo zistené, že žalobca doručil do kancelárie správcu prihlášku svojej pohľadávky v celkovej výške 108.000 eur. Konkurzné konanie voči JUDr. Emilovi Vančíkovi doposiaľ ukončené nebolo, čo súd zistil z verejne dostupných informácií publikovaných v obchodnom vestníku.

1.4. Pred doručením rozhodnutia odvolacieho súdu bol na majetok dlžníka JUDr. Emila Vančíka, uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. zo dňa 08.11.2018 vyhlásený konkurz. Zároveň bol dlžník oddlžený tak, že bol zbavený všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia mal súd za to, že pohľadávka žalobcu voči súdnemu exekútorovi sa stala nevymáhateľnou v rozsahu, v ktorom súd zbavil JUDr. Emila Vančíka dlhov. Súd po oboznámení sa s novými okolnosťami, ktoré v konaní nastali dospel k názoru, že nárok žalobcu voči súdnemu exekútorovi vyhlásením konkurzu na jeho majetok, sa stal nevymáhateľným. Voči súdnemu exekútorovi nie je možné viesť súdne ani exekučné konanie, pričom žalobcovi nezostáva iná možnosť, ako si svoj nárok uplatniť prihláškou v konkurznom konaní, ak správca zistí majetok dlžníka, ktorý by mohol v konkurznom konaní speňažiť. V prípade, ak k zisteniu takéhoto majetku nepríde, konkurzné konanie sa zruší, pričom však dlžník zostane zbavený všetkých svojich dlhov.

1.5 Súd podľa záverov odvolacieho súdu opätovne posúdil dôvodnosť nároku žalobcu na náhradu škody aj s poukazom na tvrdenia žalovaného, že škoda vzniká až za predpokladu, že sa nemôže žalobca svojho práva domôcť voči súdnemu exekútorovi a dospel k tomu záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Žalobca sa voči súdnemu exekútorovi domáhal uplatnenia vydania bezdôvodného obohatenia, a to podaním prihlášky svojej pohľadávky vo výške 108 000 eur do konkurzného konania, teda žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči tomu, kto získal bezdôvodné obohatenie a je povinný ho vydať, t. j. voči súdnemu exekútorovi, preto je daná zodpovednosť štátu za škodu podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Žalobca v konaní preukázal bezúspešné domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia, pričom táto bezúspešnosť nebola ním zavinená, a teda je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa uvedeného zákona a to existencia samotnej škody. Takýto postup vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 13.02.2013, kde je špecifikované právne postavenie súdneho exekútora, ktorý vykonáva úlohy verejnej moci a vykonáva v zásade úlohy štátneho orgánu, pričom z tohto konštatovania vyplýva, že exekútor zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán a súčasne to potvrdzuje, že štát preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti súdnym exekútorom. Z doterajšej rozhodovacej praxe ústavného súdu vyplýva, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. V tomto prípade bolo preukázané, že na strane žalobcu boli učinené všetky právne kroky na to, aby sa voči súdnemu exekútorovi JUDr. Emilovi Vančíkovi domohol vydania bezdôvodného obohatenia, avšak všetko úsilie žalobcu bolo zmarené tým, že na majetok JUDr. Emila Vančíka bol vyhlásený konkurz, teda menovaný bol oddlžený od všetkých svojich pohľadávok v rozsahu, v ktorom tieto pohľadávky môžu byť uspokojené v konkurznom konaní. Argumenty žalovaného o tom, že na strane žalobcu škoda nevznikla, nepovažoval súd za dôvodné práve preto, že na majetok

JUDr. Emila Vančíka ako bývalého súdneho exekútora bol vyhlásený konkurz, pričom je zrejmé, že nie je voči nemu možné viesť súdne ani exekučné konania. Žalobca teda nemá inú možnosť, ako svoj nárok na náhradu škody si uplatniť voči štátu, na ktorý v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov prešla zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti súdnym exekútorom. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti vyčíta prvoinštančným aj druhoinštančným súdom prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem, pričom však neprihliadajú na oprávnené záujmy strán pri uplatnení nároku na náhradu škody. V tomto prípade žalobca poskytol súdnemu exekútorovi sumu 108 000 eur v dvoch splátkach ešte v roku 2012, t. j. pred siedmimi rokmi, za čo mal žalobca nadobudnúť nehnuteľnosti v kat. úz. C. J.. Práve činnosťou súdneho exekútora, resp. jeho nesprávnou činnosťou ako orgánu verejnej moci vznikla žalobcovi škoda, ktorej sa nevie v konaní domôcť už sedem rokov.

1.6. Súd konštatoval, že v záujme spravodlivého rozhodnutia prihliadol na základné princípy . Súdny exekútor zneužil svoje postavenia ako predstaviteľ štátnej a verejnej moci, ktorý aj keď mal vedomosť o tom, že bude vyčiarknutý zo zoznamu súdnych exekútorov, prevzal od žalobcu finančnú hotovosť 108.000 eur. Sám už nezodpovedá za svoje dlhy, pokiaľ podal návrh na vyhlásenie konkurzu na svoj majetok, čomu bolo aj vyhovené, preto súd žalobcovi kompenzoval jeho stratu tým, že súd zaviazal štát na úhradu škody, ktorú spôsobil žalobcovi súdny exekútor. Je nepochybné aj to, že na účtoch súdneho exekútora už v marci 2013 nebolo toľko prostriedkov, že by bolo možné vloženú hotovosť žalobcovi vrátiť. Predmetné skutočnosti nespochybňoval ani žalovaný. Na druhej strane je však potrebné zobrať do úvahy aj skutočnosť, že žalobca sa zrejme bezúspešne domáhal svojho uplatneného práva v konkurznom konaní a v tomto prípade práve podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov je štát tou povinnou osobou, ktorá znáša zodpovednosť za pochybenie súdneho exekútora ako vykonávateľa štátnej moci. Žalobca je fyzická osoba, ktorá sa sedem rokov nevie domôcť peňazí, ktoré poskytol exekútorovi a za ktoré mal nadobudnúť nejakú protihodnotu, a to nehnuteľnosti, s prihliadnutím na osobitosti tohto prípadu, pričom je zrejmé, ako už súd konštatoval, že od súdneho exekútora si nebude môcť žalobca vymôcť žiadne finančné prostriedky a s prihliadnutím na právnu istotu a právnu vymožiteľnosť, súd zaviazal žalovaného k náhrade škody pre žalobcu v plnom rozsahu.

1.7. Žalobcovi priznal úrok z omeškania výške 5,25 % ročne zo žalovanej sumy od 11.03.2014 do zaplatenia. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca podal návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody žalovanému 04.03.2014 a žalovaný žalobcovi oznámil, že žiadosti nebolo vyhovené, listom zo 06.08.2014, ktorý bol doručený právnemu zástupcovi žalobcu dňa 08.08.2014. Takto žalovanému začala plynúť lehota omeškania od 09.08.2014, teda nasledujúcim dňom po oznámení bezúspešného vyhovenia jeho nároku žalovaným. Úroková sadzba ku dňu 09.08.2014 činila 0,25 % podľa úrokovej sadzby ECB a žalobca má nárok na úrok z omeškania vo výške základnej úrokovej sadzby ECB + 5 percentuálnych bodov, čo činí 5,25 %. Preto žalobcovi úrok z omeškania priznal nie odo dňa doručenia žiadosti na náhradu škody, ale odo dňa oznámenia, že žalovaný neuspokojil nárok žalobcu na náhradu škody a vo zvyšku uplatneného úroku z omeškania pred týmto dňom súd žalobu zamietol.

2. Proti rozsudku podal do vyhovujúcej časti v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, eventuálne rozsudok zrušiť v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodil porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci. Poukázal na priebeh doterajšieho konania, na svoju argumentáciu uvádzanú v priebehu konania, vrátane odvolacieho, že ohľadne akýchkoľvek záverov existenciu vzniku škody v tomto prípade bráni existencia pohľadávky žalobcu priamo voči súdnemu exekútorovi, buď z titulu bezdôvodného obohatenia súdneho exekútora alebo napr. vyplývajúceho z § 33 ods. 1 Exekučného poriadku o priamej zodpovednosti súdneho exekútora za škodu. Nestotožnil sa so záverom súdu, že ak bol vyhlásený na majetok exekútora konkurz, je zrejmé, že voči nemu nie je možné viesť súdne a ani exekučné konanie a žalobca nemá inú možnosť ako svoj nárok uplatniť žalobou voči štátu. Nárok podľa zákona 514/2003Z. je možné voči štátu uplatniť len ak nie je možné dosiahnuť uspokojenie pohľadávky z titulu vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto prospech získal a je povinný ho vydať. Teda jednou z podmienok zodpovednosti štátu za škodu je, že vymoženie je preukázateľne bezúspešné od priameho zodpovedného subjektu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , Ústavného súdu SR m Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR sp. zn. a , a , rozhodnutia Ústavného súdu a Najvyššieho súdu ČR sp. zn. . V zmysle tejto judikatúry nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné uplatniť pred nárokom na náhradu škody, keďže až nevymožiteľnosť bezdôvodného obohatenia je škodou. Podľa jej názoru je nemysliteľné aby sa subjekt obohatil a nebol povinný prospech vydať z dôvodu, že poškodený by bol uspokojený titulom náhradu škody od štátu. S uvedenými závermi sa stotožnil aj odvolací súd, ktorý uviedol, že žalobca doposiaľ v konaní nepreukázal súdu, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia od súdneho exekútora. Ďalej uviedol, že vyhlásenie konkurzu nemá vplyv na právnu relevanciu žalovaného prezentovanej argumentácie, pretože až po ustálení nevymožiteľnosti pohľadávky žalobcu voči tretej osobe je možné hovoriť o škode a ustáliť výšku jej náhrady. V súvislosti s konkurzným konaním uviedol, že prebieha od 15.11.2008 a doposiaľ nebolo zastavené podľa o konkurze a reštrukturalizácii, pre nedostatok majetku úpadcu, už na základe uvedeného je možné predpokladať, že súdny exekútor nie je nemajetný, príde k speňaženiu majetku a uspokojeniu veriteľov vrátane žalobcu. Preto je unáhlený záver súdu, že pohľadávka žalobcu je nevymožiteľná. Nestotožnil sa s názorom súdu, že žalobca v konaní preukázal bezúspešné domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia. Táto bezúspešnosť nebola ním zavinená a teda je daný zákonný predpoklad jej zodpovednosti. Zastáva názor, že podanie prihlášky do konkurzného podania nie je relevantné uplatnenie si práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Účelom konkurzného konania podľa je riešenie úpadku dlžníka speňažením majetku dlžníka a kolektívnym uspokojením jeho veriteľov alebo postupným uspokojením veriteľov dlžníka spôsobom dohodnutým v reštrukturalizačnom pláne. Účelom je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka v prípade jeho úpadku speňažením majetku alebo vyriešením majetkových pomerov iných spôsobom prijateľných pre veriteľov, nie uplatňovanie si nárokov z bezdôvodného obohatenia.

2.2. Konštatovanie súdu o nezavinení bezúspešnosti žalobcom a učinenie všetkých právnych krokov je arbitrárne, pretože sa malo o bezdôvodnom zadržiavaní finančných prostriedkov exekútorom dozvedieť začiatkom roku 2014 a až do 20.12.2018 dátum spísania prihlášky do konkurzu nepodnikol žiadne kroky na iniciovanie súdneho konania proti exekútorovi. To, že pristúpil k právnym krokom až keď nebolo možné nárok uplatniť v súdnom konaní nie je možné pričítať na jej vrub. Ak v čase vydania rozsudku bolo ukončené konkurzné konanie proti exekútorovi čo i len bez čiastočného uspokojenia žalobcom prihlásenej pohľadávky, podľa jeho názoru by nebolo možné konštatovať nezavinenie bezúspešnosti alebo určenie všetkých právnych krokov. Žalobca zjavne postupoval v rozpore so zásadou, že každý si má strážiť svoje právo a sám svojím nekonaním zavinil bezúspešnosť domáhania sa vydania bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. z 31.05.2006, v ktorom uviedol, že existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Žalovaný nepreukázal, že sa domáhal vydania obohatenia, nie je daný Súd prvej inštancie sa odklonil aj od záväzného právneho záveru názoru odvolacieho súdu, navyše odklonil sa v bode 37 aj od ustálenej rozhodovacej praxe vyšších súdov s poukazom na základné princípy obsiahnuté v článku II. a V. princíp právnej istoty. Súd odklon od ustálenej rozhodovacej praxe náležite neodôvodnil. 2.3. Zdôraznil potrebu rozlišovať nesprávny úradný postup, za ktorý zodpovedá štát a postup, za ktorý nenesie zodpovednosť. V zmysle má štát zodpovednosť za škodu, ktorý spôsobil súdny exekútor nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci. Táto zodpovednosť je síce objektívna a absolútna, avšak štát nezodpovedá za konanie osôb, ak osoby konajúce pri výkone právomoci štátneho orgánu uspokojili vlastné záujmy a potreby, nakoľko takéto konanie bezpochyby predstavuje konanie mimo rámca činnosti štátneho orgánu (exces). Nesprávny úradný postup je podľa jeho názoru konanie, ktoré vecne a účelovo súvisí s výkonom štátnej moci a smeruje k splneniu úloh a cieľov štátneho orgánu. V momente ako konajúca osoba pri výkone právomoci pácha trestný čin alebo sleduje svoje vlastné záujmy, účel samotného výkonu štátnej moci je zmarený konajúcou osobou. Exces teda predstavuje vybočenie konajúcej osoby z rámca zákonom stanovených povinností ako dôsledok snahy o uspokojenie vlastných záujmov a potrieb. Teda štát zodpovedá výlučne za škodu, ktorá bola spôsobená nesprávnym postup pri výkone štátnej moci súdnym exekútorom. V predmetnom konaní však exekútor nekonal ako orgán verejnej moci, ani v rámci činnosti štátneho orgánu, ale sledoval výlučne svoje vlastné záujmy, teda jeho konanie možno považovať za exces. Na podporu svojej argumentácie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29.11.2016, v ktorom súd konštatoval, že význam muselo mať zisťovať, akým spôsobom notár s podstatnou časťou peňazí zložených do jej úschovy žalobkyňou naložil a v koho sfére skončili, keď z doposiaľ dostupných

výsledkov dokazovania v trestnom konaní má vyplývať, že prinajmenšom časť peňazí mal použiť na sanáciu svojich skorších dlhov, ako i to aké aktivity (a či vôbec nejaké) žalobkyňa za účelom vrátenia plnenia z bezdôvodného obohatenia podnikla. Z uznesenia teda vyplýva, že notár sám zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí tým, že peňažné prostriedky vložené do notárskej úschovy bez oprávnenia prevedie buď na účty rôznych osôb alebo vyberie v hotovosti. Rovnako Najvyšší súd ČR v uznesení sp.zn. z 15.6.2011 zadefinoval kritériá rozlišujúce nesprávny úradný postup alebo exces a dospel k záveru, že „ak bola škoda spôsobená pri činnosti, ktorú škodca, aj keď v pracovnom či služobnom pomere sledoval výlučne uspokojovanie svojich vlastných záujmov či potrieb, jedná sa o exces a zodpovedá za škodu on sám. Podľa záverov odbornej literatúry nie každé porušenie povinnosti musí zakladať zodpovednosť štátu aj napriek tomu, že škodu spôsobil orgán verejnej moci, za ktorý je však osobne zodpovedný a vzniknuté škodu bude znášať sám. Za exces je potrebné považovať aj trestný čin konajúcej osoby. Z uvedeného možno dospieť k záveru, že neoprávnené nakladanie so zdrojmi získanými pri výkone právomoci štátneho orgánu je excesom konajúcej osoby a nie nesprávnym úradným postupom, za ktorý zodpovedá štát. 2.4. Namietal správnosť rozhodnutia o úrokoch z omeškania priznaných od 09. 08.2014 dôvodiac tým, že v tom čase neexistoval voči nemu splatný dlh a poukázal na ust. , podľa ktorého, ak súd rozhodnutím o náhrade škody priznal poškodenému úrok z omeškania, lehota začína plynúť najneskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia skôr. Zo skutkových okolností prípadu je zrejmé, že v čase doručenia oznámenia o výsledku predbežného prerokovania nároku nebol žalobcom preukázaný vznik škody bolo ho možné ustáliť až po bezúspešnom domáhaní sa vydania bezdôvodného obohatenia od súdneho exekútora. Aj keď nesúhlasí so súdom prvej inštancie v otázke vzniku škody, ak súd vznik škody viaže na podanie prihlášky do konkurzu, potom sa s plnením náhrady nemohol dostať do omeškania k 09. 08.02014, keďže žiadna pohľadávka žalobcu voči nemu neexistovala. Namietal tiež výšku úrokovej sadzby, ktorá bola od 11.06. 2014 do 09. 09. 2014 vo výške 0,15%, teda výška základnej úrokovej sadzby ECB + 5 percentuálnych bodov vo výsledku činí 5,15% a nie 5,25%. 3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolanie žalovanej navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Zotrval na vyjadreniach, že záver odvolacieho súdu vychádzajúci z Nálezu Ústavné súdu SR sp. zn. z 13.2.2013 je prekonaný a závisí výlučne na rozhodnutí poškodeného, či bude náhradu škody požadovať podľa alebo uplatňovať priamo od exekútora podľa Exekučného poriadku. Obdobný názor je obsiahnutý aj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. a . Z uvedeného Nálezu nevyplýva povinnosť poškodeného uplatniť si nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči súdnemu exekútorovi pred uplatnením nároku na náhradu škody. Ústavný súd v Náleze uviedol, že z dlhodobej relatívne ustálenej judikatúry všeobecných súdov vyplýva, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím môže byť v občianskom súdnom konaní predmetom uplatnenia, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je ho povinný vydať. Z tejto formulácie vyplýva teda len to, že musí byť splnená podmienka, že žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky, nie že ju musel uplatniť žalobou. Preukázal v konaní, že by musel byť zaťažený ďalším súdnym konaním poplatkovou povinnosťou, od súdneho exekútora pritom nemožno očakávať vydanie bezdôvodného obohatenia. To vyplývalo aj zo správy náhradného súdneho exekútora a v prebiehajúcich exekučných konaniach vyšetrovacieho spisu, kde bolo preukázané, že exekútor nemá majetok, jeho peniaze sa na účtoch nenachádzali a v exekučnom konaní, ak by aj vysúdil žalobca pohľadávku, bola by nevymožiteľná pre skoršie exekúcie, ktorých bolo viac než 20. Preto má za to, že nad všetky pochybnosti preukázal, že by nebol dosiahol uspokojenie svojej pohľadávky proti exekútorovi. Považuje za potrebné zohľadniť, že žalovaná je dozorujúcim orgánom súdnych exekútorov a u súdneho exekútora Ivančíka bolo opakovane namietané porušovanie predpisov v exekučných konaniach. Takéto podnety musel opakovane riešiť, preto je na mieste zamyslenie, či štát nemal možnosť vzniku škody zabrániť. S poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. zdôraznil, že pokiaľ ide o vzájomný vzťah medzi zodpovednosťou exekútora podľa Exekučného poriadku a , je treba uviesť, že zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie exekúcie je širšia ako podľa (, ). Exekučný poriadok ani priamo neustanovujú prioritu alebo výlučnú zodpovednosť za škodu podľa niektorého z nich, obe zodpovednosti stoja vedľa seba. Taktiež na súdneho exekútora bol vyhlásený konkurz čím naplnil formálne predpoklady a prihlásil pohľadávku do konkurzu z titulu bezdôvodného obohatenia; dlžník je zbavený všetkých dlhov a jeho pohľadávka je nevymáhateľná. Mohla by byť uspokojená v konkurze, avšak k tomuto dňu nie je

v súpise majetku zapísaný žiadny majetok. Pôvodne bola zapísaná pohľadávka v súpise zverejnenom OV č. 12/2019 pohľadávka dlžníka vo výške 622,34 eura. Táto bola zo súpisu vylúčená, čo vyplýva z OV č. 186/2019. Zároveň uvádza, že podľa jeho informácií sú do konkurzu prihlásené pohľadávky najmenej vo výške 400 000 eur, pretože už po zverejnení správcu o prihláškach, ktoré boli podané po uplynutí prihlasovacej lehoty vyplývajú pohľadávky vo výške takmer 300 000 eur, v čom nie bez pohľadávok veriteľov prihlásených v základnej prihlasovacej lehote. V Náleze Ústavného súdu bol posudzovaný súkromnoprávny vzťah, pričom v danej veci ide o verejnoprávny vzťah exekútora konajúceho z poverenia štátu a žalobcu. K námietke odvolateľa, že nešlo o nesprávny úradný postup exekútora uviedol, že tento konal v súvislosti s dražbou nehnuteľnosti vykonávanej v rámci exekúcie. Príklep súdom nebol schválený, preto mu mal finančné prostriedky vrátiť. V príčinnej súvislosti s konaním exekútora mu vznikla škoda, keď v dôsledku nesprávneho úradného postupu nebol schválený príklep exekútora udeleným na dražbe a nebola mu vrátená suma zložená na účet exekútora. Citujúc odôvodnenia rozhodnutia NS SR sp. zn. poukázala na záver, že nemá explicitne definíciu pojmu „úradný postup,“ resp. „nesprávny úradný postup“. Otázku, či určité konanie alebo nečinnosť orgánu štátu možno subsumovať pod zodpovednostný vzťah podľa resp. sa bude posudzovať so zreteľom na všetky relevantné okolnosti prípadu. Ustálil sa názor, že pod pojmom „postup“ treba chápať jednak aktívne konanie ale aj pasívne správanie napr. neodôvodnenú a nežiadúcu nečinnosť pri plnení úloh a povinností. Teória a súdna prax dospeli k názoru, že prívlastkom „úradný“ mienil zákon zreteľne odlíšiť konanie osôb pri plnení úloh orgánu verejnej moci od ich iného konania. K námietku žalovanej k úrokom z omeškania súd ustálil, že nárok vznikol dňom keď zistil, že žalovaná škodu odmieta uhradiť, teda nie až podaním prihlášky do konkurzu. V otázke úroku z omeškania sa súdna prax zjednotila v názoru, že tento prináleží, poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. . Z neho vyplýva, že škodca je povinný nahradiť škodu prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie. Právo poškodeného požadovať náhradu škody a tomu zodpovedajúcu povinnosť škodcu škodu poškodenému uhradiť nevzniká na základe rozhodnutia súdu ale priamo zo zákona. Preto má za to, že rozhodnutie v časti úrokov z omeškania je vecne správne. 4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( ) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku a viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť, avšak aj z iných právnych dôvodov, keď dospel k záveru o potrebe odlišného právneho posúdenia veci, s ktorým odvolací súd strany sporu zoznámil a dal im príležitosť sa k tomuto názoru vyjadriť postupom podľa , keď sa na vec vzťahujú aj ustanovenia o konkurze a reštrukturalizácii.

5. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 108.000 eur s 5,25% úrokom z omeškania od 11.03.2014 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zmene niektorých zákonov, vzniknutej v súvislosti s exekučným konaním vedeným pod sp. zn. u exekútora JUDr. Emila Vančíka, pod sp. zn. EX 30/2012, v ktorom konaní sa v rámci vyhlásenej dražby uchádzal o vydraženie nehnuteľnosti v kat. úz. C. J., vedenej na LV č. XXXX ako parcela registra C č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 914 m2 spolu s domom súp. č. XX a parcela registra C č. XXX/X - záhrada o výmere 117 m2. Dôvodil tým, že dňa 31.12.2012 bola vykonaná dražba, v ktorej bol žalobcovi udelený príklep za najvyššie podanie vo výške 108.000 eur, dňa 31.12.2012 bola na účet exekútora JUDr. Emila Vančíka vložená suma 54.000 eur ako dražobná zábezpeka a dňa 31.01.2013 suma 54.000 eur ako doplatok do najvyššieho podania. Okresný súd Nové Zámky uznesením č. k. - 26 zo dňa 02.10.2013 neschválil príklep pre viacero pochybení. Žalobca v tom čase zistil, že súdny exekútor JUDr. Vančík mal od februára 2013 pozastavený výkon funkcie, zastupujúcou exekútorkou bola ustanovená JUDr. Paula Peláneková. Výzvou zo dňa 05.12.2013 vyzval na vrátenie peňazí súdneho exekútora JUDr. Vančíka. Ďalší zastupujúci exekútor JUDr. Jozef Kapronczai listom zo dňa 13.01.2014 oznámil žalobcovi, že na žiadnom z depozitných účtov súdneho exekútora JUDr. Vančíka sa nenachádza suma finančných prostriedkov, z ktorej by bolo možné jeho nárok uspokojiť. Súdny exekútor neplnil povinnosti pri výkone exekučnej činnosti, v dôsledku spôsobených procesných chýb zapríčinil, že súd neudelil príklep, ani nezabezpečil oddelené uchovanie a spravovanie finančných prostriedkov žalobcu, keď tieto pravdepodobne boli vložené na bežný účet exekútora a v rozpore so zákonom aj minuté na iný účel ako bol určený. Dňa 08.01.2014 podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu sprenevery. Dňa 04.03.2014 žalobca podal návrh žalovanému na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žalovaný žalobcovi dňa 06.08.2014 oznámil, že jeho nárok neuznáva, žiadosti nevyhovuje pre nesplnenie podmienok vzniku nároku na náhradu škody.

6. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. -96 zo dňa 14.01.2016 žalobe v časti uplatneného nároku na náhradu škody vyhovel, v časti úrokov z omeškania žalobcu zamietol. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. -124 zo dňa 20.09.2018 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie dôvodiac tým, že za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu zodpovedá vedľa štátu rovnako sám exekútor. Závisí na rozhodnutí žalobcu, či náhradu škody požaduje podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, alebo či nárok bude uplatňovať priamo od exekútora podľa / o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. Pokiaľ si žalobca uplatnil náhradu škody podľa , tak žalovaný je pasívne legitimovaný v tomto konaní, avšak poukázal na to, že podľa nálezu ÚS SR sp. zn. z 13.02.2013 je potrebné prijať záver, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom sporovom konaní uplatnený žalobcom voči žalovanému podľa tohto zákona až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal, a je povinný ho vydať, t. j. voči súdnemu exekútorovi, keďže pokiaľ má žalobca pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa Nárok na náhradu škody od štátu si môže žalobca úspešne uplatniť len ak preukáže, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia od súdneho exekútora. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva odpoveď na otázku, či žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody voči štátu, teda žalobca nepreukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia od súdneho exekútora. 7. Žalobca v odvolaní namietal porušenie práva na spravodlivý proces, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. 7.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia 389 ods.1 písm. b) treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. 7.3. K nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení až . 7.4. Nesprávnym právnym posúdením veci podľa je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 8. Odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že nárok na náhradu škody môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal, a je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa Z.z o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „). Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Aktívnu legitimáciu na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody má ten, komu vzniklo právo na náhradu škody, teda ten, u koho sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu vrátane základného predpokladu tejto zodpovednosti, a to vzniku samotnej škody. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou

úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa Z.z, a to existencia samotnej škody (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 31. mája 2006). Skutočnou škodou v zmysle ustanovenia je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu oproti stavu pred škodovou udalosťou) a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Skutočnou škodou je aj ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Táto škoda však nevzniká už v okamihu splatnosti pohľadávky, resp. omeškania dlžníka, ale až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným (mutatis mutandis uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. zo 7. októbra 2004). 9. Žalovaný nesúhlasil so súdom prvej inštancie, že v dôsledku vyhlásenia konkurzu na JUDr. Vančíka žalobca nemá inú možnosť, ako uplatniť svoj nárok voči štátu. Zdôraznil, že zodpovednosť štátu za škodu je daná až keď je vymoženie od priameho zodpovednostného subjektu preukázateľne bezúspešné. Uviedol, že konkurzné konanie vedené voči JUDr. Vančíkovi nebolo zastavené pre nedostatok majetku úpadcu, a preto možno predpokladať majetnosť JUDr. Vančíka a následné speňaženie jeho majetku a uspokojenie veriteľov, vrátane žalobcu, preto považoval názor súdu prvej inštancie za predčasný. Uviedol tiež, že podanie prihlášky do konkurzného konania nie je samé o sebe právne relevantné uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. 10. Odvolací súd uvádza, že v priebehu konania, po zrušení rozsudku uznesením odvolacieho súdu č. k. -124 zo dňa 20.09.2018 súd prvej inštancie zistil, že dňa 15.11.2018 bol na majetok JUDr. Emila Vančíka uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. vyhlásený konkurz. Zo znamená že JUDr. Emil Vančík bol oddlžený, resp. zbavený dlhov, ktoré mohli byť uspokojené iba v konkurze. Z oznámenia správcu zo dňa 02.04.2019 vyplýva, že žalobca prihlásil svoju pohľadávku v celkovej výške 108.000 eur do konkurzu (č. l. 203). Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že v čase vydania odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie č. k. -217 zo dňa 09.09.2019 uvedené konkurzné konanie ešte nebolo skončené, avšak už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zistené (z Obchodného vestníka konkurz č. ), že konkurz na dlžníka JUDr. Vančíka bol (s účinnosťou ku dňu 27. 08. 2020- deň nasledujúci po dni zverejnenia oznámenia správcu o zrušení konkurzu v Obchodnom vestníku) v zmysle zrušený, pretože konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu. 11. Podľa <https://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=27&p=4665630&f=3> , ak tento zákon neustanovuje inak ( a 166c), len v konkurze alebo splátkovým kalendárom môžu byť uspokojené tieto pohľadávky a) pohľadávka, ktorá vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi (ďalej len „rozhodujúci deň“), 12. Podľa , <https://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=27&p=4665762&f=3> ak bol vyhlásený konkurz, súd bez zbytočného odkladu zastaví konanie, v ktorom sa uplatňuje pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze () alebo sa považuje za nevymáhateľnú (). 13. Odvolací súd vo vzťahu k procesnému inštitútu zbavenia sa dlhov dlžníka (oddlženie) vo všeobecnosti uvádza, že ide o procesný nástroj určený pre dlžníka, ktorým možno za podmienok ustanovených v o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a niektorých zákonov dosiahnuť nevymáhateľnosť rozhodujúcej množiny pohľadávok v rozsahu, v ktorom tieto nie sú kryté hodnotou majetku dlžníka, pričom v predmetnom konaní sa nerozlišuje medzi fyzickou osobou - podnikateľom a nepodnikateľom. Oddlžiť sa možno dvoma spôsobmi, a to konkurzom (podľa štvrtej časti o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a niektorých zákonov) alebo splátkovým kalendárom. Voľba formy oddlženia je výlučne na dlžníkovi, ktorý voľbu spôsobu oddlženia vykoná podaním príslušného návrhu. Na rozdiel od likvidačného konkurzu súdne konania, v ktorých sa vymáhajú pohľadávky, ktoré sa uspokojujú v oddlžovacom konkurze ( o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a niektorých zákonov) a pohľadávky, ktoré sú v tomto konkurze vylúčené z uspokojenia a sú nevymáhateľné ( o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a niektorých zákonov) sa neprerušujú, ale súd je povinný tieto konania bez zbytočného odkladu zastaviť ( o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a niektorých zákonov). 14. V prípade žalobcu ide o pohľadávku voči JUDr. Vančíkovi, ktorá vznikla podľa pred rozhodujúcim dňom, resp. pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz (uznesenie Okresného súdu Nitra sp. zn. zo dňa 08.11.2018) a vzhľadom na skutočnosť, že nejde o pohľadávku nedotknutú v zmysle , je možné žalobcom uplatnenú

pohľadávku uspokojiť výlučne iba v konkurze na majetok žalovaného, čo žalobca aj urobil prihláškou pohľadávky podanou dňa 20.12.2018 (č. l. 175). Ak by si teda žalobca po, resp. aj pred vyhlásením konkurzu na JUDr. Vančíka uplatnil svoju pohľadávku samostatnou žalobou voči JUDr. Vančíkovi (z titulu bezdôvodného obohatenia), po vyhlásení konkurzu by súd v súlade s ustanovením konanie zastavil. 15. Podľa , o oddlžení rozhodne súd v uznesení o vyhlásení konkurzu alebo v uznesení o určení splátkového kalendára tak, že dlžníka zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom ( <https://www.epi.sk/zz/2005-7/vsetky-znenia>) v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze alebo splátkovým kalendárom. V uznesení súd uvedie znenia zákonných ustanovení, ktoré upravujú, o ktoré dlhy ide. 16. Podľa , oddlžením sa pohľadávky, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom ( <https://www.epi.sk/zz/2005-7/vsetky-znenia>), bez ohľadu na to, či boli alebo neboli prihlásené, stávajú voči dlžníkovi nevymáhateľné v rozsahu, v ktorom ho súd zbavil dlhov. 17. Podľa , na nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez námietky dlžníka. Orgán verejnej moci je povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľná ( <https://www.epi.sk/zz/2005-7/vsetky-znenia>), ako by na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky. 18. Odvolací súd uvádza, že pokiaľ sú splnené zákonom stanovené podmienky, v rozhodnutí o vyhlásení konkurzu a v rozhodnutí o určení splátkového kalendára, musí súd rozhodnúť aj o zbavení všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo v splátkovom kalendári a sú uvedené v , k čomu aj v prípade konkurzu voči JUDr. Vančíkovi prišlo, keďže boli naplnené všetky zákonné podmienky pre vyhlásenie konkurzu. Nevymáhateľné pohľadávky môže dlžník splniť, ale veriteľ ich nemôže voči dlžníkovi vymáhať. Na nevymáhateľnosť pohľadávky je súd povinný prihliadať a orgán verejnej ex offo moci hľadí na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľnou, tak ako keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky. 19. Podľa správca bez zbytočného odkladu, po splnení rozvrhu výťažku alebo po tom, čo zistí, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu, oznámi v Obchodnom vestníku, že konkurz sa končí. Takéto oznámenie však správca neuskutoční skôr, ako uplynie základná prihlasovacia lehota, a ak niektorý z veriteľov uhradil zálohu na trovy šetrení podľa <https://www.epi.sk/ zz/2005-7/vsetky-znenia>, nie skôr, ako takéto šetrenia uskutočnil. Oznámením v Obchodnom vestníku sa konkurz zrušuje. 20. Zákon upravuje zrušenie konkurzu a skončenie konkurzu, i keď správne ide o skončenie konkurzného konania. Ku skončeniu konkurzu (konkurzného konania) a k zrušeniu konkurzu dochádza buď na základe procesnej aktivity správcu, alebo konkurzného súdu. Konkurz sa ex lege končí aj na základe oznámenia správcu v Obchodnom vestníku o tom, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu, ktoré sú vymedzené v , ako tomu prišlo aj v prípade konkurzu vedeného voči JUDr. Vančíkovi. V záujme právnej ochrany veriteľov bolo pôvodné ustanovenie doplnené s účinnosťou od 1. januára 2018 tak, že správca nemôže oznámiť v Obchodnom vestníku zrušenie konkurzu skôr, ako uplynie 45-dňová lehota na prihlasovanie pohľadávok, a ak niektorý veriteľ požiadal o šetrenie ohľadne majetku dlžníka a uhradil náklady s tým spojené, správca nemôže oznámiť skončenie konkurzu skôr, ako sa toto šetrenie skončí. V tejto súvislosti je však nevyhnutné zdôrazniť, že zrušením konkurzu podľa sa nezrušuje oddlženie dlžníka, a teda pohľadávky nemožno vymáhať v samostatnom konaní, keďže sú voči dlžníkovi, voči ktorému bol konkurz vyhlásený, nevymáhateľné. 21. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že pohľadávka, ktorú má žalobca voči JUDr. Vančíkovi sa stala kvôli vyhláseniu konkurzu rozhodnutím Okresného súdu Nitra zo dňa 08.11.2018 úplne nevymáhateľnou a zároveň je zrejmá aj skutočnosť, že žalobcova pohľadávka vo výške 108.000 eur, ktorú v inom konaní prihlásil do konkurzu, nebola ani čiastočne splnená, nakoľko dňa 27.08.2020 došlo oznámením správcu zverejneným v Obchodnom vetníku k zrušeniu konkurzu dlžníka z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu ( ). Je teda zrejmé, že právo žalobcu na zaplatenie 108.000 eura - titulom vydania bezdôvodného obohatenia proti dlžníkovi JUDr. Vančíkovi sa stalo fakticky nevymáhateľným, v dôsledku čoho možno konštatovať, že na strane žalobcu došlo k vzniku škody a zároveň tým aj k splneniu predpokladu pre vznik zodpovednosti štátu za škodu podľa Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že je daný nárok žalobcu na náhradu škody voči žalovanému. Rovnako tak sa odvolací súd nemohol stotožniť s odvolacou argumentáciou žalovaného, že podanie prihlášky do konkurzného konania nie je samé o sebe právne relevantné uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Je tomu tak preto, že po vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka JUDr. Vančíka už žalobca nemal inú

možnosť domáhať sa voči nemu vyplatenia svojej pohľadávky (z titulu bezdôvodného obohatenia) vo výške 108.000 eur, pretože procesnoprávnym účinkom vyhlásenia konkurzu je, že uvedená pohľadávka nemôže byť vymáhaná inak ako v konkurznom konaní a zároveň skutočnosť, že podľa štvrtej časti je, že súd je povinný bez zbytočného odkladu, konania v ktorých sa uplatňuje pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze () alebo sa považuje za nevymáhateľnú () zastaviť ( ). 22. Odvolací súd môže podľa ustanovenia doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v , pokiaľ pôjde o tzv. novoty v odvolacom konaní. Aj počas odvolacieho konania je povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, avšak len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené reštriktívne ako výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. V posudzovanej veci však nebola osvedčená žiadna z výnimiek pripúšťajúca novoty v odvolacom konaní v zmysle ustanovenie . Napokon, žalovaný v odvolaní ani netvrdil a ani nepreukazoval žiadny takýto dôvod prípustnosti použitej novoty. Naopak, podľa názoru odvolacieho súdu žalovanému nič nebránilo v tom, aby skutkové tvrdenia uplatnené až v odvolacom konaní, že konanie súdneho exekútora spočívajúce v ponechaní si peňažných prostriedkov (žalobcu vo výške 108.000 eur) na vlastné účely a potreby je nutné považovať za exces a nie za nesprávny úradný postup uplatnil už v konaní pred súdom prvej inštancie. Z obsahu spisové materiálu odvolací súd zistil, že uvedené skutkové tvrdenia, že konanie súdneho exekútora je excesom a nie nesprávnym úradným postupom žalovaným v konaní pred súdom prvej inštancie ako procesná obrana uplatnené neboli, nakoľko žalovaný pred súdom prvej inštancie ani nepopieral, že konanie súdneho exekútora nie je nesprávnym úradným postupom; naopak argumentoval len tým, že pre vznik zodpovednosti štátu za škodu neboli naplnené všetky zákonné predpoklady, a to vznik škody, z dôvodu že žalobca je najskôr povinný sa domáhať voči zodpovednostnému subjektu nároku z bezdôvodného obohatenia. V danom prípade je nevyhnutné konštatovať, že skutkové tvrdenia, ktoré žalovaný uplatnil až v odvolacom konaní je potrební považovať za novoty (nepatriace pod zákonné výnimky podľa ) resp. za skutkové tvrdenia, ktoré ak by žalovaný uplatnil v konaní pred súdom prvej inštancie mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a zároveň ich uplatnením pred súdom prvej inštancie by k nim žalobca mohol zaujať procesnú obranu. Predkladanie ďalších resp. úplne nových skutkových tvrdení ako novôt v odvolacom konaní je preto v prejednávanom prípade neprípustné a zároveň na takého skutkové tvrdenia odvolací súd nemôže prihliadnuť. 23. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že žalobca ešte pred uplatnením nároku v tomto konaní uskutočňoval kroky smerujúce k vydaniu bezdôvodného obohatenia zo strany JUDr. Vančíka po tom, čo zo strany Okresného súdu Nové Zámky -26 zo dňa 02.10.2013 nebol schválený príklep udelený dňa 31.12.2012 súdny exekútorom JUDr. Emilom Vančíkom. Žalobca sa podaním zo dňa 05.12.2013 (č. l. 17) dopytoval JUDr. Pauly Pelánekovej (zástupkyne súdneho exekútora JUD. Vančíka) na skutočnosť, či sa na účte exekútorského úradu nachádzajú finančné prostriedky zložené žalobcom vo výške 108.000 eur, s odpoveďou (JUDr. Jozefa Kapronczaia, č. l. 18), že na žiadanom z depozičných účtoch sa nenachádza, taká suma finančných prostriedkov potrebná pre uspokojenie jeho nároku. Rovnako tak podaním zo dňa 05.12.2013 vyzval JUDr. Vančíka na vydanie bezdôvodného obohatenia (č. l. 20), avšak neúspešne. Žalobca následne uplatnil svoj nárok na náhradu škody podaním zo dňa 04.03.2014 adresovaným Ministerstvu spravodlivosti SR (č. l. 13). Dňa 22.08.2014 žalobca inicioval podanou žalobou toto konanie. Na základe výzvy súdu prvej inštancie v tomto konaní (č. l. 69) predložil zoznam exekučných konaní vedených proti JUDr. Vančíkovi, predložením ktorých mal za to, že je splnená podmienka faktickej nemožnosti vydania bezdôvodného obohatenia zo strany JUDr. Vančíka. Počas tohto konania došlo k vyhláseniu konkurzu na dlžníka JUDr. Vančíka s tým, že žalobca si prihlásil svoju pohľadávku aj do predmetného konkurzného konania titulom bezdôvodného obohatenia v snahe opätovne vymôcť svoje peňažné prostriedky. Na základe uvedeného konania žalobcu, nemožno konštatovať, že by žalobca svojim (nekonaním) zapríčinil nemožnosť vydania svojej pohľadávky vo výške 108.000 eur titulom bezdôvodného obohatenia zo strany JUDr. Vančíka, keďže je zrejmé, že sa snažil dosiahnuť vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. V dôsledku zrušenia konkurzu z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu , sa však už žalobca nemôže objektívne domáhať vydania bezdôvodného obohatenia od JUDr. Vančíka pre faktickú nevymáhateľnosť s tým, že žalobcu nemožno zaťažiť zodpovednosťou za predvídanie možného budúceho vyhlásenia konkurzu na

majetok dlžníka. Na základe uvedeného sa teda odvolací súd nestotožnil s argumentáciou žalovaného uplatnenou v odvolacom konaní ohľadne zavinenia bezúspešnosti vymáhania svojej pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia zo strany samotného žalobcu. 24. Žalovaný v podanom odvolaní ďalej argumentoval skutočnosťou, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k odklonu od právneho názoru vysloveného v uznesení odvolacieho súdu č. k. -124 zo dňa 20.09.2018, (ktorým odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie č. k. -96 zo dňa 14.01.2016) bez tohto, že by v rámci konania došlo k zmene skutkového stavu vo vzťahu k požiadavkám vysloveným odvolacím súdom. V tejto súvislosti poukazoval najmä na skutočnosť, že súd prvej inštancie bral na zreteľ existenciu konkurzného konania napriek tomu, že ešte nedošlo k jeho skončeniu, keď nebolo možné konštatovať vznik škody ani výšku jej náhrady a mal za to, že sa súd prvej inštancie nemal odkloniť od právneho názoru odvolacieho súdu s poukazom na . 24.2. Kasačná viazanosť odvolacieho súdu právnym názorom vysloveným odvolacím súdom vyplýva z ustanovenia . Viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa je zároveň vykonaním ústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou. Nerešpektovanie právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v zrušujúcom rozhodnutí je preto porušením tak ustanovenia ako aj základného práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu. Viazanosť súdu prvej inštancie právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho kasačnom rozhodnutí nie je absolútna. V určitých prípadoch sa viazanosť právnym názorom neuplatní. K vymedzeniu týchto výnimočných prípadov, explicitne v zákone neuvedených, dospela postupným dlhoročným vývojom aplikačná prax a právna teória. Ide najčastejšie o prípad zmeny v skutkových zisteniach, ktoré tvorili základ zrušujúceho aj zrušovaného rozhodnutia, alebo prípad zmeny právnej úpravy, ku ktorej došlo po zrušovacom rozhodnutí, ale pred opätovným rozhodnutím odvolacieho súdu. V súvislosti s vyššie vymedzenou odvolacou argumentáciou žalovaného odvolací súd uvádza, že na začatie konkurzného konania voči JUDr. Vančíkovi a na prihlásenie pohľadávky žalobcu do predmetného konkurzu súd prvej inštancie v rámci opätovného konania musel prihliadnuť, pretože predstavujú zmenu v skutkových zisteniach, na ktoré súd prvej inštancie musel brať zreteľ pri rozhodovaní vo veci samej ( ), a rovnako ide o zmenu v skutkových zisteniach, ktorá mala podstatný vplyv na rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej. Zároveň ide o skutočnosť, ktorá v čase rozhodovania odvolacieho súdu ešte neexistovala. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že ak súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí prihliadol na nové skutkové zistenia, a tieto zohľadnil v rámci rozhodovania vo veci samej, tak jeho rozhodnutie je správne, zákonné a odvolacia argumentácia žalovaného je aj vo vzťahu k uvedenému nedôvodnou. 25. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd teda považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti nároku žalobcu na náhradu škody voči štátu podľa vo výške 108.000 eur za správne a v tejto časti odvolaciu argumentáciou žalovaného na nedôvodnú. Odvolací súd k odvolacím námietkam žalobcu zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvedené konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. , , , , ). 26. Odvolací súd však vzhliadol potrebu zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti úrokov z omeškania a v tejto časti považoval argumentáciu žalovaného za dôvodnú. 25. V tejto súvislosti žalovaný v odvolaní namietal nesprávne určenie počiatku omeškania od 09.08.2014, keďže mal za to, že do omeškania sa mohol dostať až najskôr skončením konkurzného konania, pretože až týmto okamihom bolo možné ustáliť výšku škody. Rovnako namietal aj nesprávnu výšku úrokovej sadzby, ku ktorej súd prvej inštancie uviedol, že ku dňu 09.08.2014 bola 0,25 podľa úrokovej sadzby ECB + 5 percentuálnych bodov, teda úrok bol vo výške 5,25 %. Tento záver súdu prvej inštancie považoval za nesprávny, pretože úroková sadzba odo dňa 11.06.2014 do 09.09.2014 bola vo výške 0,15 % + 5 percentuálnych bodov, teda ak súd priznal úrok odo dňa 09.08.2014, ten mal byť vo výške 5,25 %. 27. Úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky podľa . Úrok z omeškania predstavuje zákonnú sankciu za omeškanie so zaplatením istiny a na rozdiel od zmluvného úroku ho môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dohodnuté. Povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona, ako dôsledok z omeškania so splnením dlhu ( ). Výšku

úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch upravuje vykonávací predpis, ktorým je , ktorým sa vykonáva v znení neskorších predpisov. Z povahy ustanovenia v spojení s nariadenia vlády č. vyplýva, že kogentne je stanovená iba horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Z ustanovenia vyššie citovaného nariadenia vyplýva, že výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 28. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že v zmysle ustálenej judikatúry môže byť nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávny úradným postupom v civilnom konaní úspešne uplatnený voči štátu len za predpokladu, ak poškodený (v tomto prípade žalobca) nemôže úspešne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z dôvodu neoprávneného majetkového prospechu voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný mu ho vydať (bezdôvodné obohatenie). Možno teda urobiť záver, že ak do skončenia konkurzného konania, v ktorom si žalobca uplatnil voči JUDr. Vančíkovi svoju pohľadávku vo výške 108.000 eur titulom bezdôvodného obohatenia nebolo možné ustáliť prípadnú výšku škody. Je tomu tak práve preto, že pohľadávka žalobcu mohla byť, aj keď len z časti, uspokojená práve v konkurznom konaní. Keďže konkurzné konanie bolo zrušené z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu ( - táto skutočnosť nemá vplyv na oddlženie dlžníka JUDr. Vančíka) je zrejmé, že pohľadávka žalobcu v tomto konaní nebola ani len čiastočne splnená a zároveň týmto okamihom žalobca (absolútne) naplnil predpoklad neúspešného domáhania sa vydania bezdôvodného obohatenia od JUDr. Vančíka, v dôsledku čoho došlo k vzniku zodpovednosti štátu a zároveň aj k ustáleniu výšky škody. Až po tom, ako žalobcovi vznikla skutočná škoda sa mohol žalovaný ako zodpovednostný subjekt dostať do omeškania, pretože žalovanému nemôže vzniknúť povinnosť zaplatiť poškodenému náhradu škody skôr, než táto reálne vznikne, t.j. možno ustáliť je výšku. V prejednávanej veci žalobcovi v tomto zmysle vznikla voči žalovanému škoda až momentom zrušenia konkurzu podľa , resp. okamihom neúspešného uplatnenia vydania bezdôvodného obohatenia pohľadávkou uplatnenou žalobcom v konkurznom konaní. Súd tak počiatok povinnosti žalovaného ustáli v zmysle veta tretia (ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr) neskôr ako k zaslaniu výzvy na predbežné prejedanie nároku. 29. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd nestotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie v časti úrokov z omeškania keď mal za to, že nesprávne určil výšku úrokovej sadzby podľa ECB, pretože ak naviazal začiatok úročenia ku dňu 09. 08. 2014 , úroková sadzba podľa ECB činila 0,15 % + 5 percentuálnych bodov, čo predstavuje úrok vo výške 5,15 %, ako uviedol žalovaný. Odvolací súd však na základe vyššie uvedeného považoval za nevyhnutné zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania a to tak, že v súlade s ustanovením zákona (posledná veta) č. určil počiatok omeškania ku dnu zrušenia konkurz podľa , t. j. ku dňu 27.08.2020 (ku dnu nasledujúcom po dni zverejnenia oznámenia správcu v Obchodnom vestníku o zrušení konkurz podľa ods. ). Úroková sadzba podľa ECB ku dňu 27.08.2020 predstavovala 0,0 % + 5 percentuálnych bodov ( Z. z) čo v konečnom dôsledku predstavuje úrok z omeškania vo výške 5,00 %. Vo zvyšku odvolací súd žalobu zamietol . 30. Odvolací súd priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v zmysle a v plnom rozsahu, s tým, že výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia ( ). Žalovaný podal odvolanie do istiny a príslušenstva. V časti, ktorou bol zaviazaný na zaplatenie istiny úspešný nebol a keďže predmetom odvolacieho prieskumu nebolo len príslušenstvo, úspech žalobcu sa odvíja od jeho celkového úspechu v konaní. Žalobcovi bolo priznaná istina spolu s príslušenstvom, preto z hľadiska posúdenia nároku na náhradu trov konania bol v konaní úspešný. 31. Odvolací súd na základe vyššie uvedených dôvodov rozhodol tak ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia. 32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerov hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).