Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d82/393014.cf3445.pdf
PDF · 161.06 KB
No categories available
5Oboer/73/2013
Najvyšší súd 5 Oboer 73/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s. r. o., P., IČO:
X. zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej V. I., nar. X., Ž., o vymoženie
1 011,09 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn.
6 Er 790/2007, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline
z 29. novembra 2012, č. k. 9 CoE 76/2012-48, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .
Povinnej sa náhrada trov dovolacieho a odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Liptovský Mikuláš poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu
na základe rozhodcovského rozsudku z 24. mája 2007 sp. zn. SR 3095/2007 Stáleho
rozhodcovského súdu, ktorý zriadila S., a. s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením z 13. augusta 2012, č. k.
6 Er 790/2007-17, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Súdnemu
exekútorovi ani oprávnenému náhradu trov exekúcie nepriznal.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal na ust. § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1, § 200
ods. 1 a ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“); ust. § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (t. j. od 25. novembra
2004); ust. § 39, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 53 ods. 1, ods. 4, § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka; Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej „smernica 93/13/EHS"); ust. § 4 ods. 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“).
Vo svojom rozhodnutí súd prvého stupňa konštatoval, že rozhodcovská doložka
v spotrebiteľskej zmluve nebola individuálne dojednaná, spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto je absolútne
neplatnou. Pokiaľ exekučným titulom mal byť rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľom S., a. s., so sídlom v B., jednalo sa o nulitný akt, keďže neplatná rozhodcovská
doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na
vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese
exekučného vymáhanie ním priznanej pohľadávky.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Žiline uznesením z 29. novembra 2012, č. k.
9 CoE 75/2012-48, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa ust.
Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodných skutočností a právne
posúdenie veci, odvolací súd sa v tomto smere v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia, ktoré už nebolo potrebné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O. s. p.).
Odvolací súd mal za to, že tak, ako to správne konštatoval aj prvostupňový súd
v dôvodoch svojho rozhodnutia, dojednanie rozhodcovskej doložky formou všeobecných
úverových podmienok, ktoré spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť,
nemožno považovať za individuálne dojednané, čo má za následok neplatnosť takejto
doložky, a preto takáto doložka ani nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu
na prejednanie veci a rozhodcovský rozsudok je nulitným aktom, na základe ktorého nie je
možné viesť exekúciu tak, ako to opätovne správne konštatoval prvostupňový súd v dôvodoch
svojho rozhodnutia.
O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
s použitím ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov
odvolacieho konania.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie a následne
podal aj doplnenie dovolania, ktoré odôvodnil tým, že:
a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s ust. § 237 písm. a/ O. s. p.),
b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s ust. § 237 písm. d/ O. s. p.),
c) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241
ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. e/ O. s. p.),
d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241
ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. f/ O. s. p.),
e) súd bol nesprávne obsadený (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust.
f) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite
dokazovanie (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
g) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Na základe právnej argumentácie uvedenej v dovolaní oprávnený navrhuje, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a keďže
rovnakými vadami je postihnuté aj rozhodnutie prvostupňového súdu žiada, aby dovolací súd
v celom rozsahu zrušil aj uznesenie prvostupňového súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie a v prípade úspechu bola oprávnenému priznaná náhrada trov dovolacieho
konania. Oprávnený tiež navrhol, aby súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243c O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení, aké je uvedené v dovolaní.
Oprávnený tiež navrhol, aby dovolací súd postupoval podľa ust. § 243 O. s. p. a rozhodol
o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia Krajského súdu v Žiline z 29. novembra
2012, sp. zn. 9 CoE 75/2012, a to so zreteľom na uvedenú právnu argumentáciu a najmä
skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie vykazuje tak závažné právne nedostatky, že jeho výkon
v prostredí právneho štátu je vylúčený.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods.
1 veta druhá O. s. p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013, 3. júla
2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013 a 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013, na ktoré v podrobnostiach
poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej
veci, pre účely ktorej dodáva, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov
inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup
súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.,
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica 93/13/EHS, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov
o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka,
Exekučného poriadku a ZoRK). Najvyšší súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie
konania zamietol.
Na tomto mieste je potrebné uviesť, že oprávnený síce v odvolaní podal návrh
na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ, avšak v ust. § 109 ods. 1 písm. a/, b/ alebo c/ ide o prípady, keď súdy skúmajú priamo
zo zákona, či nenastal niektorý z uvedených dôvodov, pre ktorý je súd povinný aj bez návrhu
konanie prerušiť. V danom prípade ide teda o činnosť súdu vykonávanú bez ohľadu na to, či
niektorý z účastníkov konania takýto návrh podal. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak
nenastane niektorý z dôvodov uvedených v ust. § 109 ods. 1 písm. a/, b/ alebo c/, súd
v konaní pokračuje, pričom o tom nemusí rozhodnúť samostatným výrokom. Záverom k tejto
otázke najvyšší súd dodáva, že návrh oprávneného na prerušenie konania podaný v konaní
pred odvolacím súdom je totožný s návrhom na prerušenie konania podanom v rámci
dovolania.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s .p., oprávneným napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávneného preto podľa § 239 ods. 1 a 2
O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, a c/ O. s. p. netvrdil a existencia
týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 28. februára 2013 sp. zn. 2 Cdo 17/2013, z 30. apríla 2013 sp. zn.
2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn. 2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn.
2 Cdo 7/2013, z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013,
zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013, z 3. júla 2013 sp. zn.
3 ECdo 76/2013 a 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013, a konštatuje, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)
je daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia
a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.); pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Uvedené právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa
stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Oprávnený v dovolaní ďalej namietal, že v danom prípade rozhodol nesprávne
obsadený súd v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p.
K tejto námietke oprávnený poukázal na poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR
sp. zn.: IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej
pred vnútroštátnym súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca,
lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj
jeho oprávnením. Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím
výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný
na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním
nesprávne obsadený.
Právne závery, vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR, nemožno
na daný prípad aplikovať. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné
konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a požiadať súdny dvor Európskej únie
o výklad práva európskeho spoločenstva – komunitárneho práva. Najvyšší súd k tejto
námietke oprávneného poukazuje na svoje odôvodnenie, týkajúce sa návrhu oprávneného
na prerušenie dovolacieho konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Oprávneným namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených oprávneným, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O. s. p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O. s. p.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods.
1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd jej nepriznal náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. januára 2014
JUDr. Darina Ličková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová