Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
875/391095.6b07b1.pdf
PDF · 156.37 KB
No categories available
2Cdo/26/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 26/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobkyne E. D., bývajúca
v K., zastúpená JUDr. Jurajom Birošom, advokátom v Košiciach, Rázusova 1, proti
ţalovanému P. M., bývajúceho v K., zastúpený JUDr. Katarínou Adamovskou, advokátkou
v Košiciach, Ţiţkova 6, o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, vedenej na Okresnom súde
Košice pod sp. zn. 13 C 285/2004, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach z 31. októbra 2012, sp. zn. 11 Co 97/2011, rozhodol
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobkyni trovy právneho zastúpenia dovolacieho
konania v sume 81,46 eur na účet JUDr. Juraja Biroša, advokáta v Košiciach, Rázusova 1
do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice. rozsudkom (v poradí druhým) z 24. novembra 2010, č. k.
13 C 285/2004-316 určil, ţe kúpna zmluva uzavretá dňa 22.6.2004 medzi ţalobkyňou ako
predávajúcou a ţalovaným ako kupujúcim, predmetom ktorej je prevod vlastníctva
2-izbového bytu, ktorý je vedený v katastri nehnuteľnosti na LV č. X., okres K., obec K.,
katastrálne územie S. ako byt č. X. na X. obytného domu, súp. č. X., na ulici V. o celkovej
2
výmere podlahovej plochy 54,31 ma spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu na ulici V. vo veľkosti 177/10000-in k celku
2
a spoluvlastníckeho podielu na pozemkoch parc. č. X. zastavané plochy o výmere 228 m,
22
parc. č. X. zastavané plochy o výmere 264 m, parc. č. X. zastavané plochy o výmere 273 m,
vo veľkosti 177/10000-in v pomere k celku, ktorej vklad do katastra nehnuteľnosti bol
povolený dňa 19.7.2004 pod č. V1305/2004 je neplatná. Priznal ţalobkyni náhradu trov
konania a uloţil ţalovanému zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok.
Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, ţe ţalobkyňa aj napriek tomu, ţe
podpísala na notárskom úrade notára JUDr. Jozefa Pavlíka, dňa 22.6.2004 kúpnu zmluvu
o prevode vlastníctva svojho bytu so ţalovaným, nemala nikdy vôľu svoj byt predať,
nejednala o predaji tohto bytu ani s ţalovaným ani so svedkom M. T., ktorý uzavrel so
ţalovaným zmluvu o sprostredkovaní prevodu nehnuteľnosti. Kúpnu zmluvu podpísala
v domnienke, ţe pomôţe svojej dcére získať naspäť byt na ulici H.. Zo strany svojej dcéry V.
D. bola podvedená o čom svedčí aj rozsudok Okresného súdu Košice I, ktorým bola táto
odsúdená za prečin podvodu. Rovnako v konaní nebolo preukázané, ţe svedok M. T.
odovzdal kúpnu cenu ţalobkyni, hoci on finančné prostriedky – kúpnu cenu prevzal od
ţalovaného čo potvrdil svojim podpisom. Zistený skutkový stav moţno hodnotiť ako
dohodnuté konanie zorganizovanej skupiny ľudí, ktorá podvodným spôsobom pripravila
ţalobkyňu o vlastníctvo jej bytu. Je nepochybné, ţe J. S. a M. T. vyuţili ţivotnú situáciu
dcéry ţalobkyne V. D. (prišla o byt, mala maloleté deti, bývala v podnájme) a vylákali
prostredníctvom nej od ţalobkyne pôvodnú zmluvu o prevode vlastníctva bytu, ktorú uzavrela
ţalobkyňa s Mestom Košice. Na základe tejto zmluvy bez vedomia ţalobkyne objednali
vyhotovenie znaleckého posudku na hodnotu jej bytu, vypracovali kúpnu zmluvu i potvrdenie
o prevzatí finančných prostriedkov. Nekalé konanie moţno vidieť aj v tom, ţe ţalovaný
tvrdil, ţe uţ v máji 2004 mu M. T. ukázal vyhotovený znalecký posudok na byt ţalobkyne,
hoci tento bol vypracovaný aţ 21.6.2004. Aj zmluva o sprostredkovaní prevodu nehnuteľnosti
uzavretá medzi ţalovaným a realitnou kanceláriou D P, zastúpená M. T. bola uzavretá dňa
14.7.2004, hoci kúpna zmluva bola uzavretá uţ dňa 22.6.2004. Touto zmluvou sa M. T.
zaväzoval zabezpečiť uzavretie kúpnej zmluvy na byt ţalobkyne do 25.7.2004, hoci v deň
podpisu zmluvy o sprostredkovaní prevodu nehnuteľnosti uţ bol predmetný byt ţalobkyne
prevedený kúpnou zmluvou do vlastníctva ţalovaného, o čom M. T. vedel. Oprava na
predmetnej kúpnej zmluve v časti čl. 1 nebola podpísaná ţalobkyňou, iba ţalovaným, teda
nebola vykonaná v súlade s vyššie citovanou vyhláškou č. 7/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva
katastrálny zákon. Na základe takto zisteného skutkového stavu i v súlade s citovanými
zákonnými ustanoveniami súd dospel k záveru, ţe vyššie citovaná kúpna zmluva uzavretá
medzi ţalobkyňou a ţalovaným dňa 22.6.2004 je absolútne neplatná pre nedostatok vôle
ţalobkyne na uzavretie kúpnej zmluvy a jej rozpor so zákonom.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalovaného rozsudkom z 31. októbra 2012, č. k.
11 Co 97/2011-427 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa okrem výroku o trovách konania
a návrh ţalovaného na prerušenie konania zamietol. Zrušil rozsudok vo výroku o trovách
konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V odôvodnení uviedol, ţe súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav, vzal
do úvahy všetky skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas
konania najavo, neopomenul ţiadnu rozhodujúcu skutočnosť, ktorá vyplynula z vykonaných
dôkazov a z tvrdení účastníkov a vykonané dôkazy správne v súlade s § 132 a nasl.
vyhodnotil vo vzťahu k uplatnenému nároku. Zistený skutkový stav posúdil podľa správnych
zákonných ustanovení (§ 34, § 37 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka, § 5 ods. 1, § 23 ods. 1
zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších
predpisov), ktoré aj správne vyloţil a dospel k správnemu právnemu záveru o absolútnej
neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej dňa 22.6.2004 medzi ţalobkyňou ako predávajúcou
a ţalovaným ako kupujúcim o prevode vlastníctva bytu č. X. na V. so spoluvlastníckym
podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu a pozemkoch zapísaných na LV č. X.
v kat. území S., obec K., okres K.. Skutočnosti uvedené v odvolaní ţalovaného nie sú
spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd
prvého stupňa a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie ţalovaného
z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemoţno povaţovať za opodstatnené. Vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, ţe ţalobkyňa nemala vôbec v úmysle byt odpredať, lebo jej
vôľa nesmerovala k uzavretiu kúpnej zmluvy a trpela nedostatkom váţnosti, keď podpisom
zmluvy sa ţalobkyňa domnievala, ţe podpisuje listiny týkajúce sa úhrady dlţôb svojej dcéry
a späťzískania bytu na H.. Výsledok trestného konania sp. zn. 7 T 47/2009 aj podľa názoru
odvolacieho súdu má zásadný vplyv na rozhodnutie v tejto veci, keďţe citovaným rozsudkom
bola dcéra ţalobkyňa V. D. uznaná vinnou z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Trestného
zákona, a právoplatne odsúdená za spáchaný skutok týkajúci sa napadnutej kúpnej zmluvy
z 22.6.2004, a týmto právoplatným rozhodnutím v trestnom konaní bolo tak pre toto
občianskoprávne konanie záväzne rozhodnuté, aký skutok sa stal a kto ho spáchal, vrátane
posúdenia (predbeţnej) otázky, ţe ţalobkyňa pri podpísaní kúpnej zmluvy a potvrdenia
o prijatí sumy 410 000,- Sk, dňa 22.6.2004 na notárskom úrade na R. X v Košiciach, bola
podvodným konaním svojej dcéry V. D. uvedená do omylu, ţe podpisuje listiny týkajúce sa
úhrady dlţôb a späťzískania bytu na H..
Ohľadne zamietnutia návrhu ţalovaného na prerušenie konania uviedol, ţe neboli
splnené procesné predpoklady na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
do právoplatného skončenia trestného konania vedeného Okresným riaditeľstvom PZ Košice,
odborom Kriminálnej polície pod sp. zn. ČVS:ORP-1104/7-OEK-KE-2011 vo veci
podozrenia zo spáchania trestného činu podvodu, ktorého sa mala dopustiť okrem iného aj
ţalobkyňa v súvislosti s predajom bytu č. X. na V. napadnutou kúpnou zmluvou z 22.6.2004.
Ţalovaný podal návrh na prerušenie konania aţ po uplynutí zákonnej lehoty na podanie
odvolania, preto na skutočnosti v ňom uvedené, nebolo moţné v tomto štádiu konania
prihliadnuť a navrhnutý dôkaz nebolo moţné vykonať, odhliadnuc od toho, ţe
v prebiehajúcom vyšetrovacom konaní doposiaľ nebolo vydané ţiadne rozhodnutie, preto
prerušenie konania v štádiu odvolacieho konania podľa názoru odvolacieho súdu by nebolo
v súlade ani so zásadou hospodárnosti konania a zákonnou poţiadavkou rýchlej a účinnej
ochrany práv účastníkov v súdnom konaní.
Proti rozsudku odvolacieho súdu do jeho prvého výroku podal dovolanie ţalovaný,
ktorý prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. a dôvodnosť ustanovením
§ 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p. Namietal, ţe Krajský súd v Košiciach riadne, včas
a s náleţitým odôvodnením nerozhodol o návrhu ţalovaného na prerušenie konania podanom
z dôvodu (aj v súčasnosti) prebiehajúceho trestného konania, ktorého priebeh mohol mať
podstatný význam pre rozhodnutie vo veci samej, a ktorého výsledkom by bol súd (v prípade
rozhodnutia v trestnom konaní o tom, ţe bol spáchaný trestný čin) v zmysle ustanovenia
§ 135 ods. 1 tretej vety O.s.p. viazaný, ako aj tým, ţe prvostupňový ani odvolací súd sa
v odôvodneniach svojich rozhodnutí v plnej miere nevysporiadali so všetkými vykonanými
dôkazmi, v dôsledku čoho ich rozhodnutia vychádzajú zo skutkových zistení, ktoré nemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní. Navrhol, aby najvyšší súd zrušil rozsudok odvolacieho ako
aj prvostupňového súdu v potvrdzujúcom výroku a vo výroku o zamietnutí návrhu ţalovaného
na prerušenie konania a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ţalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému dovolaniu ţalovaného navrhla
dovolanie zamietnuť a priznať jej trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 veta druhá O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, voči ktorému takýto prostriedok nie je prípustný.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
(potvrdzujúci rozsudok).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p., je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p., je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p., je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je
dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo
ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie
ţalovaného nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad
nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo
uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré
moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania ţalovaného, a tieţ s prihliadnutím na ustanovenie § 242
ods. 1 veta druhá O.s.p., dovolací súd najskôr skúmal namietanú vadu podľa § 237 písm. f/
O.s.p. Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky:
1/ odňatie moţnosti konať pred súdom,
2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pre súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem
odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom
je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu
Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľ v danej veci namietal predovšetkým nedostatky hodnotenia dôkazov
týkajúce sa predovšetkým samotného uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 22.6.2004 ţalobkyňou
ako predávajúcou a prevzatia kúpnej ceny za prevod vlastníckeho práva k bytu ţalobkyňou
ako predávajúcou. Rozhodnutia súdov povaţoval za zmätočné a nedostatočne odôvodnené, čo
malo viesť k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu ochranu.
O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí moţnosti konať
pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumoţnil účastníkovi vykonať práva
priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje
návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu
dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania
svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1, § 117 ods. 1,
§ 118 ods. 1 aţ 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Vada konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny
proces.
Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR - ďalej len
„Ústavy“, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – ďalej len
„Dohovor“) je umoţniť kaţdému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý
proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití
relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudrţateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces, ale nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004) ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami
(I. ÚS 50/2004). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. Ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).
Z tvrdenia dovolateľa vyplýva, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) a odôvodnil svoje
dovolanie tým, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací
súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi
prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ aţ c/
O.s.p. Pre tento záver svedčí ustanovenie § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p., ktoré upravuje, ţe
dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania,
v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, ţe
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd
v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov
(napr. § 133, § 134. § 135 O.s.p.). Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa;
skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý
za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci
o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu,
ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy
sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôţe vykonávať
dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia
dôkazov súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady
a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy
hodnotil.
Namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vada konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť
dovolania nezakladá.
Pokiaľ ide o námietku ţalovaného spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p., dôvodom dovolania nemôţe
byť samo o sebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale
je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvého a druhé stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Dovolateľ v dovolaní ďalej namietal, ţe konanie je postihnuté vadou zaloţenou
na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia prvostupňového ako aj
odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.) čo súčasne zakladá porušenie jeho práv na súdnu
ochranu (čl. 46 Ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, ţe
rozhodnutia súdov niţších stupňov sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, neurčitosť,
nezrozumiteľnosť a nevyporiadanie sa so všetkými jeho odvolacími námietkami a námietkami
uvádzanými v konaní.
Pokiaľ ţalovaný namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorého
súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným
z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikátu Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj
z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo
na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006);
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;
ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec prestavuje predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu, ako vyplýva z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným
z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu,
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132,
§ 157 ods. 1 O.s.p., m. m I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na druhej strane. Všeobecný súd
by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho
celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj
laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.;
obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/2004, III. ÚS 117/2007, III. ÚS 332/2009,
I. ÚS 501/2011). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak)
s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/2005, II. ÚS 76/2007, obdobne Kraska
c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva
na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj
v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd
zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008,
IV. ÚS 350/2009), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného
posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj
odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania (IV. ÚS 350/2009).
Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného
súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných
hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).
Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie
uvedené kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1
O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne
arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.) ako aj
pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnení a ich obsahov (materiálne) náplne, zakladajú súhrne ich zrozumiteľnosť, ich
všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)
otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.
Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobe
vyhoveli. Zhodli sa na tom, ţe vzhľadom na zistené skutkové okolnosti za ktorých bola kúpna
zmluva uzavretá a podpísaná, keď ţalovaný ako kupujúci, resp. sprostredkovateľ kúpy
nehnuteľnosti M. T., konateľ realitnej kancelárie D P, so sídlom v Košiciach, nejednal o kúpe
bytu so ţalobkyňou ako vlastníčkou bytu, ale jednal s jej dcérou V. D., ktorá mu odovzdala
doklady od bytu ţalobkyne, V. D. odovzdal kúpne zmluvy podpísané kupujúcim, a podobne
(zápisnica o výpovedi svedka M.. T. z 29.3.2006 na čl. 64) a nebolo preukázané ani prevzatie
kúpnej ceny ţalobkyňou, vykonaným dokazovaním a z rozsudku Okresného súdu Košice I, č.
k. 7 T 47/2009-167 z 11.12.2009 (ktorý nadobudol právoplatnosť 11.12.2009), ktorým bol
pri svojom rozhodovaní viazaný podľa § 135 ods. 1 O.s.p., je správny záver o nedostatku
právne relevantnej (skutočnej a váţnej) vôle ţalobkyne napadnutou kúpnou zmluvou
z 22.6.2004 odpredať ţalovanému svoj dvojizbový byt č. X. na V.. Pokiaľ ţalovaný
v odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii aj odvolací súd sa stotoţnil s právnym
záverom súdu prvého stupňa o dôvodnosti ţaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné
vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu
odvolateľa (ţalovaného).
Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho
posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania
moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 112/2001, zverejnené v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002, uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je
relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov
však nie je procesnom vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadné)
nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu ţiadneho
jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011,
sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalovaný neopodstatnene
namieta, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania
ţalovaného nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol
(týka sa časti potvrdzujúceho výroku odvolacieho súdu) podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených
dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
Ţalovaný podal dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
z 31. októbra 2012, č.k. 11 Co 97/2011-427 do výroku, ktorým odvolací súd návrh
ţalovaného na prerušenie konania zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpený (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, voči
ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu
je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239
ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá
O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak sa odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe a/ ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Dovolateľ napadol uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bol zamietnutý návrh
na prerušenie konania vydané po začatí odvolacieho konania, ktoré je rozhodnutím krajského
súdu ako súdu odvolacieho, ktoré nevykazuje znaky ţiadneho z vyššie citovaných uznesení.
Jeho prípustnosť preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neprichádza do úvahy.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá
O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., dovolací
súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto
zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie
návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti
účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom
nesprávne obsadeným. Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľa, ţe konanie trpí vadou
uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.
K zamietnutiu návrhu na prerušenie konania ako dôvodu spôsobilému zaloţiť vadu
uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. treba predovšetkým uviesť, ţe prerušiť konanie postupom
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je moţnosťou (nie povinnosťou) súdu takto rozhodnúť.
Toto ustanovenie preto nezakladá procesné právo účastníka konania na vyhovenie takémuto
návrhu. Procesným následkom nevyhovenia návrhu je, ţe súd musí vo veci ďalej konať,
t.j. vykonávať všetky úkony smerujúce k prejednaniu a rozhodnutiu sporu v jeho merite.
Jeho zamietnutím bez ďalšieho teda nemôţe dôjsť k odňatiu moţnosti pred súdom konať.
Preskúmania správnosti procesného postupu súdu, ako aj správnosti jeho skutkových
a právnych záverov, sa účastník môţe domáhať vyuţitím riadnych ako aj mimoriadnych
opravných prostriedkov smerujúcich proti rozhodnutiu v merite veci.
Pokiaľ ţalovaný v dovolaní namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého
uznesenia odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, ţe v danej veci odvolací súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia sa náleţitým spôsobom vyporiadal prečo návrh na prerušenie konania
zamietol, keď uviedol ,,ţe v prebiehajúcom vyšetrovacom konaní doposiaľ nebolo vydané
ţiadne rozhodnutie (ţalovaný to ani netvrdí), preto prerušenie konania v štádiu odvolacieho
konania by nebolo v súlade ani so zásadou hospodárnosti konania ani zákonnou poţiadavkou
rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O.s.p.).“ Poznamenal,
ţe v prípade, ak v prebiehajúcom vyšetrovacom konaní (trestnom) bude neskoršie vydané
rozhodnutie (právoplatné), ktorým bude riešená aj otázka, ktorá by mohla mať význam pre
posúdenie prejednávanej veci a mohla by privodiť pre ţalovaného priaznivejšie rozhodnutie,
ţalovaný môţe právoplatný rozsudok napadnúť návrhom na obnovu konania. Podľa názoru
dovolacieho súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.
Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a keďţe dovolanie nie je prípustné ani podľa § 239
O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok ţalovaného (voči
uzneseniu, ktorým bol návrh ţalovaného na prerušenie konania zamietnutý) odmietol podľa
§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou
správnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.
Ţalovaný nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov konania vzniklo
ţalobkyni a neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Ţalobkyňa podala návrh na rozhodnutie
o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151
ods. 1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene
advokáta, (ktorý ju zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za jeden úkon právnej sluţby
poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 15.1.2013 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej
len ,,vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa
§ 11 ods. 1 písm. c/ vyhlášky – 1/13 výpočtového základu, kde jeden úkony právnej sluţby
činí 60,07 eur, k tomu náhrada za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné
(§ 16 ods. 1 vyhlášky) vo výške 7,81 Eur a 20 % DPH (t. j. 13,58 eur) čo predstavuje spolu
81,46 eur.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. januára 2014
JUDr. Jozef K o l c u n, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková