Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
2a8/390146.8b5e61.pdf
PDF · 139.54 KB
No categories available
7Cdo/54/2013
Najvyšší súd 7 Cdo 54/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ MPC PLUS, spol.
s r.o., so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Mlynská č. 22, IČO: 31 706 304, 2/ MPC CESSI, a.s.,
so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Mlynská č. 22, IČO: 31 651 445, proti ţalovanému
Ing. M. V., bývajúcemu v Š., zastúpenému Advokátskou kanceláriou Vaľo & Partners, so
sídlom v Prešove, Konštantínova č. 3, IČO: 36 868 434, o obnovu konania, vedenej na
Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 4 C 18/2008, o dovolaní ţalovaného proti
uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 12. septembra 2012, sp. zn. 2 Co 43/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobcom 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením z 10. novembra 2011, č. k. 4 C 200/2010-
78 návrh ţalovaného na obnovu konania zamietol a vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rekapituloval skutkové a právne závery
vyplývajúce z odôvodnení rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 4 C 18/2008-100
z 5. marca 2009 a potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
3 Co 165/2009 z 10. novembra 2009, o vyprataní ţalovaného z bytu, ktoré sa stali
právoplatné. V návrhu na obnovu konania ţalovaný uviedol, ţe listinný dôkaz (zmluva
o nájme bytu z 2. augusta 1999 uzavretá na dobu neurčitú medzi Mlynsko-pekárenským
a cestovinárskym kombinátom, a.s. ako prenajímateľom a ţalovaným ako nájomcom)
nemohol pouţiť v pôvodnom konaní bez svojej viny, a ţe ho nemohol ani vykonať, i keď
môţe preňho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci v tom, ţe preukazuje nájomný vzťah
ţalovaného k bytu (i jeho predkupné právo podľa zákona č. 182/1993 Z. z.) a nie podnájomný
vzťah, ako to nesprávne skonštatovali súdy, čo malo vplyv na konečné rozhodnutie vo veci
samej. Súd uvedený dôkaz nepovaţoval za taký, ktorý ţalovaný bez svojej viny nemohol
pouţiť v pôvodnom konaní. Sám ţalobca tvrdil, ţe na existenciu listinného dôkazu zabudol
a našiel ho aţ pri triedení a vyraďovaní svojich písomností. Faktom zostáva, ţe ţalovaný
zmluvu podpísal nielen ako nájomca ale aj ako zástupca prenajímateľa na základe plnej moci
z 2. augusta 1999, o jej existencii vedel a mal ju k dispozícii. Z uvedeného súd uzavrel, ţe
podmienka o nemoţnosti ţalovaného pouţiť listinu bez vlastného zavinenia v zmysle § 228
ods. 1 písm. a/ O.s.p., naplnená nebola. Podľa názoru súdu nájomná zmluva nie je dôkazom,
ktorý by mohol privodiť pre ţalovaného priaznivejšie rozhodnutie vo veci (§ 228 ods. 1
písm. a/ a b/ O.s.p.) zdôvodňujúc to rozsahom plnej moci z 2. augusta 1999 udelenej
ţalovanému spoločnosťou Mlynsko-pekárenským kombinátom, a.s. Poukázal na nelogický
postup ţalovaného, ktorý 2. augusta 1999 podpísal nájomnú zmluvu, a to za obe zmluvné
strany a 3. augusta 1999 podpísal podnájomnú zmluvu ako podnájomca. Za klamlivé
(tendenčné) súd označil tvrdenia ţalovaného o navrhovaní dôkazov v súvislosti s prevodom
vlastníctva bytov s odkazom na obsah súdneho spisu Okresného súdu Spišská Nová Ves
sp. zn. 4 C 18/2008 (viď č. l. 24, č. l. 29-31, č. l. 97-99 a č. l. 104 spisu). O trovách konania
súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Košiciach uznesením z 12. septembra 2012,
sp. zn. 2 Co 43/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.)
a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotoţnil
s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa (s jeho skutkovými a právnymi závermi,
ktoré povaţoval za správne, výstiţné a presvedčivé). Odvolacie námietky ţalovaného
povaţuje za v celom rozsahu za nedôvodné a má za to, ţe s nimi v celom rozsahu a
dostatočne vysporiadal v dôvodoch napadnutého uznesenia uţ súd prvého stupňa, keď
náleţitým spôsobom zdôvodnil, prečo obnovu konania nepripustil. K námietke o odňatí
moţnosti konať pred súdom v dôsledku nevypočutia ţalobcu 2/ pred súdom, odvolací súd
poznamenal, ţe ţalobca 2/ sa k návrhu ţalovaného na obnovu konania podrobne vyjadril
podaním z 24. januára 2011, v ktorom rozviedol prečo ţiada návrh na obnovu konania
zamietnuť. Za situácie, kedy bol ţalobca 2/ riadne predvolaný na súdne pojednávanie a tohto
sa nezúčastnil, nemoţno mať za to, ţe vo veci nebolo rozhodnuté správne. O trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie z dôvodu, ţe
ten kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237
písm. b/ O.s.p.) - v pôvodnom konaní (sp. zn. 4 C 18/2008) ţalobcovia 1/ a 2/ nemali
hmotnoprávnu aktívnu legitimáciu, nesvedčil im nárok na vypratanie bytu; účastníkovi
konania bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) - v pôvodnom konaní
(sp. zn. 4 C 18/2008) ale i v konaní pred Krajským súdom v Košiciach vedenom pod sp. zn.
2 Co 43/2012), v ktorých došlo k vydaniu zmätočných a nepreskúmateľných rozhodnutí.
V tejto súvislosti dovolateľ súdom vyčíta, ţe pri rozhodovaní nevzali v úvahu najmä § 16 a
§ 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. a tak vec nesprávne posúdili. V ďalšom dovolateľ
polemizuje s názormi súdov, poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 2 MCdo 7/2009 a ponúka i vlastné právne úvahy na vec. Z týchto dôvodov
navrhuje, aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ţalovaní 1/ a 2/ nevyuţili právo vyjadriť sa k dovolaniu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas ţalovaný ako účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), spĺňajúci
podmienku povinného zastúpenia v dovolacom konaní (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl.
O.s.p.).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len)
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna
úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol ţalovaný dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie ţalovaného preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
K systému dovolacích dôvodov sa ţiada dovolateľovi vysvetliť, ţe existencia
procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p., zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. V prípade
tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), a tieţ nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.) moţno rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu, len ak nejde
o prípady, kedy zákon prípustnosť dovolania výslovne vylučuje (v prípadoch uvedených
v § 239 ods. 3 O.s.p.), a súčasne ak je dovolanie procesne prípustné (v prípadoch uvedených
v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.), čo však nie je tento prípad (viď predchádzajúci odsek).
Z uvedeného (i pre toto dovolacie konanie) plynie, ţe v prípade procesne neprípustného
dovolania dovolací súd nemá oprávnenie preskúmavať dovolateľom uplatnené dovolacie
dôvody zaloţené v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Dovolateľom prípadne uplatnený
dovolací dôvod ohľadne správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.) dovolací súd nemôţe podrobiť dovolaciemu prieskumu, za tohto stavu nie je
umoţnené zaoberať sa tým, či súd na vec aplikoval (ne)správne normy a či ich aj (ne)správne
vykladal. Osobitne je potrebné pre dovolateľa zdôrazniť, ţe predmetom tohto dovolacieho
konania je právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu vydané v konaní o povolenie obnovy
konania, nie však právoplatné rozhodnutia vydané súdmi v konaní, ktorého obnova sa
navrhuje povoliť. Dovolacie dôvody preto majú smerovať k vadám, ktoré sa vytýkajú
a prípadne vznikli v konaní o povolení obnovy konania, úspešne nemoţno preto uplatňovať
také dovolacie dôvody, ktoré sa týkajú vád vzniknutých v konaní, ktorého obnova sa má
povoliť. Ide o tzv. vecný rámec dovolacieho konania, tento vymedzuje dovolací prieskum
len na konanie a rozhodovanie v danej veci, nemoţno ho vzťahovať na iné súdne konania
a v nich vydané rozhodnutia.
Dovolanie ţalovaného by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom
bolo vydané napadnuté uznesenie, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Povinnosť skúmať, či konanie nie je
zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Toto
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (i uzneseniu)
vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ
g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo
a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rovnako tak nesprávne
právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nezakladajú prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/, c/ aţ e/ a g/
O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
jeho dovolania preto ani z týchto ustanovení nevyplýva.
Podľa názoru dovolateľa je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p.,
ktorej existenciu vidí nedostatku vecnej hmotnoprávnej legitimácie ţalobcov a vadou
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorej existenciu vidí v absencii dostatočného odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu (jeho zmätočnosti a nepreskúmateľnosti), a tieţ vecnej
nesprávnosti.
1. K dovolateľom namietanej vade podľa § 237 písm. b/ O.s.p. dovolací súd
poukazuje na doterajšiu ustálenú súdnu prax (napr. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Cdo 26/2010 zo 4. mája 2010) ktorá vychádza z toho, ţe otázka pasívnej legitimácie
účastníka konania (či uţ ţalobcu alebo ţalovaného) nemá ţiaden vplyv na prípustnosť
dovolania podľa § 237 O.s.p. Ak súd nesprávne posúdi túto otázku, nejde o vadu konania,
ktorá by spôsobovala tzv. zmätočnosť konania. Nedostatok hmnotnoprávnej legitimácie
(vecnej aktívnej alebo pasívnej) môţe mať iba vecný dopad na výsledok sporu v podobe
vydania meritórneho rozhodnutia, ktorým sa ţaloba zamieta (obdobne porovnaj napr.
R 34/1993). Argumentácia dovolateľa je preto v tejto časti nesprávna. Od aktívnej alebo
pasívnej legitimácie účastníka konania treba odlišovať spôsobilosť byť účastníkom konania
(§ 19 O.s.p.) a procesnú spôsobilosť, t. j. spôsobilosť samostatne konať ako účastník konania
(§ 20 O.s.p.). Dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p. dopadá na prípady, kedy
v konaní vystupoval ako účastník konania, ten kto nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania. Súd je povinný vţdy skúmať, či ten, kto vystupuje v konaní ako účastník konania,
má spôsobilosť byť účastníkom konania. Na nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania
musí súd vţdy prihliadnuť, a to aj bez návrhu a kedykoľvek v kaţdom štádiu konania.
Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti;
inak len ten, komu ju zákon priznáva. Spôsobilosti byť účastníkom teda zodpovedá
spôsobilosť mať práva a povinnosti v zmysle § 7 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a
§ 8 OZ (t. j. právna subjektivita a spôsobilosť na právne úkony). Okamihom narodenia má
kaţdá fyzická osoba spôsobilosť na práva a povinnosti (právnu subjektivitu), smrťou právna
subjektivita fyzickej osoby zaniká. Spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi
nadobúdať práva a povinnosti vzniká v plnom rozsahu plnoletosťou. Ţalovanému ako
dospelej a ţijúcej fyzickej osobe zákon priznáva právnu subjektivitu, jej pozbavenie alebo
obmedzenie nebolo preukázané ţiadnym súdnym rozhodnutím, preto je potrebné vychádzať
zo stavu, ţe tento má aj spôsobilosť byť účastníkmi občianskeho súdneho konania (§ 19
O.s.p.). Spôsobilosť byť účastníkom konania majú aj právnické osoby (§ 18 ods. 1 OZ).
Právnickými osobami sú zdruţenia fyzických alebo právnických osôb, účelové zdruţenia
majetku, jednotky územnej samosprávy a iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon. Na
zriadenie právnickej osoby je potrebná písomná zmluva alebo zakladacia listina, pokiaľ
osobitný zákon neustanovuje inak (§ 19 ods. 1 OZ). Právnické osoby vznikajú spravidla
dňom, ku ktorému sú zapísané do obchodného alebo iného zákonom určeného registra (§ 19
ods. 2 OZ). Do obchodného registra sa zapisujú obchodné spoločnosti, druţstvá a iné
právnické osoby, o ktorých to ustanovuje zákon, ďalej zahraničné osoby. Ţalobca 1/ ako
obchodná spoločnosť bol zapísaný do obchodného registra 11. apríla 1995 a je v ňom
vedený aj v súčasnosti (viď výpis z obchodného registra Okresného súdu Košice I, vloţka č.
6068/V, oddiel: Sro). Ţalobca 2/ ako obchodná spoločnosť bol zapísaný do obchodného
registra 1. mája 1992 a je v ňom vedený aj v súčasnosti (viď výpis z obchodného registra
Okresného súdu Košice I, vloţka č. 247/V, oddiel: Sa). To znamená, ţe ţalobcovia 1/ a 2/
v tomto konaní majú (mali) spôsobilosť byť účastníkmi tohto súdneho konania.
2. Dovolateľ namietal, ţe postupom súdu prvého stupňa, tak aj odvolacieho súdu, mu
bola odňatá moţnosť pred ním konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. sa rozumie nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie
realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania .
Pokiaľ ţalovaný namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého
uznesenia odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným uznesením súdu prvého stupňa, treba
uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý
proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj
právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní,
kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu.
Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd
by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ
na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd
pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr.
IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Štruktúra práva na odôvodnenie
je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní
(§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m.
II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a
odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento
právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí
všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj
dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Dovolací súd dospel k záveru, ţe potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu v spojení
s potvrdeným uznesením súdu prvého stupňa spĺňa vyššie uvedené kritériá
pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a preto ho moţno povaţovať
za preskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá
základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (1/ čoho sa navrhovateľ domáha a
z akých dôvodov, 2/ aké je stanovisko protistrany k návrhu, 3/ aké relevantné dôkazy boli
súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, 4/ aký skutkový stav bol súdom ustálený
(zistený), 5/ aké právne normy na vec aplikoval, 8/ ako tieto normy vyloţil, 9/ ako
subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, 10/ aké právne závery
vyplývajú vo vzťahu k návrhu na povolenie obnovy konania), súslednosti jednotlivých častí
odôvodnenia, ale aj ich obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritériá
určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti i presvedčivosti rozhodnutia. Odôvodnenie
potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
V konkrétnostiach dovolací súd poukazuje, ţe odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho
súdu v spojení s prvostupňovým obsahuje vysvetlenie dôvodov pre ktoré bol návrh
na obnovu konania zamietnutý. Tieto mali spočívať v záveroch súdov o nesplnení podmienok
pre povolenie obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p., t. j. ţe navrhnutý
dôkaz nemohol ţalovaný bez svojej viny pouţiť v pôvodnom konaní, a ţe ide o taký dôkaz,
ktorý by mohol privodiť pre ţalovaného priaznivejšie rozhodnutie v pôvodnom konaní. Súdy
konštatovali, ţe z obsahu pôvodného spisu (vedeného na Okresnom súde Spišská Ves
pod sp. zn. 4 C 18/2008) neboli zistené okolnosti pre ktoré by sa nemohli vykonať dôkazy,
ktoré by mohli privodiť pre ţalovaného priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Rozhodnutia súdov
vysvetľujú predpoklady, ktoré neboli naplnené a označujú zákonné ustanovenia, ktoré ich
vyţadovali (pozn.: dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Podľa názoru dovolacieho
súdu uvedené odôvodnenia súdov v súhrne moţno povaţovať za preskúmateľné. Skutočnosť,
ţe ţalovaný má odlišný názor, bez ďalšieho nezakladá zmätočnosť rozhodnutí.
Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový a
právny stav zistený súdom prvého stupňa, primeraným spôsobom opísal obsah odvolania
a citoval právne predpisy, na základe ktorých vec prerokoval a z ktorých vyvodil svoje
závery. V celom rozsahu sa stotoţnil so závermi prijatými súdom prvého stupňa, na ktoré
odkázal, čo mu dovoľuje § 219 ods. 2 O.s.p. Rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení
s potvrdzujúcim rozhodnutím súdu prvého stupňa umoţňuje preskúmať ako, na základe čoho
a z akých dôvodov súdy rozhodli. Ich skutkové a právne závery nie sú v danom prípade
zjavne neodôvodnené (či zjavne neudrţateľné alebo arbitrárne), a tak nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu ako celok (v spojení s potvrdeným uznesením) spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi. Je v právomoci súdu vykladať a aplikovať
zákony (obdobne napr. I. ÚS 50/2004, IV. ÚS 252/2004). Pokiaľ obsah dovolacích námietok
smeroval k spochybneniu právneho posúdenia veci odvolacím súdom v napadnutom uznesení
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia
jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe
pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) súdmi niţších
stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod,
ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (v tejto veci sa však o takýto prípad
nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne
posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania
neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006,
sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby dovolacie námietky o zaloţení
rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci (o povolení – nepovolení obnovy
konania) boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska
neposudzoval), dovolateľom vytýkané okolnosti by mohli mať za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle
Keďţe prípustnosť dovolania ţalovaného nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho odmietol podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal
napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Ţalovaný nebol v dovolacom konaní úspešný, preto právo na náhradu trov konania
vzniklo ţalobcom, keďţe neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by
odôvodňovali nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Ţalobcovia 1/ a 2/ nepodali návrh
na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto im ich náhradu dovolací
súd nepriznal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3: 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. februára 2014
JUDr. Ladislav Górász, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková