Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ab5/435691.14df78.pdf
PDF · 184.46 KB
No categories available
5OboE/2/2013
Najvyšší súd 5 Oboer 71/2013
Slovenskej republiky 5 OboE 2/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s. r. o., P., IČO:
X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej L. K., nar. X., K., o vymoženie
289,45 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn.
11 Er 192/2006, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 21.
decembra 2012, č. k. 5 CoE 182/2012-118 a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Krajského súdu v Nitre z 21. decembra 2012, č. k. 5 CoE 182/2012-118, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre
z 21. decembra 2012, č. k. 5 CoE 182/2012-118, v časti týkajúcej sa návrhu na prerušenie
konania, z a s t a v u j e .
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .
Povinnej sa náhrada trov dovolacieho a odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Topoľčany poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe
rozhodcovského rozsudku z 29. mája 2006 sp. zn. SR 1672/06 Stáleho rozhodcovského súdu,
ktorý zriadila Slovenská rozhodcovská, a. s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Topoľčany uznesením z 5. septembra 2012, č. k. 11 Er 192/2006-90,
exekúciu zastavil a návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. O trovách exekúcie
rozhodne súd samostatným uznesením.
Svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ustanovení § 374 ods. 4 O. s. p.; § 36 ods. 5,
§ 45 ods. 2, § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku; § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“); § 2, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch, § 3, § 52, § 53 ods. 1 až 4, § 54 Občianskeho zákonníka, čl. 3
ods. 1, 2, bodu 1 písm. e/, q/ prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 (ďalej len
„Smernica Rady č. 93/13/EHS).
Prvostupňový súd v odôvodnení uznesenie uviedol, že exekučným titulom je
rozhodcovský rozsudok, na základe ktorého bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť
oprávnenému v exekúcii uplatňované nároky. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku
vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere, uzatvorenej
medzi oprávneným a povinným, ktorý ju riadne neplnil. Poukázal zároveň aj na ust. § 45 ods.
1 ZoRK, podľa ktorého je súd povinný aj bez návrhu rozhodnúť o zastavení exekúcie, ak zistí
v rozhodcovskom konaní nedostatky, napr. či plnenie, na ktoré zaväzuje, nie je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo či odporuje dobrým mravom.
Súd preskúmal zmluvu o úvere, uzavretú medzi účastníkmi a všeobecnými
podmienkami a zistil, že medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský vzťah, na ktorý sa musí
použiť spotrebiteľské právo, pričom poskytnutý úver je spotrebiteľský, pretože predmetom
zmluvy bolo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru. Oprávnený je
podnikateľom v rámci svojej podnikateľskej činnosti a ako veriteľ má postavenie dodávateľa.
Povinný je dlžníkom, zmluvu uzatváral ako fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti. Súd pri posudzovaní predmetnej zmluvy aplikoval
spotrebiteľské právo. Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov
na základe rozhodcovskej doložky vyplývajúcej zo všeobecných podmienok. Nakoľko sa
jedná o spotrebiteľský vzťah, bola rozhodcovská doložka podrobená súdnej kontrole podľa
kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej (nekalej) podmienky (dojednania,
požiadavky) spotrebiteľskej zmluvy, spôsobujúcej hrubý nepomer v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu štandardnej
spotrebiteľskej zmluvy. Je nepochybné, že rozhodcovskú doložku si povinný osobitne
nevyjednal, bola veriteľom vopred pripravená a dlžník ju nemal možnosť ako zmeniť, alebo
ovplyvniť jej obsah, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým
podmienkam. Vzhľadom na formu a spôsob, akým sú úverové zmluvné dojednania napísané,
je odôvodnená obava, že spotrebiteľ ani nemal možnosť si ich riadne prečítať a dôsledne sa
s nimi oboznámiť, a teda aj pochopiť ich význam a následky. Rozhodcovská doložka je
v neprospech povinného ako spotrebiteľa aj z dôvodu miesta rozhodcovského konania.
Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky posúdil súd vzhľadom na uvedené dôvody, pričom
vychádzal aj z rozhodnutia ESD c-168/05 Mostaza Claro. Zmluva obsahuje aj ďalšie
neprijateľné podmienky, pričom jednou z nich je aj dohoda o úroku z omeškania vo výške
0,25% denne z dlžnej sumy. Táto sankcia nebola dohodnutá v úverovej zmluve, ale je
súčasťou všeobecných podmienok, ktoré sú na predtlačenom tlačive, sú všeobecne
koncipované, určené neobmedzenému okruhu spotrebiteľov. Nie je zlučiteľné s dobrými
mravmi, že porušenie právnej povinnosti je dojednané sankčné zabezpečenie predstavujúce
v ročnom vyjadrení takmer 100% istiny. Zmluvné dojednanie úroku z omeškania je vzhľadom
na uvedené dôvody neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Okrem toho je nepochybné, že úrok
z omeškania, keďže bol priznaný zo sumy 657,24 eur, bol priznaný oprávnenému aj z právom
nedovoleného plnenia, t. j. z príslušného poplatku, ktorý je súčasťou uvedenej sumy. Úrok
z omeškania z príslušného poplatku za poskytnutie úveru je tak právom nedovoleným
plnením. Súd vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, exekúciu zastavil. Predmetný rozsudok zaväzuje povinného na plnenia v rozpore
s dobrými mravmi, pričom aj samotné rozhodcovské konanie vychádza z neprijateľnej
podmienky spotrebiteľskej zmluvy. Nároky, priznané exekučným titulom, obchádzajú normy
spotrebiteľského práva, ich výkon by bol v rozpore s dobrými mravmi. Na rozhodcovskú
doložku je nutné aplikovať ust. § 53 ods. 5 OZ, z ktorého vyplýva, že rozhodcovská doložka
ako neprijateľná podmienka je neplatná, a preto na základe takto koncipovanej rozhodcovskej
doložky rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania a vydať
rozhodcovský rozsudok. Súd exekúciu zastaví, ak nepochybne zistí, že je daný dôvod na jej
zastavenie. Súd prvého stupňa zistil tieto dôvody, a preto exekúciu zastavil, pričom tak
postupoval aj v súlade so záverom, vyplývajúcim z nálezu Ústavného súdu SR č.
III. ÚS 322/2010-37 z 13. apríla 2011.
Súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania postupom podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a kvalifikoval ho ako nedôvodný. Vnútroštátne právo
nedovoľuje prerušenie exekučného konania (len odklad exekúcie za splnenia zákonom
stanovených podmienok), a preto súd považuje návrh za nedôvodný vzhľadom na to, že
exekučný titul, o ktorý opiera oprávnený svoj nárok je nulitný a v hrubom rozpore s právom
na ochranu spotrebiteľa a takýto exekučný titul žiadnu prekážku právoplatne rozhodnutej veci
nepredstavuje. Vnútroštátne právo SR prerušenie exekučného konania umožňuje len v § 36
ods. 5 EP za predpokladu, že to ustanovuje lex specialis vo vzťahu k exekučnému poriadku
ako lex generalis. Sudca takýto zákonný dôvod na prerušenie konania v tejto exekučnej veci
nevzhliadol, a to za predpokladu, že samotný exekučný titul je nespôsobilým exekučným
titulom, ktorý žiadnu prekážku právoplatne rozhodnutej veci nepredstavuje, preto návrh
na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.
Na odvolanie oprávneného vec prejednal Krajský súd v Nitre ako súd odvolací.
Po preskúmaní napadnutého uznesenia rozhodol uznesením z 21. decembra 2012, č. k.
5 CoE 182/2012-118 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. O trovách
konania rozhodol tak, že povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Odvolací súd v odôvodnení poukázal na ust. § 41 ods. 2 písm. g/, § 57 ods. 1 a ods. 2,
§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku; § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 a ods. 3 ZoRK; § 52
Občianskeho zákonníka a uviedol, že exekučný súd kedykoľvek v priebehu konania môže
exekúciu zastaviť, ak zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky.
Odvolací súd mal za to, že v danej právnej veci ide o spotrebiteľský vzťah, pretože
účastníci bez pochýb vystupujú v postavení spotrebiteľa a dodávateľa. Súd je oprávnený aj
bez návrhu v exekučnom konaní skúmať nekalú povahu sankcie obsiahnutú v zmluve o úvere
a uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ale aj preskúmať rozpor rozhodcovskej
doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, ako aj musí preskúmať aj
bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s čl. 6 Smernice rady č. 93/13/EHS, ktorý
má kogentnú povahu.
Podľa odvolacieho súdu je predmetný exekučný titul v rozpore so zákonom, pretože
celý postup od rozhodcovskej doložky až po vydanie rozhodcovského rozsudku je prejavom
zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku
súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa
predmetnej rozhodcovskej doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi
a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45
ods. 1 a 2 ZoRK už v štádiu rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nakoľko súdny exekútor žiadal vykonať
exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na neplatnú rozhodcovskú doložku
ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor
účastníkov konania. Súd prvého stupňa preto správne postupoval, keď exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a zastavil ju.
Pokiaľ sa jedná o návrh oprávneného na prerušenie konania odvolací súd sa v plnom
rozsahu stotožnil s názorom súdu prvého stupňa. S poukazom na ust. § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd prvého stupňa návrh
oprávneného na prerušenie konania ako nedôvodný správne zamietol, pretože v prípade
exekučného konania sa uplatňuje vlastná zásada, podľa ktorej exekučné konanie nemožno
prerušiť.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré
odôvodnil tým, že:
a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s ust. § 237 písm. a/ O. s. p.),
b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s ust. § 237 písm. d/ O. s. p.),
c) sa nepodal návrh na začatie konanie, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241
ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. e/ O. s. p.),
d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241
ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. f/ O. s. p.),
e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite
dokazovanie (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Na základe právnej argumentácie uvedenej v dovolaní oprávnený navrhuje, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a keďže
rovnakými vadami je postihnuté aj rozhodnutie prvostupňového súdu žiada, aby dovolací súd
v celom rozsahu zrušil aj uznesenie prvostupňového súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie a v prípade úspechu bola oprávnenému priznaná náhrada trov dovolacieho
konania. Oprávnený tiež navrhol, aby súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243c O. s. p. a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
predložil prejudiciálne otázky v znení, aký je uvedený v dovolaní. Oprávnený tiež navrhol,
aby dovolací súd postupoval podľa ust. § 243 O. s. p. a rozhodol o odložení vykonateľnosti
napadnutého uznesenia Krajského súdu v Nitre z 21. decembra 2012, sp. zn. 5 CoE 182/2012,
a to so zreteľom na uvedenú právnu argumentáciu a najmä skutočnosť, že napadnuté
rozhodnutie vykazuje tak závažné právne nedostatky, že jeho výkon v prostredí právneho
štátu je vylúčený.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený aj odvolanie v časti,
ktorou odvolací súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods.
1 písm. c/ O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Svoje odvolanie odôvodnil
predovšetkým tým, že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom podľa
§ 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p., že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., keď súd nesprávne interpretoval
a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznil tiež, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom bol nesprávne
poučený o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho ústavné
právo vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
Povinný sa k dovolaniu a odvolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 21. decembra 2012 č. k. 5 CoE 182/2012-118
v časti, v ktorej odvolací súd potvrdil výrok okresného súdu o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania (oprávnený v odvolaní uvádza, že odvolací súd zamietol jeho návrh
na prerušenie konania).
Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol
už účastníkom konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podal odvolanie proti
rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach v týchto veciach
zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca sp. zn. 3 Cdo 28/2013 a sp.
zn. 3 Cdo 24/2013, ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013) s tým, že a) odvolaním
možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa, b) rozhodnutie krajského súdu, ktorým
bol v odvolacom konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania, a ktorým bolo potvrdené
odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa
(ale je rozhodnutím odvolacieho súdu) a c) najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní
smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2
O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach
poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich
vyjadrenými.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1
O. s. p.).
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 5. marca 2013 č. k. 11 CoE 25/2013-42 podal včas
oprávnený, zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p., skúmal, či je dôvodný jeho
návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013, z 3. júla
2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013 a z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013, na ktoré
v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj
v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať
rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti
a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale
procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod
pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj
Smernica, z určujúceho hľadiska išlo, ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného
poriadku). Najvyšší súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom najvyšší súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., oprávneným napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávneného preto podľa § 239 ods. 1 a 2
O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 28. februára 2013 sp. zn. 2 Cdo 17/2013, z 30. apríla 2013 sp. zn.
2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn. 2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn.
2 Cdo 7/2013, z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013, z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013,
14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013,
3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013, 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp.
zn. 3 Cdo 45/2013 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach,
sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je
daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia
a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.); pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Najvyšší súd sa
stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Nedôvodnou je i námietka oprávneného, že mu súdy svojím postupom odňali možnosť
konať pred súdom, keďže nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústne
pojednávanie. Toto ustanovenie však (účinné od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012)
ustanovovalo povinnosť nariadiť pojednávanie iba v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle
§ 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Ako vyplýva z rozhodnutia exekučného súdu, tento exekúciu
zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, a teda exekúciu
vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať.
So zreteľom na účinnosť ustanovenia § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (iba do 31. decembra
2012), nebolo by možné (vo vytýkanom smere) dosiahnuť žiadnu nápravu ani zrušením
dovolaním napadnutého rozhodnutia. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že dané ustanovenie je
svojím charakterom procesné a na rozdiel od hmotného práva platí zásada, že v prípade
procesných predpisov sa postupuje podľa procesných predpisov účinných v čase úkonov
súdu. Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade zrušenia rozhodnutí odvolacieho aj
prvostupňového súdu, by tieto neboli povinné nariadiť vo veci ústne pojednávanie, pretože
ust.§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku už nie je účinné.
Je potrebné ešte k argumentácii oprávneného uviesť, že už súd prvého stupňa
konštatoval neprijateľnosť rozhodcovskej doložky a povinný v ďalšom konaní pri vedomí
tohto záveru súdu o neprijateľnosti podmienky (z rozhodnutia súdu prvého stupňa) nevyjadril
vôľu, že si nepraje, aby bolo vylúčené jej uplatnenie, čím by vlastne vyslovil súhlas
s dotknutou zmluvnou podmienkou. Odvolací súd pri zistení totožného záveru
o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ako súd prvého stupňa, mohol ex offo vyvodzovať
dôsledky tohto zistenia. Oprávnený i povinný mali v konaní tak pred súdom prvého i druhého
stupňa možnosť oboznámiť sa s obsahom spisu, avšak najneskôr z rozhodnutia súdu prvého
stupňa už mali vedomosť o tom, že v konaní sa posudzuje otázka formálnej i materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu (čo je napokon exekučný súd povinný), a že v rámci tohto
posudzovania sa skúma prijateľnosť rozhodcovskej doložky, od ktorej odvodzoval
rozhodcovský súd svoju právomoc na rozhodnutie veci rozhodcovským rozsudkom, ktorý bol
predložený v tomto konaní ako exekučný titul. Oprávnený zaujal stanovisko k právnemu
záveru súdu prvého stupňa o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v podanom odvolaní.
Legitímne teda mohol očakávať v odvolacom konaní otváranie otázky prijateľnosti
rozhodcovskej doložky, ale napokon aj v prvostupňovom konaní, pretože exekučný súd je
povinný skúmať vykonateľnosť exekučného titulu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)
a taktiež je aj bez návrhu povinný zastaviť exekúciu prebiehajúcu na základe tuzemského
rozhodcovského rozsudku, ak zistí v rozhodcovskom konaní také vady, výsledkom ktorých
je, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 2
ZoRK).
V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich
rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili
od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Námietka oprávneného,
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch
stupňov, rovnako nie je dôvodná.
K námietke oprávneného, že slovenský preklad Smernice Rady 93/13/EHS nie je
správny, najvyšší súd uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady č. 216/2013
zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie je právne
záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia v slovenskom jazyku zabezpečuje
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3 zákona č. 416/2004 Z. z. o úradnom
vestníku Európskej únie).
V danom prípade síce konanie je postihnuté inou vadou (pokiaľ ide o nenariadenie
ústneho pojednávania na súde okresnom súde), avšak táto vada nemala za následok neprávne
rozhodnutie vo veci. Iná vada konania (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) je procesná vada,
ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť
rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii tohto
dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke oprávneného ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia oprávneného boli
opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale
nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by
posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad
v danej veci nejde.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených oprávneným, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O. s. p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O. s. p.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenému , ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd však nepriznal povinnej náhradu trov
odvolacieho a dovolacieho konania, pretože povinná návrh na jej priznanie nepodala (§ 151
O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. januára 2014
JUDr. Darina Ličková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová