Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5OboE/5/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s. r. o., P., IČO:

X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej V. Š., nar. X., S., ustanovený

opatrovník povinnej: obec S., o vymoženie 593,51 eur s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. , o dovolaní oprávneného proti uzneseniu

Krajského súdu v Košiciach z 20. decembra 2012, č. k. -80 a o odvolaní

oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 20. decembra 2012, č. k.

-80, takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach

z 20. decembra 2012, č. k. -80, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu

na prerušenie konania z a s t a v u j e .

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .

Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .

Povinnej sa náhrada trov dovolacieho a odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Rožňava poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe

rozhodcovského rozsudku z 21. decembra 2006 sp. zn. SR 6489/06 Stáleho rozhodcovského

súdu, ktorý zriadila S., a. s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Rožňava uznesením z 21. decembra 2011, č. k. -44,

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Súd prvého stupňa s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. januára 2007 a v zmysle ust. a ;

2

ods. 1, ods. 2 písm. d/, , ,

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok); § 44 ods. 1, § 45 ods. 1 a 2

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“); ,

o spotrebiteľských úveroch; , , , , , , ,

4, 5, a preskúmal podmienky predmetného exekučného

konania a zistil, že účastníci konania 30. júna 2006 uzatvorili Zmluvu o úvere č. 7271665,

na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 14 000,-- Sk. Zo zmluvy

nevyplýva, aké boli dohodnuté úroky a nie je uvedený údaj o RPMN.

Zmluva o úvere v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru obsahovala aj

rozhodcovskú doložku. Súd prvého stupňa posúdil túto zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú

podľa ustanovenia a nasl. . Uviedol, že základnou zásadou

spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie,

ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky.

Praktickým dôsledkom rozhodcovskej doložky tak, ako bola formulovaná v bode 17.

Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá

možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu

na rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej doložky síce neodporuje doslovnému zneniu

zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje tento cieľ, aby predmetné

ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). Na základe uvedeného

súd prvého stupňa uzavrel, že ustanovenie bodu 17 zmluvy o úvere je v rozpore s § 53 ods. 4

a ako také je absolútne neplatné. Keďže právomoc rozhodcovského

súdu na rozhodnutie v predmetnej veci bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone

( ), súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú v zmysle ,

, , a preto ju zastavil podľa

písm. g/ Exekučného poriadku s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením.

Na odvolanie oprávneného vec prejednal Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia rozhodol uznesením z 20. decembra 2012, č. k.

-80 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, návrh

oprávneného na prerušenie konania zamietol a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.

3

Odvolací súd v odôvodnení uznesenia poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku a dodal, že v tomto ustanovení je vyjadrená zodpovednosť exekučného súdu

za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože poverenie môže vydať len vtedy, ak

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie

a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Len súlad všetkých troch uvedených písomností

so zákonom umožňuje poverenie udeliť, nesúlad i len jednej z nich udelenie poverenia

vylučuje.

V súvislosti s ust. a odvolací súd uviedol, že nemožno

súhlasiť s odvolacou námietkou oprávneného, že exekučný súd prekročil rámec svojej

preskúmavacej činnosti, pretože práve z uvedeného ustanovenia v spojení s ust. § 44 ods. 2

Exekučného poriadku dáva exekučnému súdu oprávnenie rozhodcovský rozsudok preskúmať

a prípadne aj zastaviť exekučné konanie začaté na vymoženie nároku priznaného

rozhodcovským rozsudkom, ak tento má niektorú z vád uvedených v . Podľa tohto

ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby

nebol právoplatný, a to z hľadísk uvedených v tomto ustanovení. Exekučný súd je teda nielen

oprávnený, ale aj povinný zisťovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporuje dobrým mravom. Uvedené exekučný súd posudzuje skôr, než vydá poverenie

súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa v tomto smere

rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul posudzoval, nekonal nad rozsah stanovený

zákonom.

K návrhu oprávneného, aby odvolací súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/

konanie prerušil, odvolací súd uviedol, že uvedené ustanovenie ukladá súdu

povinnosť prerušiť konanie, ak pred rozhodnutím dospeje k záveru, že všeobecne záväzný

predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,

ktorou je Slovenská republika viazaná, kedy podá návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie

stanoviska. Prerušenie konania z tohto dôvodu závisí výslovne od záveru súdu

prejednávajúceho vec o nesúlade všeobecne záväzného právneho predpisu s ,

zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; názor

účastníka konania je v tomto smere právne irelevantný. Odvolací súd mal za to, že súd prvého

4

stupňa pri posudzovaní súladu exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupoval v súlade so zákonom a súdnou

praxou, preto nie je dôvod predložiť oprávneným navrhovanú otázku na posúdenie

Ústavnému súdu SR.

V súvislosti s námietkou oprávneného o posúdení právneho vzťahu medzi

oprávneným a povinnou súdom prvého stupňa ako vzťahu spotrebiteľského a o vyhodnotení

rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej, a teda neplatnej podmienky v spotrebiteľskej

zmluve odvolací súd poukázal na ust. , a

o spotrebiteľských úveroch a na . Podľa odvolacieho súdu

z výpisu z obchodného registra o zápise oprávneného vyplýva, že predmetom podnikania

oprávneného je poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Na strane druhej, povinnou je

fyzická osoba a z rozsudku rozhodcovského súdu nevyplýva, že by jej bol poskytnutý úver

na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, čím sú splnené podmienky podľa § 3

preto, aby predmetný úver bolo možné považovať za spotrebiteľský

úver. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa postupoval správne, keď právny vzťah medzi

oprávneným a povinnou posúdil ako právny vzťah, vyplývajúci zo spotrebiteľského úveru.

S jeho záverom sa odvolací súd stotožnil.

V ďalšej časti odvolací súd poukázal na znenie rozhodcovskej doložky v bode 17

Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, na ust. § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/ a ods. 5

. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je podstatný ani doslovný

preklad neprijateľnej podmienky uvedenej v písm. q/ bodu 1 Prílohy Smernice Rady č.

93/13/EHS, ale skutočnosť, že rozhodcovská doložka spôsobuje nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše, citovaná smernica v čl. 8

umožnila členským štátom prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia, kompatibilné

so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa

ochrany spotrebiteľa. Teda, ak je aj neprijateľná podmienka obsiahnutá v ust. § 53 ods. 4

písm. r/ upravená prísnejšie ako v samotnej smernici za účelom

dosiahnutia maximálnej ochrany spotrebiteľa, takéto znenie nie je v rozpore s účelom

a obsahom tejto smernice.

Odvolací súd sa stotožnil s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky,

pretože praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že

5

spotrebiteľovi, teda povinnej, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva

pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd.

Pre povinnú to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou

osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal

žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu,

je skrytá v množstve drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia

sporového procesu podľa predstáv oprávneného.

Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný

titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu

všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom

súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom

na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu o úvere ako celok

odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému

konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý.

V posudzovanej veci rozhodcovská doložka nie je súčasťou zmluvy, je obsiahnutá len

vo všeobecných podmienkach, ktoré zmluvné strany nepodpísali. Podmienkou platnosti

dohody strán o rozhodcovskej doložke je nielen jej písomná forma, ale tento písomný právny

úkon je platný, len ak je podpísaný konajúcou osobou, v danom prípade, keďže ide o dohodu

strán, musí byť podpísaná tak veriteľom (oprávneným), ako aj dlžníkom (povinnou).

Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul,

sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, rozhodcovská doložka,

obsiahnutá v zmluve o úvere, bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká

bola už od počiatku neplatnou podľa , a teda

rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom

na vykonanie exekúcie.

K námietke oprávneného, týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok

exekučného konania, odvolací súd uviedol, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, tomuto bol predložený len exekučný titul a návrh

na vykonanie exekúcie. Až v priebehu exekúcie oprávnený predložil súdu prvého stupňa

6

zmluvu o úvere, nároky z ktorej boli predmetom rozhodcovského konania. Prihliadať

na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a to aj z úradnej

moci. V prípade, ak súdu prvého stupňa bola v priebehu exekúcie predložená zmluva o úvere

a z tejto zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so zákonom, v zmysle ustanovenia § 58 ods. 1

Exekučného poriadku v spojení s ust. bol oprávnený exekúciu zastaviť aj

bez návrhu.

K návrhu oprávneného na prerušenie tohto exekučného konania podľa § 109 ods. 1

písm. c/ a predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie na základe Zmluvy

o fungovaní Európskej únie na rozhodnutie o prejudiciálnych otázok, odvolací súd poukázal

na uvedené ustanovenie a na ust. Exekučného poriadku, podľa ktorého

exekučné konanie nemožno prerušiť. Preto v tomto konaní nie je daný zákonný dôvod

na prerušenie exekučného konania podľa návrhu odvolateľa, v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/

Odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba

obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ a tak návrh

oprávneného na prerušenie konania zamietol.

O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. v spojení s ust.

tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože

oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný a ostatným účastníkom v tomto odvolacom

konaní preukázateľné trovy konania nevznikli.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré

odôvodnil tým, že:

a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust.

v spojení s ust. ),

b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust.

v spojení s ust. ),

c) sa nepodal návrh na začatie konanie, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241

ods. 2 v spojení s ust. ),

d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241

ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. ),

7

e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite

dokazovanie (ust. píms. b/ ),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(ust. ).

Na základe právnej argumentácie uvedenej v dovolaní oprávnený navrhuje, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a keďže

rovnakými vadami je postihnuté aj rozhodnutie prvostupňového súdu žiada, aby dovolací súd

v celom rozsahu zrušil aj uznesenie prvostupňového súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu

na ďalšie konanie a v prípade úspechu bola oprávnenému priznaná náhrada trov dovolacieho

konania. Oprávnený tiež navrhol, aby súd prerušil konanie podľa

v spojení s a Súdnemu dvoru EÚ na základe Zmluvy o fungovaní EÚ

predložil prejudiciálne otázky v znení, aký je uvedený v dovolaní. Oprávnený tiež navrhol,

aby dovolací súd postupoval podľa ust. a rozhodol o odložení vykonateľnosti

napadnutého uznesenia Krajského súdu v Košiciach z 20. decembra 2012, sp. zn.

, a to so zreteľom na uvedenú právnu argumentáciu a najmä skutočnosť, že

napadnuté rozhodnutie vykazuje tak závažné právne nedostatky, že jeho výkon v prostredí

právneho štátu je vylúčený.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený aj odvolanie v časti,

ktorou odvolací súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods.

1 písm. c/ a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Svoje odvolanie odôvodnil

predovšetkým tým, že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom podľa

a , že rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia podľa , keď súd nesprávne interpretoval

a aplikoval ustanovenia a Zmluvy o fungovaní EÚ

v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznil tiež, že napadnuté

rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom bol nesprávne

poučený o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho ústavné

právo, vyplývajúce z SR, ako aj z Dohovoru o ochrane

8

ľudských práv a základných slobôd. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie

v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

Povinná sa k dovolaniu a odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,

či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávneného

proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 20. decembra 2012 č. k. -80

v časti o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol

už účastníkom konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach

pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podal odvolanie proti

rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach v týchto veciach

zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca sp. zn. a sp.

zn. , ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. ) s tým, že a) odvolaním

možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa, b) rozhodnutie krajského súdu, ktorým

bol v odvolacom konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania, a ktorým bolo potvrdené

odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa

(ale je rozhodnutím odvolacieho súdu) a c) najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní

smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2

a a ). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach

poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich

vyjadrenými.

Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania

oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1

).

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie proti

uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 20. decembra 2012 č. k. -80 podal

včas oprávnený, zastúpený v súlade s veta druhá , skúmal, či je dôvodný

jeho návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa

9

K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých

ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza

najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. , , z 3. júla

2013 sp. zn. a z 3. júla 2013 sp. zn. , na ktoré

v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj

v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať

rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti

a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale

procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c/ , má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod

pre prerušenie konania.

V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína

aj Smernica, z určujúceho hľadiska išlo, ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov ( a Exekučného

poriadku). Najvyšší súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.

V ďalšom najvyšší súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3

) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v a , oprávneným napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávneného preto podľa § 239 ods. 1 a 2

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Oprávnený procesné vady konania v zmysle , a netvrdil

10

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý

oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd

rozhodnutia z 28. februára 2013 sp. zn. , z 30. apríla 2013 sp. zn.

, z 24. mája 2013 sp. zn. , z 26. júna 2013 sp. zn.

, z 26. júla 2013 sp. zn. , z 3. júla 2013 sp. zn. ,

14. mája 2013 sp. zn. , , 3. júla 2013 sp. zn. ,

3. júla 2013 sp. zn. , 6. augusta 2013 sp. zn. a 6. augusta 2013 sp.

zn. a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach,

sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu ( ) je

daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v (viď aj

rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. a tiež Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. ).

Ustanovenie dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol

podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom

prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.

11

Nejde o vadu konania v zmysle , ak súd pri skúmaní,

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva

dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124

), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu.

Nejde o vadu konania v zmysle , ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,

vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto

záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších

štádiách exekučného konania.

Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia

a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom ( ); pokiaľ

v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Najvyšší súd sa

stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov

vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy

( ), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

Osobitne k námietke oprávneného, že § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (údajne)

v znení účinnom v čase zastavenia exekúcie ukladal súdu, aby pri postupe podľa § 57 ods. 1

písm. g/ a k/ nariadil pojednávanie, najvyšší súd uvádza, že súd prvého stupňa exekúciu

zastavil uznesením z 21. decembra 2011, teda v čase, keď nebol povinný nariadiť

pojednávanie (túto povinnosť by mal až s účinnosťou od 9. augusta 2012 do 31. decembra

12

2012, pričom od 1. januára 2013 podľa § 58 ods. 2 Exekučného poriadku má súd možnosť,

nie povinnosť, nariadiť v takomto prípade pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie

veci). Odvolací súd v danom prípade nenariadil odvolacie pojednávanie, lebo mu to

umožňovalo ustanovenie V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden

z dvoch ostatných predpokladov ( a ), za splnenia ktorých

predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že

nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako najvyšší súd nevzhliadol

dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa

alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že

v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo

návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť

súdu osobitne upravenú v ustanoveniach až ) – postačujúce je totiž, ak sú

rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane

do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je

zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti

súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Je potrebné ešte k argumentácii oprávneného uviesť, že už súd prvého stupňa

konštatoval neprijateľnosť rozhodcovskej doložky a povinný v ďalšom konaní pri vedomí

tohto záveru súdu o neprijateľnosti podmienky (z rozhodnutia súdu prvého stupňa) nevyjadril

vôľu, že si nepraje, aby bolo vylúčené jej uplatnenie, čím by vlastne vyslovil súhlas

s dotknutou zmluvnou podmienkou. Odvolací súd pri zistení totožného záveru

o neprijateľnosti zmluvnej podmienky ako súd prvého stupňa mohol ex offo vyvodzovať

dôsledky tohto zistenia. Oprávnený i povinný mali v konaní tak pred súdom prvého i druhého

stupňa možnosť oboznámiť sa s obsahom spisu, avšak najneskôr z rozhodnutia súdu prvého

stupňa už mali vedomosť o tom, že v konaní sa posudzuje otázka formálnej i materiálnej

vykonateľnosti exekučného titulu (čo je napokon exekučný súd povinný), a že v rámci tohto

posudzovania sa skúma prijateľnosť rozhodcovskej doložky, od ktorej odvodzoval

rozhodcovský súd svoju právomoc na rozhodnutie veci rozhodcovským rozsudkom, ktorý bol

13

predložený v tomto konaní ako exekučný titul. Oprávnený zaujal stanovisko k právnemu

záveru súdu prvého stupňa o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v podanom odvolaní.

Legitímne teda mohol očakávať v odvolacom konaní otváranie otázky prijateľnosti

rozhodcovskej doložky, ale napokon aj v prvostupňovom konaní, pretože exekučný súd je

povinný skúmať vykonateľnosť exekučného titulu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

a taktiež je aj bez návrhu povinný zastaviť exekúciu prebiehajúcu na základe tuzemského

rozhodcovského rozsudku, ak zistí v rozhodcovskom konaní také vady, výsledkom ktorých je,

že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 2

).

V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich

rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili

od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Námietka oprávneného,

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch

stupňov, rovnako nie je dôvodná.

K námietke oprávneného, že slovenský preklad Smernice Rady 93/13/EHS nie je

správny, najvyšší súd uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady č. 216/2013

zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie je právne

záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia v slovenskom jazyku zabezpečuje

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ( o úradnom

vestníku Európskej únie).

Oprávneným namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,

nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež ) a nesprávnosť

právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania

v zmysle a prípustnosť dovolania nezakladajú.

14

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania, tvrdených oprávneným, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z , najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávneného podľa v spojení s

písm. c/

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenému , ktorý úspech nemal ( v spojení s

ods. 1 a ). Najvyšší súd však nepriznal povinnej náhradu trov

odvolacieho a dovolacieho konania, pretože povinná návrh na jej priznanie nepodala (§ 151

).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. januára 2014

JUDr. Darina Ličková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová