Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 30 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (35)e60/388548.932cd3.pdf
PDF · 146.61 KB
No categories available
3ECdo/4/2013
Najvyšší súd 3 ECdo 4/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., s.r.o. so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou A., s.r.o. so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnej K. S., bývajúcej v J., o vymoženie 1 182,09 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 4 Er 129/2009, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. októbra 2012 sp. zn. 15 CoE 170/2012,
takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 1 182,09 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú
sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom zo 6. februára 2009 sp. zn. B. Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Revúca o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Okresný súd Revúca vydal 24. apríla 2009 súdnemu exekútorovi poverenie
č. 5608 015617* na vymoženie vyššie uvedenej sumy; uznesením z 9. júla 2012 č.k.
4 Er 129/2009-16: I. exekúciu vyhlásil za neprípustnú, II. exekúciu zastavil a III. súdnemu
exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie. V odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že
označený rozhodcovský rozsudok bol vydaný z dôvodu porušenia povinností z právneho
vzťahu založeného 19. apríla 2006 zmluvou o úvere č. X. (ďalej len „úverová zmluva“) medzi
právnou predchodkyňou oprávnenej a povinnou, súčasťou ktorej sú Obchodné podmienky
pre úver (ďalej len „obchodné podmienky“). Po oboznámení sa s označeným rozhodcovským
rozsudkom, úverovou zmluvou a obchodnými podmienkami dospel k záveru, že dojednanie
rozhodcovskej doložky je v rozpore s ustanoveniami vnútroštátnych právnych predpisov
upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv a tiež s ustanoveniami Smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len
„Smernica“). Úverová zmluva je spotrebiteľská zmluva, preto pri jej posudzovaní aplikoval
ustanovenia obsiahnuté v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v Občianskom
zákonníku a v zákone č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“). Účastníci úverovej zmluvy sa dohodli, že všetky ich
spory z daného právneho vzťahu budú rozhodované pred vyššie označeným rozhodcovským
súdom, rozhodnutia ktorého budú pre obe strany konečné a záväzné. V tejto ich dohode treba
vidieť rozhodcovskú doložku, ktorá je obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve, nebola ale
dojednaná individuálne a spotrebiteľovi znemožňuje vyriešiť spor medzi účastníkmi inak, ako
v rozhodcovskom konaní. To odôvodňuje záver o jej nekalej povahe (čl. 3 ods. I v spojení
s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice), ako aj neprijateľnosti a neplatnosti (§ 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť oprávnenie
rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok. Keďže exekučný titul bol
vydaný v rozpore so zákonom, súd prvého stupňa, aplikujúc § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58
ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Keďže si súdny
exekútor neuplatnil trovy exekúcie, súd mu nepriznal ich náhradu.
Proti uvedenému uzneseniu podala oprávnená odvolanie. Krajský súd v Banskej
Bystrici uznesením z 31. októbra 2012 sp. zn. 15 CoE 170/2012 napadnuté uznesenie potvrdil
ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Podľa právneho názoru odvolacieho súdu bol postup
prvostupňového súdu v súlade so zákonom. Súd prvého stupňa správne aplikoval § 45 ods. 1
zákona č. 244/2002 Z.z., § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
a ustanovenia Smernice a opodstatnene zisťoval, či úverová zmluva neobsahuje neprijateľnú
podmienku. V danom prípade má rozhodcovská doložka charakter nekalej podmienky, ktorá
spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech
spotrebiteľa. Obsah zmluvného dojednania totiž znemožňuje povinnej brániť svoje práva
pred všeobecným súdom a núti ju podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred subjektom,
ktorý vopred určila oprávnená. Rozhodcovskú doložku preto súd prvého stupňa správne
považoval za nekalú a z tohto dôvodu za absolútne neplatnú. Odvolací súd k tomu dodal, že
exekučný súd je počas celého exekučného konania povinný skúmať, či exekučný titul
je vykonateľný. Súd prvého stupňa správne posúdil označený rozhodcovský rozsudok ako
nulitný, vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie
a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Na základe vyššie uvedeného
odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávnenej za dôvodné a napadnuté uznesenie vo výroku
o zastavení exekúcie ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Správny je preto nielen
záver súdu prvého stupňa, že ide o nespôsobilý exekučný titul (§ 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku), ale aj záver, že exekúciu treba zastaviť, pretože
je neprípustná pre neplatnosť rozhodcovskej doložky (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku).
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním , v ktorom žiadala
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu buď zmeniť tak, že dovolací súd „poverí súdneho
exekútora vykonaním exekúcie“, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade:
1. rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala dovolateľka z toho, že
rozhodcovský súd rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam
rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov a nie sú oprávnené preskúmavať
rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke; takúto právomoc im neumožňuje ani § 45
2. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa
zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
3. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý bol v danom prípade pripojený k návrhu na vykonanie
exekúcie, je vykonateľný tak po formálnej, ako aj materiálnej stránke. Tým,
že ho súdy odmietli vykonať, jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia,
4. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
5. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Dovolateľka namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Zo spisu vyplýva, že predmetnému exekučnému konaniu nepredchádzalo žiadne iné
exekučné konanie s tým istým predmetom konania, ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov,
a ktoré by s konečnou platnosťou bolo skončené inak, ako vymožením vymáhanej
pohľadávky. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný
rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd
skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne
vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených
prípadoch alternatívnou možnosťou súdneho sporového konania, totiž vyplýva, že jeho
výsledkom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.
Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto ním
nemôže byť založená prekážka tzv. „duplicitnej“ exekúcie.
V danom prípade bol súdny exekútor súdom poverený, aby vykonal exekúciu.
Dovolací súd preto uvádza, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím
o veci samej a nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho
exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame
právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu
adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať
exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje
svoje oprávnenie exekúciu vykonávať (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Z vyššie uvedeného vyplýva, že oprávnená neopodstatnene namieta, že v konaní
pred súdmi nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p.
2. Dovolateľka tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p. (t.j. že súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd
prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok
konania – nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh ako
procesný úkon, ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde o prípad,
že by exekučný súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania.
Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).
Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie
(č.l. 2 spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania uvedenej
v § 237 písm. e/ O.s.p., preto nemá žiadne opodstatnenie.
3. Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali možnosť konať.
Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv.
Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že k odňatiu jej možnosti pred súdom konať
došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania
a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť
sa k vykonaným dôkazom.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul materiálne
vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122
až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom
na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu
na vykonanie pripojený exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nemusí
vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný
titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len
na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, bez nariadenia pojednávania a účasti účastníkov,
obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti
účastníkov, môže dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.
O procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide tiež v prípade zastavenia
exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zastavením
sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia.
Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.
Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty
na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov (§ 44 ods. 2
zákona č. 244/2002 Z.z.). Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom
vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje
majetok; prípady ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých
rozhodnutiach v iných veciach uviedol, že exekučný súd má povinnosť počas celého
exekučného konania skúmať, či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného
exekučného titulu (viď napríklad sp. zn. 1 Cdo 52/2010, 2 Cdo 269/2012, 3 Cdo 210/2011,
4 Cdo 52/2012, 5 Cdo 42/2012, 6 Cdo 135/2012 a 7 Cdo 162/2011). V rámci tohto skúmania
nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani
rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného
titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale treba mať na zreteli, že ak oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd – tak
v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského
súdu – povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 41 Exekučného poriadku); v rámci
toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.
Je v súlade s Exekučným poriadkom, ak súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie
a neskôr zistil, že tvrdený exekučný titul exekučným titulom nemôže byť, nezruší vydané
poverenie, ale exekúciu zastaví.
Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo
k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd
a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012).
Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,
kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“
nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania,
ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, nenamietal
v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský
rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.
V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup
exekučného súdu, ktorý aj po vydaní poverenia pre súdnu exekútorku na vykonanie exekúcie
ďalej skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného
súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval
k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho
súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok
je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou
prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného
konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené
v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré
nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, ktoré bolo uznesením
občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).
K záveru súdov o neplatnosti rozhodcovskej doložky treba uviesť, že exekučný súd
mal v danom prípade k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých bol schopný
získať potrebné informácie o skutkovom a právnom stave. Ustanovenie obchodných
podmienok, na ktoré poukázal označený rozhodcovský rozsudok s tým, že zakladajú jeho
právomoc na rozhodcovské konanie, treba považovať za rozhodcovskú doložku (§ 4 ods. 1
zákona č. 244/2002 Z.z.) a súdy správne pristúpili k posúdeniu, či toto ustanovenie nie
je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve.
Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci Asturcom
Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav medzi
spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším
vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu
posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica sa má vykladať v tom zmysle, že
vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského
rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi
a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom
v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať
v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takom prípade prináleží
vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere
uzatvorenej úverovej zmluvy, pretože právna predchodkyňa oprávnenej poskytla povinnej
úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijala povinná ako
spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní úverovej zmluvy jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej
strany a nemal možnosť osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá bola súdmi nižších
stupňov (správne) posúdená ako nekalá. I keď zákon č. 150/2004 Z.z., ktorým sa mení
a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (tento zákon nadobudol účinnosť
1. apríla 2004, teda pred uzatvorením úverovej zmluvy), zmluvy uzatvorené podľa iných
zákonov ako Občiansky zákonník za spotrebiteľské priamo neoznačuje, treba mať na zreteli,
že uvedená právna úprava nemá taxatívny charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení
všetkých ostatných kritérií exekučným súdom aplikovaná správne.
Rozhodcovská doložka, ktorá v danom prípade núti spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, vykazuje znaky neprijateľnej
zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neplatného zmluvného
dojednania; takou doložkou nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu vydať
označený rozhodcovský rozsudok. Na tomto základe dovolací súd konštatuje, že súdy nižších
stupňov predmetný rozhodcovský rozsudok správne nepovažovali za vykonateľný exekučný
titul.
K námietke dovolateľky, že právna predchodkyňa oprávnenej v danom prípade len
plnila zákonnú povinnosť, dovolací súd uvádza, že podľa ustanovenia § 93b ods. 1 zákona
č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len
„zákon č. 483/2001 Z.z.“) banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť
svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že
ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona (osobitným zákonom
sa tu v zmysle poznámky pod čiarou 88k rozumie zákon č. 244/2002 Z.z. (ako celok) a tiež
§ 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene niektorých
zákonov – ďalej len „zákon č. 510/2002 Z.z.“). Poznámka pod čiarou nemá síce normatívny
charakter, slúži ale na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2011). Dovolací súd preto pri
výklade ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. vzal na zreteľ právne predpisy,
na ktoré sa pri tomto ustanovení pod čiarou odkazuje. Zohľadnil, že zákon č. 244/2002 Z.z.
je právny predpis, ktorý obsahuje ustanovenia všeobecnej povahy charakterizujúce každé
rozhodcovské konanie, zloženie a činnosť všetkých rozhodcovských súdov, štandardný
priebeh rozhodcovského konania, náležitosti rozhodcovského rozhodnutia, ako aj všeobecné
predpoklady jeho zrušenia, uznania a výkonu. Prihliadol tiež na to, že ustanovenie § 67 ods. 1
zákona č. 510/2002 Z.z. má podstatne konkrétnejšiu povahu, zohľadňujúcu individuálne
postavenie banky a okolnosti prípadu, v ktorom dodávateľom je banka a v jej spotrebiteľskom
spore s klientom ide o plnenie z bankového obchodu. Podľa tohto ustanovenia sú banky
a pobočky zahraničných bánk povinné spoločne alebo prostredníctvom svojho záujmového
združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa osobitného zákona so sídlom v Bratislave;
štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť aj jeho pobočky. Podľa § 67
ods. 2 zákona č. 510/2002 Z.z. stály rozhodcovský súd podľa odseku 1 je príslušný
rozhodovať predovšetkým spory z platobného styku, ktoré vznikli medzi a) vykonávacími
inštitúciami a ich klientmi pri vykonávaní prevodov, b) vydavateľmi elektronických
platobných prostriedkov a oprávnenými držiteľmi elektronických platobných prostriedkov
pri vydávaní a používaní elektronických platobných prostriedkov. Citované zákonné
ustanovenia mali viesť právnu predchodkyňu oprávnenej (P. banku, a.s.) k tomu, aby
klientovi (povinnej) ponúkla neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom,
že ich prípadné spory zo zmluvy o úvere budú rozhodované: a/ v rozhodcovskom konaní,
b/ pred stálym rozhodcovským súdom, c/ zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom
ich záujmového združenia. V preskúmavanej veci spis nenasvedčuje tomu, že právna
predchodkyňa oprávnenej takto postupovala – nevyplýva z neho, že by sa rozhodcovská
doložka, ktorá bola v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým
rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje vyššie uvedené znaky (viď a/ až c/). Predmetné
zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý bol
ustanovený odlišným subjektom. Námietku oprávnenej, že jej právna predchodkyňa len plnila
svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť k neprijateľnej podmienke
v spotrebiteľskej zmluve, preto dovolací súd považoval v danom prípade za nenáležitú.
K námietke oprávnenej, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice nie
je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti
nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného
vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia
v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3
zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku Európskej únie).
Z obsahu dovolania možno vyvodiť aj námietku oprávnenej, že odôvodnenia
rozhodnutí súdov nižších stupňov sú nepreskúmateľné. Judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky je nepreskúmateľnosť považovaná za zv. inú vadu konania (porovnaj
R 111/1998). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013 sp. zn.
III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej
judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Sama skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie
je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemôže založiť
prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej by pre toto zastavenie neboli
splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie a odvolací
súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej
pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
4. K námietke oprávnenej, že v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd opakuje, že
procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť
vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo).
Sama tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci
viď § 239 O.s.p. a § 237 O.s.p.).
5. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p.
(iba výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť
prípustnosť dovolania oprávnenej). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací
dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale
prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. d/, e/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné
procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal povinnej náhradu
trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. júna 2013
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková